Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Filozofická fakulta / Estetika

Dejiny výtvarného umenia II. (tahak_dvu2_b_skupina.doc)

B.skupina 1. otázka – zlatý vek Byzancie

I. zlatý vek (526 – 726)

cisár Justinián (527–565)

architektúra - pamiatky: v KonštantínopoleHagia Sofia (532–537),        Chrám sv. Ireny

Chrám sv. Sergia a Baccha

Chrám sv. Apoštolov v Ravenne, San Apollinare in Classe (vysvätený 9.5.549), San Apollinare Nuovo  (vybudovaný pred r.526)

San Vitale (546–548) znaky:         -     syntetizmus – spájanie prvkov helenizmu a orientálnych kultúr, symbolizmus využívajúci svetelné efekty

štylizácia, schematizácia (intelektuálnosť)

frontálne a symetrické usporiadanie, dekoratívnosť

expresívnosť a symbolika, farba a vízia (namiesto realizmu a rešpektovania objemu)

prísna typológia

určovala nielen kompozíciu každého výjavu, ale i jeho miesto v celkovej výzdobe chrámu

apsida: bola vyhradená pre postavu žehnajúceho Pantokratora (Krista – vševládcu) al. Bohorodička s dieťaťom v náručí

vo vnútri chrámu po oboch stranách výjavy zo Starého a Nového zákona (v presnom slede – na poúčanie veriacich)

vnútorná čelná stena: obraz Posledného súdu

steny bočných lodí: sprievody ortodoxných svätých, individualizovaní

pendetívy: veľkí serafíni s niekoľkými krídlami

vrchol kupoly: pás prorokov okolo ruky Stvoriteľa vyčnievajúcej z oblakov

2. otázka znaky karolínskeho staviteěstva

koncepcia dvojpólového zakončenia veľkej chrámovej stavby: buď apsidy na oboch koncoch, alebo častejšie kontrastujúce skupiny veží (westwerky) na západnej strane; alebo východný a západný transept. Westwerky prešli dlhým vývojom, až sa premenili na dvojvežové priečelie gotických katedrál. Westwerkový kostol zahŕňa dve odlišné významové oblasti: 1. že skutočný kostol na východ je zasvätený svätým, ecclesia triumphans, 2. že wetwerk, podobný pevnosti, je symbolom panovníka ako ochrancu cirkvi – ecclesia militans.

striedanie pilierov a stĺpov:

pilier – stĺp – stĺp – pilier = saská striedavá podpera

pilier – stĺp – pilier = rýnska striedavá podpera

3. otázka – stavebné prvky románskeskej baziliky

z hľadiska priestoru je to zostava prostých staveb. tvarov – hranolov a ihlanov viazaných spoločnou základňou.

chrámová predsieň (nartex) alebo átrium

interiér záp. časti predsiene často tvoril tzv. galilaeu (chrámové predsálie)

chrámová predsieň (nartex) spolu so

západnými vežami tvorí dvojvežové priečelie

+ 6. hl. loď + bočné

nad krížením je umiestnená centrálna veža

z kríženia sa rozbiehajú ramená transeptu

pokračovanie hl. lode vo východnom smere = chór alebo presbytérium (kňazisko)

k nemu prilieha apsidou uzavreté sanktuárium a v niektorých prípadoch

chórová ochodza s radiálnymi kaplnkami

ochodza umožňovala prístup k hlavnej schránke s ostatkami a k menším relikviárom v kaplnkách. Tento kruhový obrazec zároveň symbolicky predstavoval martýrium, centrálnu stavbu nad schránkou s ostatkami svätca (prijatie usporiadania, v ktorom sa bazilika a martýrium spojili do jedného celku – usporiadanie, ktoré v chráme sv. Petra zaviedol Gregor Veľký.)

4. otázka – románske sochárstvo vo Francúzsku

Románske sochárstvo vo Francúzsku

juhozápadné FRANCúZSKO

stredisko Toulouse

Saint Sernin – po Cluny III. to bola najväčšia sakrálna stavba franc. rom. slohu. Sochy vnútri kostola sú vysoko inovatívnym celkom, je tu možné rozoznať najmenej 3 štylisticky rôzne dielne

tympanón (Porte Miègeville) –  Nanebovstúpenie Pána – silné vyjadrenie vzostupného pohybu (v natiahnutí rúk, pokrčení nohy, v postavách anjelov Moissac – portál (Eccov opis – ako ho vnímali vo svojej dobe mnísi)! zjavenie / videnie

Uprostred na tróne spočíva korunovaná postava Krista, vznešená, neprístupná, prenesená mimo pozemské ľudstvo, osobitým spôsobom stelesäujúca poriadok nebies. Kristus je obklopený tetramorfom, symbolmi 4 evanjelistov chránených zboku dvomi anjelmi so zvitkami. Tí predstavujú jediný odkaz na posledný súd. zvyšok plochy zaberá 24 starcov, dvaja na každej strane „svrchního rejsříku“, traja na každej strane dole a zvyšok pod nohami krištáľového mora pri nohách Vznešeného. Neobvyklý vlnovkovitý vzor vychádzajúci z papule príšery sa vykladá ako putá, ktorými Herakles spútal podsvetného psa Kerbera. Pod tympanónom je preklad dverí, na ktorom ohnivé kolesá symbolizujú pekelné plamene apokalypsy.

Západné Francúzsko

najbohatšie zachované rom. cirkevné stavby a skulptúry. Väčší počet svojbytných prvkov. Najnápadnejší rozdiel oproti portálom v iných oblastiach je neprítomnosť tympanonu. Plastické dekorácie sú obmedzené na archivoltu.

Poitiers – trojposchodová fasáda je určená výraznými zvislými líniami. Vytvára ju ústredný portál, nad ním okno a obrovská mandorla v štítovom poschodí spoločne s rohovými vežami. Napriek tomu nie je štruktúra fasády jednotná. Spodné poschodie patrí k budove a vrchné poschodie rozdelené na dva registre so zdobenými arkádami má tvar ako zväčšená stena sarkofágu alebo svätyne.

Burgundsko

Saint-Fortunat v Charlieu – významná pozícia v dejinách umenia. Je to najstarší zachovaný portál, v ktorom sú všetky časti vyzdobené plastikou. Okrem toho sa tu po 1x objavil Kristus v mandorle, čo je spôsob zobrazenia, používaný neskôr pre Posledný súd. Vysvetlenie , že k tejto inovácii došlo práve v Burgundsku, spočíva v špecifickom prijatí antického vzoru, pri ktorom bola pozornosť zameraná predovšetkým na monumentálne spojenie architektúry a sochárstva. Vládcovská postava Krista chápaná ako znázornenie moci (Clunyjská reforma vyústila v spor medzi duch. a svetskou mocou, medzi pápežom a cisárom o vládu nad záp. Európou).

západný portál (1090)– basreliéf, kontúry (záhybov rúcha) sú zvýraznené lineárnymi prvkami. Pozadie je hladké.  

severný portál (pol.12.st) – slohový posun (románsky barok). Architektonické prvky sú pokryté bohatou dekoráciou, ornamenty sú i medzi postavami, čím sa rozplýva hranica, ktorá ich odlišuje. Hautreliéf. Namiesto lineárnych kresieb sú na postavách plastickými ryhami tvarované záhyby odevov, ktoré zakrývajú telá postáv a zároveň majú ozdobnú funkciu. Rozdiel v pohybe postáv: Kristus nesedí na tróne vo frontálnej hieratickej pozícii, ale je na sedadle akoby v pohybe, akoby šlo o variáciu pozície postojačky. Prudký pohyb anjelov obmedzený pridaním symbolov evanjelistov, spája a rozdeľuje dvojitý smer pohybu v jednej scéne. Ruky podopierajúce mandorlu sú v nesúlade s polohou ich tiel.

hlavica

z Cluny z r. 1100

hudobné hlavice (zobrazujúce prvé 4 noty gregoriánskeho chorálu) – sú odvodené z korintských hlavíc: korintské volúty v rohoch sú odstránené; zvyšný základný vzor tesne prilieha, strany sú otvorené mandorlovými tvarmi, do kt. sú vpísané postavy.

jeden z najväčších majstrov: GISLEBERTUS, vtesal svoje meno do tympanónov Autune. Je mu tiež pripisovaná väčšina hlavíc v Saint-Lazare.

Videnie sv. troch kráľov 1120-30.

Vézelay

uprostred tympanónu tróni Kristus v mandorle s nohami ohnutými k ľavej strane. Na oboch stranách sedia apoštoli, držia knihy a prijímajú Ducha sv. predstavovaného lúčmi, kt. vychádzajú z Kristových prstov. Ani Kristus, ani apoštoli nehľadia na diváka a nie sú usporiadané v tradičnom poriadku. To je zdrojom silnej individuality postáv. Zvýraznenie ich tiel spôsobuje, že vystupujú z pozadia reliéfu. Kazety na obvode polkruhu predstavujú národy, ktoré treba obrátiť na vieru (podľa Sk 2,5n). Niektorí sa odlišujú od normálneho ľudského vzhľadu, čo je idea známa už z antického Grécka. Na pravej strane je procesia skýtskych Panónov s veľkými ušami vedená apoštolmi Petrom a Pavlom, trpaslíkov a obrov. Vznik 1146 – v čase príprav na krížovú výpravu.

Zdobené hlavice vnútri spodobujú obrazy dobra a zla. Starozákonné scény v lodi a uličkách, novozákonné (im zodpovedajúce) v nartexe a na fasáde.

MAJSTER Z CABESTANY

Tympanón v Cabestany

scény z Nanebovzatia Panny Márie, ktoré nezvyčajne začínajú vpravo Máriou, ktorá sa prebúdza zo spánku mŕtvych.

Štýl sochára: postavy majú veľké hlavy s plochými čelami, dlhé a široké nosy a šikmé oči mandľovitého tvaru; príliš veľké ruky s dlhými prstami a rúcha nariasené akoby v antickom štýle. Dôvernosť postáv. Scény z Kristovho narodenia.

Provensálsko

Saint-Gilles-du-Gard

Sant-Trophime v Arles

5. otázka – znaky medzinárodnej gotiky

druhy:

monumentálne - spojené s architektúrou

komorné – voľné sochy z dreva (rezbárstvo) a slonoviny

námety:

Kristus (ukrižovaný, Ecce homo) – nie Pantokrátor, ale Syn Boží – niekedy v postoji kazateľa so zavretou knihou Písma

Panna Mária s Ježiškom – vždy mladá, Ježiška drží na ľavom ramene alebo na ľavom kolene. Spočiatku zobrazovaná v plášti s trocha tuhými záhybmi (reminiscencia Madony románskeho obdobia).

Pieta

svätci

VÝVOJ

14. st. viazanosť na urč. soch., mal. typy. Najčastejšie – stojace typy a pieta.

znaky:

realizmus – snaha poľudštiť náboženské námety a pôsobiť na cit a fantáziu diváka; snaha vcítiť sa do náb. námetov, poľudštiť postavu Krista, P, Márie, apoštolov; prenášanie výjavov do súčasnosti, rastúca záľuba v zobrazovaní legiend a apokryfov, patrónov miesta a remeselníckych cechov; rozvíjanie záujmu o verné zobrazenie prírody v detaile (vegetácia, zvieratá)...

1350 – presadzuje sa skupina umelcov, ktorá v 2. pol. 14.st. získa rozhodujúci vplyv v arch. a soch. Zvláštnosť pracovného štýlu týchto sochárov spočíva v tom, že sa veľmi nápadne inšpirujú prírodou (portréty, stvárnenie rúch a veľmi presné ornamentovanie podľa rastlinných vzorov.

Peter Parléř (1330-99) pochádzal z Kolína n. Rýnom, v 50. rokoch vstupuje do služieb Karola IV.

Parléřovská busta = listová konzola – poprsie ženy s vlnitými vlasmi. Spojenie typizácie (mäkký štýl) s portrétom.

80. roky 14.st. – kritická doba – staršie slohové tendencie napojené realizmom a psychologickým záujmom sa zrazili s novou vlnou supranaturalistických predstáv

významná rola štylizácie, ktorá smerovala k poetickej idealizácii a expresívnej nadsázke. Posilnená uvoľnenou fantáziou. Silnela potreba presnejšie organizovanej formy. Vracalo sa povedomie francúzskeho poriadku a proporcií. Strácal sa racionalizmus a empirizmus. Prichádza staronové spirituálne U, ozvláštnené romantickým prídychom duševnej únavy a skeptického vzťahu k životu. Predtým: bezuzdnosť a erotická rafinovanosť. Teraz: kajúce mystické zážitky, zmysel pre krásu tela, nostalgia. Dekorativizmus, melanchólia.

Zrod internacionálneho slohu, ktorý najrýchlejšie vyspieval vo frankoflámskej oblasti, v Lombardii.

= návrat, vedomá regotizácia obohatená zmyslom pre detail, presné pozorovanie a vecný význam.

V Čechách: krásny sloh. Kolíska: Praha za vlády Václava IV.

hlavné znaky:

neprirodzenosť, strojenosť pretiahnutých esovite prehnutých postáv s malou hlavou

nezáujem o priestorové vzťahy

zjemnenie výrazu

zníženie duchovného obsahu

dokonalosť spracovania

nadvláda lineárnej rytmickosti a kaligrafie

dekoratívna štylizácia drapérie

realistické prvky sa nestratili, ale tvoria protiklad formalistickej štruktúre sochy a dodávajú jej zmyslový pôvab

Miznú sochy postihujúce hlbšie psychologické vzťahy a presadzujú sa remeselne dokonalé plastiky prerastajúce až v symboly na úkor expresivity. Rozhodujúcu úlohu má drapéria, ktorej záhyby rytmizovali sochu a vzďaľovali ju svojou pravidelnosťou chaosu hmotného sveta. Schéma. Misovité záhyby. Zarezávali sa hlboko do objemu, otvárali sochu svetelným efektom a zvyšovali jej príťažlivosť porušovaním prirodzených váhových vzťahov. Vonkajšia vieryhodnosť nebola cieľom. Zobrazený „prelud večnej mladosti“. Nežná krása mladistvých Madon – eroticko- mystický zážitok. Hlavná téma: eroticky príťažlivá dievčenská Madona skláňajúca sa k dieťaťu. Zdôrazňovanie ľúbivých rysov; tváre sú však nevýrazné, plytké. Stopa prirodzeného gesta: v dieťati. Okolo r.1400 – dosiahol značnú homogénnosť.

Podnety:

skúsenosti z generácie parléřovskej hute, poznamenané záujmom o reálny tvar.

dobový ideál dievčenskej krásy.

podnety lineárneho spracovania drapérie – impulzy z Flanderska, Burgundska. Na zač. 15. st. tento sloh vytlačil starší parléřovský. Slohová premena sa odrazila i v tematike: námety: Madony a piety. Remeselne dokonalé plastiky prerastajúce až v symboly - na úkor expresivity.

6. otázka – florentská škola, Gittov prínos

Giotto di Bondone (1267-1337 Florencia)

považovaný za najväčšieho gotického maliara a zakladateľa renesancie

mal schopnosť stimulovať taktilnú imagináciu skutočnosti

otvoril plochu obrazu ilúzii trojrozmernosti. Kompozičný postup: predná rovina stvárneného objektu sa zhoduje s rovinou obrazu

1. Madona a dieťa v majestáte obklopení anjelmi
2. na rozdiel od Cimabueho skutočne sedí a trón zaberá skutočný priestor

všetky línie sú funkčné, modelujú tvar

1. cyklus zo života sv. Františka z Assisi (pred 1300)

v rom. a byz. mal. architektonické prostredie a krajina vystupujú iba vtedy, keď si to vyžaduje námet, nie preto, že každý dej sa odohráva v urč. fyzickom kontexte. Vystupujú skôr ako symboly než ako zobrazená skutočnosť. V 13. st. nová funkcia budovy a horskej krajiny. Na Giottových freskách sú postavy ako by na javisku a pozadie zapĺňa priestor za nimi a zároveň je súčasťou drámy, kt. sa pred nimi odohráva: scéna vzdávania sa svetského bohatstva: skupiny ľudí, ktoré opúšťa i ku ktorým sa mieni pridať, sú identifikované a zdôrazňované budovami za nimi a vákuum medzi nimi je nepreklenuteľnou priepasťou, cez ktorú sa sv. František nemôže vrátiť.

Na výjave vyháňania diablov z Arezza on i jeho spoločníci stoja pred katedrálou, kým mesto vpravo je naklonené tak, že jeho strechy sledujú pohyb ramien sv. Františka, ktorý smerom zázračnej sily i určuje smer odletu porazených diablov.

ZARÁMOVANIE OBRAZU – dojem kukátkového priestoru

2. fresky a výjavy zo života Krista a Panny Márie z kostola Scrovegni v Padove (1304-6)

kaplnka Arena (na mieste pôv. rímskej arény). Malý obdĺžnikový priestor, steny kompletne vymaľované Giottom.

Centrálny výjav: Pašije.

Z stena: Posledný súd

jeho postavy majú dôstojné, vážne, prirodzená gestá

na výjave Snímanie z kríža sa úbočie v pozadí nakláňa k smútiacim, čo plačú nad mŕtvym Kristom.

3. fresky s výjavmi zo života sv. Františka v kaplnke Bardiovcov v chráme Sta Croce vo Florencii (20. roky 14. st.)

výraznejší dramatický účinok umiestnením budovy šikmo, predný roh budovy delí obraz na dva trojuholníky, v ktorých sú umiestené skupiny postáv

Giottovým základným problémom bolo vytvoriť javisko deja, z ktorého vyplynulo ostatné: modelácia postáv i starostlivé vystupňovanie emócií, definujúce ich úlohy

Sv. František sa zrieka otcovho dedičstva – atypický formát; 2 skupiny postáv – biskup, zástup kňazov, diakonov a skupinka „počestných občanov“, kt. držia otca sv. F. Na rohu budovy umiestnenej v 45°uhle (vzniká tak priestor) medzi ním a otcom prázdny priestor – sprehľadnenie kompozície, zvýraznenie gesta a vzťahu medzi nimi. Vzťah zobrazenej budovy- skôr konceptuálny než reálny (figúry sú naddimenzované). Motív natočenia je revolučný + motív priehľadu dovnútra budovy (priestor + vtip)

kompozícia: zaujímavé tiež deti po oboch rohoch (výplň hluchých kútov –podobné postoje – určitá rytmická variácia

florentská škola (Giottovi žiaci)

Tadeo Gaddi

Bernardo Daddi