Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny štátu a práva na Slovensku

Dejiny štátu a práva - Zimný semester (dejiny_statu_a_prava.doc)

D e j i n y     š t á t u     a   p r á v a

Literatúra:  Dejiny štátu a práva na Slovensku – Huberák + Mosný

1. inštitúty starodávneho práva
2. spôsobilosť mať práva a povinnosti
3. spôsobilosť na právne úkony

Spôsobilosť mať práva a povinnosti – práva a povinnosti vznikajúce narodením

Spôsobilosť na právne úkony  - spôsobilosť právne zaväzovať sa – získame dosiahnutím 18 veku.

Spôsobilosť k právam a povinnostiam (práva a povinnosti) feudálny právny poriadok viazal na dve skutočnosti:

1. narodenie sa
2. osobná sloboda človeka

Narodenie sa – viazlo v tom, že telo dieťaťa sa odlúčilo od tela matky, v tejto súvislosti muselo dieťa žiť. Keby v okamihu oddelenia nežilo, pozerá sa na neho, ako keby vôbec nežilo. Prísne sa skúmalo, že ak dieťa žije, muselo mať určité prejavy (krik, plač, pohyby dieťaťa, schopnosť žiť).  Ďalšou podmienkou bola ľudská podoba, v tomto prípade sa skúmalo, či malo dieťa podobu človeka (5 prstov, ráštepy...). Keď v bežných ľudských podobách niečo chýbalo, nemalo spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Právo podobne ako spoločnosť má vývoj. Podmienka životaschopnosti sa upustila.

Narodenie dieťaťa sa spočiatku nezapisovalo nikde, lebo neboli matriky. Štátne matriky sa zavádzali za obdobia Márie Terézie. Pri tridenskom koncile sa začali zavádzať cirkevné matriky. Ak nebol záznam, vek sa zisťoval komplikovane (napríklad, koľko zím človek prežil). Cirkevné matriky mali svoj význam. Dôležité bolo, že právna subjektivita sa priznávala aj Nasciturus - počatému dieťaťu, ale ešte nenarodenému. Musel sa narodiť živý. Ak sa nenarodil živý, nielenže sa na neho pozeralo, že nebol živý, ale nebol ani počatý. Malo to význam pri uplatňovaní dedičských práv.

Keď muž zomrel, dieťa ktoré bolo narodené v čase smrti otca, sa považovalo za narodené – bolo živé – dedilo.

Ak nasciturus mal byť subjektom práv a povinností, muselo byť počatý 10 mesiacov pre narodením – pôrodom, t.j. 10 mesiacov pre pôrodom musel jeho otec žiť. Nasciturus  v podstate v zmysle feudálneho práva mal rovnaké práva a povinnosti ako iné narodené dieťa – v prípade dedenia nasciturus dedil aktíva. Nasciturus však nezdedil záväzky.  Z aktív sa mu pasíva neodpočítavali.. Znamenalo to, že právna subjektivita – mať práva a povinnosti nemohla vzniknúť pred počatím. Bola tu možnosť, že sa zriadi právo, že bude počaté a narodené.

Zánik spôsobilosť mať práva a povinnosti:

4. fyzická smrť
5. feudálne právo poznalo aj právnu smrť. Ak niekto zomrel počas vojenskej výpravy v cudzine. Inštitút vyhlásenia za mŕtveho – feudálne právo na našom území nepoznalo. Časom sa vytvorili dôkazové prostriedky, z čoho plynuli právne následky. Právna smrť (občianska smrť) – prostricia (niekoho beztrestne zabili), skupina trestných činov, kde sankcia okrem iného sa na osobu vzťahovala právna smrť za určitý trestný čin. Osoba žila, ale bola právne mŕtva. Nastúpili právne dôsledky. Túto osobu mohli beztrestne zabiť,  chápalo sa to ako vykonanie súdneho rozhodnutia.
6. vstup do kláštora – osoba tým stratila spôsobilosť mať práva a povinnosti – človek sa zriekol svetských vecí.

Spôsobilosť na právne úkony = spôsobilosť k právnemu a protiprávnemu konaniu. Bolo niekoľko obmedzení, pričom človek mohol byť zo spôsobilosti na právne úkony vylúčený.

1. ľudský vek Kým neboli cirkevné matriky, vek sa zisťoval fyzickou vyspelosťou človeka. Prijali zásady, že fyzicky dospelá osoba je osoba pohlavne vyspelá osoba – chlapec je vo veku samostatnosti, pohlavne dospelý je muž, ktorý je schopný byť bojovníkom. U dievčat sa fyzická vyspelosť určovala prehliadkou.

Postupne, ako sa spoločnosť vyvíjala, feudálne právo začalo rozdeľovať človeka z hľadiska jeho veku do 4 skupín:

1. nedospelosť (nezákonný vek) patrili tu osoby do 12 roku veku. Tieto osoby nemali žiadnu spôsobilosť na právne úkony, mohli sa dotýkať určité právne úkony. Tieto osoby boli v právnom živote zastúpené rodičmi alebo poručníkmi.
2. dospelosť (zákonný vek od 12 – 24 roku u mužov, u žien od 12-16 veku)Dospelé osoby ale neplnoleté mali obmedzenú spôsobilosť právne konať. Feudálne právo im umožňovalo vstupovať do určitých právnych úkonov. Tieto osoby si už mohli sami ustanovovať svojich právnych zástupcov. Tieto osoby mohli disponovať s hnuteľným majetkom, avšak nemohli disponovať s nehnuteľným majetkom.
3. plnoletosť (24 vekom života u mužov a u žien 16 rokov. Ženy  mohli dosiahnuť plnoletosť aj vydajom t.j. od 12 rokov) Plnoleté osoby mali vo všeobecnosti neobmedzenú spôsobilosť na právne úkony. To však neznamenalo, že ju tieto osoby mali vždy (v prípade, ak sa niečo stalo, túto plnoletosť by osoba stratila)
4. staroba (od 60 rokov) Kategória „čestná“ tieto osoby nemali iný rozsah spôsobilosť ako plnoleté osoby. Nemali iné privilégia. Aj tieto osoby mohli mať obmedzenú spôsobilosť (nie však z dôvodu veku) ale nejakou skutočnosťou, ktorá im spôsobilosť obmedzila.

ZDRAVIE:

Otázka zdravia bola v období feudálneho práva na našom území  dôležitejšia ako v súčasnosti.. Okrem psychických chorôb  predpoklad  na obmedzenie právnej spôsobilosti boli aj fyzické choroby (počas života bol človek znetvorený) to bolo okolnosť, ktorá človeka obmedzovala spôsobilosť na právne úkony.

Psychické choroby: Okrem psychických chorôb považuje za duševnú poruchu, keď  bol niekto námesačný, resp. sa jednalo o zúrivého človeka, resp. človek trpel hlúposťou. V prípade, ak sa niekto z duševnej choroby dostal, týmto momentom sa mu obnovila spôsobilosť na  právne úkony.

Ďalším predpokladom straty spôsobilosti na právne úkony bola márnotratnosť: Za márnotratnosť mohla byť súdnou cestou určená osoba, ktorá nad mieru míňala zdedený majetok (resp. majetok, ktorý mala). Osoby, ktoré mali po tejto osobe dediť mohli podať na súd návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony – t.j. zakázať manipulovať s majetkom. Ak súd takúto osobu vyhlásil na márnotratnú, táto osoba nemohla nakladať s majetkom,  nemohla na seba preberať ani záväzky.

Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony: Feudálne právo  neuznávalo rovnosť pohlaví, feudálne právo považovalo za „lepšie pohlavie“ mužské. Ženské pohlavie bolo obmedzované.  Vychádzalo sa z tvrdenia „muž je rozhodujúcim činiteľom pre zachovanie rodu“. Mužské pohlavie bolo preferované. Feudálne právo „odčiňovalo“ postavenie žien pri spôsobe na právne úkony. Muži boli spôsobilí nadobúdať donačné majetku. Len muži boli považovaní za hlavy rodín. Všetky rodinno-právne vzťahy (v rovine právnej)  mali oprávnenie realizovať len muži, ženy nie. Muž ako hlava rodiny určoval STATUS – postavenie manželky v rodine. Napriek tomu, ženy mali určité výhody, ktoré muži nemali – ženy dosahovali plnoletosť vekom 16 rokov, resp. vydajom.  Mali osobitné práva – právo na obvenenie (nie je to veno). Žena mala tvz. vlasové právo (iusti capiláre) – mali práva žiť v dome otca, resp. po smrti otca pri bratovi, kým sa žena nevydala.

Česť feudálne právo charakterizovalo ako vážnosť v prostredí, v ktorom človek žil. Táto česť sa mohla stratiť, čo malo následok. Feudálne právo rozlišovalo:

1. faktickú stratu cti
2. právnu stratu cti

Faktická strata cti vznikla vtedy, keď bola osoba nepriaznivo hodnotená v určitom prostrední  nie na základe klebiet, ale na základe skutkov človeka a spôsobu jeho života (trpeli na ňu ľudia, ktorí vykonávali povolanie „opovrhnutiahodné“ – napríklad kati, resp. prostitútky, resp. na ňu trpeli nemanželské deti. Tieto osoby nemohli zastávať verejné funkcie, resp. funkciu poručníka. Právne sa im však nič nestalo.

Právna strata cti vznikla na základe súdneho výroku. Feudálne právo obsahovalo niekoľko  konaní, kde ako sankcia nastupovala právna strata cti:

7. ak niekto prehlásil, že na svoju česť niečo zrealizuje (v takom prípade do išlo na súd, malo to právne následky)
8. ak niekto neplatil štátu dane
9. ak niekto falšoval úradné listiny
10. ak sa dokázalo, že na Uhorskom sneme niekto podplácať (úplatkárstvo)
11. ak niekto krivo prisahal

PRÁVNE ÚČINKY

Ak niekto bol odsúdený za stratu cti, tak nemal spôsobilosť byť dedičom voči osobe, voči ktorej sa dopustil takéhoto konania, ktoré malo za následok stratu cti. Nemohol vykonávať otcovské právo, takáto osoba nemohla byť poručníkom, svedkom v súdnom spore, nemohla žiadnu inú osobu zažalovať za to, že táto osoba jej spôsobila urážku na cti.

Keď súd vydal rozhodnutie na strate o cti,  mohlo sa toto rozhodnutie zrušiť len rozsudkom, alebo kráľovskou milosťou.  

        Náboženská príslušnosť je rozhodujúca – dôležitá okolnosť najmä v prvých rokoch Uhorského štátu. V prvom rade sa to dotýkalo tých, ktorí boli pohania. Vychádzalo to z toho, že Kráľ Štefan I. uhorský kráľ dokázal zjednotiť maďarské kmene na základe skutočností, že začal presadzovať kresťanstvo. To znamenalo, že všetci tí, ktorí sa nechceli prihlásiť resp. ktorí nechceli prijať kresťanskú náuku, ostali naďalej pohanmi, mali obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Toto netrvalo dlho, lebo proces kresťanizácie išiel v Uhorskom štáte rýchlo. Nerealizovalo sa to len základe dobrovoľnosti, ale aj na základe sily. Kto sa nechcel hlásiť ku kresťanstvu, musel znášať následky. Nevieme presne vo vzťahu ku ktorým veciam boli kresťania  obmedzení v spôsobilosti na právne úkony. Viac toho vieme v súvislosti so židovským náboženstvom. Je jedno, či budeme ku židom radiť tých, ktorí sa hlásia ku židom z hľadiska národnej príslušnosti alebo vierouky židovskej. Počas Štefana I, uhorského kráľa, sa vytvorilo židovské zákonodarstvo. Židovské zákonodarstvo obsahovalo veľké množstvo právnych predpisov o postavení židov v Uhorskom štáte. Toto právne postavenie nebolo dobré, židia boli diskriminovaní a môžeme povedať, že už od Štefana I t.j. tí, ktorí sa hlásili ku židom vytvárali najnižšiu spoločenskú vrstvu v Uhorskom štáte. Mali najhoršie právne a spoločenské postavenie.

        Už vtedy na základe zákonov židia museli na vojom odeve nosiť osobitné označenie – červený kruh. Židia sa nemohli v uhorskom štáte bežne usadiť na hociktorom území. Ak sa chceli židia v Uhorskom štáte usadiť napríklad v mestách, tak sa usadzovali na osobitných priestranstvách. Odtiaľ je tá tradícia zrieďovania židovských get. Židia nemohli byť účastníkmi osobno-právnych vzťahov s kresťanmi. Židovské obyvateľstvo nemohlo vytvárať služobníctvo u kresťanskej šľachty a naopak. Už za Štefana I. boli zakázané manželstvá medzi židmi a kresťanmi. Židia nesmeli zastávať žiadne verejné úrady a funkcie v Uhorskom štáte. Židia síce mohli nakladať so svojím hnuteľným majetkom, ale so svojím nehnuteľným majetok boli obmedzovaní. Nebol to len Štefan I alebo mnohí iní uhorskí panovníci (Kolomanove zákony). Napriek týmto obmedzujúcim okolnostiam na druhej strane židovské obyvateľstvo malo isté privilégiá. Výkon svojho náboženstva mohli vykonávať v synagógach a nesmeli byť pri tom rušení. Len príslušníci židovského obyvateľstva  mohli v prvých obdobiach uhorského štátu, požičiavať peniaze až na 100% úrok. Takúto výhodu nemali tí, ktorí sa hlásili ku kresťanskému obyvateľstvu. Vychádzalo sa zo skutočnosti, že peniaze sú niečo nečisté. Následne židovské obyvateľstvo bohatlo, a ako to býva vždy vývojom veľkej nerovnosti, vznikajú „pohromy“, dochádzalo ku rabovaniu. Židia mali privilégium voľného obchodovania v celom Uhorsku. Židovské obyvateľstvo bolo nerovnoprávne a tých negatív v osobno-právnom postavení bolo  podstatne viac, ako pozitívnych skutočností. Keď vznikol protestantizmus, do podobnej situácie sa dostali aj príslušníci tí, ktorí sa hlásili ku evanjelistom. Evanjelici vo vzťahu ku katolíkom mali nerovno-právne postavenie – horšie postavenie spôsobilosti na právne úkony.

Ďalšou okolnosťou, ktorá obmedzovala spôsobilosť na právne úkony bola štátna príslušnosť. Cudzinci v našom chápaní – cudzí štátni občania, cudzinci v Uhorskom štáte pôvodne nemali žiadnu spôsobilosť na právne úkony, nemali spôsobilosť mať ani právna ani povinnosti. Až neskôr vývojom panovníci pochopili, že cudzinci môžu byť užitoční – môžu priniesť nový prístupy v rámci poľnohospodárstva ...... (know how). Pokiaľ sa týka cudzincov, tak ak cudzinec šľachtic prišiel do Uhorského štátu, tak mu neprináležali žiadne šľachtické výsady. Rovnaké výsady cudzinec – šľachtic mohol získať  v Uhorskom štáte len na základe určitých skutočností – musel prejsť určitým procesom. V podstate môžeme rozoznávať nadobudnutie šľachtického stavu cudzincami v Uhorsku. Jednak akýsi originárny spôsobom (prvotný) a odvodený spôsob. Cudzinec mohol získať šľachtický stav, že mu bola Uhorským panovníkom udelená kráľovská donácia, alebo ak bol dosadený (zastával) do najvyšších kráľovských funkcií (napríklad palatína). Napriek týmto dvom možnostiam musel cudzinec šľachtic splniť ďalšie náležitosti, napríklad musel vyznávať rovnaké náboženstvo aké bolo štátnym náboženstvom t.j. aké bolo v Uhorsku t.j. kresťanské vierovyznanie. Cudzinec šľachtic sa mohol stať uhorským šľachticom nielen vtedy keď s tým súhlasil kráľ, ale aj uhorská šľachta. Cudzinec šľachtic sa stával konkurentom domácich šľachticov, preto si táto šľachta vynútila právo schvaľovať. Cudzinec šľachtic musel zložiť prísahu vernosti Uhorskému štátu a panovníkovi a musel zaplatiť šľachtickú daň. Ak toto všetko bolo splnené došlo k slávnostnému aktu vymenovania do Uhorského stavu.

Pokiaľ sa týka druhej skupiny odvodené spôsoby získania šľachtického stavu, vzťahovalo sa to na ženy cudzinky. Ak sa žena cudzinka vydala za uhorského šľachtica, automaticky získavala uhorský šľachtický titul. Ak cudzinec šľachtic v Uhorsku nezískal uhorský šľachtický stav (nesplnil podmienky), tak mal asi nasledovné postavenie čo sa týka spôsobilosti na právne úkony v Uhorsku: Bez získania uhorského šľachtického stavu nemohol zastávať najvyššie kráľovské úrady. Nemohol žiadny cudzinec, ak nebol zároveň uhorským šľachticom, získať v Uhorsku nehnuteľný majetok. Ak však v Uhorsku získal nehnuteľný majetok (napríklad zdedil) v takom prípade tento nehnuteľný majetok po svojom nadobudnutí musel predať prvému uhorskému šľachticovi, ktorý požiadal o kúpu tohto majetku. Žiadny cudzinec aj keď napríklad na základe dedenia získal nehnuteľný majetok, nemohol tento nehnuteľný majetok v Uhorsku, alebo jeho čiastku, zanechať inému cudzincovi. Navyše cudzinci mali zakázané najmä v prvých obdobiach voľne obchodovať v Uhorsku. To isté platilo aj pre cudzincov – cudzích šľachticov, museli v Uhorsku platiť osobitnú daň – „tzv. cudzineckú dávku“. Okrem tejto dávky platili mnohé iné ďalšie poplatky. Obyčajne sa to i tým spôsobom, že aké právne postavenie má Uhorský šľachtic v cudzom štáte, tento cudzinec mal rovnaké procipračné postavenie. Takýto princíp bol uplatnený na Slovensku v rokoch  1939-1945 – bolo také, ako mala slovenská menšina v tom ktorom štáte. Aké mala slovenská menšina v tomto období napríklad v Maďarsku, také isté mala maďarská menšina na Slovensku v týchto rokoch.

Povolanie – pokiaľ sa týka feudalizmu, feudalizmus rozoznával tri druhy povolania kňažské, obchodnícke a úradnícke. Pokiaľ sa týka duchovenstva, katolícke duchovenstvo sa delilo na svetských kňazov a rehoľných kňazov. (svetskí – kontaktovali sa s ľuďmi, rehoľný – nekontaktovali sa s ľuďmi). Pokiaľ sa týka svetských kňazov, tak sa rozdeľovali na veľkňazov (opáti, prepošti, biskupi, arcibiskupi a kardináli). Všetci veľkňazi mali také právne postavenie, ako uhorská šľachta. Veľkňazi z hľadiska postavenia mali také isté postavenie ako magnáti. Ostatní kňazi  tí síce nemali síce postavenie vysokej šľachty ako veľkňazi, ale mali postavenie strednej a nižšej šľachty. Napríklad čo sa týka špecifík na právne úkony, ak všetci kňazi v tomto období feudalizmu, ak v určitom procese pred súdom vystupovali ako svedkovia, nemuseli skladať prísahu, stačilo, že sa odvolali na svoje svedomie (to muselo byť čisté). Pokiaľ sa týka nižších kňazov t.j. ostatných, nemali spôsobilosť nadobúdať nehnuteľný majetok. Hnuteľný mohli, nehnuteľný nie. Druhá skupina kňažské povolenia (t.j. rehoľníci) tí vôbec nesmeli uzatvárať akékoľvek obchody. Pokiaľ sa týka rehoľníkov, ak podľa Uhorského práva, ak mali nárok na určitú čiastku, resp. na určitý dedičský podiel po svojich rodičoch, tak z tohto podielu mohli zdediť maximálne 1/10 z toho, čo im podľa zákona patrilo. Vyšší kňazi nemali takéto právne obmedzenia. Mali postavenie vysokej šľachty, mohli nadobúdať majetok bez obmedzení.

Obchodníci: v období feudalizmu sa obchodovanie koncentrovalo do mestských lokalít. Mestá ako osobitný fenomén v tomto období neboli len združenia remeselníkov, ale v mestách sa zoskupovali aj obchodníci. To znamenalo, že pokiaľ sa týka spôsobilosti na právne úkony obchodníkov, táto sa realizovali na základe mestského práva toho ktorého mesta. Aj na základe cechových predpisov. Pokiaľ sa týka termínu obchodník, tento termín v období feudalizmus sa zaviedol v polovici 19. storočia (čo sa týka dnešného chápania obchodu) t.j. pred zánikom feudalizmu. Pokiaľ sa týka úradníkov, títo mali špecifické postavenie. Až do vlády Márie Terézie nemôžeme považovať tých, ktorí zastávali najvyššie kráľovské úrady (až do roku 1740) na našom území výkonom najvyšších kráľovských funkcií boli poverovaní šľachtici často krát bez akýchkoľvek znalostí. Až Mária Terézia pochopila, že ak feudálny štát má fungovať, tak úradnícke miesta musia zastávať kvalifikovaný ľudia – prvý zlom v dejinách. Za jej vlády sa začali vytvárať gymnázia – stredné vzdelanie k tomu, aby sa tam vychovávala byrokracia. Začala preferovať určité fakulty, vznik právnických fakúlt. Úradnícka skupina povolania, ktorí sa živili duševnou prácou, tá sa v období feudalizmu začala vyskytovať až v závere.  

Stavovská príslušnosť:  môžeme problematiku rozdeliť do dvoch období od Uhorského štátu do 13. storočia a od 13 storočia až po zánik feudalizmu.

Prvé obdobie: od začiatku Uhorského štátu až do konca 13 storočia – rozhodujúcou skutočnosťou pre kategorizáciu obyvateľstva v Uhorsku bolo vlastníctvo nehnuteľnosti  - najmä vlastníctvo pôdy. Na základe tejto skutočnosti všetci tí, ktorí mali slobodnú a ničím neobmedzené vlastníctvo pôdy, boli považovaní za slobodných. Tí, ktorí vlastníctvo – držbu pôdy mali niečím podmienené, považovali za podmienene slobodných. Tí, ktorí vôbec nemali vlastníctvo k pôde, označujeme ako neslobodných.

Do skupiny slobodných patrili v prvom rade tí, ktorí sa dostali k pôde tým, že ju obsadili. K slobodným patrili tí, čo sa dostali k pôde na základe vojenskej okupácie (dobyli určité územie). Alebo slobodní sa v tomto období stávali tí, ktorí dostali od panovníka pôdu na základe donačného privilégia. Slobodní v tomto prvom období bolo to obyvateľstvo, ktoré malo najvýznamnejšie postavenie v spoločnosti – z týchto sa predovšetkým od 14 storočia konštituovala uhorská šľachta. Slobodní pokiaľ sa týka osobno-právneho postavenia neboli niečím obmedzení a to ani v rovine majetkovo-právnych.

Podmienečne slobodní: všetci tí, ktorí vlastnili pôdu ale toto vlastníctvo k pôde bolo podmienené určitými skutočnosťami, ktoré museli realizovať. Znamenalo to, že podmienečne slobodní  podľa rozsahu podmienok ktoré boli stanovené v súvislosti s vlastníctvom pôdy podľa rozsahu a buď viac alebo menej približovali k postaveniu slobodných, alebo trošku sa mohli priblížiť aj k neslobodným. Medzi podmienečne slobodných patrili kráľovskí jogabióni – vojaci, hradskí vojaci a hradčania. Kráľovskí vojaci – pokiaľ sa týka ich osobno-právneho postavenia, boli slobodní, ich osobná sloboda nebola vlastne ničím obmedzená. V osobno-právnom postavení boli na rovnakej úrovni ako slobodní vo svojom osobno-právnom postavení. Pokiaľ sa týka majetko-právneho postavenia, dostávali pôdu do vlastníctva (do držby) od panovníka s podmienkou, že museli vykonávať vojenskú službu v prospech panovníka. Ak by nevykonávali resp. ak by odmietli vykonávať túto vojenskú službu, pôda im bol odňatá. Pokiaľ sa týka dispozičných  práv s touto pôdou kráľovskí jogabióny mohli rovnako ako slobodní v podstate voľne disponovať s touto pôdou (mohli ju predať, darovať...). Pokiaľ sa týka scudzovacieho aktu, museli mať na to súhlas zo strany panovníka. Pokiaľ sa týka kráľovských vojakov, aj z nich sa v prevažnej väčšine stávala uhorská šľachta.

Hradskí jogabióni – z hľadiska ich osobnej slobody, dá sa povedať, boli osobno-právne slobodní. Patrili tam všetci tí, ktorí dostávali pôdu za to, že vykonávali vojenskú službu na území hradu (obranou hradu). Neznamenalo to, že tam patrili iba vojaci, patrili tam aj remeselníci...... Pokiaľ sa týka ich majetkovo-právneho postavenia, nemali také voľné právo disponovať s pôdou, ktorú dostali za túto službu. Ak kráľovskí jogabióni mohli pôdu ďalej voľne predať, alebo sa kráľovská pôda dedila, u hradských jogabiónov sa pôda mohla dediť len z otca na syna, ďalej už nie. Čo znamenalo, že hradskí jogabióni už nemali voľné dispozičné právo s touto pôdou. Ak chceli pôdu scudziť, museli mať súhlas od župana, ktorý na hrade zastupoval záujmy panovníka.   Táto skupina hradských jogabiónov do druhého obdobia neprechádza z toho dôvodu, že akonáhle sa na konci 13 storočia rozpadla hradská sústava v Uhorsku, aj táto skupina zanikla.

Hradčania – títo na rozdiel od predchádzajúcich dvoch skupín neboli osobno-právne slobodnými. Vychádzalo to z podstaty toho, kto hradčania boli – bolo to obyvateľstvo, ktoré bolo usadené na hrade alebo pod hradou (služobníctvo hradu, vykonávali hospodárske činnosti).  Dostávali síce pôdu za výkon činnosti na hrade,  ale nemohli s touto pôdou voľne disponovať. Dostávali pôdu na základe obyčajných listín (nie na základe kráľovských). Dostávali pôdu  do nájmu, aby mohli vyžiť. Ich nesloboda spočívala v tom, že keď sa hrad predal, tak oni s tou pôdou, na ktorej žili, boli vlastne predaní tomu druhému nájomcovi – majiteľovi hradu. Od 14. storočia sa táto skupina dostáva do skupiny poddaných.

Neslobodní = otroci: bol rozdiel v postavení otrokov v Rímskom štáte a v Uhorskom štáte. )Rozdiel spočíval v tom, že postavenie otrokov v Uhorskom štáte nebolo tak ničotné ako v Rímskom štáte. Otrok v Uhorsku  bol subjektom práv , nie objektom ako v Rímskom štáte. V počiatkom Uhorského štátu otroctvo malo charakter patriarchálneho otroctva – spolu s otrokom pracoval aj jeho pán. Otrokom sa stal niekto v Uhorskom štáte tým, že sa narodil, za predpokladu, že jeho rodičia boli otrokmi, alebo že jeho matka bola otrokyňa, alebo že síce jeho matka bola v postavení slobodnej matky, ale bola vydatá za otroka. Otrokom sa niekto mohol stať, aj keď bol niekto zajatý, alebo ak bol niekto predaný do otroctva, pritom platili predpisy také, aké platili pre predaj a kúpu páv, koňov apd. Otrokom sa mohol stať aj niekto, kto spáchal nejaký trestný čin, kde ako sankcia bol povedané, že bude otrokom – trest.  (príklady: Otrokyňou sa napríklad stala vždy žena, ak súložila s kňazom. Otrokom sa mohol stať aj muž, ak trojnásobne súložil s otrokyňou. Ak obyčajná žena opätovne kradla, stala sa otrokyňou, ak sudca pri rozhodovaní porušil svoje povinnosti).

Pokiaľ sa týka zániku otroctva, otroctvo mohlo zaniknúť buď tým, že ho pán prepustil z tohto právneho postavenia. Pokiaľ sa týka ich právneho postavenia – nemohli sa voľne sobášiť otroci – dokonca ani medzi sebou, vždy museli mať povolenie pána na to aby sa mohli sobášiť. Nemohli nadobúdať nehnuteľný majetok – boli obmedzení. Na druhej strane mohli nadobúdať hnuteľný majetok. Pokiaľ sa týka hnuteľného majetku, tento nadobúdali len doživotne – s majetkom nemohli nakladať pre prípad smrti (nemohli spísať testament). Akonáhle zomrel, majetok prepadal v prospech jeho pána.

Od 14. storočia nastupuje druhá doba, ktorú môžeme charakterizovať, že sa vytvorili tri stav: šľachtický stav, mestský stav a poddanský stav.

Samotný šľachtický stav mal tri podoby: preláti, magnáti, zemania.

Šľachtický stav sa vytvoril zo slobodných predchádzajúceho obdobia najmä kráľovských jogabiónov, z tých, ktorí získali najvyššie kráľovské a cirkevné funkcie.

Pokiaľ sa týka magnátov, tí sa delili do dvoch podkategórií. Boli to šľachtici, ktorí získali šľachtický titul na základe toho, že boli vymenovaní do najvyšších kráľovských úradov. Napríklad tu patril palatín....veri barones regni – boli to praví šľachtici. Ak napríklad prisahali na súde, ich prísaha sa rovnalo 10 prísahám iných šľachticov. Ich vdovy mali právo na obvenenie – v určitej výške. Mohli zriaďovať také rodinné zverenstvá resp. fidejkomis. Šľachtici, ktorí získali šľachtický titul na základe majetku  - označujeme ich aj termínov barones solo nomine. Aj títo mohli zriaďovať tzv. fidejkomisi, aj ich vdovy mali nárok na obvenenie, ale na menšiu čiastku o ½ menšiu čiastku.  

Preláti:  duchovní, ktorí pôvodne patrili k stavu magnátov. Vytvorila sa osobitná skupina – preláti. Do tohto stavu vysokej šľachty patrili kardinály, arcibiskupi a biskupi, opáti.. Pokiaľ sa týka prelátov, podobne ako magnáti, ich prísaha sa rovnala prísaha 10 nižších šľachticov. Mali obmedzenú spôsobilosť na právne úkony z hľadiska vyhotovenia testamentu – nemali plnú spôsobilosť vyhotoviť testament. Princíp celibátu sa začal tvrdo uplatňovať, ak mali majetok, museli väčšinu majetku dať cirkvi. Patrili tu vyšší a nižší preláti. Vyšší – t.j. svetskí. Nižší t.j. rádoví.

Zemania: bola to buď stredná alebo nižšia šľachta. Líšili sa od vyššej šľachty najmä hodnotou ich majetku. Na základe hodnoty majetku sa delili na:

majetných  - všetci, ktorí mali toľko majetku, ži si mohli plniť šľachtické povinnosti, mali toľko majetku, že sa mohli zúčastňovať  na Uhorskom šľachtickom sneme. Všetky náklady si každý šľachtic znášal sám

nemajetní – šľachtici jedného lánu – mali lán poľa, mali do 3 poddaných. Nemohli sa zúčastňovať snemových zasadnutí šľachty. Pokiaľ sa týka spôsobu nadobudnutia šľachtického stavu, feudálne právo rozlišovalo pôvodný spôsob (originárny) a odvodený.

Pôvodné spôsoby – šľachtici získali na základe donačného privilégia. Panovník listinu mohol udelil iba mužom. Aj ženské pohlavie sa mohlo dosť ku donačného privelégiu na základe tzv. prefekcie. Šľachticom sa mohol stať nešľachti na základe synovskej adopcie – ak šľachti nemal legitímneho  mužského potomka, adoptoval si dieťa s podmienkou, že s tým súhlasil kráľ. V prípade, ak sa šľachticovi nakoniec narodil zákonný mužský potomok, táto adopcia strácala na svojej platnosti. Šľachticom sa mohol stať niekto na základe legitimácie z milosti – ak teda šľachtic mal nezákonných potomkov, niektoré  toto dieťa mohol dať do šľachtického stavu. Tu však bolo dôležité, že s kráľovskou legitimáciou museli súhlasiť dedičia šľachtica. Feudálne právo poznalo adopciu bratskú – znamenalo to, že šľachtic prijal za svojho brata iného šľachtica – nezískal sa však tým šľachtický stav. Bratskou adopciou sa získalo to, že v prípade, že šľachtic zomrel a nemal potomkov, majetok sa presunul na tohto brata. Odvodeným spôsobom sa do šľachtického stavu dostala aj žena, ak sa vydala za šľachtica. Ak tento šľachtic zomrel a jeho vdova sa vydala za nešľachtica, týmto aktom stratila šľachtický titul. Šľachtický stav sa získal aj vtedy ak sa narodilo dieťa, ktorého otcom bol šľachtic, matka šľachtičná, ale obaja rodičia neboli zosobášení. Rozhodujúcou skutočnosťou charakterizujúcou právne postavenie šľachticov bola jeho osobná sloboda – nikto nemohol uhorského šľachtica bez zákonného dôvodu zbaviť jeho osobnej slobody ani panovník. (Toto bolo napríklad zakotvené v Zlatej bule Ondreja II z roku 1222 spolu s inými dokumentmi vytvárali Uhorskú stavovskú ústavu – boli v nej zakotvené práva a povinnosti šľachty).  Každý šľachtic spadal pod moc uhorského panovníka, ktorý bol zákonným spôsobom korunovaný. Nikto iný nemohol siahnuť na jeho osobnú slobodu a jeho majetok.  

Z hľadiska majetko-právnej roviny šľachtické majetky neboli zaťažované daňami -dávkami. Jedinou povinnosťou ktorú mali bola osobná vojenská služba spočívajúca v obrane štátu a zahraničných akcií. V prípade obrany štátu šľachtic znášal náklady pri ochrane sám. V prípade zahraničnej výpravy znášal náklady panovník.

Meštiansky stav: Mestá boli osobitnou kategóriou. Osobitnou kategóriou v tom, že to bola uzavretá spoločnosť k celému teritóriu Uhorského štátu Vytváral osobitnú právnu spoločenskú skupinu. Príslušníkom mestského stavu:

12. tento stav si mohol zakúpiť
13. ak bol prijatý do cechu (resp. na základe procedúry)

Zánik mestského stavu:

14. ak sa sám zriekol tohto stavu
15. dopustil sa zrady
16. ak spácha určitý trestný čin – zánik mestského stavu bolo sankciou
17. bolo stanovené odobratie mestského stavu

Príslušník mestského stavu sa riadil mestským právom. Každé mesto malo vlastný obsah mestský práv (napríklad nemecké mestské právo – bolo pod nemeckou kolonizáciou). Najvyššie práve postavenie malo Slobodné Kráľovské mesto, ktoré vlastnil panovník – komunita – mal právo začať súdne konanie, ale aj skončiť sankciou výkonu trestu smrti. Slobodné kráľovské mesto malo vlastného kata. Právne postavenie mestského stavu (radiace sa mestským právom) – príslušníci mestského stavu mali v tom ktorom mesta rovnaké postavenie ako šľachtici v rámci celého Uhorského štátu,  mali nikým neobmedzenú slobodu, nikto im osobnú slobodu nemohol obmedziť bez zákonného dôvodu. Podliehali výlučne mestským súdom. Všetky právne úkony vykonávali len pred svojimi mestskými orgánmi (nie kráľovskými). Ak sa príslušník dostal na územie mimo mesta, podľa Uhorského práva mal postavenie podaného – v súdnych sporoch nemohol svedčiť proti šľachticovi. Ak mal príslušník mestského stavu majetok  mimo mesta, platil štátu daň. Príslušník mestského stavu bol oslobodený od platenia colných mýtnych poplatkov.

Poddanský stav: vyvinul sa koncom 13. storočia. V podstate poddaní vznikli z neslobodných hrandčov, hradských jagobiónov.... Postavenie poddaných bolo rôzne. Boli obdobia, keď  mali určitú mieru osobnej slobody (prisťahovali). Po roku 1514 po Dóžovom povstaní sa ich právne postavenie výrazne zhoršilo – zákony, ktoré boli prijaté zakotvili existenciu poddanského stavu na večné veky.

Poddanský stav vznikol:

18. narodením: ak otec bol šľachtic a matka podaná, stav dieťaťa bol šľachtický. Ak mala matka šľachtičná dieťa s nešľachticom, dieťa bolo poddanské
19. slobodný obyvateľ Uhorského štátu na základe skutočnosti, že sa dostal do zlej sociálnej situácie, bol prinútený prejať svoju pôdu na základe urbárskej zmluvy
20. všetci vojnoví zajatcovi
21. ak niekto spáchal trestný čin

Zánik poddanského stavu:

22. ak sa stal šľachticom (donačným privilégiom)
23. ak bol vysvätený za kňaza
24. ak ho zemepán prepustil z poddanského stavu
25. ak sa odsťahoval z pôdy a usadil sa napríklad v meste

Spôsobilosť na práva a povinnosti:

Poddaní mali právnu subjektivitu táto sa dotýkala iba urbárskych podaných. Poddaný bol osobne podaný  (boli obdobia keď bola sloboda zrušená). Vo vzťahu k svojmu pánovi bol viazaný úctou k svojmu pánovi. Feudálny zemepán vykonával nad podanými pozemkovo vrchnostenskú práva.  Poddaný mohol vlastniť hnuteľné veci. Zároveň mal právo nakladať so svojim majetkom pre prípad smrti – toto právo bolo obmedzené, musel zemepánovi nechať určitý podiel zo svojho hnuteľného majetku. V prípade ak podaný nemal dedičov, feudál mal právo na odumriete – celý majetok pripadol feudálovi.

10.11.2007

Ož do 13 storočia najvyššia forma života v rodinách bol tzv. rodinný nedieľ. Rodinný nediel môžeme charakterizovať t.j. feudálne právo na našom území charakterizovalo ako spoločenstvá príbuzenských osôb – zoskupenie príbuzných osôb, pričom tieto spoločné osôb žili zo spoločného majetku. Predstavovali širšie zoskupenie príbuzných osôb ako bežná rodina. Keď sa táto forma uspôsobila – zakotvila, feudálne právo rozoznávalo dva druhy rodinných nedielu:

a) Rodinný nediel, ktorý označujeme ako otcovský rodinný nediel, resp. starorodičovský rodinný nediel. Táto forma znamenalo, že v tomto rodinnom nedieli žili predkovia a ich potomkovia.

b) Nedielné bratstvo: vznikalo vtedy, keď otec zomrel, ostali synovia a títo synovia naďalej v tejto kolektívnej forme ostávali.

Na čele rodinného nedielu obyčajne stál otec, bol vo svojom podstate spoločným predkom všetkých členov nedielu. Na čelene rodinného nedielu mohol stáť najstarší člen nedielu a potom neskôr, keď sa v období feudalizmu pomery „zdemokratizovali“ na čelene rodinného nedielu mohol byť aj volený člen – mužský potomok, ktorý bol zvolený.

Nedelené spoločenstvo malo rovinu  v osobno-právnych vzťahov a malo rovinu v majetkovo-právnych vzťahov.

Osobno-právna rovina – znamenalo to že táto rovina predstavovala skutočnosť, ž e celé toto zoskupenie t.j. rodinný nediel – žila tak, že nielenže sa starali o všetkých dospelých členov rodiny, ale vlastne v rámci kolektivizmu sa starali aj o všetkých nedospelých členov rodinného nedielu. Člen v rodine nedielu spoločne znášal trest, ak bol člen rodinného nedielu sankcionovaný. Znamenalo to, že vlastne všetci členovia rodinného nedielu museli žiť tak, aby si vzájomne vypomáhali, aby všetci prežili a tak dokonca mohla vzniknúť situácia, že ak niektorý člen rodinného nedielu bol zabitý – osobou mimo rodiny, rodinný nediel (v prvým počiatkoch najmä) realizoval aj krvnú pomstu.

Rovina majetkovo-právna bola dôležití, lebo rodinný nediel musel z niečoho žiť. Podstata spočívala v tom, že majetok patril celej rodine – celému rodinnému nedielu. Len rodinný nediel ako celok mohol s týmto majetkom voľne disponovať. Žiadny jednotlivý člen rodinného nedielu, ale ani hlava rodinného nedielu nemohol s majetkom rodinného nedielu bez súhlasu ostatných členov voľne disponovať. Všetci členovia rodinného nedielu ku spoločnému majetku mali len tzv. ideálny podiel. Tento ideálny podiel bol odlišný čo sa týka žien a mužov, čo znamenalo, že rovnaký nárok na ideálny podiel mali muž i ženy rodinného nedielu vo vzťahu ku hnuteľného majetku. Ku nehnuteľnému majetku ideálny podiel získali len mužskí potomkovia. Ženy ideálny podiel nemali.

Škoda na majetku rodinného nedielu: Akákoľvek škoda ale aj akýkoľvek zisk z určitého majetku sa znovu rozpočítaval na ideálne podiely. Buď sa hodnota pri škode znižovala, alebo v opačnom prípade sa zvyšovala. Každý člen rodinného nedielu musel povinne pracovať na nedeľnom majetku. Ostatní členovia nedielu mohli toho jednotlivca, ktorému sa nechcelo pracovať, donútiť na tú ktorú pracovnú povinnosť. V tomto ideálnom stave, nikto z členov rodinného nedielu pôvodne nemohol mať svoj osobný majetok. Ak člen rodinného nedielu nechcel pracovať, nechcel sa podieľať na správe a zveľaďovaní spoločného majetku, členovia rodinného nedielu ho mohli z tohto zoskupenia vylúčiť. Znamenalo to toľko, že v tejto dobe – 13. storočí boli veľké plochy, ktoré neboli obývané, v podstate jedinec nemal šancu, ak bol vylúčený z rodinného nedielu prežiť.

Neskôr došlo k tomu (ako sa spoločenské vzťahy vyvíjali ďalej) že aj členovia rodinného nedielu mohli mať aj osobný majetok. S týmto osobným majetkom však mohol člen rodinného nedielu disponovať len medzi živými. Pokiaľ žil, mohol ho predať, alebo niekomu podarovať a pod. Opačne to znamenalo, že ak do svojej smrti s osobným majetkom člen rodinného nedielu nedisponoval, po jeho smrti tento osobný majetok ostal zachovaný v nejakej podobne, tento osobný majetok po jeho smrti prechádzal do majetku rodinného nedielu.

Nikto ako individuálny člen rodinného nedielu nemohol voľne disponovať s majetkom rodinného nedielu. Každý člen rodinného nedielu mohol disponovať len svojím ideálnym podielnom. To znamená, že ak niektorý člen rodinného podielu mal záujem nejakú čiastku z rodinného podielu (tú čiastku, ktorá mu patrila ako ideálny podiel) scudziť, musel mať súhlas všetkých členov rodinného nedielu. Ani ten, kto stál na čele rodinného nedielu, nemal právo disponovať sám o sebe bez súhlasu ostatných členov rodinného nedielu s majetkom rodinného nedielu. Ak tento princíp bol porušený a niekto s majetkom rodinného nedielu disponoval bez súhlasu všetkých členov rodinného podielu, v takom prípade scudzovací akt (kúpa, predaj, darovanie, záloha...) v takomto prípade bol tento akt neplatný. Jedinou výnimkou bola skutočnosť, že ktorá sa dotýkala otca (ktorý stál na čele rodinného nedielu), tento mohol scudziť rodinný nediel, alebo časť tohto rodinného nedielu bez súhlasu svojich synov, resp. mužských potomkov za predpokladu, že vznikla situácia ako „situácia konania v krajnej núdzi“. Znamenalo to, že ak táto situácia v krajnej núdzi pominula, tak vlastne jeho konanie vo vzťahu k tomuto scudzeniu bolo podrobné dodatočnému schváleniu všetkých členov rodinného nedielu.

Tento rodinný nediel bola forma, ktorá bola na našom území do 13 storočia. Po 13. storočí vznikala situácia (ale aj predtým), že mohlo dôjsť k zániku rodinného nedielu. Zánik rodinného nedielu nastával rozhodujúcim prvkom – deľbou rodinného nedielu. V prípade rodinného nedielu kde žili predkovia a potomkovia (starorodičovské), k zániku rodinného nedielu mohlo dôjsť:

26. dobrovoľne (dohodli sa, že celý majetok sa rozdelí)
27. nútenou formou (nútená forma mohla nastať len v tých prípadoch, ktoré uvádzalo feudálne uhorské právo). Keďže išlo o starorodičovský rodinný nediel, tak buď otec (alebo ten, kto stál na čele rodinného nedielu) mohol prinútiť svojich synov, aby došlo k rozdeleniu nedieľného majetku, alebo synovia mohli prinútiť otca, aby došlo ku deľbe majetku.

Feudálne právo hovorilo o dobrovoľnom spôsobe zániku rodinného nedielu a o nútenom. Dobrovoľný spôsobom korešpondoval s dobrovoľným spôsobom v prvom type – starootcovskom. Pokiaľ sa týka núteného, tu boli rozdiely. Ten zásadný rozdiel pri bratskom rodinnom nediele spočíva v tom, že nútená forma pri bratskom rodinnom nediele sa mohla zrealizovať na základe osobného príkazu panovníka a táto deľba – zánik rodinného majetku sa musel realizovať súdnou cestou. Ak došlo k zániku rodinného nedielu, tak vlastne týmto momentom zaniklo to kolektívne majetkové vlastníctvo. Ak zaniklo kolektívne majetkové vlastníctvo, muselo vzniknúť a aj vzniklo individuálne vlastníctvo. Osobitne sa delil hnuteľný majetok a osobitne sa delil nehnuteľný majetok. Museli sa najprv spočítať aktíva a pasíva za účelom zistenia reálneho stavu – reálnej hodnoty. Čo sa týka hnuteľného majetku, z hnuteľného majetku sa rovnaké časti pri deľbe – zániku kolektívneho vlastníctva vydelili – vyčlenili časti pre mužov, aj ženy. Ak sa nevedeli dohodnúť, ktorý kus hnuteľného majetku komu má pripadnúť, rozhodol žreb. Obdobná situácia bola pri nehnuteľnom majetku – nehnuteľný majetok sa delil len medzi mužských členov, pričom opäť platila zásada, že sa musel nehnuteľný majetok posúdiť. Pri nehnuteľnom majetku nemusel každý dostať rovnakú výmeru. Rovnako platila zásada, že v prvom rade sa mali dohodnúť, keď sa nedohodli, tak opäť rozhodoval žreb. Ženy sa nezúčastňovali deľby nehnuteľného majetku, aj tu platila zásada – výnimka, že aj žena sa mohla podieľať na deľbe nehnuteľného majetku, ak sa medzitým v procese deľby žena stala vdovou, alebo ak išlo o majetku určené – patriace len ženskému pokoleniu.

Zánikom nedeľnej rodiny vlastne aj v Uhorsku vzniká tzv. individualistická rodina – menšia jednotka – to čo poznáme aj v súčasnosti. Základom sa stáva rodina, pozostávajúca z otca, matky a detí. (už neboli bratranci....).

Feudálne právo rozoznávalo

28. príbuzenstvo pokrvné
29. adopčné
30. duchovné

Pokrvné príbuzenstvo charakterizovalo ako vzťah medzi dvoma osobami, ktorý sa vyvíjal od spoločnej krvi. To znamená, že buď jedna osoba pochádzala od druhej osoby, alebo dve osoby mali spoločného predka. Pokrvné príbuzenstvo bolo „najvýznamnejším“, preto aj ak boli pochybnosti o tom, či osoby sú v pokrvnom príbuzenstve, tak bolo nutné toto pokrvné príbuzenstvo aj dokazovať. V prípade matky to bolo vždy jasné. Znamenalo to, že ak matka bola vydatá, tak dieťa ak sa aj narodilo do 6 mesiacov od sobáša, tak vlastne jej manžel bol otcom tohto dieťaťa. Ak matka bola vydatá, jej manžel bol otcom dieťaťa, ak sa dieťa narodilo do 10 mesiacov od zániku manželstva. Ak sa vydatej matke narodilo dieťa do 6 mesiacov od vydaja, tak otcom dieťaťa bol ten, kto v rozhodujúcej chvíli mal s matkou intímny styk. Mohol vzniknúť prípad, že matka bola slobodná, otcom dieťaťa bol muž, ktorý s ňou mal v rozhodujúcom momente pohlavný styk.

Príbuzenstvo pokrvné, malo najvyššiu hodnotu nielen vo vzťahu k osobno-právnym pomerom, ale najmä k majetkovým pomerom. Feudálne právo veľmi dôsledne rozlišovalo medzi manželskými deťmi a nemanželskými deťmi. Ak išlo o príbuzenstvo, ktoré vzniklo splodením manželským, feudálne právo hovorilo o príbuzenstve zákonnom a keď išlo o pokrvné príbuzenstvo spojené nemanželským vzťahov, feudálne právo hovorilo o príbuzenstve nezákonnom, ale príbuzenstvo prirodzené.

Adopčné príbuzenstvo: adopciou – na základe predpokladu, že boli splnené podmienky uvádzané feudálnym právom. Adopciou vznikal rovnaký právny vzťah ako medzi pokrvnými príbuznými. Všetky účinky z adopcie boli rovnaké tak osobno-právne, ako aj majetkovo-právne.

Duchovné príbuzenstve: vznikalo na základe krstu, alebo birmovky. Feudálne právo tu zaraďovalo aj švagrovstvo.  

Manželstvo skoro od začiatku feudalizmu (od začiatku právnej úpravy) spadalo pod predpisy kanonického práva. Už feudálne právo poznalo inštitút zasnúbenia. Feudálne právo zasnúbenie definovalo ako zmluvu medzi mužom a ženou o tom, že títo dvaja v budúcnosti uzatvoria manželstvo. Išlo o akúsi „zmluvu o budúcej zmluve“.  Pokiaľ sa týka zasnúbenia, nešlo o písomnú podobu. Preto,  aby bol akt zasnúbenia považovaný za zasnúbenie, musel mať určité vonkajšie znaky, aby bolo jasné, že menovaní sú zasnúbení.

31. výmena snubných prsteňov
32. výmena darov
33. cirkev dávala slávnostné požehnanie

Pokiaľ sa týka zasnúbenia, spôsobilosť k tomu, aby sa dve osoby mohli zasnúbiť, bola vylúčená tým, ak dve osoby nemali spôsobilosť, feudálne právo hovorilo „pre nedostatok rozumu“. Zasnúbiť sa nemohli soby pre nedostatok veku – nemohli sa zasnúbiť osoby, ktoré mali menej ako 12 rokov. Mohli sa zasnúbiť v prípadoch aj osoby, ktoré mali menej ako 12 rokov, ale museli mať viac ako 7 rokov za predpokladu, že túto ústnu zmluvu signovali ich zákonní zástupcovia.

Samotné zasnúbenie bol aktom z ktorého vznikali právne následky. Zo zasnúbenia vznikal nárok týmto zasnúbeným osobám na uzavretie manželstva. Ak teda vznikal nárok, znamenalo to, že tento nárok mohol byť aj súdne vynutiteľný – mohol byť súdne žalovateľný. Vynutiteľný tento nárok mohol byť len v tom prípade, ak obe osoby mali záujem na následnom uzatvorení manželstva. To znamenalo, že tento nárok sa mohol žalovať, ale ak jedna z týchto osôb nechcela vstúpiť do manželstva, v takomto prípade ani súdne rozhodnutie nemohlo vynútiť dobrovoľný súhlas na uzatvorenie manželstva. Feudálne právo uznávalo v prípade, ak dotyčný snúbenec nechcel uzatvoriť manželstvo, že ak boli vymenené dary, alebo snubné prstene, tak ten, kto chcel uzatvoriť manželstvo mohol od osoby, ktorá nechcela uzatvoriť manželstvo žiadať vrátenie darov a dotyčná osoba musela dary vrátiť. Platila zásada, že ak bola osoba s nejakou inou osobu zasnúbená počas trvania  zásnub, táto osoba nemohla uzatvoriť manželstvo s treťou osobou. Boli obdobia v období feudalizmu, že ak dve osoby boli zasnúbené a medzi sebou mali intímny styk, keď sa na to prišlo, toto zasnúbenie sa automaticky pretvorilo do manželského vzťahu. Vzniklo manželstvo.

Pokiaľ sa týka zániku zasnúbenia: zánik zasnúbenia mohol nastať buď absolútnou formou, alebo relatívnou formou.

Absolútnou formou: zasnúbenie zaniklo vždy, ak zomrel jeden zo snúbencov. Zaniklo aj vtedy, keď sa o tom snúbenci dohodli. Zaniklo aj vtedy, keď uplynul určitý čas, na ktorom sa oni na zasnúbení dohodli, že zasnúbenie bude trvať nejaký čas. Po uplynutí stanoveného času toto zasnúbenie zaniklo. Zaniklo aj v tom prípade, aj keď zo snúbencov bol vysvätený za kňaza.

Relatívny zánik zasnúbenia: toto zasnúbenie malo účinok len pre jedného zo snúbencov. Platilo to vtedy, ak jeden zo snúbencov zistil, že ten druhý počas zasnúbenia spáchal neveru.  Boli obdobia, keď jeden zo snúbencov sa vzdal kresťanskej viery, týmto momentom zanikalo zasnúbenie.

Keď boli dve osoby zasnúbené, nemohli uzatvoriť manželstvo s treťou osobou. Ak niektorý zo snúbencov za trvania zasnúbenia uzatvoril manželstvo s treťou osobou, toto manželstvo bolo platné, týmto momentom zanikalo pôvodné zasnúbenie. Zasnúbenie mohlo zaniknúť aj vtedy, keď sa jeden zo snúbencov vybral na ďalekú cestu.

Ak boli naplnené predpoklady zasnúbenia, mohli snúbenci uzatvoriť sobáš – vzniklo manželstvo.

Feudálne právo na našom území definovalo manželstvo ako trvalé a úplné spoločenstvo medzi mužom a ženou. Tak, ako bol vývoj feudálnych vzťahov, tento vývoj na našom území sa odrazil aj do spôsobu uzatvárania manželstva.

1) formou únos ženy: znamenalo to, že tým momentom, ako bola žena unosená (či už dobrovoľne, alebo nasilu), týmto momentom vznikol manželský zväzok.

2) kúpa a predaj nevesty:  žena (nevesta) bola predmetom kúpy. Neznamenalo to však, že kúpnou stranou bol nastávajúci manžel. Kúpnou stranou boli zástupcovia tohto nastávajúceho manžela – tí rokovali so zástupcami nevesty. Do doby, kým sa zmluva uzatvorila, išlo sa na obhliadku predmetu. Táto forma sa už vtedy nazývala „vohľadu“. Ak si predmet kúpy obhliadky, začala sa stanovovať cena. Ak sa cena stanovila, tak sa obyčajne dával akási závdavok. Cena mohla predstavovať: zlato, kožušiny, dobytok....

Prvá aj druhá forma uzatvorenia manželstva nebola dobrovoľná – strany, ktoré mali uzatvoriť manželstvo, sa nemohli sami dobrovoľne rozhodnúť o uzatvorení manželstva.

3) sobášna zmluva: mala jeden pozitívum, ktoré spočívalo v tom, že sobášnou zmluvou – zavedením sobášnej zmluvy sa odstránili všetky násilné formy uzatvárania manželstva. V prvopočiatkoch zavedenia sobášnej zmluvy cirkev iba asistovala. Neskôr sa dopracovala k tomu že sobášna zmluva (celý sobášny akt) sa úplne odriadil zásadám kánonického práva. Keď nastúpilo obdobie, že cirkev sa stala rozhodujúcou inštanciou, že manželstvo sa mohol uzatvárať, od tohto momentu všetky vzťahy medzi manželmi až po zánik manželstva sa potom riadili zásadami kánonického práva. Feudálne právo na základe kanonického práva rozoznávalo dva druhy manželstiev:

a) manželstvo uzavreté – každé manželstvo, ktoré sa uzatvorilo sobášnou zmluvou – prejavom vôle oboch strán

b) manželstvo konzumované – musel sa zrealizovať akt manželskej súlože.

Samotný cirkevný sobáš na našom území mal niekoľko etáp. Predovšetkým boli tzv. ohlášky. Ohlášky aj vtedy aj v súčasnosti znamenali, že sa zverejňuje skutočnosť, že tie dve osoby chcú uzatvoriť manželstvo. Znamenalo to, že týmto zverejnením sa vytvorili podmienky, aby hocikto, kto by vedel o nejakých prekážkach, aby toto manželstvo mohlo byť právoplatne uzatvorené, hocikto mohol informovať cirkevný úrad o nejakej prekážke. Slúžili na to, aby sa zabránilo uzatvoreniu neplatného manželstva. Už v období feudalizmu ohlášky neboli povinnou formou – etapou uzatvárania manželstva. Ak niekto nemal ohlášky pred uzatvorením manželstva, neznamenalo to neplatnosť neskôr uzatvoreného manželstva. Ak toto všetko prebehlo (ohlášky) v tom prípade sa zrealizoval súhlas – manželská zmluva, ktorá preto, aby bola platná sa musela realizovať na verejnom mieste (neuznávali sa tajné sobáše), museli tam byť svedkovia a takisto sa sobášny akt nemohol zrealizovať potme.

Neplatnosť manželstva v období feudalizmu: Naše feudálne právo zahrňovalo do pojmu manželských prekážok. Rozorávalo dva druhy manželských prekážok:

1. vylučujúce (všetky také prekážky, že ak sa manželstvo uzatvorilo a oni existovali, tak takéto uzatvorené manželstvá, hoci sobášny akt prebehol za splnenia všetkých náležitostí, toto manželstvo bolo neplatné). Feudálne právo rozlišovalo prekážky: absolútne  (bránili uzatvoriť istej osobe manželstvo s hocikým) a relatívne (vylučovali neplatnosť manželstva len medzi istými dvoma osobami).  
2. zakazujúce boli také, že ak sa manželstvo uzatvorili a pritom sa o nich vedelo, resp. keď sa neskôr objavili, neznamenalo to neplatnosť manželstva.

Absolútne vylučujúce prekážky:

34. ak niekto bol v čase uzatvárania manželstva právoplatne ženatý – vydatý
35. ak niekto uzatvoril slávnostný rehoľný sľub
36. ak sa niekto stal kňazom
37. impotencia – táto už musela byť hneď na začiatku jasná – impotentný manžel musel byť už v čase uzatvorenia manželstva. Impotencia musela byť trvalá. Impotencia musela byť dokázaná – musela byť obhliadka. Ak boli pochybnosti, súd mohol rozhodnúť o tom, že manželstvo má ešte napríklad trvať určitý čas. Ak však ani po skúšobnej lehote sa nič nezmenilo, vykonala sa obhliadka, v takomto prípade došlo k zániku manželstva, vyhlásilo sa toto manželstvo za neplatné od samého začiatku.

Relatívne vylučujúce prekážky:

Zabraňovali uzatvoriť právoplatné manželstvo medzi dvoma určitými osobami. Tieto dve osoby s ďalšími dvoma osobami mohli uzatvoriť platné manželstvo. Napríklad:

38. pokrvné príbuzenstvo
39. duchovné príbuzenstvo
40. zákonné príbuzenstvo (napríklad vzniknutý na základe adopcie)
41. švagrovstvo
42. spáchanie určitého trestného činu – predovšetkým sa jednalo o tiet prípady, keď osoby, ktoré chceli uzatvoriť manželstvo sa pred uzatvorení manželstva dohodli, že zabijú svojich rodičov – keď sa to dokázalo, tieto dve osoby nemohli spolu uzatvoriť manželstvo. Resp. išlo osoby, ktoré sa dohodli na tom, že spáchajú neveru (nevera v tom období spôsobovala zrušenie manželstva)
43. rôznosť náboženstva (napríklad katolík – evanjelik, katolík – žid, katolík – pohan).

Zakazujúce prekážky:  všetky tie, ktoré nespôsobovali neplatnosť manželstva.

44. cirkevný zákaz – znamenal, že ak boli ohlášky, alebo aj bez ohlášok, ak boli pochybnosti, či neexistujú vylučujúce prekážky, kňaz mohol povedať, že kým sa vylučujúce prekážky nedokážu, dotyčné osoby nemôžu uzatvoriť manželstvo. Ak aj napriek tomuto cirkevnému sobášu osoby uzatvorili manželstvo, toto manželstvo bolo právoplatné za predpokladu, že sa neskôr nepotvrdilo, že tieto pochybnosti vylučujúce manželstvo sú pravdivé.  
45. posvätný čas – pred Vianocami a pred Veľkou nocou je 42 dňový pôst a v tomto období sa spravidla neuzatvárajú manželstvá. Ak niekto porušil tento posvätný čas, toto manželstvo bolo právoplatné.
46. snúbenecký pomer
47. obyčajný sľub čistoty – ak si snúbenci niekedy pred kňazom sľúbili, že pokiaľ neuzatvoria manželstvo, že nebudú mať pohlavný styk. Ak to porušili, nespôsobovalo to neplatnosť manželstva.

Feudálne právo uznávalo aj neplatnosť manželstva z toho dôvodu, ak pred uzatvorením manželstva sa manželia dohodli na tom, že nebudú mať spoločné deti.

Neplatné manželstvo

Neplatné manželstvo, ak sa uzatvorilo,  znamenalo, že napriek uzatvoreniu manželstva, nevznikali žiadne právne dôsledky. Výnimkou bolo tzv. kukatívne manželstvo, čo znamenalo, že sa muselo dokázať, už po uzatvorení manželstva, či vylučujúce prekážky (ak sa ukázali po uzatvorení manželstva) či o nich v čase uzatvorenia sobáša vedeli. Ak o vylučujúcich prekážkach, ktoré sa objavili po uzatvorení manželstva v čase uzatvorenia manželstva manželia nevedeli, manželstvo bolo platné – hovoríme o kukatívnom manželstve. Ak vedeli o prekážkach, manželstvo bolo neplatné.

Zánik manželstva

48. smrť jedného z manželov – ak manželstvo takouto formou zaniklo, ten ktorý zostal sa považoval za slobodné, takýto manžel mohol uzatvoriť ďalšie manželstvo. Každé ďalšie manželstvo tohto manžela malo menšiu právnu hodnotu ako to prvé manželstvo v období feudalizmu. Mohol sa uzatvoriť, ale nemalo takú spoločenskú a právnu hodnotu. (napríklad každé ďalšie manželstvo sa slávnostne už nepožehnávalo, pri každom ďalšom manželstve nárok manželky  na obvenenie sa vždy znižoval na polovicu)
49. právny zánik manželstva za života manželov  = rozluka  = rozvod. Rozluka v období najstaršom t.j. v období, keď sa uzatváralo na základe únosy alebo kúpy a predaja – manžel rozhodoval o tom, kedy manželstvo zanikne – „prepúšťam ťa“. Žena takéto právo nikdy nemala.  Ku rozluke mohlo dôjsť vtedy, keď manžel manželke dokázal neveru. Ak ju napríklad dva krát vykúpil, že niekde kradla a tretí krát ju prichytili. Manželka mala právo na rozluku vtedy, ak ju manžel neoprávnene obvinil z nevery. Rozluka mohla nastať aj vtedy, ak manžel zlomyseľne opustil svoju manželku. Ku rozluke mohlo dôjsť aj vtedy, keď sa manželia na tom dohodli.

Čo sa týka rozluky, katolícka cirkev – kanonické právo – oddeľovalo – spájalo účinky odlišne u konzumovaného manželstva a u nekonzumovaného manželstva. Ak išlo o manželstvo konzumované, bolo to ťažké posúdiť. Ľahšie sa rozlučovalo nekonzumované manželstvo – dôležitú úlohu zohrávala manželská nevera.

50. rozvod od stola a lóže – neznamenal právny zánik manželstva, ale znamenalo to, že manželia symbolicky pri stole nejedávali pri stole a symbolicky spolu nezdieľali lóžu. Znamenalo to, že ani po rozvode od stola a lóže, manželia nemohli uzatvoriť ďalšie manželstvo. Rozvod od stola a lóže obyčajne vznikal vtedy, ak sa jeden z manželov dopustil nevery, pričom feudálne právo hovorilo, že bolo jedno, či išlo o úmyselnú neveru, alebo išlo o neveru, ktorú vykonal jeden z manželov vedome.  Rozvod od stola a lóže  - k nemu dochádzalo vtedy, keď jeden z manželov odpadol od katolíckej viery, alebo jeden z manželov toho druhého navádzal na spáchanie trestného činu, alebo jeden z manželov s tým druhým manželom kruto zaobchádzal, alebo sa preukázalo, že jeden z manželov toho druhého ohrozoval na živote a na zdraví.

Rozvod od stola a lóže mohol byť trvalý, resp. dočasný. Rozvod od stola a lóže neznamenal právny manželstva, znamenal však zánik majetkového spoločenstva. Ak bolo všetko v poriadku a manželstvo pretrvávalo, feudálne právo vymedzovalo práva a povinnosti manželov. Predovšetkým feudálne právo hovorilo o tom, že manželia majú právo a povinnosť na pohlavný život. Majú právo a povinnosť na spoločnú domácnosť, manželia majú si prejavovať vzájomnú úctu a podporu. Manželia nad svojimi deťmi majú rodičovskú moc. Skutočnosť, že manžel bol ustanovený za hlavu domácnosti. Manželka vydajom získavala priezvisko svojho manžela.

Kedy môžu manželia požiadať o rozvod manželstva, kedy o rozluku: sú stanovené nie svetským právom, ale viac menej právom cirkevným (kánonickým). Bolo to inak stanovenému počas obdobia. V najstaršom období rozluku bola možná, keď manželstvo ešte nebolo konzumované. V iných prípadoch rozluka spravidla nebola možná. Rozvod sa pripúšťal najčastejšie v prípade manželskej nevery alebo neplodnosti. Iná situácia bola v protestantskom práve, kde bola rozluka od začiatku možná z dôvodu nevery, neprekonateľného odporu, alebo z dôvodu opustenia jedného z manželov.

Rozluka od stola a lôžka pripúšťané katolíckou cirkvou sa pripúšťalo, keď bol jeden z manželov neverný, alebo keď jeden z manželov upustil od viery.

O rozvod môže požiadať len ten, komu bol partner neverný. Druhým predpokladom je ten, že požiada o rozluka ten, kto zostal v katolíckej viere a druhý od viery upustil. Tretím dôvodom je kruté zaobchádzanie zo strany manžela. Štvrtým nebezpečenstvo života alebo zdravia. Rozvod môže byť trvalý (možno ho žiadať len pre manželskú neveru) alebo dočasný. O rozvod môže požiadať len tá strana, ktorá bola poškodená.

Následok rozvodu –manželstvo trvá, určité manželské povinnosti zanikajú (nemusia sa plniť). Rozvedení manželia nemôžu uzavrieť manželstvo nové.

Osobno-právne vzťahy:

Manželstvo bolo považované za ochranný pomer (manžel chráni manželku) – muž mal určitú prevahu. Manžel môže manželku trestať (v najstarších dobách ju môže trestať aj na živote – zabiť ju), dokým existovala kúpo – predaja, mohol ženu predať (prípadne aj do otroctva), mohol žiadať jej vydanie (za predpokladu, ak ju niekto zadržiaval), určoval trvalé bydlisko svojej ženy (musela byť tam, kde bol on), manžel (muž – hlava rodiny) bol nadriadený všetkým ženám rodiny. Týmto všetkým  súvisí celý rad majetkových manželských práv a určitých osobných povinností, ktoré si žena vo vzťahu k mužovi plnila.

Povinnosti ženy:

51. povinnosť na pohlavný život (žena má povinnosť, muž má právo)
52. povinnosť a právo vzájomnej úcty
53. povinnosť a právo na spoločnú domácnosť

Spoločne majú rodičovskú moc nad deťmi, manžel má právo byť hlavou rodiny. Manželka vždy nadobúda manželovo meno, manželov stav, musí manžela nasledovať (t.j. tam, kde manžel býva.

Uzatvorením manželstva vzniká rozsiahle majetkove práva a povinnosti manželov.

Majetkové práva a povinnosti:  

1. alimentačná a vydržovacia povinnosť manžela voči manželke – manžel musí manželku vydržiavať (musí ju finančne zabezpečiť). V prípade, že spolu nežijú, musí ju živiť len za predpokladu, že je na to odkázaná. Ak je manželstvo rozvedené z jej viny, nemusí ju živiť.
2. spolunadobudnutý majetok (koakvizícia) – ten majetok, ktorý sa nadobudne počas trvania manželstva pokiaľ spolu manželia skutočne naozaj žijú. Jeho výška sa zisťuje odrátaním konečnej hodnoty – počiatočná hodnota. Zistí sa, aký majetok majú manželia, aký majetok mali manželia mali pred vstupom do manželstva. Koakvizícia platí iba medzi nešľachticmi. Pri šľachticoch len za predpokladu, ak je na to právny dôvod – listina, že manželia počas manželstva tento majetok spolu nadobúdajú. Šľachtici si môžu koakvizíciu navzájom dohodnúť.
3. obvenenie: majetok, ktorý patrí manželke na základe zákona alebo na základe dohody. Je to náhrada za to, že manželka vstupovala do manželstva ako panna a že bola manželovi celý život verná. Obvenenie môže mať dve formy:

a) zákonné – patrí každej manželke podľa toho k akému stavu patrí. Patrí za predpokladu, ak je legitímna – manželstvo musí byť legálne uzavreté a domnelé (manželia sa domnievajú, že pri uzavretí manželstva nie je žiadna prekážka jeho uzatvorenia). Dáva sa len u žien šľachticov – dáva sa z donačného majetku, ktorý majú len šľachtici. Podmienkou je konzumované manželstvo

Podmienky, kedy žena nemá nárok na obvenenie:

1. ak sa žena dopustí manželskej nevery
2. uzavretie manželstvo s pokrvným príbuzným (ak si tejto skutočnosti bola vedomá)
3. žena sa mohla vzdať obvenenia
4. ak spácha voči manželovi trestný čin
5. ak žena zadržiava majetok manžela

b) sľúbené obvenenie: dostane od manžela manželka  za trvania manželstva. Takéto obvenenie môže dostať žena aj za predpokladu že bola neverná. Pokiaľ žena dostane obvenenie sľúbené, už jej nepatrí obvenenie zákonné. Sľúbiť obvenenie môže aj manželka manželovi.

Veno: je hnuteľný majetok, ktorý žena prinesie do manželstva. Poskytne jej ho jej vlastná rodina., najčastejšie na začiatku manželstva alebo hneď po jeho uzavretí. Je to podiel ženy na jej rodinnom majetku. K venu má manželka vlastnícke právo, ale užívať veno (majetok) môže užívať len manžel. Vlastnícke právo patrí manželke, užívacie právo manželovi. V prípade smrti manželky, veno dedia jej deti.

Výnos: majetok, ktorý dostala manželka od iných príbuzných osôb než od svojej najbližšej rodiny pri príležitosti uzavretia manželstva. Výnos môže výnimočne dostať aj od svojej rodiny, pokiaľ jej chce rodiť poskytnúť aj niečo naviac, čo nie je súčasťou jej podielu na rodinnom majetku. (jej osobné šperky, šaty).Tieto veci neboli hneď súčasťou majetkového spoločenstva, neskôr výnos začal tvoriť súčasť koakvizície. Vždy sa výnos považoval za oddelený majetok ženy, ktorým mohla voľne disponovať.

Pomery rodičov a detí:

1. Pomer rodičov a detí manželských:

Dieťa sa považuje za manželské, keď je narodené počas trvania manželstva legálne uzatvoreného, ale manželstva kognatívneho, alebo je počas takéhoto trvania manželstva aspoň počaté. Druhou podmienkou je, že sa musí v tomto manželstve narodiť. Teoreticky mohlo byť počaté aj pred uzavretím manželstva (v lehote 6 až 10 mesiacov po uzavretí manželstva). Narodenie detí mohol byť pôrod dieťaťa napadnutý súdnou cestou. Na jednu úroveň boli postavené deti legitimované. Legitimácia je dvojakého druhu:

1. legitimácia následným manželstvom – uskutoční sa tak, že skutoční  (prirodzení)  rodičia tohto dieťaťa uzavrú manželstvo Platí predpoklad – pravidlo, že legitimácia je zakázaná medzi takými rodičmi, ktorí splodili dieťa v cudzoložstve. Mohol byť udelený dodatočne dišpenz. V takýchto prípadoch manželstvo mohlo vzniknúť. Manželstvo musí skutočne vzniknúť – legálne manželstvo – musí byť toto manželstvo platné. Rodičia, ktorí toto manželstvo uzavrú, musia uznať, že toto dieťa je ich pokrvné dieťa.
2. legitimácia cestou kráľovskej milosti -  (milosť je privilégiom panovníka). Spočiatku sa pre túto legitimáciu vyžadoval súhlas rodičov, v neskoršom práve sa tak mohlo stať aj bez tohto súhlasu. Pokiaľ panovník legitimoval dieťa, toto dieťa nemohlo dediť úplne všetko po svojich rodičoch. Nemohli dediť nediel – iba majetok nadobudnutý.

V každom prípade k takémuto dieťaťu majú rodičia určité práva a povinnosti:  

Práva rodičov: Rodičia môžu nad deťmi vykonávať dozor – žiadať od nich disciplínu. Rodičia určujú deťom miesto pobytu. Rodič má právo žiadať vydanie dieťaťa (pokiaľ ho niekto cudzí zadržiava). Rodič vychováva dieťa. Rozhodujúce slovo má otec. Rodičia dávajú súhlas, resp. nesúhlas s uzavretí manželstva svojich detí. Pokiaľ sa nevedia dohodnúť, rozhodujúce slovo má otec. Rodiča mali právo od detí, aby deti v domácnosti pracovali. Tok, čo nadobudli deti svojou prácou či už v domácnosti alebo mimo nej, patrilo to do majetku rodičov. Rodičia majú právo od svojich dospelých detí, aby ich vydržovali (alimentačná vyživovacia povinnosti detí voči rodičom) a to aj za predpokladu, ak deti boli osamostatnené.

Povinnosti rodičov: povinnosťou rodičov je deti vychovávať a chrániť. Rodičia musia chrániť majetok detí, musia deťom umožniť užívať spoločný rodinný majetok, rodiča musia umožniť deľbu (musí vykonať deľbu v prípadoch, ktoré stanoví zákon – v danom prípade tripartitum – napríklad – otec je povinný vykonať deľbu za predpokladu, ak je otec márnotratný, ak bezdôvodne kruto trestá syna, ak ho núti k zločinom, ak sa syn ožení. Aj rodič má právo žiadať deľbu napríklad aj syn rodiča bije, ohrozuje ho na živote, ak nevykúpi rodičia zo zajatia).

Vlasové právo – je právo dcér, ktoré majú voči svojim rodičom. Obsahom tohto vlasového práva je právo byť vyživovaná až do vydaja a v prípade vydaja dostať veno.

Zánik rodičovskej moci:

Rodičovská moc zaniká

1. smrťou (fyzickej smrti, občianskej smrti)
2. deľbou
3. prepustením (emancipáciou)
4. súdnou cestou (súd ju odníme za predpokladu, že rodič si neplní rodičovské povinnosti)

2. Pomer rodičov a detí nemanželských:

Nemanželské dieťa je také, ktoré sa narodí slobodnej matke s výnimkou toho, že dieťa bolo počaté v manželstve, ktoré už skončilo (napríklad vdove). Nemanželské dieťa je tiež také, ktoré sa narodí vydatej žene v manželstve, ale zistí sa, že manželstvo je neplatné  (manželia vedia o vylučujúcej prekážke). Nemanželské dieťa je tiež také, ktoré sa narodí v platnom manželstve, ale je dokázaný jeho nezákonný dôvod. Ak otec vyvráti otcovstvo (narodenie napríklad černoška bielemu otcovi). Pokiaľ sa dokáže že je dieťa nelegitímne, je toto dieťa nemanželské. Spočiatku v Uhorskom práve to nestačilo, pokiaľ to povedala matka – musel to byť niekto iný. Medzi nemanželskými deťmi sa rozlišovali aj ďalšie skupiny – deti splodené s prostitútkami, deti splodené medzi pokrvnými príbuznými, deti osoby, ktorá zložila slávnostný sľub čistoty, deti narodené zo vzťahu predka – potomka (otec s dcérou) – všetky boli nemanželské.

Čo s atýka práva nemanželských detí: tieto nemanželské deti nemali rovnaké práva ako deti manželské. Rodičia k nim nemali rodičovskú moc (ani otec otcovskú), rodič ich môže držať u seba, ale nebudú to rovnocenné deti (budú menejcenné). Rodič musí síce nemanželské deti vydržiavať (má voči nim alimentačnú povinnosť) ale len do doby 14 rokov, kedy získavajú samostatnosť. Druhým obmedzením je, že tieto nemanželské deti nemôžu spolu s manželskými deťmi dediť. Môže sa stať, že rodič napíše testament a nemanželské dieťa niečo zdedí, ale nesmie to byť na úkor manželských detí (to znamená, že nemôže ísť v danom prípade v rámci dedičského konania o majetok nedielny).

3. Pomer adopčný (osvojenie) :

Je to zmluva, ktorou jedna osoba prijíma druhý buď za brata alebo za syna.

Synovská adopcia sa vykonávala zmluvou, ktorou jedna strana prijíma druhú za syna.

Podmienky zmluvy:

54. schválenie panovníka (ten kto je adoptovaný, sa stáva šľachticom, panovník musí takúto osobu schváliť).
55. uvedenie do donácie (musí mu byť odovzdaná donácia, nakoľko je adoptovaný šľachticom – musí byť vykonaná štatúcia).
56. adopciu synovskú môže šľachtic vykonať len v tom prípade ak nemá vlastných zákonných synov. (uhorské právo nedovoľovalo adoptovať ženu – bolo to zbytočné, pretože žene nemohla byť odovzdaná donácia, mohol to byť iba chlapec. Za predpokladu, ak by sa po adoptovaní danej osobe narodil syn, adopcia stráca platnosť. Ten, kto adoptuje, ak nemá všetky práva (nie je plnoletý) vyžadoval sa súhlas jeho zákonného zástupcu.

Účinky synovskej adopcie:

Adoptovaný sa stáva dedičom majetku len za predpokladu, ak sa nenarodí zákonný dedič adoptovanému rodičovi. Adoptovaný syn nadobúda meno svojho adoptívneho rodiča, získa šľachtictvo, stáva sa síce členom jeho rodiny, ale nepatrí pod jeho otcovskú moc.

Adopcia bratská: má rovnaké podmienky ako synovská s tým rozdielom, že  je možné adoptovať si iba šľachtica. Bratská adopcia je vždy vzájomná.

Účinky adopcie sú rovnaké ako u synovskej bez zmeny.

Pokiaľ sa uzavrie bratská adopcia, je možné ju zrušiť, ak obidve strany s tým súhlasia.

Adopcia hocijaká: môže byť uzavretá pre prípad smrti (jej účinky nastanú po smrti adoptujúceho).

4. Pomery ochranné:

Svojím spôsobom aj manželstvo je pomerom ochranným, ale nie je to typický pomer ochranný. Typický ochranný pomer je taký, ktorý sa zdriaďuje v prospech osôb, ktoré bu´d z dôvodu nedostatku veku alebo inej príčiny nevedia spravovať svoje veci sami. Rozlišuje3 ochranné pomery:

1. otcovská moc (otec – dieťa)
2. opatrovnícky
3. poručnícky

Otcovská moc: je súhrn práv a povinností otca voči deťom (resp. starého otca voči vnukom). Vzniká okamihom narodenia zo zákonného alebo putatívneho manželstva alebo vzniká účinnosťou legitimácie. Deti, ktoré sa narodili v takomto manželstve, alebo ktoré boli legitimované patrili do otcovskej moci až do momentu emancipácie t.j. buď do dosiahnutia plnoletosti (v staršom práve) alebo dospelosti (v závislosti od obdobia právnych dejín). Výnimkou boli deti duševne choré, ktoré ostávali v otcovskej moci do doby, kým sa nevyzdraveli.

Obsah otcovskej moci:

57. oprávnenia osobno-právne
58. oprávnenia majetkové

Osobno-právne oprávnenia: Najstarších dobách

1) právo nad životom svojich detí (právo dieťa potrestať aj smrťou, resp. ho bezdôvodne zabiť), patrí tu právo aj právo predať dieťa do otroctva, právo predať dieťa do manželstva (v čase, keď manželstvo vznikalo kúpou ženy), právo vykúpiť sa z vojenského zajatia (právo otca vykúpiť sa z vojenského zajatia) s tým, že do vojenského zajatia miesto seba pošle svoje dieťa (t.j. právo v staršom právnom poriadku). V novšom práve všetko toto padlo. Zostalo tam len právo trestať dieťa síce na tele (resp. na slobode) ale tak, aby dieťa ostalo nažive.

2) právo držať dieťa u seba a ak ho niekto iný unesie, má otec právo dieťa vymáhať.

3) Tretím právom je právo otca menovať dieťaťu poručníka

4) otec je zákonným zástupcom dieťaťa.

5) otec má právo rozhodovať o výchove a aj o budúcom povolaní dieťaťa.

Majetkové oprávnenia:

1. správa majetku dieťaťa (bez účtovacej povinnosti otca voči deťom) Otec môže takýmto majetkom disponovať. Pokiaľ je v núdzi, môže týmto majetkom disponovať aj vo svoj vlastný prospech. K otcovej správe majetku patrí aj ten majetok, ktorý si zarobí syn vlastnou prácou.

Zánik otcovskej moci:

1. fyzická smrť jedného alebo druhého
2. občianska smrť ( v prípade ak bola otcovi udelená milosť, občianska smrť zanikla – otcovská moc sa neobnoví)
3. vojenským zajatectvom otca (platí pravidlo, že pokiaľ sa otec vráti domov, otcovská moc sa obnovuje).
4. emancipáciou (prepustením syna z otcovskej moci). V starších dejinách – dospelosťou, v novšej dobe – plnoletosťou.  Emancipácia nebola povinná, nastávala len vtedy, ak bola slnená podmienka veku a zároveň došlo k deľbe majetku  (ak to bola majetná rodina), alebo v prípade nemajetnej rodiny – ak otec vydal emancipačné vyhlásenie (verejne).
5. nastáva u dcér vydajom. Vydajom dievča dosahuje plnoletosť (emancipuje sa), keby náhodou ovdovela, emancipácia ostáva – už sa do otcovskej moci nevracia.

Adopcia so sebou nenesie zánik otcovskej moci. Adoptovaný syn ostáva v otcovskej moci svojho skutočného otca, dostáva sa len do rodiny adoptujúceho. V novšom práve sa mohol syn emancipovať aj tým, že sa stal duchovným, vojakom, resp. rehoľníkom, alebo ak dostal úrad.  

5) Poručnícky pomer – ide o rodinnú ochranu dieťaťa, ktorú nad ním vykonáva jeho rodina po smrti jeho otca. Poručnícky pomer nahrádza otcovskú moc, podliehajú mu deti, ktoré predčasne stratili otca (t.j. siroty) a to chlapci do 12 roku veku, dievčatá do vydaja a osoby duševne choré do vyzdravenia.

Podľa vzniku poručníctva sa rozlišujú 4 druhy:

1) prirodzené poručníctvo: vykonáva ho matka a starý otec. Prirodzení poručníci nemajú povinnosť účtovaciu (skladať účty), matka ju má len vtedy, ak sa znovu vydá. Takto vydatá bude naďalej poručníčkou svojich detí. Prirodzený  poručník má zo zákona nárok na vykonávanie poručníctva, ale keď prestane vykonávať riadne, môže byť vykonávaním poručníctva pozbavený poručníctvom (rozhodnutím súdu). Matka nemôže byť poručníčkou čo sa týka nedielu, pre ostatný majetok môže byť poručníčkou. Pre nedielny majetok bude poručníkom starý otec – resp. iný poručník (nastáva poručníctvo zákonné).

2) poručníctvo zákonné: patrí buď matke, alebo bočným mužským príbuzným, ktorí sú starší ako 24 rokov. Agnáti sú príbuzní z mužskej strany. Kognáti – príbuzní zo ženskej strany. Prednosť majú vždy agnáti, pokiaľ ich nie je, vykonávajú poručníctvo muži z kongátskej strany t.j. zo ženskej. Platí, že prednosť má straší pred mladším a úplnú prednosť má bližší pred vzdialenejším. Pokiaľ by to nebolo možné, rozhoduje dohoda medzi nimi samotnými. V prípade dočasnej neschopnosti vykonávať poručníctvo – môže ho zastúpiť niekto, kto bol bližšie príbuzný, resp.  starší atď. Zákonný poručník však môže byť iba plnoletý muž, alebo matka dieťaťa.

(1.kritérium – príbuznosť v rámci možností čo najbližší, 2. kritériom – vek – najstarší, 3. kritériom – dohoda).

3) testamentárne poručníctvo: prichádza do úvahy vtedy, keď niet ani prirodzených ani zákonných poručníkov, sú splnené podmienky:

1) poručník bol ustanovený v testamente zákonným zástupcom dieťaťa (t.j. otcom)

2) je ustanovené pre už narodené dieťa resp. nascitura

3) poručníkom musí byť osoba spôsobilá na vykonáv. poručníc. (nesmie to byť žena)

4) môže to byť obmedzené časovo (pre daný prípad)

Pokiaľ existoval zákonný poručník, testamentárny poručník nemohol prevziať poručníctvo.

4) ustanovené poručníctvo: Je vtedy, pokiaľ neexistuje ani zákonný, ani prirodzené, ani testamentárne. Ustanovuje ho poručnícka vrchnosť v župe, resp. príslušný súd. Je ustanovené vrchnosťou – poručníckou stolicou. Problémy mohli nastať v rámci poradia poručníka pre daný typ majetku. Ustanovený poručník musí byť rovnakého stavu ako poručenec. Ak sa zistí, že poručník, je nevhodného pôvodu, je možné ho odvolať.

Poradie poručníka majetku nadobudnuté: prirodzeným poručníkom – matka. Za predpokladu, že nie je matka, ako druhý prichádza do úvahy testamentárny poručník. Ak v testamente nie je určený testamentárny poručník, nastupuje zákonný poručník. Ako štvrtý prichádza do úvahy ustanovený poručník.

Majetok – nediel: Na prvom mieste je zákonný poručník (musí to byť brat), ak nemám brata – nastupuje prirodzený poručník (matka). Na treťom mieste sú ostatní zákonní poručníci, štvrté miesto má testamentárny poručníka  na poslednom mieste je ustanovený poručník.

Poručník môže odmietnuť vykonávanie poručníctva, môže byť vylúčený z poručníctva ( z dôvodu nemravného života, trestnej činnosti...)

Pôsobnosť (oprávnenia) poručníka:

59. právo trestať poručenca zavretím
60. určovať smer jeho výchovy – vzdelania
61. pri dôležitých úkonov musím požiadať poručnícku vrchnosť o súhlas        
62. (otec mohol vykonávať otcovskú moc na základe úvahy) – rozdiel s poručníctvom: poručník musí vykonávať moc na základe zákona – poskytuje zákonnú starostlivosť
63. poručník je zákonný zástupca dieťaťa – musí sa starať o dobro dieťaťa, prosperovanie jeho majetku, o jeho výchovu, vzdelanie, zdravie
64. poručník spravuje majetok poručenca (nesmie ho predávať, ničiť.... musí ho zachovať v dobro stave, resp. ho zveľadiť)
65. poručník je procesným zástupcom poručenca (pokiaľ sú súdne konanie  - koná v mene poručenca, resp. môže začať súdne konanie v mene poručenca).

Každý poručník musí podávať účty zo svojej činnosti (výnimkou je v určitých prípadoch matka) – raz ročne, resp. od obdobia. Poručník má právo na odmenu za výkon poručníctva, nárok na uhradenie nevyhnutných nákladov súvisiacich so správou. Má nárok na to, aby na konci poručníctva bol majetok odovzdaný poručencovi.

Zánik poručníctva k určitej osobe:

66. smrťou poručenca
67. nadobudnutím dospelosti, alebo vydajom
68. prechodom do otcovskej moci (poručenec prechádza v tomto prípade do otcovskej moci aj adopciou)
69. emancipácia (osamostatnenie sa) dospelej ženy

Zánik poručníctva k poručníkovi

70. smrťou poručníka
71. oslobodením z funkcie ( môže nastať vtedy, ak sa ja zbavím – vylúčim z poručníctva z nejakého dôvodu)
72. pozbavením funkcie (pokiaľ súd rozhodne o tom, že poručník nie je vhodný napríklad z dôvodu porušovania zákona)

6. Opatrovníctvo: Je to ochranný pomer nachádzajúci otcovskú moc síce u dospelých ale neplnoletých mužov. Opatrovníctvo si dospelý muž volí sám, resp. je zriadené s jeho súhlasom (na jeho žiadosť).  Na základe toho sú tri druhy opatrovníctva:

1. zvolené
2. testamentárne (opatrovník je určený v testamente, s ktorým opatrovníkom musí dospelý muž súhlasiť).
3. Ustanovené opatrovníctvo: dospelý muž priamo žiada vrchnosť.

7) Rodinné zverenstvo (fidei comis)  - majetok určený na zveľadenie lesku rodiny (rodina má určité meno). Je určené na určitý čas (dočasne alebo navždy) a počas tejto doby ho nie je možné predať, ani zaťažiť. Je stanovené, že bude prechádzať na jedného určitého člena tejto rodiny. Môže byť zriadený aj v prospech cudzej rodiny. Je prípustné len v šľachtických rodinách (resp. pre zemanov v 17-18 st.). Išlo o to, že veľa šľachtických rodín malo rozpredaný majetok – aby sa zabezpečila vážnosť – zradil sa fidei comi.

Vznik zverenstva:

1. listinou – za podmienky, že zriaďovateľom je šľachtic
2. predmetom majetku môže byť hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť ale len taká, ktorou môže zakladateľ voľne disponovať
3. osoba v prospech ktorej sa fidei comis zriaďuje musí byť takisto šľachtic a to buď člen mojej rodiny alebo člen cudzej rodiny.

Osoba ktorá zriaďovali fedi comis určovala, ako sa bude dediť:

Fidei comis mohol vždy zdediť len jeden človek (nie celá rodina). Tento človek sa určoval formou:

1. primogenitúry: fidei comis zdedí vždy len prvorodený syn a jeho prvorodený syn atď.  
2. obyčajového práva: zakladá možnosť majorátu (majorát = najväčšia blízkosť príbuzenského stupňa k poslednému majiteľovi fidei comisu, ak ej takých viac v rovnakom stupni – najstarší)
3. seniorát: dedí najstarší člen rodiny.

Ten, kto zriadduje fidei comis – mohol byť iba muž. Mohlo byť stanovené, že pokiaľ muži vymrú, fidei comis môžu nadobúdať aj ženy, resp. príbuzní zo ženských vetví.

Zakladací úkon pre fidei comis:

1. testament
2. zmluva

Platnosť tohto právneho úkony vyžaduje:

73. schválenie panovníkom
74. vyhlásenie a zaprotokolovanie do nejakej stoličnej evidencie (župnej evidencie na zemí ktorej leží konkrétny majetok)
75. zakladajúci akt nesmie uberať práva iným osobám
76. majetok, ktorý dávam do fidei comisu, nesmie byť zaťažený v čase založenia

Majetok fidei comisu je predmetnom deleného vlastníctva t.z., že samotné vlastníctvo fidei comisu patrí spoločne všetkým tí, ktorí čakajú, ktorí budú jeho vlastníci, a tej osobe, ktorá ho momentálne drží – je jeho vlastníkom. Držbu veci má ten, ktorá v danej chvíli majetok má. Keďže ho užívam, môžem ho zaťažiť, zadĺžiť.... (nesmiem ho však predať). Môžem ho prípadne stratiť.

Zánik fidei comisu:

77. zrušením (pokiaľ nebolo ďalších čakateľov fidei comisu – napríklad ak mám deti)
78. vymretie čakateľov (vymrel posledný, kto čaká), musíme počkať 40 rokov na nárokovanie si na neho
79. keď zanikne samotný majetok