Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Základy verejnej správy

Organizačná dimenzia verejnej správy (organizacna_dimenzia_verejnej_spravy.doc)

Organizačná dimenzia verejnej správy

Znaky organizácie

1. vyžaduje si prítomnosť minimálne 2 ľudí, ktorí majú spoločný záujem (spoločné ciele) o realizujú špecifické úlohy smerujúce k napĺňaniu tohto záujmu, respektíve k dosahovaniu týchto cieľov
2. na dosahovanie jej cieľov je nutná istá koordinácia a usporiadanie
3. vytvára stereotypy (pravidelnosti, vzorce a modely správania sa) – týmto sa organizácia inštitucionalizuje

Organizácia v užšom a širšom zmysle

1. v širšom zmysle ide o akýkoľvek sociálny útvar, ktorý sa prirodzene vytvoril za účelom riešenia spoločného záujmu (organizácia, ako neformálny útvar vyvíjajúci sa skôr prirodzene – neformálna organizácia)
2. v užšom zmysle je to útvar, ktorý vznikol umelo a zámerne, aby plnil špecifické úlohy – takýto umelý útvar využíva administratívne a byrokratické metódy, pretože ju charakterizuje systém pravidiel, pozícií a aktivít, ktoré sú koordinované umelo, teda oficiálne (organizácia, ako formálny útvar – formálna organizácia)
3. formálne aj neformálne organizácie sa oddelili od ostatného sociálneho priestoru a sú vo vzťahu k nemu autonómne

Formálne organizácie

1. formálna organizácia predstavuje umelý prostriedok koordinácie aktivít väčšieho počtu ľudí za určitým účelom – všetky formálne organizácie vznikajú ako pokus o riešenie tej istej otázky: „Ako zabezpečiť koordináciu spoločnej aktivity a jej stálosť, ktorá by nebola závislá od náhodnej výmeny konkrétnych osôb?“
2. formálnosť organizácií sa prejavuje predovšetkým v tom, že princípy ich fungovania sú podobné, bez ohľadu na činnosť či zameranie týchto organizácií
3. formálne organizácie možno definovať, ako umelo ustanovený sociálny útvar vybavený formalizovanými procedúrami za účelom mobilizácie a koordinácie kolektívneho úsilia za účelom dosiahnutia stanovených cieľov

Podstata formálneho organizovania

1. formálne organizácie predstavujú nevyhnutne racionálne a logicky vytváraný priestor pre koordináciu ľudských aktivít v najširšom slova zmysle a sú preto chápané ako umelo a zámerne vznikajúce prostriedky uspokojovania ľudských potrieb a dosahovania aktuálnych cieľov
2. formálne organizácie vznikajú a fungujú ako prejav nutnosti riešiť problém zosúladenia, či koordinácie množstva aktivít ako i subjektov, ktoré ich realizujú
3. štúdium formálnych organizácií predpokladá pochopenie podstaty a významu inštitucionalizovaného správania a inštitúcií, ktoré pre organizovaný svet poskytujú základnú „ideovú dotáciu“ a sú akýmsi predstupňom k hľadaniu adekvátneho subjektu, ktorý ako nositeľ tejto idey (v podobe modelov a vzorcov konania) zabezpečí potrebné inštrumentálne prvky

Znaky formálneho organizovania

1. znaky formálneho organizovania (začiatok):

1. formálne organizácie sú vytvorené umelo – napríklad za účelom spravovania a posilňovania verejných hodnôt
2. vznik formálnych organizácií sa viaže na konkrétny cieľ – ten ich diferencuje aj legitimuje
3. formálne organizácie si vytvárajú normatívny systém – systém formálnych administratívnych pravidiel, ktoré zabezpečujú jednotu a kontinuitu v ich fungovaní i koordináciu aktivít jej členov
4. formálne organizácie sú komunikované organizácie – tvoria sieť organizácií, ktoré navzájom komunikujú, spoločne tvoria systém, ktorý reguluje sociálne prostredie
5. výhody vo formálnych organizáciách presahujú nevýhody – ich výhody spočívajú v tom, že vznikajú na koordináciu aktivít, ktoré nemožno dosiahnuť individuálne, ich nevýhoda sa týka nadmernej byrokracie a s ňou súvisiacej dehumanizácie
6. formálne organizácie majú striktné usporiadanie a štruktúru – nevyhnutnosťou ich existencie je vnútorná štruktúra a usporiadanie – organizačný poriadok a hierarchia
7. formálne organizácie sú relatívne stabilné – sú vo svojom prostredí relatívne stabilné, čo im zabezpečuje inštitucionálne zázemie, legislatíva, vlastný mechanizmus fungovania a normatívny systém, systém riadenia a distribúcie moci
8. formálne organizácie majú výrazný ideový základ – ich ideový základ sa týka inštitúcie správy, ktorá potom organizáciu legitimizuje v akomkoľvek prostredí, pretože zvýrazňuje nevyhnutnosť správy

Práca a prínos Georga C. Homansa

1. v diele Ľudská skupina (The Human Group) rozlišuje G. C. Homans dva skupinové systémy – vnútorný a vonkajší
2. vonkajší systém skupiny je plánovaný a má za úlohu zabezpečiť funkčnosť danej skupiny vo vzťahu k jej okoliu
3. v momente, keď dôjde k stabilizácii vonkajšieho systému skupiny, začne sa vytvárať vopred neplánovaný vnútorný systém skupiny, ktorého prvky a pravidlá sa postupne ustaľujú a štandardizujú – osoby, ktoré najviac spĺňajú tieto pravidlá majú najväčšiu šancu stať sa vodcami ich skupiny
4. v konečnom dôsledku tento neplánovaný vnútorný systém začne ovplyvňovať aj fungovanie skupiny voči jej okoliu (teda jej vonkajší systém) – ľudia sa totiž vždy správajú podľa toho, čo im dané správanie donesie v porovnaní s tým, čo ich takéto správanie stojí (vhodné správanie členov skupiny teda možno dosiahnuť nielen príkazmi a sankciami, ale aj morálnym ocenením)

Úrad ako organizačná jednotka

1. úrad je jedným z najfrekventovanejších pojmov systému verejnej správy – vzťahuje sa na všetky subsystémy, ako aj všetky stupne verejnej správy
2. celkovo možno uvažovať o 3 významoch pojmu úrad:

1. inštitucionálne poňatie – pojem úrad označuje organizačnú jednotku, ktorá majú na starosti určité vecné a územné pôsobnosti (v rámci tejto jednotky tieto pôsobnosti vykonávajú jej monokratické alebo kolegiálne orgány)
2. funkčné poňatie – úrad je právnymi predpismi stanovený a presne ohraničený okruh záležitostí - pôsobností, ktoré sú priraďované niektorej organizačnej jednotke pôsobiacej v rámci systému verejnej správy
3. personálne poňatie – pod pojmom úrad možno rozumieť súbor osôb, ktoré pôsobia v konkrétnej organizačnej jednotke systému verejnej správy

Centralizácia – jej výhody a nedostatky

1. v centralizovanom systéme verejnej správy sú administratívne právomoci sústredené zväčša na najvyššom organizačnom stupni, pričom jednotky v systéme verejnej správy pôsobiace na tomto stupni rozhodujú, v akej miere delegujú svoje právomoci na tie jednotky systému verejnej správy, ktoré pôsobia na nižších organizačných stupňoch
2. výhody dôslednej centralizácie:

1. jednota rozhodovania a riadenia
2. schopnosť kumulácie prostriedkov
3. vysoký stupeň organizačno-administratívnej integrácie

3. nedostatky dôslednej centralizácie:

1. nízka miera flexibility v súvislosti so vznikom lokálnych problémov (nízka miera operatívnosti riadenia)
2. dĺžka komunikačných kanálov (výskyt komunikačných šumov)
3. preťaženosť centra

Decentralizácia

1. decentralizáciu možno charakterizovať ako presun zodpovednosti za plánovanie, riadenie, získavanie a distribúciu zdrojov z centrálnej vlády a jej agentúr (teda z ústredných orgánov štátnej správy) na podriadené jednotky vládnych agentúr, „kvázi-autonómne“ verejné orgány alebo korporácie, regionálne alebo lokálne verejné orgány, alebo mimovládne neziskové či dobrovoľnícke organizácie (teda na rôzne subjekty pôsobiace v systéme verejnej správy na nižších úrovniach)
2. decentralizácia má zväčša 2 podoby:

1. decentralizácia právomocí – vyššia organizačná jednotka systému verejnej správy postupuje niektorú právomoc, respektíve časť niektorej právomoci na nižšiu organizačnú jednotku systému verejnej správy
2. decentralizácia aktivít – vyššia organizačná jednotka systému verejnej správy postupuje nižšej organizačnej jednotke systému verejnej správy iba výkon určitej činnosti

Základné typy decentralizácie

1. vo všeobecnosti možno rozlíšiť 3 typy decentralizácie:

1. dekoncentrácia – ide o presun zodpovednosti za špecifické rozhodovacie, finančné či riadiace funkcie na rôzne organizačné jednotky systému verejnej správy, ktoré sú priamo subordinované centrálnej vláde
2. delegácia – predstavuje presun vládnych rozhodovacích a administratívnych právomocí týkajúcich sa jasne definovaných úloh z centrálnej vlády na tie organizačné jednotky systému verejnej správy, ktoré sú od nej nezávislé, alebo ktoré sú pod jej nepriamou kontrolou (najčastejšie ide o „kvázi-autonómne“ verejné orgány, ktoré sú síce centrálnou vláda kontrolované iba nepriamo, ale legálne sa jej zodpovedajú)
3. devolúcia – znamená presun zodpovednosti za určité právomoci zo strany centrálnej vlády na autonómne lokálne organizačné jednotky systému verejnej správy, ktorým bol legislatívne priznaný status verejnej korporácie