Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / AN - Anglická literatúra I.

Americký postmodernizmus (an.lit.-americky_postmodernizmus.doc)

Americký postmodernizmus

ako kríza existencie literatúry 20. storočia

(Ján BAJÁNEK)

Postmodernizmus je rozporuplný pojem, ktorý intertextuálnym

spôsobom zahŕňa poznatky zo sociológie, filozofie, antropológie,

literárnej kritiky, ekonómie a ďalších disciplín. Je vedomou

fabrikáciou a transformáciou minulosti a prítomnosti. Negatívnym

dôsledkom býva eklekticizmus a objav masifikácie

a štandardizácie produktov spotrebného a zábavného priemyslu.

Jean-Francois Lyotard vníma indeterminantné prerušenie

kontinuity civilizačnej moderny ako pozitívny prvok.

Vo svojom diele The postmodern condition (1984, Postmoderná

situácia), na jednej strane súhlasí s hlavnými myšlienkami

amerického sociológa Daniela  bella o kríze americkej

civilizácie v prelomovom diele The cultural Contraditions of

Capitalism (1976, Civilizačné protirečenia kapitalizmu), a na

strane druhej, spochybňuje ich význam. Lyotardovou ústrednou

civilizačnou témou je strata epických metapríbehov o určujúcich

znakoch buržoáznej spoločnosti. Lyotardove argumenty

korešpondujú s Habermasovými názormi na legitímnosť krízy

poznania v jeho významnom diele The Philosophical Discourse of

Modernity: Twelve lectures (1987, Filozofický diskurz

o modernosti: Dvanásť prednášok). Ide o systémovú abstrakciu

krízy poznania na základe jeho východiskovej a znakovej

postmodernej mnohorakosti.

V literárnom postmodernizme nie je dôvod k skepse

z prevládajúcej tendencie produkčnej a percepčnej

nelegitímnosti. Logickou zostáva otázka, čo možno považovať za

legitímny spôsob literárneho umenia po zániku epických

metapríbehov. Legitímnosť nemožno zredukovať na technologickú

funkčnosť formálnej stránky literatúry pri hľadaní pravdy

a spravodlivosti. Istým východiskom legitímnosti postmoderného

experimentovania môže byť diskusná konsenzuálnosť o jeho

podstate (Habermas, 1987). Možno argumentovať opačným názorom,

že invencia vzniká v opozícii (Lyotard, 1984). Postmoderné

umelecké poznávanie nie je len nástrojom moci argumentov.

Zjemňuje senzibilnosť, prebúdza rozlišovaciu schopnosť

a posilňuje ľudské vlohy pre akceptáciu neporovnateľného.

Postmodernizmus nenachádza opodstatnenie iba v korešpondencii

podstatných názorov teoretických znalcov, ale v javových

nelogickostiach diskurzného umeleckého prejavu invenčných

autorov.

Konzervatívny americký sociológ a politológ Daniel Bell

(1976), francúzsky radikálny filozof a publicista Jean Francois

Lyotard (1997) a umiernený americký literárny historik a kritik

Ihab Hassan (1989) vnímajú civilizačný obsah pojmu

„postmodernizmus“ rozlične. Bell však neuznáva v pravopise

zlúčenie predpony „post“ a podstatného mena „modernizmus“ do

jedného slova „postmodernizmus“ a uprednostňuje medzi oboma

slovami rozdeľovník či spojovník, teda pravopis

„post-modernizmus“. Hassan a Bell spojený pravopis

„postmodernizmus“ uznávajú. Napriek rozdielnemu pravopisu ide

v postmodernizme predovšetkým o evidentnú kontinuitu

indeterminancie spoločenského vývoja modernej a postmodernej

civilizácie.

Z hľadiska skúmania podstaty postmodernizmu ako spoločenského

javu, umeleckého smeru a literárneho trendu považujeme za

produktívne metodicky využiť a aplikovať na charakteristiku

postmodernizmu dva vzájomne protirečivé Hassanove pojmy (1985),

označujúce kontinuitu literárneho vývoja: imanenciu

a indeterminanciu. Zjednodušene povedané, ide o dve protirečivé,

dialektické tendencie literárneho vývoja: diskontinuitnú

imanenciu a kontinuálnu indeterminanciu postmodernizmu. V praxi

dosahujú situačnú, diskrétnokontinuitnú, tranzitívnu syntézu.

Každá z týchto tendencií generuje vlastné protiklady

a inherentne obsahuje prvky druhej tendencie. Ide o vývojovú

komplementárnu, spätnoväzobnú kontinuálnu medziliterárnu

interakciu neurčitého typu, ktorú označujeme ako indeterminancia.

Postmodernistická dvojznačnosť, nerozhodnosť, diseminácia

a dekon štrukcia sa stali súčasťou postmoderného života,

poznania, vzdelávania a literatúry. Na jednej strane podobná

dvojznačnosť oslobodzuje. Uschopňuje vnímať mnohorakosť tvorenia

a zvyšuje každý druh tolerancie. Na druhej strane musí podobná

dvojznačnosť implikovať blízky kontext hodnoty a moci, t. j.

autority, ktorá rovnako obmedzuje ako aj umožňuje pohyblivú

slobodu poznania. Ide o autoritu, ktorá zároveň oslobodzuje

a predchádza anarchii. Otázka referenčnej autority zohráva

kardinálnu úlohu pri postmoderných spoločenských, umeleckých

a gnozeologických rozpravách. Autorita je referenčnou konštantou

hodnotenia javov a vzťahov. V kontexte hodnotenia postmodernej

literatúry je autoritou referenčný rámec existencie postmodernej

literatúry ako autentického poznávacieho a etického umeleckého

diela.

Za postmodernizmus označujeme obdobie v americkej civilizácii,

kultúre a literatúre približne v rozpätí rokov 1945 až 1990.

Pojem postmodernizmus sa stal pomenovaním pre nové kultúrne

tendencie v divadle, tanci, hudbe, umení, architektúre

a literatúre. V literatúre, filozofii, psychoanalýze,

historiografii, informačných technológiach a prírodných vedách

sa začali vytvárať nové aliancie s humanistickými myšlienkovými

prúdmi. Po počiatočných desaťročiach terminologickej neistoty sa

pojem „postmoderna“ posunul významovo z neurčitého neologizmu aj

na sprofanované klišé, ktoré nezískalo dôstojnosť ustáleného

pojmu.

Diskontinuitná imanencia a kontinuálna indeterminancia,

prechodná trvalosť a stála neurčitosť foriem literárneho vývoja,

sú základnými atribútmi literárnej existencie postmodernizmu.

Korešpondujú s trvalou prechodnosťou a stálou neurčitosťou

vývoja spoločenského bytia a vedomia. „Postmodernizmus“ evokuje

súčasné prekročenie a potlačenie modernizmu. Označuje časovú

lineárnosť a oneskorenosť, dokonca dekadenciu. Trpí nedostatkom

sémantickej stability. Existuje mnoho jeho definícií

a interpretácií. Niektorí ho považujú za avantgardu alebo

neoavantgardu, iní za modernizmus, resp. jeho pokačovanie.

Malcolm Bradbury (1992) zdôrazňuje relativizačné,

destabilizačné a dekonštrukčné konotácie postmodernistického

zobrazovania skutočnosti, pričom upozorňuje na extrémny

postmodernizmus vo forme kritického dekonštrukcionizmu, ako

agresívny subjektívny impresionizmus, ktorý kladie do centra li-

terárneho významu postmodernistického dekonštrukčného textu

čitateľa (Bradbury, 1992:425). Mark Currie (1998) charakterizuje

inverzné možnosti časopriestorových metanaratívnych techník

postmodernizmu. Brian McHale (1992) poukazuje v diele

Constructing Postmodernism (1992, Stavba postmodernizmu) na

korelačné vzťahy verbálneho virtuálneho metasveta postmodernizmu

a elektronického virtuálneho metasveta cyberpunku televízie,

filmu a multimédií. Murray Roston (2001) považuje za etickú

príčinu vzniku modernizmu a postmodernizmu stratu totožnosti

moderného človeka. Martin Halliwell (2001) vidí príčinu pôvodu

euroamerického postmodernizmu v strate etického rozmeru

literárnej tvorby.

Kennedy (2002), v epochálnom jednozväzkovom a vyčerpávajúcom

diele Literature: An Introduction to Fiction, Poetry and Drama

(2002, Literatúra: Úvod do prózy, poézie a drámy; celkom 2218

strán), explicitne nedefinuje tvorivý alebo kritický

postmodernizmus, ale exaktne charakterizuje

dekonštrukcionistickú literárnu kritiku, ktorá vychádza

z odmietnutia jazyka ako nástroja presného vyjadrenia reality

a preto nepovažuje ani možnosti literatúry pri poznávaní

skutočnosti pomocou jazyka za reálne; a z tohto dôvodu sa

kritický dekonštrukcionizmus nezameriava na tematický obsah, ale

formálnu štruktúru diela a spôsob používania jazyka v texte

(Kennedy, 2002:2207).

Určovanie literárneho obdobia, periodizáciu, môžeme vnímať ako

proces určovania kontinuity a nekontinuity literárneho vývinu či

jeho disjunkčnej kontinuity, pričom oba pojmy považujeme

procesuálne za čiastkové a komplementárne. Tento metodologický

prístup umožňuje sledovať dvojitú perspektívu javov: podobnosti

a rozdiely, celistvosti a narušenia, koncentráciu

a odstredivosť. Pri hodnotení literárnych javov berieme do úvahy

všetky komplementárne prvky, zohľadňujeme históriu a zmenu

chápeme ako priestorový, mentálny,   časový a fyzikálny

aplikačný proces modelu čiastkovej korekcie a prelomov na

literárnu udalosť.

Definícia postmodernizmu si vyžaduje štvornásobnú víziu

vzájomne komplementárnych prvkov: kontinuity a diskontinuity,

synchrónie a diachrónie. Definícia pojmu si vyžaduje aj víziu

dialektickú; charakteristické črty postmodernizmu sú vzájomne

protirečivé. Nedá sa jednoducho definitívne skonštatovať, že

postmodernizmus je jednoducho antiformalistický, anarchický

dekreatívny. Predsa prejavuje autentické identifikačné znaky

jednotiacej senzibilnosti: nepokoj hľadania neznámeho

a opätovného návratu, imanentnú komunikáciu, percepčnú

spontánnosť a bezprostrednosť myslenia.

Postmodernizmus priniesol popri periodizačnej pojmovej

a terminologickej nejednoznačnosti aj iné otvorené otázky.

Pomáhajú pochopiť historickú aktuálnosť pomocou intelektuálnej

imaginácie v poznávacích konštrukciách, ktoré historicky

odhaľujú samotného človeka. Transatlantická literatúra sa

vyvíjala za posledných viac než sto rokov tromi etapami

historickej zmeny: avantgardou, modernizmom a postmodernizmom.

Spoluvytvárajú tradíciu ltierárnej obnovy, ktorá súvisí so

širším spoločenským pohybom.

Základnými nástrojmi poetiky postmodernej prózy sú alegória,

paródia a irónia. Základnou metaforou prózy amerických

postmoderných autorov je paródia a satira, ktorá umožňuje

osobitnú, karikujúcu reakciu na etablované formy sofistikovaného

modernizmu. Charakteristickou štýlovou črtou sa stáva slovná

ekvilibristika a virtuozita.

Metafora prozaickej satiry a paródie pretrváva aj v neskorom

postmodernom románe Normana Mailera (nar. 1923) The Gospel

According to the Son (1997, Evanjelium podľa Syna), Kurta

Vonneguta (nar. 1922) Timequake (1998, Zemetrasenie času) a Toma

Wolfa (nar. 1939) A Man in Full (1998, Naozajstný chlap).

Dialektická nadväznosť modernizmu a postmodernizmu vychádza

z estetickej autonómnosti a individuálnosti umeleckej formy

modernizmu a zo sémantických aspektov estetického priestoru

ironického kozmopolitizmu postmodernizmu. Ide o výraz

interaktívnych vzťahov medzi spoločenským pluralizmom

a multisémantizáciou postmodernej prózy. Postmodernizmus

vyjadruje nekonečné a nekontrolovateľné obsahové a formálne

možnosti inverzného zobrazenia skutočnosti, na rozhraní vlastnej

existencie ako autentického literárneho umenia.

Metaprozaický experimentálny postmodernizmus sa pohybuje

v neurčitosti témy, formy, obsahu, kompozície, tvorby postáv

a štýlu. Zmazáva hranice osobného a verejného, subjektívneho

a objektívneho. Charakteristickou črtou amerických postmoderných

experimentálnych prozaikov Thomasa Pynchona (nar. 1937), napr.

v diele Gravity’s Rainbow (1973, Dúha príťažlivosti), Johna

Bartha (nar. 1930), napr. v románe Giles-Goat Boy or the New

Revised Syllabus (1966, Giles, pastier kôz) a Donalda

Barthelmeho (1931–1989), napr. v zbierke próz City Life (1970,

Život v meste) je tematická aktuálnosť a heterogénna skladba

textov, vyúsťujúca v strate štýlovej a žánrovej identity, čo je

charakteristické pre literárnu postmodernu vo všeobecnosti.

Predpokladáme, že experimentálny postmodernizmus vyvrcholil

v novožurnalistickej umeleckej realisticko-kritickej próze,

s parodicko-satirickými prvkami, v románe Toma Wolfa (nar. 1931)

The Bonfire of the Vanities (1987, Ohňostroj márnosti), ktorý sa rovnako pohybuje na hraniciach žánrovej a umeleckej autenticity.