Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Organizácia Výchovy a Vzdelávania

sustavy (ovv1nowe.doc)

Výchovno-vzdelávacia sústava (VVS) a školská sústava

VVS je logicky usporiadaná, organizovaná sústava škôl a ŠZ všetkých stupňov a druhov, školských i neškolských inštitúcií a organizácií, ktoré cieľavedome vykonávajú, doplňujú alebo zabezpečujú výchovu a vzdelávanie detí, mládeže i dospelých alebo sa na nej podieľajú.

VVS je subsystémom sústavy spoločenských inštitúcií zabezpečujúcich ústavné právo občanov na vzdelanie.

Školská sústava je subsystémom VVS a tvorí jej nosnú súčasť.

Spoločenské inštitúcie

Kultúra             VVS         Hospodárstvo      Stavebníctvo ...

VVS

   Školská sústava                                           Neškolské inštitúcie

           školy                  občianske združenia

                školské zariadenia             rodina

             vysoké školy             cirkvi

                             kultúrno-osvetové inštitúcie

                             vedecké, umelecké, športové,

                             technické,...spoločnosti

                             verejné informačné a 

                              komunikačné prostriedky

Poslanie VVS

Zabezpečovať, umožňovať, uspokojovať a primerane rozvíjať diferencované individuálne osobnostné vlastnosti, záujmy a schopnosti účastníkov výchovy a vzdelávania a v súlade so spoločenskými potrebami, požiadavkami a možnosťami prispievať k sociálno-ekonomickému a kultúrnemu rozvoju modernej demokratickej spoločnosti.

Postavenie a úlohy VVS a jej jednotlivých článkov sú vyjadrené právnymi, pedagogicko-organizačnými normami a záväznými predpismi, ktoré podrobnejšie stanovujú ich poslanie, spoločensko-pedagogickú funkciu, postavenie, úlohy, vnútornú organizáciu a vzájomné vzťahy medzi jednotlivými článkami VVS, vzťahy k orgánom verejnej správy, zriaďovateľom a k svojmu okoliu.

Školský systém

Je sústava inštitúcií tzv. formálnej edukácie, ktoré riadi a spravuje ministerstvo školstva. Školský systém je podsystémom výchovno-vzdelávacej sústavy. V SR je školský systém kombinovaný: vertikálny i horizontálny a pluralitný.

1. vertikálny šk. systém – existujú súbežne rôzne typy škôl na úrovni školopovinnosti.
2. horizontálny – jednotný integrovaný systém na úrovni školopovinnej dochádzky.
3. pluralitný – znamená, že ide o školy: štátne, súkromné, cirkevné.

Schéma šk. systému – v prílohe

Školská politika

Je cielené ovplyvňovanie inštitucionálnej, obsahovej, organizačnej, personálnej a procesuálnej stránky vzdelávania v škole.

Je jednou z hlavných priorít politiky moderného štátu.

Prostredníctvom školských zákonov, ale aj iných (najmä) zákonov finančnej politiky stanovuje:

1. ciele
2. úlohy
3. obsah
4. podmienky
5. prostriedky
6. zásady a organizáciu vzdelávania
7. spôsoby financovania
8. systém riadenia
9. hodnotenia
10. kontroly.

Pozornosť školskej politiky presahuje rámec škôl a školstva. Má tendenciu zahrnúť celoživotné vzdelávanie ako jednotný a nedeliteľný kultúrno-vzdelávací priestor pre celú populáciu i pre jednotlivého občana.

Základná úloha školskej politiky

Úsilie o súlad úrovne a kvality školstva, výchovy a vzdelávania s potrebami a nárokmi spoločnosti a doby. Ak sa prehlbuje rozdiel medzi úrovňou a aktuálnymi potrebami spoločnosti až do neúnosnej miery, nastáva kríza školstva. Tá sa rieši spravidla reformami školstva.

Z tohto pohľadu sa školská politika chápe ako postoj, pozícia na nápravu.

Perspektívna školská politika

- má premyslené ciele ako žiadúce výsledky

- konkretizované úlohy, zámery ako špecifické prostriedky na dosiahnutie cieľov

- vypracované programy a postupy na dosiahnutie cieľov

- rozhodnutia ako špecifické činnosti realizované pri vytyčovaní cieľov, príprave programov, ich zavádzaní a kontrole

- premyslené dôsledky a merateľné výsledky realizácie plánov

- právne normy ako formálne výroky autorizujúce politiku.

Proces realizácie školskej politiky

Proces „robenia politiky:“

11. začína nepokojom menšiny okolo spornej otázky, problému
12. neskôr prerastá do stále ostrejšieho problému a dostáva sa do programu škol. politiky
13. vyvíja sa snaha nájsť možné riešenia, a tým sa formuje a autorizuje nová politika
14. nasleduje implementácia, zavedenie novej politiky a snaha skúmať a hodnotiť jej úspešnosť, vplyv. V prípade neúspešnosti jej ukončenie a nahradenie inou politikou
15. vyriešením problému sa dosahuje zmena.

Podporný systém

Zahŕňa služby, podporné a pomocné aktivity, ktoré sa budujú v rámci šk. systému i mimo neho:

- poradenské služby: výchovný poradca, špeciálny pedagóg. Logopéd, protidrogový poradca, školský lekár, pedagóg voľného času v pedagogicko-psychologických poradniach, metodicko-pedagogických centrách, špeciálno-pedagogických poradniach a pod.

- školy v prírode

- občianske združenia a nadácie pri školách

- cirkvi

- špeciálne triedy

- školské knižnice

- kultúrne ustanovizne: divadlá, kiná, koncertné siene, galérie

- vydavateľstvá

- rozhlas, TV, internetové kaviarne a pod.

Podporný systém v školstve sa vyvíja, zdokonaľuje a v súčasnosti aj rýchlo mení. (mediálna výchova, masmédiá...)

Školské zariadenia

Zabezpečujú výchovu a vzdelávanie detí v spolupráci s rodinou a zariadeniami náhradnej výchovy. Utvárajú podmienky na hravú, záujmovú a oddychovú činnosť detí.

Patria sem:

16. predškolské zariadenia: MŠ, ŠMŠ
17. školský klub detí (družina)
18. školské stredisko záujmovej činnosti
19. centrum voľného času
20. domovy mládeže

Školské účelové zariadenia

Zabezpečujú služby pre školy a ŠZ. Patria sem:

- zariadenia školského stravovania

- zariadenia praktického vyučovania (šk. hospodárstvo a stredisko odbornej praxe)

- zariadenia služieb škole (stredisko služieb škole)

Reforma školstva

Je cieľavedomá, postupná zmena základných čŕt šk. sústavy, postavenia a poslania škôl a ŠZ, cieľov, koncepcie obsahu a organizácie výchovy a vzdelávania, ktoré vyplývajú z politicko-spoločenských a sociálno-ekonomických zámerov a požiadaviek spoločenského rozvoja, z nových vedecko-technických poznatkov, vrátane vied o výchove a vzdelávaní.

Úspešnosť reformy podmieňuje:

21. analýza vývoja, existujúceho stavu
22. znalosť tendencií hospodársko-spoločenského rozvoja
23. účelná príprava pedagogických zamestnancov na reformu
24. celospoločenská podpora reformných opatrení

napr.: Reforma verejnej správy

známe reformy, napr.:        Ratio educationis (1777, 1806)

                Jednotná škola (1948)

                Ďalší rozvoj výchovnovzdelávacej sústavy (1976)

                Milénium – Národný program výchovy a vzdelávania (2001-2002)

Školský systém: riadený Národnou radou a Ministerstvom školstva.

Paradigma školy

Je historicky konkrétny obraz školy, model, vzor ako všeobecný odraz reality súčasnej alebo historicky konkrétnej školy. Vychádza z mnohoznačného pojmu PARADIGMA. V súčasnosti možno jeho výklad chápať ako vzor, uhol pohľadu istej vedeckej koncepcie, z ktorej vedecké komunity formulujú teórie.

Paradigma školy je v tomto zmysle súhrn teoreticky zdôvodnených, spravidla aj prakticky overených zásad a tradícií efektívnej výchovy a vzdelávania v škole. Zároveň je výrazom záujmov a potrieb danej spoločnosti voči škole.

Zmena paradigmy školy je vlastne revolúciou v školstve. Obraz školy sa mení, lebo sa menia príčiny zmien. Kvalita skutočnosti sa mení a škola nestačí, zaostáva. Pociťuje sa ako „odtrhnutosť školy od života“. Nesúlad školy a životnej reality sa považuje za „krízu školy,“ ktorá v mnohých prípadoch núti zmeniť paradigmu.

Koncentrovaným výrazom paradigmy školy je špecifický ideál výchovy.

Celkovú orientáciu a výraznejšie zameranie získavajú pedagogické paradigmy zo svojich filozofických, psychologických, sociologických, sociálno-politických a ďalších koreňov a prameňov.

Nie každá zmena znamená jej novú paradigmu. Zmena paradigmy školy je podstatnou, základnou zmenou.

Pohľady na školu z niektorých filozofických prístupov

Umožňujú:

25. pochopiť zmysel a perspektívy pedagogických koncepcií, organizácie školstva a školy
26. interpretovať mnohostranné súvislosti tvrdení o škole
27. vyvarovať sa elektickému výkladu a výstavbe školy a školského systému

Filozofia prirodzeného vývinu dieťaťa

- akcentuje prirodzenosť dieťaťa, uplatňovanie jeho tvorivosti a osobitosti – pedocentrizmus (Rousseau)

- silný biologizujúci výklad človeka – naturalizmus (Claparede)

- princíp slobodnej duševnej činnosti dieťaťa z vlastného popudu a vlastnými silami – personalizmus (Gauding)

- neuroseusseauvizmus zamieta školu ako manipuláciu – odškolštenie (Illich)

Filozofia neomarxistická

- vzdelanie, škola je podriadená kapitálu

Filozofia pragmatizmu

- kladie dôraz na činnosť žiakov a uplatňovanie ich individuálnej a kolektívnej skúsenosti

- má mserovať k uspokojovaniu človeka a priblížiť k reálnym problémom života – learning by doing (Dewey)

Filozofia klasického liberalizmu (Lock, Helvetius)

- pozornosť venuje postaveniu a funkcii školy

- zdôrazňuje rovnaké východiskové šance pre výchovu a vzdelávanie, ktoré poskytuje škola, ale učenie sa podľa vlastných možností a schopností

- podceňujú sociálne a kultúrne zázemie žiakov

Filozofia scientizmu

- postavenie učebných osnov a vyučovacích predmetov na úroveň vedných odborov

- kvantifikácia a narastanie poznatkov

- podceňovanie didaktických aspektov

- výkonová škola

Filozofia humanizmu (humanistická psychológa)

- postavená na idey identity a schopnosti byť sám sebou

- predstava komplexnej ľudskej osobnosti, ktorej biologickú podstatu tvoria potencionality ako tvorivosť, spontaneita autenticita, ktoré sa rozvíjajú pod vplyvom školy

- zdôrazňujú vnútornú aktivitu žiaka oproti mechanickým manipuláciám, kreativitu proti adaptácii a rozvoj potencionálnych síl žiaka v smere sebarealizácie.

Faktory ovplyvňujúce zmeny v organizácii a systéme riadenia školstva a školy

Spoločenskí aktéri ––––––––  Organizované skupiny ––––––––– Politický vplyv

                                                                                                       Pedag. Iniciácií

                                                       Jednotlivci                               Transakcie

Štrukturálne danosti

Napr. stupne školovania

Spoločenskí aktéri:

Politický vplyv:

28. politické programy, legislatíva

Pedagogické iniciácie:

29. učitelia, pedagogickí pracovníci

Vonkajšie transakcie:

30. dobre situovaní rodičia, podnikatelia, združenia, nadácie

Dôležitosť individuálnych rozhodnutí je tým väčšia, čí otvorenejší je systém, čím majú školy väčší priestor na zohľadnenie a realizáciu vonkajších požiadaviek. Vzdelávacie systémy sa odlišujú podľa miery uplatňovania individuálnej alebo skupinovej služby.

Tam, kde individuálne rozhodnutia nezavážia, funguje byrokratický systém.

Štrukturálne danosti

Existujú štrukturálne dimenzie, v rámci ktorých je potrebné rozlíšiť prvky vzdelávacieho systému:

31. elementárne vzdelávanie – stredoškolské vzdelávanie – vysokoškolské vzdelávanie
32. všeobecné vzdelávanie – odborné vzdelávanie
33. integrované a segregované vzdelávanie

Medzi uvedenými dimenziami môže nastávať napätie, ktoré viac-menej spôsobujú legislatívne normy, ktoré nevyhovujú jednotlivým dimenziám a ich prvkom, t. j. čo je výhodné pre jednu stranu (napr. ZŠ), nie je výhodné pre druhú stranu (napr. SŠ) alebo napätie medzi proporciami pre všeobecné a pre odborné vzdelávanie, resp. pri posudzovaní hraníc segregovaného či integrovaného vzdelávania.

Funkcie školy

Znamenajú poslanie a hlavné úlohy školy realizované prostredníctvom organizačných foriem podľa výchovných a vzdelávacích programov. Sú ovplyvňované zmenami spoločenských podmienok, zmenou paradigmy a tlakom spoločenských aktérov.

K funkciám školy patrí:

Personalizačná – sleduje nielen informatívnu, ale aj formatívnu funkciu, rozvoj indivídua ako samostatnej osobnosti.

Kvalifikačná – sleduje prípravu človeka na úspešné vykonávanie pracovnej činnosti, plní ekonomickú funkciu.

Akulturačná – zabezpečuje prenos kultúrneho dedičstva, prenos a rozvoj kultúrnych hodnôt, životného štýlu atď.

Diferenčná – orientovaná na diferencovanie žiakov podľa ich schopností, záujmov a možností a nie, napr. podľa sociálneho pôvodu a pod.

Socializačná – zabraňuje uplatňovaniu jednostranného individualizmu, podporuje sociálne puto a celkovú kultúru školy a jej spoluprácu s okolím školy.

Humanizačná – orientuje školu najmä na rozvoj nonkognitívnych stránok osobnosti, najmä na emociálnu inteligenciu, motiváciu, etický profil, komunikáciu a autoreguláciu.

Kvalifikačná funkcia školy

Jej úlohou je uplatňovať súvislosť medzi vzdelávaním realizovaným školským systémom a produktivitou práce a hospodárskymi výsledkami. Školský systém sa poníma aj ako inštrument regulácie pracovného trhu, ktorý je v trhovom hospodárstve iba sčasti prístupný štátnemu usmerňovaniu.

V súčasnosti požiadavky na kvalifikačnú funkciu školy vychádzajú zo vzťahu účel – prostriedok, t. j.:  Čo vedieť? Prečo vedieť? A kto to má vedieť?

Odpoveď je zložitá, snaha je pridržiavať sa všeobecných požiadaviek vyplývajúcich z trendov rozvoja spoločnosti:

- zvládnutie kultúrnej gramotnosti minimálne v rozsahu funkčnej gramotnosti

- upevňovanie motivácie k učeniu sa

- organizovanie vlastného celoživotného vzdelávania

- schopnosť kooperácie a tímovej práce

- získanie zručnosti pracovať s informačnými a komunikačnými technológiami

- formovanie sociálnych kompetencií

- zručnosť kriticky myslieť

- vytváranie pozitívnych hodnôt

- získať jazykové kompetencie nad rámec materinského jazyka

Perspektívna funkcia školy – poskytnúť „druhú šancu“

Základnou myšlienkou je poskytnúť mládeži, ktorá j alebo bude vylúčená zo vzdelávacieho systému, čo najlepšiu odbornú prípravu a podporiť ju, aby si získala zdravú sebadôveru.

Primárna funkcia školy „dať prvú šancu“ každému jednotlivcovi integrovať sa do spoločnosti je pre určitú časť „znevýhodnených“ (nevhodné rodinné prostredie, zlé soc. zázemie, deti utečencov, emigrantov a pod.) nedostupná.

Školy, resp. miestne samosprávy by mali organizovať rozličné projekty, najmä v problémových oblastiach (mestské aglomerácie) pre tých, ktorí z rôznych príčin vypadli z tradičného šk. systému.

Treba využívať špeciálne pripravených učiteľov, ďalej tzv. akceleračné programy postavené na vyučovaní informačnými technológiami, resp. inými netradičnými metódami, aktivizujúcimi „postihnutú časť detí a mládeže.“

Kultúra inštitúcie

Vyjadruje spôsob, akým sa v inštitúcii (škole) pristupuje k činnosti. Vyjadruje uplatňovanie súboru hodnôt a noriem správania, ovplyvňujúci základné postoje k príslušnej sociálnej inštitúcii.

Existujú rôzne ponímania kultúry školy, vychádzajúce z rozličných pohľadov.

Všeobecne možno povedať, že kultúra školy spočíva:

- v miere uplatňovania tradícií jej činnosti

- v prijatej hodnotovej orientácii

- formulovaných vízií jej činnosti

- vzťahov medzi príslušníkmi školy

Podrobnejšie možno charakterizovať činitele, ktoré ovplyvňujú kultúru školy podľa Ouchiho:

34. spoločné formovanie cieľov
35. vlastná motivácia príslušníkov školy
36. dôvera, empatia
37. vzájomná spolupráca
38. spoločné rozhodovanie
39. dobré medziľudské vzťahy
40. spravodlivý systém odmeňovania
41. kontrola
42. ďalšie vzdelávanie

Klíma školy

Je sociálno-psychologická premenná, ktorú predstavujú dlhodobejšie sociálne vzťahy spojené s citmi, prežívaním a medziľudskými vzťahmi. Sú menej premenlivé a fungujú bez ohľadu na konkrétne sociálne situácie, nemenia sa rýchlo. Pozitívna klíma je dôležitá pre duševné zdravie ľudí.

Existujú viaceré modely chápania a budovania školskej klímy:

A: manažérsko-organizačný prístup ku klíme školy

má za cieľ skúmať rôznorodosť a pestrosť vzťahov medzi takými fenoménmi ako sú: spôsob riadenia školy, vytváranie zodpovedajúcej organizačnej štruktúry, vzťah medzi riaditeľom a ostatnými učiteľmi, medzi učiteľmi navzájom a vzťah školy k okoliu. V tomto modeli klímy existujú 47 typy školskej klímy:

- škola vedená autokraticky izolovane. Život školy určuje v plnej miere riaditeľ.

- škola vedená autokraticky síce rozvíjajúco smerom k okoliu, ale podľa riaditeľa, ostatní sú pasívni.

- škola vedená demokraticky izolujúcim spôsobom. Hľadá sa priestor na dialóg medzi učiteľmi, rodičmi a žiakmi vo vnútri školy bez záujmu o okolie.

- škola vedená demokraticky a otvorene voči okoliu. Je plne dialogická a spolupracujúca.

B: sociálno-psychologický prístup uplatňovaný pri formovaní klímy triedy

43. model lineárnej komunikácie – bez spätnej väzby
44. model komplementárnej komunikácie – viac vzťahov  (komunikácia – verbálna i neverbálna)

     kódex –– príjemca –– komuniké = jazyk         komunikačný kanál