Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Teória štátu a práva

Teória štátu a práva - Zimný semester (teoria_statu_a_prava.doc)

T e ó r i a     š t á t u     a   p r á v a

        Dr. Kanárik.

Literatúra: mám + nutná Ústava SR v platnom znení + zákon o zbierke zákonov. ( t.j. zák č. 1/1993  v platnom znení)

Do 31.12.1992 – Zb.

Od 1.1.1993 – Z.z.

Skúška: ústna + písomná časť. Písomná časť má 20 otázok, každá má 5 častí. Je nutné dosiahnuť 74-75%. 19. otázka je zo zbierky zákonov. 20. otázka je z Ústavy SR. Skúšobné otázky stiahnuť.

1) Spoločnosť, spoločenstvo, štát

2) Modely vzniku štátu

3) Znaky štátu

Spoločnosť, spoločenstvo a štát

Spoločnosť je širší pojem ako spoločenstvo. (napríklad spoločenstvo rybárov, športová spoločnosť...) Jednotlivec nemôže existovať sám, musí sa združovať, kolektivizovať.  Je nutné vedieť znaky!

Je nutné vedieť pojem občianska spoločnosť. Občianska spoločnosť je pojem s ktorým prvý prišiel Hegel. Dovtedy problém nenastal, nebola tu dualita  štátu a občianskej spoločnosti, až od momentu buržoáznych revolúcii  - „Sloboda – osobná sloboda, rovnosť – rovnosť pred zákonom“. Rovnosť ´rovnoprávne postavenie. Nastáva dualita štátu a občianskej spoločnosti.

Splývanie štátu a občianskej spoločnosti (otrokárstvo a feudalizmus) – splýval v tom zmysle, že kto mal ekonomickú moc, mal aj politickú moc a štátnu. Otrokár bol ekonomicky silný, otrok nebol subjektom práv, bol iba objektom – t.j. vecou. Otrokár z titulu svojho postavenia moc vo vzťahu k otrokovi to, čo je v súčasnosti štátna moc. Feudál na svojom území voči tým, čo na tomto území žil nepredstavoval iba ekonomickú moc, ale pre robotníkov bol štátnou mocou. Dochádzalo k splývaniu ekonomickej moci so štátnou mocou a to v rukách jedných a tých istých osôb.

Keď už sú si všetci rovní pred zákonom t.j. od buržoáznej revolúcii, je nelogické, aby ten, čo má ekonomickú moc bol aj štátom. Je tu oddelenosť, vznikla nová vrstva, ktorá disponuje štátnou mocou. Musí tu byť aj niekto tretí (sudca, policajt, prokurátor). Vzniká tu vrstva „byrokracia, manažéri, elita“. Je tu vrstva z občianskej spoločnosti vyčlenená, ktorá touto mocou disponuje.  Na jednej strane občianska spoločnosť na druhej strane štát. Jedno a to isté správanie je v rámci občianskej spoločnosti, ale má dimenziu aj vo vzťahu k štátu. Sú však aj veci, ktoré sú súčasťou občianskej spoločnosti a o ktoré sa štát nezaujíma, alebo naopak (zvolenie kandidátov na voľbu sudca Ústavného súdu). Je zaujímavé, aké požiadavky kladie občianska spoločnosť na štát (napríklad aby tu štát bol, aby stanovil pravidlá obchodovania, aby sa nestaral, aby nebol autoritatívny, aby bol minimálny.....). Krajnosť je, keď si štát nároku zasahovať do všetkých krajností občianskej spoločnosti – t.j. diktátorský štát (v minulosti nutnosť devízového prístupu na vycestovanie). Štát a občianska spoločnosť sa navzájom potrebujú. Ak štát robí niečo, čo občianska spoločnosť nechce, je nelegitímny.

Otvorená spoločnosť, pojem, s ktorým prišiel Poper a hovorí o otvorenej spoločnosti, jej protikladom je uzavretá spoločnosť ako niečo, čo nemá byť. Otvorená spoločnosť je pluralistická spoločnosť, ktorá sa snaží vytvoriť podmienky, aby žila v pluralite. (až tretí semester).

Štát

Pojem štát nepoznala antika (Grécko, Rím), nepoznala ho gréčtina ani latinčina. Prvý krát pojem použil  N. Machiavelli – 15. storočia v diele  - Vladár prvý krát použil pojem štát Los tato. Dovtedy naše bežné slovo nebolo poznané. To však neznamená, že to čo charakterizuje dnešný štát ich prvky nepopisovali (pozor otázka na skúške) územný personálny a mocenský prvok.

Územný prvok bol v ich prvok (Grécko - polic, Rím - civitas) od toho sa odvíja pojmy občan – polites, v Ríme cives. Polieta – bolo štátne zriadenie. Polícia – správa vecí verejných. Územný prvok poznali v týchto pojmoch.

Personálny prvok:  pojmy: pragata ton panton – záležitosti všetkých (od Herodota). Res publica – vec verejná.

Mocenský prvok: (ako panstvo) – bolo v pojmoch ako malo gréčtina Hé arché, Hé koirania , to kratos = moc.

Uvedené 3 prvky: aj napriek absenciu pojmu štát poznali jednotlivé prvky.  

Samotné slovko štát z hľadiska pojmu, základom je latinské slovo status. Status ako stav. Historicky vzato sa rozlišoval status naturalis -  spoločenský a status civilis – civilný.

Vymedzenia pojmov štát:

Cicero: Res publica je vec ľudu. Je to spoločenstvo, ktoré vzniká kvôli zachovaniu práva a všeobecnému prospechu. Veď čo iné je štát ak nie právne spoločenstvo občanov.

Imanuel Kant: štát (civitas) je zjednotenie množstva ľudí pod vládou práva.

Stredovek bol scholastický – teologický.

Machiavelli-: štát (los tato) - štát je politický stav spoločnosti, ktorý zahŕňa vzťahy vládnucich a ovládaných, existenciu organizovanej politickej moci, súdnictva a zákonov.

Georg Jellinek: štát je na vysokom stupni rozvinutá organizačná forma spoločnosti, ktorá sa viaže na určité územie a vykazuje určité znaky: štátna moc, štátne územie, štátotvorný národ.

Max Weber: štát je také ľudské spoločenstvo, ktoré si na určitom území nárokuje pre seba monopol legitímneho fyzického násilia.

Jean Bodyn: štát je právna vláda  suverénnou mocou disponujúceho spoločenstva rodín a toho čo im je spoločné.

Lenin: štát je mašinéria na udržanie panstva jednej triedy na druhou.

Rodina – vlastníctvo  - štát.

Jeden z pohľadov, ako vznikol štát:

Ddp (druhotná deľba práce  - spoločenská deľba práce) – spôsobila nebývalý rozvoj výrobných síl  Nvs. – ten spôsobil, že vznikol nadvýrobok Nv – nadvýrobok si už neprisvojila celá spoločnosť, ale stal sa súkromným vlastníctvom  SV – vzniká trieda vlastníkov a trieda nevlastníkov Tr– a ten, ktorý tým disponoval a stál na všetkým bol štát Š.

Štát je politickou formou organizácie spoločnosti (alebo jednou z politických foriem organizácie spoločnosti); je jedinou vše zahrňujúcou organizáciou obyvateľstva na danom území.

Vysvetlenie: Jedinou v tom zmysle, štátna moc je jediná spoločenská sila zo všetkých existujúcich mocí v politickom systéme, ktorá na celom území štátu (lemovaný štátnymi hranicami), voči každému kto sa na tomto území nachádza. Štátna moc ho vie ovplyvniť a viesť k správaniu. Žiadna iná moc v systéme neexistuje taká, ktorá by túto silu mala.

Modely vzniku štátu

- skriptá (nutné vedieť)

Koncepcie: teologická, vzniku štátu, patriarchálna, patrimoniálna, zmluvná (kontruaktilistická), mocenská a psychologická. (Treba vedie auto, dielo + stručnú charakteristiku koncepcie).

Zmluvná teória  - opiera sa o prirodzené právo. Jej základom je učenie o prirodzenom práve. Vychádza zo suverenity ľudu. Nejedná sa o zmluvu na papieri, taká ktorú upravuje Občiansky zákonníka, ale zmluva chápaná prirodzene – právnom, je prirodzeným právom človeka mať slobodu, rozhodovať o svojom živote (sloboda – rovnosť). Je ťažko realizovateľné jednotlivcami, preto ľud poveruje, aby v jeho mene vládol (článok 2 Ústavy SR), ale nositeľ moci je poslanec, vojak, sudca..... Ľud poveruje zmluvou, aby v jeho mene vládol niekto iný. Ideovo obhájila nároky buržoázie na moc.

Opiera sa o prirozdené právo, v rámci prirodzeného práva existuje zmluva, nerešpektovanie tejto zmluvy vzniká právo na odpor.

Zmluvná koncepcia má rôzne varianty. Prevažná väčšina z nich pripravovala ideové podmienky pre odôvodnenie buržoáznych revolúcií, monarchomachovania – tí, ktorí východisko videli o krok späť –obnova stavovskej monarchie (nepozerali dopredu).

Bol tu Jean Jack Ruso – revolučno-demokratická koncepcia. John Lock a Montesque – cez zmluvnú konštrukciu žiadali osvietenský absolutizmus. Thomas Hobs - ?,    Radiščev – roľnícke povstanie, Spinoza, Hugo Grotius a v súčasnosti RAWLS. Mená komunistických utopistov: Meslié, Morely a Mawli.

Mocenská koncepcia: Hovorí, že štát je nástrojom moci. Má 3 vnútorné členenie na prirodzeno-právnu (Platón, Spinoza), skúsenostno-opisný (Lasal a Openhaimer), Marxisti.

Psychologická – dá vedieť, či to musíme vedieť.

Znaky štátu

(7-8 otázok na skúške)

Je to proces, kedy sa snažíme odlíšiť štát ako inštitúciu od iných inštitúcií, od iných nástrojov. T.j. poukázať na kvalitu štátu. Štát je tu preto, aby pri konfliktných situáciách sformuloval, rozhodol o niečo, čo platí pre všetkých (napríklad pravidlo pravej ruky). Štát musí vniesť pravidlo.

Existuj jednotlivé štáty, konkrétne, vieme na základe jednotlivého určiť, čo je spoločné pre všetky vymenované jednotky, vieme vytvoriť pojem štát, ktorý budeme platiť pre všetky tieto štáty. Štát je umelý ľudský výtvor – fiktívny, ale zároveň má význam v tom, že je istým zovšeobecnením, istým modelom.  Má to byť zovšeobecnenie toho, čo už existuje. Štátny sa od seba líšia (ČR nemá referendum.......), ale spoločným menovateľom pre každý štát sú vlastnosti štátu.

Sú tri pohľady na znaky štátu:

Jelinek: znakmi štátu sú štátna moc, štátne územie a štátny národ.

Iné členenie (socialistické) : štátna moc, suverenita a výlučnosť, a princíp teritoriality.

Znakom štátu je štátna moc.

Hovoriť o štátne znamená hovoriť o štátnej moc. Štát = štátna moc.

Moc: slovko moc pochádza od slova potestas  = poseo – môcť. („Kto má moc, ten môže“). Ak subjekt A dokáže ovplyvniť subjekt B, hovoríme, že medzi nimi je mocenský vzťah.

Mať moc, znamená mať autoritu. Autorita je spojená s každou mocou, nielen mocou štátu. Autorita je vlastnosťou každej moci aj štátnej. Problém je v zdrojoch autority.

Zdroje autority:

1. Dôvera = prirodzená autorita
2. Závislosť (politická, ekonomická, duchovná)
3. sila

Platí zásada, že kto má veľkú autoritu na základe dôvery – prirodzenej autority, využíva o to menej sily. Ak je moc založená na absencii dôvery, musí sa opierať o silu.  Politická závislosť – ten kto je pri moci sa snaží pripútať (napríklad rozšíril sa okruh politických funkcií, pričom počíta s tým, že zmenou vlády si táto vláda dosadí svojich ľudí, môž byť odvolaný bez udania dôvodu).

Pojmy:

Štátna moc- je to spoločenská sila, ktorá je spôsobilá (je schopná) zabezpečiť hrozbou, resp. použitím donútenia (násilia) vôľu zdroja moci.

Vysvetlenie: donútenie – treba chápať ako obmedzenie slobodnej vôle.

Verejná moc – je širší pojem ako štátna moc. Ak širší znamená, že verejná = štátna moc + moc orgánov územnej samosprávy a moc orgánov záujmovej samosprávy.  Jadrom verejnej moci je štát.

Verejná moc je spoločenská sila, ktorá je spôsobilá (je schopná) zabezpečiť hrozbou, resp. použitím donútenia ochranu sformovania a upevnenia určitého poriadku spoločenských vzťahov.

10.11.2007

Štátna moc je politická, legálna a legitímna, je suverénna a výlučná. Vyznačuje sa princípom teritoriality, dvojjedinou úlohou, oddelenosťou od obyvateľstva. Štátna moc je inštitucionalizovaná.

1. Celá činnosť štátu je politická - činnosť štátu stále súvisí s politikou.
2. Dvojjediná úloha : štátna moc na jednej strane plní úlohu presadzovateľa spoločenských verejných záujmov. Je spoločnosť prospešná užitočná, dobrá. Presadzuje záujem spoločný. Spoločné záujmy nie sú totožné s individuálnymi záujmami. S tým potom súhlasí druhá úloha. Na jednej strane presadzuje verejný záujem, na druhej strane nás ako individuality obmedzuje.
3. Suverénna – je nezávislá od akejkoľvek inej moci ako vo vnútri štátu, tak aj navonok. Suverenitu štátu môžeme členiť na vonkajšiu (nezávislú navonok)  a vnútornú (nezávislá dovnútra).  Počiatky suverenity štátu sú spojené s Jeanom Bodinom, myšlienky vznikajú v 16. storočí a vymedzenie suverenity nachádzame v jeho diele: „Šesť kníh o štáte“. Myšlienky späté so suverenitou štátu sú späté s riešením náboženského konfliktu vo Francúzku. Boden tvrdí: „že štátna moc má byť absolútna a trvalá“. Panovník, ktorý je suverénom nie je viazaný ani vlastnými príkazmi, ale ani právom ktoré vzniklo predtým, ako sa ujal moci.“ – Bodin poukazuje na to, že panovník má byť viazaný božím alebo prirodzeným zákonom a nemá teda porušovať ich autoritu. V jeho ponímaní suverenita znamená najvyššiu moc rozkazovať.
4. Absolútna moc: je najvyššia moc nad občanmi a poddanými. Tým, že presadzuje myšlienku absolútnej moc – najvyššej moci, ktorá nie je viazaná zákonmi, Bodin na základe týchto myšlienkou je považovaný za zakladateľa pojmu absolutizmis.
5. Trvalá moc: skutočný suverén m ma moc stále a nepretržite. Stálosť vidí v tom, že aj keď v určitých obdobiach by bola moc prenesená  na iného občana, je to časovo obmedzené obdobie, vracia sa k panovníkovi. (Dnešné ponímanie suverenity štátu je odlišné od Bedina).

Ďalšia podstatná kvalifikácia je členenie suverenity na faktickú a trvalú. Vymedzenie formálnej stránky je totožné s vymedzením pojmu. Nezávislosť štátu moci od akejkoľvek inej moci štátu. Každý štát sa nachádza v spoločenstve iných štátov. Okrem moci v štátu pôsobia aj iné druhy moci. To všetko vyvoláva od tohto modelu (formálna stránka je model) odchýlky a vymedzenie suverenity štátu s odchýlkami je faktická stránka suverenity. Faktická suverenita vo vzťahu navonok:

Štát vzhľadom na svoju geopolitickú polohu, medzištátne vzťahy, u neho existuje relatívna vonkajšia suverenita vzhľadom na tieto vzťahy, je vonkajšia suverenita relatívnou kategóriou.

Medzi ďalšia činitele patria medzištátne záruky, mocenské, ekonomické postavenie štátu, kultúrnosť, demokratičnosť medzinárodných vzťahov, geopolitická poloha.

Mocenské – ekonomické postavenie štátu: Z hľadiska ekonomického štáty nemajú rovnaké postavenie. (pri štátoch môžeme hovoriť o rovnoprávnosti, ale nie o rovnosti). Na zabezpečenie korekcie vzájomných odchýlok máme medzinárodné právo verejné. V rámci medzinárodného práva verejného sa uplatňuje princíp reciprocity. Medzinárodné právo koriguje vzťahy medzi štátmi prostredníctvom zmluvného a obyčajového práva. Štátny vystupujú ako rovnoprávne subjekty. Pre medzinárodné právo sú charakteristické určité zásady a štátny pri vyjednávaní musia tieto zásady nevyhnutne dodržiavať. Ostrosť hrán je zbrusovaná prostredníctvom medzinárodného práva verejného.

Čo sa týka vnútornej suverenity a jej faktickej stránky, nezávislosť štátu vo vnútri vo vzťahu k iným mociam neznamená mocenskú ľubovôľu. Štát právo tvorí, ale samým právom je viazaný. Štát netvorí právo len pre iné subjekty ale aj sám pre seba. Moc štátu je podrobená Ústave a zákonom.

Vo vzťahu k vnútri štátu sa v každom prípade prejavuje závislosť štátu od občianskej spoločnosti a naopak – väzba je vzájomná. To, že štát je do istej miery závislý od občianskej spoločnosti (nositeľ štátnej moci je vytvorený – kreovaný na základe súperenia rôznych skupín spoločnosti – získava moc prostredníctvom voľby), preto nositeľ štátnej moci je nútený hľadať kompromisy vo vnútri moci. – odchýlka od vnútornej suverenity. Hovoríme tak o stránke faktickej.

Suverenita štátu – štátnej moci ako jej vlastnosť je často kritizovaná. Môžeme povedať, že zaznamenali kritiku tejto vlastnosti vo viacerých oblastiach – kritické názory majúce charakter geopolitický a kozmopolitizmus.

Geopolitika kritizuje suverenitu ako istú prekážku, pretože podmieňuje vývoj štátu ale aj národov určitými územnými nárokmi, určitými priestormi. (Racel, Haushofer, Herison, Weigard). Tvrdia, suverenita štátu je prekážkou, pretože tu vznikajú myšlienky, že ak z hľadiska geopolitického je štát svojou polohou obmedzovaný, štát môže zasahovať do suverenity iného štátu. Ak sa dbá na suverenite – suverenita je prekážkou.

Kozmopolitizmus: stretávame sa s tvrdením, že hranice štátu sú určitou prekážkou a preto sú prežitkom. Preto sa suverenity štátu treba vzdať alebo ju treba obmedziť v prospech medzinárodnej suverenity. Tieto názory, ktoré vznikli už v minulosti, dnes nadobúdajú na aktuálnosti (jednotlivé štátny odstupujú časť svojej suverenity v prospech nadštátneho spoločenstva – Európska únia, otvárajú sa hranice, rušia sa kontroly, je voľný pohyb osôb a tovaru).

6. Výlučnosť : mocenský monopol štátu voči spoločnosti na danom území. Mocenský monopol je daný tým, že na území štátu neexistuje iná zvrchovaná moc, ktorá by sa vyrovnala štátnej moci. Z toho vyplýva, že výlučnosť vyplýva zo suverenity. Výlučnosť je monopol moci (monopol na donútenie).  Štát preniesol časť právomocí na nadštátne zoskupenia – v tom zmysle je štátna moc zvrchovaná. (článok 7 ods. 2 Ústavy).
7. Legitímnosť a legálnosť štátnej moci: štátna moc je legitímna  a legálna. Legitimita pozostáva ako z občiansko-právnych postulátov, tak aj ústavno-právnych postulátov. Ak hovoríme o právnej stránke legitimity, znamená to, že moc musí pochádzať od zdroja moci – t.j. od občana – t.j. ústavno-právny postulát.

Občiansko-právnych postulát – moc je akceptovaná občanmi. T.j. občania moc rešpektujú. Rešpektujú rozhodnutia nositeľa štátnej moci. Akceptácia moci stále súvisí s poslušnosťou. Ak občania neakceptujú moc, prejaví sa buď v občianskej neposlušnosti, alebo v práve na odpor.

Rozdiel medzi občianskou neposlušnosťou a právo na odpor. (článok 32 Ústavy) . Občianska neposlušnosť je konanie v rozpore s platným právom, ale konanie v súlade s mojím svedomím.

Legalita predstavuje požiadavku striktného a bezvýnimočného získavania a výkonu štátnej moci – iba na základe ústavy a zákonov a spôsobom upraveným zákonom.

Prečo legalita a legitimita je vysvetľovaná spoločne: legalita je výlučná viazanosť ústavom a zákonom. Dôležitý je však aj obsah práva. Ak obsah práva nezodpovedá zákonom – nie je legitímne. Preto je potrebné, aby štátna moc bola aj legitímna. Aby bol zákon (jeho obsah) občanmi rešpektovaný.

8. princíp teritoriality – tento súvisí so vše zahrnujúcim charakterom štátnej moci. Čo znamená, že štátna moc sa vzťahuje na všetko obyvateľstvo žijúce na štátnom území. Môžeme to tvrdiť preto, lebo jedine štátna moc má ten charakter, že jej pôsobenie sa vzťahuje na každého, kto sa nachádza na území štátu. Žiadna iná moc sa touto vlastnosťou nevyznačuje. (právo je jediný normatívny systém, ktorý zaväzuje každého, lebo jedine právo je späté so štátom, preto právo má všeobecnú záväznosť).
9. Štátna moc je oddelená od obyvateľstva: oddelenosť treba ponímať v tom zmysle, že štátnu moc nevykonáva všetko obyvateľstvo, ale z neho sa vyčleňuje určitá skupina, ktorá sa profesíjne venuje verejným záležitostiam. Túto skupinu nazývame byrokracia. Môžeme ju vymedziť ako odbornú, špecializovanú časť personálnej zložky štátu. Z tejto vlastnosti sa odvíja ďalšia vlastnosť:
10. Štátna moc je inštitucionalizovaná – štátna moc sa vykonáva prostredníctvom štátnych orgánov a štátnych inštitúcií. Štátna moc sa vykonáva prostredníctvom štátneho operátu, štátne mechanizmus.

Štátnu moc nevykonáva každý, ale určitú skupina. Výrazom inštitucionalizácie je štátny mechanizmus – súhrn orgánov, ktoré vykonávajú štátnu moc. (štátny mechanizmus – POZOR – skriptum).Štátny mechanizmus má svoje základy – napríklad personálnu zložka. (ďalšie v skriptách). Personálnu zložku tvorí byrokracia, ktorá je vnútorne diferencovaná (napríklad podľa spôsobu ustanovovania do funkcií – vymenovaním, voľbou). V rámci byrokracie rozlišujeme úradníctvo a štátnych funkcionárov.  

V súvislosti s činnosťou štátnych úradníkov a štátnych funkcionárov sa stretávame s pojmom verejná služba. Verejná služba vyjadruje právny status t.z. právne pomery pracovníkov verejnej služby, prípadne aj iných orgánov. V histórii existuje viacero systémov verejnej služby. Medzi známe systémy verejnej služby patrí:

a) kariérny (charakteristické je to, že je to systém verejnej služby, ktorý je spojený s Európu tzv. európsky systém. V rámci neho služobný pomer vzniká na základe vopred určených podmienok, Je pre neho charakteristické dodržiavania podmienky mlčanlivosti, nezlučiteľnosť štátnej služby s inou vedľajšou pracovnou činnosťou. Zákaz zamestnávať príbuzných, zákaz členstva v politických stranách a lojalita).

b) systém spoliálny (kolistny systém) Jeho základy v USA a v tomto systéme sa funkcie a miesta v štátnej správe obsadzujú po prezidentských a parlamentných voľbách jednotlivcami, ktorí sa zaslúžili o volebné víťazstvo.

c) meritný systém – pri meritnom systéme dochádza k obsadzovaniu funkcií na základe kvalifikácie, schopností, výkonu a nie politickej príslušnosti. Pre tento systém sú charakteristické nové formy prijímania do verejnej služby a to sú konkurzy.

        Suverenita štátnej moci – POZOR jedna otázka na skúške.

        Ďalšie znaky štátu (okrem štátnej moci) a to štátny národ a štátne územie:

Štátny národ – štátne územie – POZOR skriptum

Štátny národ:

11. štátne občianstvo: možno povedať, že tento pojem nahrádza pojem poddanstvo. (poddanstvo znamenalo v minulosti podriadenie sa panovníkovi). Štátne občianstvo je opak poddanstva, lebo občianstvo vyžaduje aktívnu stránku jednotlivca vo vzťahu k štátu. Jednotlivec sa aktívne podieľa na správe vecí verejných. Štátne občianstvo môžeme definovať ako časovo trvalý a miestne neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby a štátu, ktorý spravidla nemožno zrušiť proti vôli fyzickej osoby. Vysvetlenie: Každý právny vzťah má obsah. Tým obsahom právneho vzťahu sú práva a právne povinnosti. )To znamená, že aj občianstvo sme definovali ako právny vzťah, ktorý má svoj obsah a tým obsahom sú práva a povinnosti. Základné práva a povinnosti občana voči štátu: právo fyzickej osoby na ochranu  zo strany štátu, právo pobytu na území štátu, právo účasti na správe vecí verejných. Povinnosti: vernosť štátu, záväzok k jeho obrane, výkon určitých funkcií ku ktorým je povolaný, povinnosť dodržiavať právne predpisy.....

Spôsoby vzniku štátneho občianstva:

1. narodenie (filiácia)
2. udelenie na základe žiadosti (naturalizácia)
3. in spôsoby nadobudnutia štátneho občianstva

Zákon č. 40/1993 – Zákon o štátnom občianstve (nemusím vedieť, demonštratívne vedieť).

12. štátna príslušnosť- pojem širší ako štátne občianstvo, lebo zahŕňa aj vzťah právnických osôb k štátu.

F o r m a      š t á t u

Ako vznikal štátu, tak vznikali otázky formy štátu – otázky hľadania optimálnej formy štátu. V najjednoduchšej forme ju môžeme vymedziť ako spôsob organizácie štátnej moci.

Forma štátu je spôsob organizácie štátnej moci. Ako je moc organizovaná štátne je vyjadrené dvoma zložkami a to: 1)  forma vlády a 2) učlenením štátu (územno-organizačným členením štátu).

Forma vlády je určená 1) vzťahom obyvateľstva k štátnej moci a 2) povahou zložením a vzájomnými vzťahmi najvyšších štátnych orgánov. Ak sa občania podieľajú na štátnej moci – hovoríme o demokratickej forme vlády, ak sa nepodieľajú, hovoríme o nedemokratickej forme vlády.

Formu vlády podľa hlavy štátu delíme formu vlády na monarchie a republiky.

Učlenenie štátu: vyjadruje vzťah centrálnych štátnych orgánov a jeho územných častí (miestnych orgánov) – vzťah orgánov s celoštátnou pôsobnosťou a orgánov s miestnou pôsobnosťou-

Z hľadiska učlenenia štátu delíme štátny na jednoduché (unitárne)  a zložené – t.j. federácia a reálna únia.

Čo sa týka zložiek formy štátu, tieto zložky sú relatívne samostatné, ale zároveň na seba vzájomne pôsobia.

Vysvetlenie: každú zložku vieme charakterizovať, ale keď chceme hodnotiť formu štátu, zaujímajú nás obe zložky, lebo na seba vzájomne pôsobia. SR z hľadiska vlády je to demokratický štát, z hľadiska povahy ak berieme do úvahy hlavy štátu je to republika a ak budeme brať do úvahy vzťahy  je to parlamentná republika a z hľadiska učlenenia štátu je to jednoduchý štát.

Spolková republika Nemecko – demokratická forma vlády, je to republika, kancelársky systém – odchýlka od parlamentnej republiky, a je to zložitý štát -  federácia.

Belgicko – monarchia – zložitý štát.

Zákonitosti formy štátu

Medzi časté zákonnosti môžeme zarodiť stupeň ekonomického rozvoja krajiny, pomer politických síl, geografické a demografické podmienky, medzinárodnú situáciu, riešenie národnostnej či rasovej otázky, ale aj kultúrna úroveň........... ovplyvňujú formu štátu a jej dve základné zložky formu vlády a učlenenie štátu.

Forma vlády je vyjadrením vzťahu obyvateľstva k štátnej moci. Ak sa obyvateľstvo nepodieľa - nedemokratické vlády (skupinová – môže mať podobu aristokracie, plutokracie a oligarchie a jednotná)

Róbert Michels – dielo: Sociológa straníckosti – rozoberá železný zákon oligarchie. Iba ojedinele sa na výkone moc podieľali všetci – určitá skupina vykonáva moc. Reaguje na to, že panstvo organizovanej menšiny riadenej jednotným podnetom vládne nad neorganizovanou väčšinou a tomuto panstvu sa nedá zabrániť. Uvedomujeme si zákonnosti, na druhej strane čo je potrebné vytvoriť na to, aby v rámci skupín nebol vytvorený priestor na zneužívanie moci, hovorí o tom, že určité skupiny moc vykonávajú – snažia sa čo najdlhšie udržať, je dôležitá pluralita elít, aby sa striedali.

Deľba moci a forma vlády – osobitná otázka:

Teóriu deľby moci – musíme brať ako istú ideál, teoretické rozpracovanie – Locke + Montesque – model deľby moci. Táto teória bola prvý krát aplikovaná v Ústave štátu Virginia 1776 ako aplikácia modelu.

O čo ide?

Tieto rozpracovala boli prirodzeným dôsledkom toho, že autori žili v dobe absolutistickej monarchie – Ľudovít XIV – štát som ja. V snahe zabrániť koncentrácii moci v rukách jednotlivca – ľudskou povahou je zneužitie moci, že nositeľ moci má sklon zneužiť moc. Vypracovali model deľby moci – rozdeliť moc. Locke + Monteswue – rozdeliť moc na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Keď budú moci rozdelené, je väčšia pravdepodobnosť dostať moci do rovnováhy.

1. skupina požiadaviek – oddelenosť, nezávislosť a samostatnosť
2. skupina požiadaviek: vypracovať páky medzi mocami, aby boli v rovnováhe.

Ako sa dosahuje oddelenosť: to je model – jeho naplnenie v praxi nie vždy je presné. Niektoré formy štátu sa tohto modelu viac – menej držia. My sme parlamentná republika, u nás nie je rovnováha. Vláda nie je podriadená, je zodpovedná. V parlamentnej republike dominuje parlament.

1. skupina sa dosahuje tak, že sa tvoria sústavy.

Samostatnosť – nezávislosť – kreačná nezávislosť, aby orgány jednej sústavy nezáviseli od druhej sústavy. Musí ísť o samostatné sústavy, aj kreačná nezávislosť, aby zriadenie jednej sústavy nezáviselo od druhej.

Ani dnešný systém nie je taký, že je kreačná nezávislosť.

Inkompatilibita (ďalšia vlastnosť).  Je neprípustné, aby osoba majúca isté mocenské postavenie sa domáhala inej mocenskej funkcie. Opakom je virilista (keď z titulu jednej funkcie mi právny poriadok priznáva aj ďalšiu funkciu.

Zákonodárna – tvorbou zákonov vymedzuje postavenie všetkých ostatných mocí (ministerstiev, vlády...). Zákonodárna moc cez tvorbu zákona – práv vymedzuje pôsobnosť orgánov.

Výkonná vo vzťahu ku zákonodárnej  (článok 102 ústavy). Spolupodpis  - brzda (napríklad pri amnestii). Milosť sa udeľuje konrkténej osobe na základe jej žiadosti – prezident buď milosť udelí alebo nie. Amnestia má normatívny charakter – všeobecný subjekt – všeobecný prípad. Prezident vydá všeobecnú amnestiu – kto pod ňu spadá, udelí sa mu amnestia. Pri amnestii musia byť rozhodnutia spolupodpísané. Milosť aj amnestia sa dávajú v troch formách: abolícia, agraciacia, rehabilitácia.

Abolícia = bola zrušená. Je to právomoc prezidenta nariadiť aby sa trestné stíhanie nezačalo prípadne aby sa v začatom nepokračovalo.

Agraciacia =  právomoc prezidenta, kde zmierňuje alebo odpúšťa už udelené tresty.

Rehabilitácia = zahladenie. Zákon uvádza, pri ktorých trestných činoch sa zahladzuje. Prezident má právo zahladiť aj pred lehotou stanovenou zákonom.

Výkonná moc (prezident) vo vzťahu ku zákonnodárnej moci má právo napríklad veta.  

Súdna moc – súdnictvo vo vzťahu k výkonnej  moci – správne orgány  - na rozhodnutie na Krajskom súde.

Model deľby moci:

LOCKE uvádzal  : moc . zákonodárnu, výkonnú a federatívnu:

MONTESQUE: moc zákonodárnu, výkonnú a súdnu

Z hľadiska foriem vlády monarcha parlamentná a republika (prezidentská a parlamentná)

Viac prvkov z deľby moci preberá prezident. Americký prezident – tam nie je vláda – tam je exekutíva, hlavou štátu je prezident, ktorý má svojich tajomníkov, ale nie je tam vláda. Prezidenta nemôžu odvolať.

Najviac prvkov voľby moji je v Republike – prezident.

Aké prvky deľby moci poznáme u nás? Odpoveď: veto prezidenta pri prijímaní zákonov, prezident voči súdnej moci – milosť, ÚS SR – rozhoduje o ústavnosti.

Otázka: nakoľko je aktuálny model deľby moci pre dnešok?

Odpoveď: v podstate žijeme v období patriarkacie – v dnešných moderných štátoch vládnu politické strany. Štát ako nástroj mocenský. Nástroj – štát – kto ovládne moc sú politické strany. Jedna politická strana získa dominantné postavenie, pred voľbami sa stany spoja – získajú väčšinu v parlamentne – aby mohli prijať zákony. (t.j. 90 hlasov). Na prijatie zákona treba nadpolovičnú väčšinu z prítomných. Napriek tomu, že poslanci podľa ústavy nie sú viazaný príkazmi, máme neviazaný mandát – on podľa svojho svedomia a presvedčenia, nie je viazaný príkazmi.

Význam deľby moci: zákonodarna a výkonná moc – je na papieri. Zákonodárna moc – u nás tri parlamentné strany – tri strany sa dohodli na politickom kľúči, ako zložia vládu. Stráca na význame uvažovať modelovo, aby sa brzdila výkonná moc so zákonodarnou, nakoľko sa dohodnú. Nakoniec sa bojovalo proti monarchistickému patriarchovi (Locke).Z tohto dôvodu už nerozhoduje delenie medzi troma stranami, dnes za týchto podmienok vystupuje do popredia súdna moc (všeobecné súdny a ústavný súd). Aj všeobecné súdny aj ústavný súd je nezávislí. Svojím nezávislým  postavením môže rozhodovať o nezákonnosti orgánov.

Popísať model deľby moci (Locke + Montesque) + charakterizovať. Model formy vlády: parlametntn prezidentskú.

Dnešok je o patrioarkacii.

Za takýchto podmienok – jedine súd. Keď toto zlyhá, moc politických strán je ešte silnejšia.  

Forma vlády

Obyvateľstvo  - štátna moc. Demokratická forma vlády môže byť v dvojakej podobe: priama demokracia a nepriama (zastupiteľská) demokracia. Priama demokracia má tri podoby: referendum, plebiscitum (ústavný alebo územný) a opcia.

Treba vedieť pri zastupiteľskej spôsob nadobúdania poslaneckého miesta  (voľby – spôsob kreovania tohto článku), druhá otázka: vzťah poslanec – občan, mandát, tretia otázka: vzťah zákonodárnemu orgánu ku výkonnému

POZOR skúška: parlamentná republika SR – vláda nie je podriadená, ale zodpovedá.  V rámci zodpovednostného vzťahu – nástroj interpretácie, vyslovovanie nedôvery...Aj keď je tu zodpovednosť vlády, parlament nemôže prijať uznesenie, ktorým by vláde uložil povinnosť ako postupovať. Môže prijať len uznesenie vo všeobecnosti.

Kapitolu  4.6.2 – netreba.  

Priama demokracia:

opcia – situácia, kedy občanovi je umožnené urobiť to, čo inak robí štátna moc – rozhodovať o štátnom občianstve. Národnosť si každú určuje sám. Ale štátne občianstvo – tam podmienky získania straty určuje štát vydaním zákona o štátnom občianstve. Štátne občianstve priznáva Ministerstvo vnútra.

Plebisci (ústavný, územný): ústavu u nás rozhoduje Národná rada. Pri územnom rozhodujú občania sami.

Referendum: článok 93 až 99. – forma priamej demokracie..... + článok 7 ods. 1

Demokracia: bezprostrednosť účasti: priama a nepriama, v rámci rozsahu obmedzená alebo neobmedzená a z hľadiska formálnosti – reálna a formálna.

Príklad: antická demokracia – bola priama. Z hľadiska rozsahu bola obmedzená a bola reálna.

Forma štátu: a) forma vlády: vzťah obyvateľstva ku štátnej moci

                     b) učlenenie štátu = územno-organizačnú štruktúra štátu (štátne zriadenie).            

Všetky otázky štátu súvisia so štátnou mocou. Pri forme sa pýtame, akým štátom je štátna moc organizovaná (inštitucionalizovaná).    

Pri učlenení štátu sa pýtame, ako je štátna moc rozdelená medzi ústredné a miestne orgány.

Učlenenie štátu:    (tretí pohľad na organizácie štátnej moci). Moc nemusí byť rozdelená medzi najvyššie štátne orgány.... ale je vertikálna rovina a ako jedná štát je rozdelená medzi ústredné a miestne orgány.

Otázka: učlenenie štátu (napríklad) .

Podľa učlenenia štátu poznáme unitárny (jednoduchý) a zložitý (federácia alebo reálna únia). Z istého pohľadu aj jednoduchý a zložitý môže byť centralizovaný, decentralizovaný, kombinovaný.

Čo patri pri unitárnom, platí aj pri zloženom štáte. Autonómny útvar môže existovať v unitárnom štáte aj zložitom. Ak na území unitárneho štátu vznikne autonómny útvar, nenaruší to unitárnu zložku štátu.

Učlenenie štátu: ide o systém vzťahov  medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami (ide o vzťahy medzi štátnymi orgánmi s celoštátnou územnou pôsobnosťou a miestnou) ako dôsledok územnej organizácie štátu.  

Učlenenie štátu hovorí o tom, že každý štát sa územne člení. A teda jednotná moc v štáte je typizovaná.

Akým spôsobom je organizovaná moc medzi ústrednými orgánmi a miestnymi? Štát sa nemôže členiť. Tomuto členenie hovoríme administratívno-právne. Akékoľvek členenie v štáte musí byť v zákonnej podobe. Hranice štátu upravuje ústava, vnútorné členenie si vyžaduje zákon. Ak sa štát člení len administratívno-právne ide o unitárny – jednoduchý štát.

Zložený štát sa nečlení len administratívno-právne, ale naviac sa člení aj štátno-právne. Vo vnútri tohto celku nájdeme aj také útvary, ktorú majú povahu členských štátov.

Každý štát (jednoduchý aj zložený) sú jednotné štáty = vzhľadom na princíp suverenitu, na danom území je len jeden druh štátnej moci. Každý štát ak sa nerozpadá, musí mať povahu jednotného, všetko ide z jedného centra a toto centrum rozhoduje čo si ponechať.... Ak nenájdeme prvok jednotnosti – štát sa rozpadá. (napríklad Afganistan – nie je jednotný štát). Niektoré štáty sú však unitárne (jednoduché) a pri administratívno-právnom členení naviac ak sa člení aj štátno-právne hovoríme o zložitom štáte.

Čo charakterizuje centralizáciu, decentralizáciu a kombinovaný štát? – POZOR:

Zásadný rozdiel medzi centralizovanom a decentralizovanom: Centrum (ústredné mocenské orgány) oni rozhodnú o tom, aký rozsah moci si ponechajú a koľko prenesú na jednotlivé časti. Moc je rozdelená zhora.

V dnešnej dobe (až na výnimky) absolútne centralizované ani decentralizované štátny neexistujú. Existujú štátny kombinované s tým, že v rámci kombinácie prevažujú prvky centralizácie alebo decentralizácie.

Pri centralizovanom štáte on určuje všetky zásadné otázky, podieľa sa aj na zriaďovaní miestnych orgánov. V rámci rozvrhovej činnosti patrí apilačný systém.

Pri decentralizovanom je časť právomocí vyňatá z ústredných orgánov a prenesené na miestne. V rámci rozvrhovej činnosti patrí kasačný systém.

Apelačný systém: - ústredné orgány môžu nielen potvrdiť alebo zrušiť, ale môžu aj zmeniť rozhodnutie.

Kasačný systém – centrum má, potvrdí, zruší alebo vráti. Ale už nemôže rozhodnutie zmeniť.

Pri centralizovanom môže centrálne orgány zasahovať do miestnych nielen cez individuálne právne akty, ale aj cez vnútorné inštrukcie. Môžu vydať vnútrošnú inštrukciu, lebo dolu sú podriadení a mimo práva  môžu prikázať miestnym orgánom, ako v danej veci rozhodnúť. Pri centralizovanom modely môžu centrálne orgány dávať – zaväzovať podriadených nielen cez normatívne – individuálne právne akty ale aj cez vnútorné inštrukcie.

Jedná sa o vyňatie z pôsobnosti miestnych orgánov. Nestačí však len vyňať, centrálny orgán musí vytvoriť podmienky.

Unitárny jednoduchý štát: Člení sa len administratívno-právne. Jedná sa o jednoštátový – jednotný. Unitárny štát – jedna sústav najvyšších štátnych orgánov, jedno štátne občianstvo, jedny štátne symboly, jedna mena, suverenitou disponujú centrálne orgány (štát ako celok), Pokiaľ na území unitárneho štátu vznikne autonómny útvar (v dôsledku riešenia vojenských otázok....), nenarúša to unitu daného štátu. Autonómia nie je štátny útvar, je prvkom politicko-administratívnej decentralizácie. Na území autonómneho útvaru existuje aj pôsobnosť – právomoc centrálnych orgánov ( vo veciach obrany....). V istých veciach si na území autonómneho útvaru riešia autonómne orgány, ale to neznamená, že centrálna moc prenechala všetky rozhodnutia na tieto orgány. Je to asymetrický model – ostatné časti nemajú takúto samostatnosť. (napríklad Južné Tirolsko, Taliansko, Sicília....)

Autonómny útvar nemá charakter štátu.

Suverenitu štátu prezentujú ústredné orgány, ktoré rozdeľujú moc v štáte.

Personálna únia, konfederácia, moderná únia nepatria do zloženého štátu = zväzy, spolky štátov.

Zložený štát: je druhou zložkou podobou učlenenia štátu. Aj tento štát je jednotný, ale člení sa nielen administratívno-právne (obec, okres, Kraj....), ale popri tom  sa člení aj štátno-právne

Federácia ako druh zloženého štátu: skladá sa z viacerých štátov, pričom celé územie sa člení aj administratívno-právne. Rozlišuje vznik právny v faktický. Faktický spôsobom vzniku je dvojaký: a) buď niekoľko samostatných štátov sa rozhodnúť vzniknúť spoločne a spoja – vytvoria federáciu. Druhý spôsobom vzniku: unitárny štát (kde žijú minimálne dva národy) v rámci sebaurčovacieho práva – využijú svoje právo, ako štáty v zápätí sa spoja do zložitého štátu. Federácia vzniká z dolu. Sú unitárne štáte, ale prejavia vôľu žiť v zložitom štát ako členské štáty federácie. To je faktický spôsobom vzniku.

Na rozdiel do autonómie z hľadiska právneho vzniká jednostranným právnym aktom ústredných mocenských orgánov. Ústredná moc rešpektuje autonómnosť útvaru, ale z hľadiska práva je to jednostranný akt štátu o zriadení autonómie.

Pri zloženom štáte – federácii : právnym spôsob vzniku je zmluva. Nie je predpísaná jej náležitosť – podoba. Ale koncens musí byť evidentný na papieri.

Federácia vzniká zdola = Unitárne členské štáty prejavili vôľu žiť v spoločnom štáte – vzdali sa istej časti suverenity a túto preniesli na celok.

Reálna únia sa dnes už nevyskytuje. (R-U). – hlavou štátu je monarcha.

Na rozdiel do unitárneho štátu, zložený štát charakterizuje:

13. dvojaká mena, dvojaké symboly, ...... dvojaká sústava štátnych orgánov – najvyššie štátne orgány federácie a najvyššie štátnej  orgány jednotlivých štátov, občianstvo členského štátu a občianstvo federácie....

To čo môže mať unitárny štát má aj členský štát.

Suverenita. Medzi kvalitatívne znaky štátu patrí suverenita = nezávislosť. V danom prípade hovoríme, pokiaľ ide o suverenitu v zložitom štáte (federácii) hovoríme o koexistencii = vzájomné súčasne existujúce. Koexistovať znamená, že suverenitu majú členské štáty, aj federácia, ale nie v tej istej veci. Tento proces ide zdola od členských štátov. Tieto štáty sa zmluvne dohodnúť, akú časť suverenity si ponechajú, ktorej sa vzdajú  a prenesú na zložitý celok.

Z hľadiska suverenity rozlišujeme:

14. výlučnú suverenitu členských štátov
15. výlučnú suverenitu zložitého štátu (federácie)
16. oblasť spoločnej zmiešanej právomoci – kde platia vopred stanovené pravidlá (napríklad pokiaľ federálne orgány nevydajú predpis, vydajú ich členské štáty) – mocenské zásahy sa nevylučujú, lebo je to podľa vopred stanovených pravidiel.

Princíp zákazu majorizácie: majorita = väčšina. Z hľadiska demokracie je majorita pravidlom (menšina sa podriaďuje väčšine). Tento princíp je presne opačný – princíp zákazu majorizácie – nemožno mechanicky upredstňovať väčšinu. Opakom princípu majoritného rozhodovania je princíp paripy – aby zabránili tomu, aby väčšina – platil ich hlas z dôvodu väčšiny. Paripa = jeden k jedenému.

Vysvetlenie:

Česko-slovenská federácia bola tvorená dvomi štátmi: 2/3 ČR, 1/3 SR. Ak by platil princíp majority, menší štát (Sr) by bol prehlasovaný. Princíp paripy znamená 1:1. Federálne zhromaždenie malo snemovňu ľudu a snemovňu národov. V snemovni ľudu neplatil princíp paripy ale majority. Princíp paripy sa sústreďoval do snemovne národov.

V snemovni ľudu platil princíp majority. Radovo to vychádzalo 130 členov za ČR a 70 za SR. Ale v snemovni národov táto bola rozdelená na 75 členov a 75 členov t.z. 1:1. V presne vymedzených základných otázkach (štátny rozpočet) hlasovali oddelene poslanci v snemovne ľudu a snemovne národov. Ale pre prijatie federálneho zákona o štátnom rozpočte bolo potrebné, aby v snemovni ľudu rozhodovali 3/5 členov. V snemovni národov sa rozhodovalo oddelenie a pre prijatie zákonov sa muselo vysloviť 3/5 z ČR, ale aj 3/5 z SR. Teoreticky ak by aj všetkých 200 bolo za predloženie zákonov, v ČR bolo 75 za prijatie zákonov, ale nedosiahlo by sa 3/5 – nezahlasovalo by v snemovni ľudu 45 poslancov, zákon by nebol prijatý. Ide o právny mechanizmus. Rozpad federácie bol preto výsledkom politikov. Kde sú dva štátne útvary sú problémy. Právny mechanizmus, aby to fungovalo tu bol.

Orgány federácie mohli zaväzovať občanov členských štátov. Preto je to zložitý štát.

Konfederácia nie je zložitým štátom, ale nie je to také spoločenstvo štátov (ako Vyšegrádska 4). Kofederáciu charakterizuje predovšetkým:

1. Orgány konfederácie nemajú suverenitu na rozdiel od štátov  federácie. Nemajú suverenitu – nemôžu priamo zaväzovať občanov členských štátov federácie.
2. Platí pravidlo väčšinového princípu – menšina sa podriaďuje menšine. Ak konfederáciu tvorí 5 štátov a nechajú hlasovať v rámci spoločných otázok, platí väčšinový princíp. Ich úlohou potom je, aby obsah tohto záväzku preniesli. Pri iných zoskupeniach štátov to neplatí (Vyšegrádska 4). V iných zoskupeniach (v iných zväzoch) s čím štát ako suverén nesúhlasí, nezaväzuje ho to. Toto nemôžu členské štátny konfederácie. Väčšinové stanovisko zaväzuje menšinové.

Článok 7 ods. 1  Ústavy.

Personálna únia: nepatrí do zložitého štátu. V minulosti existovala (v podmienkach feudalizmu) keď existovala myšlienka, že každý štát musí mať hlavu štátu – panovníka.

Moderná únia: možno o nej hovoriť pod II. sv. vojne – koloniálne krajiny sa osamostatnili, vznikli ako prirodzené štátny, ale z dôvodov ekonomických........ (väzba na bývalú koloniálnu krajinu) puto bolo štáto-právne preťaté. Ide o dva samostatné štátny, ale nejde o zložitý štát.

Spoločenstvá (nappríklad Britské spoločenstvo) nejde o zložitý štát. Ide o samostatné štátny. Nedá sa zadefinovať, je osobitosťou historického vývoja.

Politický systém – je to samostatná skúšobná otázka (+politické strany) – stačí podľa skrípt. Vedieť pojmové znaky + subjekty politického systému vedieť presne definovať.

Politický systém spoločnosti = občan. Štát = štátny mechanizmus.

POZOR rozdiel:

Politologický názor:

Politické strany: musí spĺňať určité podmienky, svojimi stanovami.... môže súperiť o politickú moc v štáte.

Politické hnutia: hnutie, ktoré vzniká spontálne v dôsledku nejaké celospoločenského problému. Nesnaží sa získať moc, ale snaží sa riešiť problém. Po jeho vyriešení buď hnutie zanikne, alebo sa pretransformuje na politickú stranu.  

Právny pohľad: zákon nerozlišuje medzi politickou stranou a hnutím. Zákon o politických stranách ihneď v ust. § 1 hovorí že politické strany a politické hnutia (ďalej len politické strany). Ak hnutie splní podmienky ani politická strana, je zaevidované ako politická strana.

        Ústava – článok 31 – voľná súťaž o politických síl (tvorba zákonov )

Postavenie subjektov v politickom systéme:

                             Štát = štátny mechanizmus = politické hnutia.... = občan.        

Rozhodujúce postavenie v politickom systéme má štát. Štát prijíma zákon, kde vymedzuje postavenie politických strán. Prijíma zákon, kde upravuje občianske združenie..... dáva občanovi právo... štát tým že je suverénny je rozhodujúcim subjektom politického života.

Na jednej strane ideme majorizovať štát, ale na druhej strane hovoríme o vláde politických strán – tieto vládnu len za predpokladu, že dobili nástroj t.j. štát. Kto chce dominovať v politickom systéme, musia tento nástroj ovládnuť. Vládnu politické strany (u nás vládne koalícia, ale keď si rozbijú vládu, nebudú vládnuť).

Partiokracia – dominancia štátu – politických strán.

Totalitárne = univerzálne. (ide o to, či je program zameraný jednostranne alebo nie).

Základy práva

Právo je objektívny spoločenský jav. Spoločenským javom preto, že reguluje správanie sa medzi ľuďmi. Objektívnym preto, že je tu nezávislé aj od vôle subjektov, je dané potrebami a záujmami spoločnosti. Javom je preto, že objektívne existuje, je dané, je to exitujúci spoločenský jav, jav, ktorý reguluje správanie sa medzi ľuďmi.

Právo je polysém = je mnohovýznamové. Právo je mnohotvárny spoločenský jav, ktorý odráža objektívnu realitu. Mnohotvárnosť a mnohovýznamovosť súvisí s tým, že právo reguluje všetky oblasti spoločenského života.

Právo reguluje najmä tie vzťahy, kde sa predpokladá, že by mohol vzniknúť konflikt. Aby sa tomuto konfliktu predišlo, - je tu návod na správanie. Na druhej strane právo zabezpečuje, že ak sa podľa pravidiel nesprávame, je tu sankcia.

Právo = ius (slovný základ iu) čo znamená zaväzovať, viazať sa k určitému správaniu.

Grécko slovo Isón = spravodlivá rovnosť, hebrejčina ishá = robiť, činiť dobro, resp. dobro odplácať dobrom.

Javolenus nás upozorňuje na to, že všetky definície v práve sú nebezpečné, pretože nie je problémom ich vyvrátiť.  

Problémom definícií sa zaoberá aj Imanuel Kant a ten poukazuje na to, že je rozdiel definovať určitý jav v spoločenských v vedách a exaktných vedách. Definície majú svoj význam v matematike a ďalších prírodných vedách, avšak vo filozofii – právnej vede nemožno postupovať obdobne ako v prírodných vedách.  

Cieľom každého pojmu je vymedziť celý jeho obsah. Každý pojem cieli k vymedzeniu jeho obsahu, kdežto definícia je dobrá vtedy, keď je stručná, zreteľná, jasná. Výsledky poznania je nutné potrebovať kritike a korektúram. Vzhľadom na to vystihnutie celého obsahu javu, naopak definícia je stručná a jasná, na druhej strane vystáva potreba právo definovať s vedomím toho, že každá definícia podlieha kritike, musíme hovoriť o obsahu práva a jave práva.

Právo je definované ako súhrn právnych noriem.

        Vymedzenie pojmu práva. Právo je tvorené troma rovinami

1) právnymi normami

2) právnymi vzťahmi

3) právnym vedomím

1) V rovine právnych noriem právo predstavuje základnú rovinu, bez ktorej by ďalšie dve roviny nemohli existovať. Má charakter abstraktný, všeobecný, ide o rovinu normatívnu. V tejto rovine právo predstavuje vzor, podľa ktorého sa adresáti majú správať. Právo má v tejto rovine všeobecnú záväznosť. Je vynutiteľné štátnou mocou. Táto rovina nám hovorí to, čo má byť.  Je to rovina – Sollem – kritérium správania. Normatívna rovina znamená to, že pravidlá správania sa v tejto rovine sa vzťahujúc na prípady druhovo rovnaké, ale neurčitý počet. (vzor správania sa nemôže mať nikdy konkrétny charakter). So súhrnom právnych noriem sú späté ďalšie dve roviny.

2) Právne vzťahy: To už je rovina konkrétne. Je to rovina toho, čo už je. Skutočná rovina – rovina sein. V tejto rovine dochádza k premene možností na skutočnosť. Dochádza k realizácii práva – k uzavretiu napríklad konkrétnej zmluvy medzi konkrétnymi subjektmi medzi konrkrétnymi účastníkmi ohľadom konkrétneho predmetu kúpy. Dochádza k premene možností na skutočnosť. Táto rovina je sociologickou.

3) Rovina právneho vedomia – je psychologickou rovinou. Táto rovina je nevyhnutne spätá s normatívnou rovinou. Právne vedomie je súčasťou spoločenského vedomia. Právne vedomie možno charakterizovať ako predstavy o práve a názory na právo. Právne vedomie je špecifická norma spoločenského vedomia predstavujúca súhrn právnych názorov, ideí a predstáv ľudí o práve, v ktorých sa prejavuje ich vzťah k právu, poznanie a hodnotenie práva ako aj požiadavky v oblasti tvorby a realizácie práva.

Dve stránky právneho vedomia:

a) de lege  lata

b) de lege ferenda

De lege lata – predstavuje predstavy o práve t.j. predstavy o platnom pozitívnom práve. V našom právnom poriadku platí nevyvrátiteľná domnienka znalosti platného práva (zákon 1/1993 Zb. – ust. §2.) – o všetkom, čo bolo vyhlásené v zbierke zákonov predpokladáme, že je známe. Ak poručím právo, nemôže sa obhajovať tým, že som o porušení právnej normy nevedela.

De lege ferenda – tu už ide o názory na právo (hodnotím platný právny poriadok).

Právne vedomie je tou stránku práva, ktorá má nezanedbateľný význam pre zákonnosť v práve. Ak by sme chceli právne vedomie porovnávať s vymedzením práva ako súhrnu právnych noriem, nájdeme spoločné aj odlišné znaky. Právne vedomie sa však vyznačuje diferencovanosťou – má zložitú štruktúru. Odlišuje sa napríklad v závislosti od veku, pohlavia, profesie...Právne vedomie na rozdiel od právnych noriem nie je písomne diktované, je neformálne, vzniká spontálne. Pri právnych normách patríme do typu právnej kultúry, pre ktoré je charakteristické písomné podanie.

        Právne vedomie sa na jednej strane vyznačuje v porovnaní s právnymi normami väčšou pohyblivosťou – dynamickosťou, ale na druhej strane aj konzervatívnosťou.  

Pri právnom vedomí môžeme povedať, že sa stretávame s dvoma extrémami:

a) preceňovaním práva- s vedomím, že právo všetko môže, všetko vyrieši (všemohúcnosť práva)

b) podceňovanie práva (nihilizmus)

Spôsoby formovania právneho vedomie:

Najefektívnejším postupom je realizovanie právnej výchovy, ktorá nám poskytuje informácie o platnom práve. Má svoje miesto pri preventívnom pôsobení práva, ale má svoje miesto aj následne, ak je právo porušené a žiaduca je náprava narušeného vzťahu.  Cieľom právnej výchovy je zabezpečenie úctu k právu – vnútorné presvedčenie o potrebe zachovávať právo.

Problematika právneho vedomia je problematika, ktorá sa nás denno-denne týka.

Právo je formálne informatívny,  spoločenský, normatívny a regulatívny systém, ktorý je vytváraný, alebo uznávaný štátom, na dosiahnutie určitých spoločenských cieľov, účelov a na presadenie a ochranu spoločenských cieľov resp. spoločenských záujmov, ktorého normy sú vynutiteľné štátnou mocou.

Normatívny systém – normatívnosť je vyjadrená prostredníctvom príkazov, zákazov a dovolení.

Regulatívny systém – jeho účelom je usporiadať vzťahy medzi ľuďmi.

Všeobecný účel práva – účelom práva je sformulovať – ochraňovať všeobecný spoločenský záujem. Kvantou práva je, že právo reaguje na spoločenské potreby a spoločenské záujmy. Právna norma nemôže reagovať na naše individuálne záujmy. Nositeľ štátnej moci musí brať do úvahy spoločenský záujem (nie individuálny).

Právo je normatívny systém, ktorý je v spoločnosti vytváraný a teda je vytváraný za účasti ľudí.  Subjektom, ktorý tvorí právo je spravidla štát (spravidla preto, lebo štát preniesol časť svojej právomoci aj na iné subjekty). Tvorcom práve je predovšetkým štát, ale právo tvoria aj iné subjekty – tie, na ktoré štát túto svoju právomoc preniesol.

V niektorých prípadoch štát právo netvorí, ale uzná za právo iné pravidlá, ktoré vytvorili iné subjekty (napríklad právna obyčaj).

Právo ako normatívny systém by nemohlo existovať, ak by nebolo oznámené. V našich  podmienkach spravidla právne normy sú vyhlasované v zbierke zákonov (spravidla preto, lebo je už zbierka aj európskeho práva).

Všeobecne záväzné a vynutiteľné: ide o normatívny systém, ktorý uznáva štát a štát mu dáva aj všeobecnú záväznosť.  Štát resp. iný orgán (ktorému dal štát túto právomoc) vynucuje dodržiavanie práva.

Záväznosť – podstata záväznosti spočíva v obmedzení alternatív ľudského správania. Právo z rôznych alternatív vymedzuje tie, ktoré sú dovolené a tie, ktoré sú zakázané.

Právo je systém otvorený, pretože obrazne povedané, určité právne normy do neho vstupujú a niektoré vystupujú.

Je to systém dynamický – právne normy nie sú nejakou nemennou dogmou – platia k určitému časovému parametru (máme platnosť – účinnosť právnych noriem). Aj právo ako iné normatívne systémy sa vyvíja. Je žiaduce, aby sa právo vyvíjalo, ale aby reagovalo len na kvalitatívne zmeny.

Právo je systém cielený – cieľavedome pôsobí na spoločnosť za účelom udržania jej  rovnováhy.

S právom sú spojené koncepcie ponímania práva:

Koncepcie ponímania práva môžeme vymedziť ako

1. koncepcia prirodzeno-právna
2. pozitivistická
3. sociologická
4. psychologická
5. antropologická

Objektívne právo = pozitívne právo = platné právo, resp. Pojem systém práva, súhrn všetkých právnych noriem, ktoré štát resp. iné subjekty vydali.  

Znaky objektívneho práva: nachádza sa v štátnom uznanej forme. (kto vydá – ktorý orgán a v akej forme). Právny predpis stanovuje ktorý právny predpis ktorý orgán vydáva v akej forme. Ak ide o vzťahy, ktoré majú byť upravené zákonom, musia byť obsiahnuté v zákone. (obsiahnuté vo vyhláške – ústavný súd zruší). Ak stačí, aby vzťahy boli podrobnejšie upravené vo vyhláške, zbytočne budú upravené v zákone.

Charakteristické znaky:

- je vynutiteľné štátnou mocou.

- nezávislosť od vôle adresátov

- tvorí ho nositeľ štátnej resp. verejnej moci

- povinnosť v ňom obsiahnuté pôsobia voči všetkým – erga omnes

Účelom objektívneho práva je vytvoriť stav právnej istoty.

        Subjektívne právo = pôsobí inter partes – pôsobí len medzi subjektmi právneho vzťahu. Pri vymedzovaní subjektívneho práva sa stretávame s vymedzením širším a užším.

V širšom zmysle =  oprávnenie a právna povinnosť.

V užšom zmysle – subjektívne právo = oprávnenie.

Oprávnenie samo o sebe by nemalo význam. Oprávnenie má význam vtedy, ak je v korelakčnom (vzájomnom) vzťahu s právnou povinnosťou. Preto vymedzuje subjektívne právo aj v širšom slova zmysle.

Pojem objektívne právo je širší pojem ako subjektívne právo, pretože subjektívne právo existuje v rámci objektívneho práva.

Oprávnenie môžeme vymedziť ako možnosť konať.  FACULTAS AGENDI = možnosť konať.

Oprávnenie je prípustná  a zákonom garantovaná osobná možnosť určitého správania sa subjektu. Pri subjektívnom práve ide o moc prepožičanú jednotlivcovi. Ide o možnosť správať sa dovoleným spôsobom.

Štruktúra subjektívne práva – skriptá.