Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / fonetika, fonologia, lexikologia

mozog, hlasky (03_mozog,_hlasky.doc)

Percepčná oblasť

mozog a v ňom nachádzajúce sa centrá reči:

1. Brocovo centrum – je to motorická oblasť, ktorá zodpovedá za pohyby rečových orgánov (schopnosť pohybovať rečovými orgánmi), je zodpovedná aj za pohyb očných buliev
2. Wernickeho centrum – je to centrum sluchového vnímania, ktoré súvisí so schopnosťou interpretovať a porozumieť reči
3. optická senzorická oblasť – predstavuje zrakové vnímanie reči

poškodenia mozgu – afázie:

1. Brockova afázia – má za následok poruchy písania a čítania, priťom plynulosť reči ostáva zachovaná, ako aj porozumenie reči ostáva zachované
2. Wernickeho afázia – má za následok poruchy plynulosti reči a j spojená s neporozumením reči

Rečové orgány – ústroje

1. podielajú sa na tvorbe hlasu, reči
2. rozlišujeme tri druhy:

1. dýchacie (respiračné) – pľúca – z nich vychádza výdychový prúd vzduchu, ktorý je neskôr segmentovaný na rečové signály (expirácia – výdychový prúd)
2. hlasový ústroj (fónický) – nachádza sa v hrtane = hlasivky – podieľajú sa na vzniku hlasu a to svojím kmitaním a napätím
3. upravujúce – artikulačné

1. rozlišujeme dva typy:

1. pohyblivé (jazyk, pery, sánka, mäkké podnebie s čapíkom)
2. nepohyblivé (čeľusť, zuby, ďasná, tvrdé podnebie)

Slovenské hlásky a ich delenie

1. hlas vzniká vlnením sluchového stĺpca, ktoré spôsobilo kmitanie hlasiviek
2. hláska je konkrétna realizácia fonémy – artikulačno-akustická jednotka
3. hlásky sa môžu realizovať ako tóny alebo šumy
4. tóny predstavujú periodické kmitanie zvukovej vlny (akustické hľadisko)
5. šumy predstavujú neperiodické kmitanie zvukovej vlny (akustické hľadisko)

samohlásky – vokály

1.  pri ich tvorení sa výdychovému prúdu nestavia do cesty žiadna prekážka a hlasivky pravidelne kmitajú
2.  sú to tóny
3. slovenské samohlásky sú ústne hlásky, pretože vzduch prechádza len ústami
4. v slovenčine nemáme nosové samohlásky
5. všetky sú znelé
6. ak sa pri artikulácii pery vyšpuľujú dopredu, hovoríme o lavializovaných samohláskach (o, ó, u, ú)
7. ak sa pery nevyšpuľujú dopredu, ide o samohlásky nelavializované (a, á, ä, e, é, i, í)
8. delíme ich podľa troch kritérií

1. podľa trvania – dĺžky

1. krátke (a, ä, e, i, o, u)
2. dlhé (á, é, í, ó, ú)

2. podľ polohy jazyka  v ústnejdutine

3. jazyk v horizontálnom smere:

1.  predné (e, é, i, í)
2.  stredné (a, á, ä)
3.  zadné (o, ó, u, ú)

4. jazyk je  vo vertikálnom smere:

1.  nízke (a, á, ä)
2.  prostredné (o, ó, e, é)
3.  vysoké (i, í, u, ú)

3. podľa účasti pier na artikulácii

5. lavializované
6. nelavializované

dvojhlásky – diftongy

1. je to spojenie dvoch samohlások v rámci jednej slabiky (bie/ly), pričom prvá samohláska sa pokladá za polosamohlásku a druhá samohláska sa pokladá za plnú samohlásku
2. ia, ie, iu, ô
3. rozlišujeme tva typy dvojlások:

9. stúpavé

4. sú vtedy, ak je prvou samohláskou polosamohláska a druhou plná samohláska

10. klesavé

5. ak je prvá plná samohláska a druhá polosamohláska

4. musíme rozlišovať diftongy od spojenia dvoch samostatných samohlások

1. gymnázium, Mária, konferencia, reakcia, diéta... (nie sú to dvojhlásky)

6. medzi samohláskami vyslovujem nenápadné J

2. dieťa, viera, mier,... (diftongy)

spoluhlásky – konsonanty

5. spoločnou vlastnosťou spoluhlások je z artikulačného hľadiska prekážkovosť a z akustického hľadiska je to šumovosť
6. pri artikulácii spoluhlások sa výdychovému prúdu stavia do cesty prekážka a vzduchvý prúd ju musé prekonať
7. úplná prekážka sa nazýva záver, výsledkom sú záverové spoluhlásky
8. ak je záver oslabený a prechádza do úžiny, ide o tzv. polozáver
9. čiastočná prekážka sa nazýva tzv. úžina, to je zúžený priechod pre výdychový prúd, môže byť v strede alebo na bokoch ústnej dutiny
10. akje na bokoch – bokové spoluhlásky (l, ĺ)
11. ak sa na artikulácii podieľa hlas, teda hlasivkový tón, rozlišujeme znelé a neznelé spoluhlásky
12. znelé: b, d, ď, dz, dž, g, h, v, z, ž
13. neznelé: p, t, ť, c, č, k, ch, f, s, š
14. znelé nepárové: m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ, j

1. nazývame ich aj sonóry – zvučné
2. nie sú to šumy

15. dôležitou vlastnosťou je sikavosť, opiera sa o sluchový vnem

16. rozlišujeme sikavky:

1. ostré – sú svetlé (s, z, c, dz)
2. tupé – sú tmavé (š, ž, č, dž)

17. kritéria na triedenie spoluhlások:

1. miesto artikulácie
2. spôsob artikulácie
3. artikulujúci orgán
4. sluchový dojem
5. účasť hlasu
6. účasť nosovej dutiny
7. trvanie

Výslovnosť slovenských hlások a ich problematické miesta vo výslovnosti

18. ortoepia – náuka o spisovnej výslovnosti
19. ortografia – pravopis

VÝSLOVNOSŤ SAMOHLÁSOK

20. zameriavame sa na:

1. kvantitatívnosť

7. dlhé
8. krátke
9. kvantita sa nedodržiava v dlhých slovách, v zložených slovách, ktorý, ktorá, ktoré, dobré ráno,...

DVOJHLÁSKY

21. ia, ie, iu, ô
22. ak vlkadáme j medzi dvojhlásku (nie – nije, čia - čija)
23. pri dvojhláske ô – napr. kôň – kvoň, koň, kóň,...

1. naopak pri slovách, kde sa nachádza vo, vyslovujeme ô – svokor, potvora,...
2. namiesto dvojhlásky sa používa dlhý vokáň, alebo samohláska

SPOLUHLÁSKY – spoluhláskové skupiny

24. spojenie dvoch, alebo troch konzonantov (C) – spoluhlások
25. nositeľom slabičnosti je samohláska – vokál (V) – (o-tec, ma-ma), len dve spoluhlásky majú túto schopnosť a sú nositeľom slabičnosti – l, ĺ, r, ŕ
26. t, d, n, ň, l, ľ
27. n, ň, t, d, ť, ď
28. l, ľ, t, c, d, ť, ď, n, ň, - nezjednodušuje sa
29. sš, zš, sč, zč