Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Základy verejnej správy

Dichotómia-verejné a sukromné (dichotomia_-_verejne_a_sukromne.doc)

Dichotómia – verejné a súkromné

Rozlišovanie verejného a súkromného zo sociálno-politického hľadiska I.

1. verejné a súkromné predstavujú dvojicu ťažko operacionalizovateľných pojmov
2. ich zložitosť vyplýva z faktu, že je veľmi zložité determinovať ich empirický význam i sémantický kontext
3. verejné a súkromné nie je možné úplne presne vymedziť na akejkoľvek hodnotiacej škále (ide o viacznačné pojmy) – ak predsa dôjde k ich hodnoteniu, potom konkrétne posúdenie závisí od toho, či sa v určitej situácii dostáva do popredia potreba zverejnenia, objektivity a maximálnej viditeľnosti, alebo skôr dôraz na jedinečnosť a neopakovateľnosť, istú intimitu a skrytosť

1. súkromné a verejné predstavujú určité sféry života a zároveň typy aktivít jednotlivcov, pričom ich hranice je ťažké presne definovať, alebo vysvetliť, pretože sa menia v čase i priestore
2. tradičnému rozlišovaniu medzi verejnou sférou a súkromnou sférou zodpovedá odlišovaniu štátu od občianskej spoločnosti

1. orgány štátu sú verejné v zmysle organizácie života v politických komunitách a zároveň sú financované z verejne vyberaných daní
2. občianska spoločnosť sa skladá z „malých spoločenstiev“ a k jej stotožňovaniu so súkromnou sférou dochádza kvôli tomu, že ich vytvárajú a financujú ich členovia, aby uspokojili vlastné záujmy

Súkromie

1. súkromie môžeme stručne definovať ako priestor, ktorý nie je prístupný komukoľvek, ale iba členom určitej skupiny (najčastejšie býva takouto skupinou domácnosť a to bez ohľadu na to, či osoby v nej žijú v rodinnom zväzku alebo nie)
2. radikálne liberálne názory považujú za súkromnú sféru tú sféru, ktorá je alebo ktorá by mohla byť oslobodená od kontroly práva
3. oveľa vhodnejšou (aj keď stále nie úplne presnou) definíciou súkromia je tá, ktorá zdôrazňuje právo jednotlivca rozhodovať, do akej miery bude s ostatnými zdieľať svoje myšlienky, pocity a fakty svojho osobného života

Verejnosť

1. v bežnom slova zmysle si pod verejnosťou predstavujeme časť spoločnosti spojenú do určitého celku, ktorá je odlišná od vlády a má právo kontroly moci a jej riadiacich štruktúr
2. celková verejnosť je tvorená niekoľkými paralelne existujúcimi časťami – tzv. dielčími či špecifickými verejnosťami (napríklad podnikateľská verejnosť, úradnícka verejnosť, spotrebiteľská verejnosť a pod.)
3. je potrebné zdôrazniť, že žiadna verejnosť nie je homogénnym celkom, pretože v rámci nej pôsobia aktívne alebo pasívne rôzne menšie celky, ktoré sa od seba navzájom odlišujú tým, že zastupujú alebo môžu zastupovať rôzne ideové prúdy

1. verejné a súkromné nie je možné úplne presne vymedziť na akejkoľvek hodnotiacej škále, pretože ide o viacznačné pojmy – ak ale predsa len niekto chce hodnotiť tieto dve sféry, potom jeho konkrétne posúdenie závisí hlavne od toho, či sa v určitej situácii a príslušnom okamihu dostáva do popredia potreba zverejnenia, objektivity a maximálnej viditeľnosti, alebo do hry vstupuje skôr dôraz na jedinečnosť a neopakovateľnosť, istú intimitu a skrytosť

Pohľad Ch. Taylora na verejnosť v tradičnej a modernej spoločnosti

1. verejnosť je popri trhovom hospodárstve jednou z dvoch hlavných foriem občianskej spoločnosti (je potrebné predstierať ju aj tam, kde je potlačená či manipulovaná):

1. verejnosť v tradičnej spoločnosti

1. existencia „topického spoločného priestoru“, teda lokálneho priestoru, kde sa členovia spoločnosti stretávali osobne
2. mienka ľudstva bola nereflektovaná, nesprostredkovaná kritickou diskusiou a pasívne prijatá od predošlej generácie

2. verejnosť v modernej spoločnosti

1. verejnosť vytvára „metatopický spoločný priestor“, ktorý spája viaceré topické spoločné priestory a presahuje ich (nedochádza k bezprostredným stretnutiam medzi členmi spoločnosti)
2. verejná mienka v modernej spoločnosti bola produktom reflexie, výsledkom diskusie a zároveň aktívne sformulovaným konsenzom

2. verejnosť v modernej spoločnosti je tým miestom diskusie, ktorej sa potenciálne zúčastňuje každý a v priebehu ktorej si spoločnosť môže vytvoriť názor na tie záležitosti, ktoré vzbudzujú všeobecný záujem

Vec verejná a masmédiá

1. vecou verejnou je zvyčajne určitá tému, ktorá môže byť diskutovaná verejne a nie je určená iba okruhu určitej skupiny ľudí, či špecializovaných odborníkov
2. hľadiskom na rozlíšenie vecí verejných od vecí neverejných (teda súkromných) je miera publicity a miera sociálnej kontroly
3. masmédiá potrebujú pre svoje aktivity verejnosť, no zároveň si uvedomujú, že práve verejnosť je jedinou silou, ktorá ich skutočne môže kontrolovať
4. masmediá vytvárajú rozľahlý priestor pre manipuláciu s verejnou mienkou, pre demagógiu a duchovný úpadok celej spoločnosti, zároveň ale predstavujú silu, ktorá môže pozitívne ovplyvňovať duchovnú produkciu príslušnej spoločnosti a v konečnom dôsledku aj podporovať jej duchovný život

Rozlišovanie verejného a súkromného z administratívneho hľadiska

1. z hľadiska realizátorov správy je možné rozdeliť subjekty na verejnoprávne a súkromnoprávne

1. verejnoprávne subjekty realizujú verejnú správu
2. súkromnoprávne realizujú súkromnú správu (vo výnimočných prípadoch môžu kompetentné orgány verejnoprávnych subjektov poveriť výkonom určitej časti verejnej správy aj súkromnoprávne subjekty)

2. podľa presadzovaných záujmov môžeme konštatovať, že kým verejná správa je realizovaná v záujme verejnom, pre súkromnú správu je rozhodujúci súkromný záujem (mnohokrát sa stáva, že vyriešenie nejakého sporu závisí od odpovede na otázku, či sa v danom prípade zohľadňoval verejný alebo súkromný záujem – odpoveď sa môže odlišovať od prípadu k prípadu a to na základe ich individuálnych podmienok)

1. z hľadiska právnych medzí vyplýva, že verejná správa i súkromná správa sa realizujú len v rámci platnej legislatívy – rozdiel však spočíva v tom, že verejnoprávne subjekty konajú len tak, ako im to platné právne predpisy prikazujú, naproti tomu súkromnoprávne subjekty môžu vykonávať všetko, čo im platné právne predpisy nezakazujú

1. súkromná správa je vykonávaná ako prejav vôle súkromnoprávneho subjektu, teda ako jeho právo
2. verejná správa sa realizuje ako platnou legislatívou uložená povinnosť

2. pri uplatnení hľadiska mocenského postavenia môžeme povedať, že verejnoprávne subjekty (ako spravujúce subjekty) majú voči súkromnoprávnym subjektom (ako spravované subjekty) nadriadené postavenie

1. z hľadiska dosahovania zisku je zrejmé, že verejná správa nie je ziskovo orientovaná a súkromná správa áno (v praxi existuje mnoho príkladov, keď toto tvrdenie neplatí)

2. súhrne možno konštatovať, že verejná správa ako správa verejných záležitostí je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykonávajú, realizujú ju ako právom uloženú povinnosť a to z titulu svojho postavenia ako verejnoprávnych subjektov, naproti tomu správa súkromná je správou súkromných záležitostí, vykonáva sa v súkromnom záujme, súkromnoprávnymi osobami, ktoré sledujú vlastné ciele a pri tom sa riadia vlastnou vôľou

Trojuholníkový model národného hospodárstva (V. A. Pestoff)

Zmiešané ekonomiky

1. v súčasných zmiešaných ekonomikách možno nájsť tri základné sektory, v rámci ktorých pôsobia jednotlivé subjekty:

1. verejný sektor
2. súkromný sektor
3. tretí sektor

2. v rámci zmiešaných ekonomík pôsobia súkromné podniky i podniky, či organizácie, ktoré patria štátu, respektíve v ktorých má štát výrazný podiel

Ziskový súkromný sektor – výhody trhu

1. trh je systémom, ktorý má schopnosť samoregulácie a v ktorom vzťah ponuky a dopytu dokáže alokovať vzácne zdroje efektívnejšie než akýkoľvek iný mechanizmus regulácie - trhový mechanizmus (pri dokonalej konkurencii) ponúka niekoľko výhod:

1. je schopný maximalizovať ekonomickú efektívnosť (producenti musia minimalizovať náklady a tak maximalizovať zisk a zároveň nezvyšovať cenu)
2. vyznačuje sa vysokou flexibilitou a schopnosťou reagovať na kvalitatívne i kvantitatívne zmeny (ide o určitú „hru“, kde na jednej strane stoja spotrebitelia a ich dopyt a na strane druhej producenti a ich ponuka)
3. ponúka priestor pre inovácie a nové, či netradičné riešenia (inovácie pomáhajú dopyt orientovať na určitý tovar či službu)
4. ponúka priestor na individuálne sebapresadenie sa (každý môže vstúpiť do konkurenčného prostredia a skúšať svoje plány)

Ziskový súkromný sektor – zlyhania trhu

1. trh, respektíve trhový mechanizmus môže zlyhať:

1. vďaka existencii monopolov dochádza k zlyhaniu konkurenčného prostredia
2. ekonomika musí zabezpečiť produkciu aj takých statkov, o ktoré nemá súkromný sektor záujem (t$ieto sú buď veľmi nákladné, alebo neprinášajú žiaden zisk)
3. pôsobenie a fungovanie podnikov na trhu spôsobuje aj vopred nechcené javy – externality (tieto môžu mať tak pozitívny, ako aj negatívny charakter)
4. v praxi sa stáva, že trh je neúplný (nie je teda schopný zabezpečiť všetky statky aj napriek tomu, že spotrebitelia sú za ne ochotní zaplatiť)
5. trh poskytuje asymetrické informácie (asymetrické z pohľadu nerovností medzi producentmi a spotrebiteľmi, neúplné, prípadne kvantitatívne nedostatočné informácie)
6. v praxi sa vyskytujú s periodickou pravidelnosťou obdobia vysokej nezamestnanosti a inflácie

Verejný sektor

1. verejný sektor sa od súkromného sektoru odlišuje najmä tým, že subjekty, ktoré doň patria sú vo verejnom vlastníctve a jeho hranice sú tvorené predmetom činnosti orgánov verejnej správy
2. jednou z najčastejšie spomínaných otázok súvisiacich s verejným sektorom je otázka týkajúca sa jeho veľkosti – v tejto súvislosti sa rozlišuje:

1. problém individuálnej slobody (obmedzenia, ktoré prináša verený sektor pre súkromné osoby)
2. alokačný problém (pravidlá vlády o spotrebe a investíciách)
3. distribučný problém (otázky objemu verejných rozpočtov)
4. produkčný problém (vládny rozsah produkcie)
5. vlastnícky problém (otázky rozsahu verejného vlastníctva výrobných prostriedkov)
6. problém byrokracie (množstvo verejných zamestnancov z hľadiska zvyšovania efektívnosti)

Neefektívnosť verejného sektora

1. verejný sektor môže zlyhávať, respektíve môže vykazovať neefektívnosť najmä v týchto súvislostiach:

1. úrady sa nemusia obávať bankrotu
2. väčšina úradov nepôsobí v konkurenčnom prostredí
3. zamestnanci úradov nemajú záujem na zvyšovaní efektívnosti
4. pracovnoprávne zmeny dochádzajú iba u najvyšších administratívnych pracovníkov a ostatní administratívni zamestnanci sa dostávajú do pomerne stabilného pracovného pomeru
5. je zložité určiť individuálnu efektívnosť konkrétneho úradu
6. úrady často sledujú viaceré ciele naraz (k problémom dochádza najmä ak tieto ciele nie sú presne definované)
7. stanovenie optimálnej vyťaženosti zamestnanca je zložité
8. úrady nielen mylne odhadujú náklady jednotlivých aktivít, ale ich môžu aj reálne ovplyvňovať
9. byrokratizácia rozhodovania vo verejnom sektore (za chybné rozhodnutia úradníkov „platí“ celá spoločnosť)

Tretí (neziskový/občiansky) sektor

1. pri definovaní pojmu tretí sektor sa vychádza z pojmu občianstvo – morálna zodpovednosť jednotlivcov voči spoločnosti, v ktorej žijú, pričom táto zodpovednosť spočíva v morálnej povinnosti urobiť niečo pre iných členov spoločnosti a tým prospieť celej spoločnosti
2. občianskou spoločnosťou sa rozumie nezávislá, samostatne organizovaná spoločnosť, ktorej členovia sa dobrovoľne zapájajú do riešenia verejných záležitostí, aby sa uspokojil individuálny, skupinový, či verejný záujem a to všetko v súlade s normami, ktoré existujú v rámci vzťahu medzi štátom a spoločnosťou
3. tretí sektor teda prestavuje inštitucionálnu manifestáciu existencie občianskej spoločnosti (tvoria ho neziskové organizácie vytvorené občanmi na dobrovoľnej báze a za účelom ochrany či dosiahnutia určitých verejnoprospešných cieľov)

Tretí sektor - výhody

1. tretí sektor je v niektorých oblastiach je efektívnejší než verejný alebo súkromný sektor:

1. subjekty tretieho sektora sa sami definujú ako neziskové, (znamená to, že na rozdiel od subjektov súkromného sektora budú mať záujem participovať na neziskových, či málo ziskových aktivitách)
2. vzhľadom na väzbu medzi tretím sektorom a občianskou spoločnosťou, dôraz je kladený na dobrovoľný charakter občianskej angažovanosti (vedie to k zvýšenej ochote dobrovoľného zapojenia sa do určitých aktivít)
3. dobrovnoľné zapájanie sa a neziskovosť sú dôležitými predpokladmi zapojenia sa do aktivít, ktoré si vyžadujú splnenie určitých morálnych kritérií

Tretí sektor - nevýhody

1. zlyhania tretieho sektoru majú trochu iný charakter ako zlyhania verejného a súkromného sektora:

1. nižšia formálnosť tretieho sektora môže byť síce na jednej strane výhodou, ale ak ide o náročné a nákladné zosúladenie mnohých participantov ukazuje sa, že efektívnejšie a disciplinovanejšie sú subjekty pôsobiace vo verejnom sektore (vďaka profesionálnej povinnosti) i subjekty pôsobiace v súkromnom sektore (vďaka motivácii na zisku)
2. tretí sektor nezasahuje všade tam, kde je to potrebné
3. vzhľadom na dobrovoľnosť účasti občanov na aktivitách tretieho sektora, nie je tento imúnny voči osobnostným vlastnostiam participantov
4. vyhlasovanie programov (bez ohľadu na ich skutočný dopad) sa môže v konečnom dôsledku stať pre neziskové organizácie cieľom samotným
5. subjekty tretieho sektora sú relatívne nestabilné z pohľadu skutočného naplnenia cieľov, ktoré si vopred stanovili (neziskovosť môže byť iba zásterkou nelegálnych aktivít, či obchádzania daňových povinností)