Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Teória štátu a práva

PzP - Výklad práva a právna zodpovednosť (pzp_-_vyklad_prava_a_pravna_zodpovednost.doc)

Teória práva                                                                        

Dokončenie výkladu práva

Klasifikácia subjektu – vyjadrovať sa k záväznosti subjektu:

- všeobecne záväzný

- Individuálne záväzný

- Nezáväzný

Podľa metódy – spôsobu

Podľa tohto kritéria rozlišujeme 4 druhy výkladu:

1. jazykovo gramatický
2. logický
3. systematický
4. historický

(používa sa kombinácia rôznych, len málokedy je iba jeden)

1. jazykovo-gramatický –je nezastupiteľný z hľadiska spôsobu, prístupu a metódy

používa sa prístup etymológie, morfológie, syntax,  lexiky, štylistiky. Treba si všímať text z hľadiska pravidiel jazyka, gramatiky, aj interpunkčné znamienko hrá dôležitú úlohu.

Napr. alebo – je vylučujúce, ale nemusí stále byť. Všetko toto musí byť zohľadnené.

Všeobecný a ústavný súd to najviac využívajú, kde sa slová rozoberajú do podrobností, lebo sú mnohovýznamové. Ide o dosiahnutie cieľa ktorý mal právotvorca.

Práca s právnym jazykom je iná ako bežne hovorovo.

Treba vedieť vykladať text tak, ako má byť a vedieť s ním pracovať, dať mu dať taký zmysel a obsah ako má mať.

2. systematicky – ak máme kódex musíme použiť tento výklad, systematizovať priradiť to čo k sebe patrí a čo nie je na jednom mieste. Vykonávacie právne predpisy – pravidlo v zákone nie je celé. Znamená to dať všetko dokopy a sformulovať jedno pravidlo.

Opiera sa to o výrok Celza – jednotlivá norma je izoláciou. Normu treba dať do súvislosti s inými normami, ďalšie normy ktoré na ňu nadväzujú. (môže to ovplyvniť výsledok)

3. Historicky – je obmedzený - ratio legis – dôvodová správa, cez tento môžeme pochopiť význam normy.

4. Argumenty právnej logiky – výklad podľa metódy podľa spôsobu. (zamerať sa na skriptá, pomáha to začať logicky myslieť – argumentum a contrario a iné zásady. Od väčšieho k menšiemu a naopak – sa môže použiť ale nestačí ako jediný argument pri výklade normy. Nie vždy to postačuje a môže to viesť k výsledkom ktoré nie sú žiadúce, je to len pomôcka. Ak to nevieme podporiť inými metódami tak nie je žiadúci.

Čl. 125 – a) posudzuje súlad s ústavou a ústavnými zákonmi ale v odseku b_ to s ústavnými zákonmi vypadlo.  To bolo. Ale teraz je to už vyriešené.

Od väčšieho k menšiemu.

Napr. keď je zákaz zastavenia – tým skôr nesmieme stáť na danom mieste.

Výklad podľa rozsahu právnej normy stanovenej výkladom – výkladom interpretom Norma má rozsah ktorú jej stanovil právotvorca – my teraz budeme hovoriť o obsahu ktorý nevytvoril právotvorca – ale interprét. Aký rozsah stanovil právotvorca taký musí stanoviť aj interprét to musí byť pravidlo.

1. doslovný – to musí byť pravidlo - adekvátny
2. rozšírený – výnimočne - extenzívny
3. zúžený – reštriktívny

(Treba vedieť príklady)

Len výnimočne môžeme pripustiť, aby ten kto vykladá mohol stanoviť užší alebo širší. Nestačí len tento druh,

(v praxi je to v situáciách – pozrieť rozdiel medzi rozširujúcim výkladom a analógiou – je to úplné rozlišné. Niečo majú spoločné – že niekto iný než právotvorca narába s pravidlom správania.

V trestnom práva nie je prípustná analógia v hmotnom práve. Ale rozšírujúci výklad je možný aj v trestnom práve. Napr. sudca dá tomu širší význam. Ale nesmie použiť analógiu. Ak norma neobsahuje príslušný právny vzťah tým to končí.

Pri rozšírujúcich a reštriktívnych nie sú obmedzenia v ktorých odvetviach áno alebo nie, ale len výnimočne. AJ v trestnom práve môže byť rozšírujúci – napr. všeobecné ohrozenie – je tam najmä – teda rozšírime aj na iné ale na úrovni ktoré sú vymenované. Pripustíme, že aj iné situácie budú mať charakter takéhoto správania, ale to nie je analógia.

Aplikácia práva podľa analógie

Analógia v práve – táto situácia je charakterizovaná tým, že napr. norma nezahrňuje konkrétny spoločenský vzťah. Ani pojmami verejný záujem. Je tu medzera v práve – existujú spoločenský vzťah na ktorý výslovne nepamätá právna norma ktorá by ho regulovala, ale treba tento vzťah posúdiť. Nie vždy je vhodné, a možné aby bola narýchlo vytvorená na to právna norma. O danom spol. vzťahu treba rozhodnúť.

Od toho je tu analógia – napriek nedostatku právnej úpravy sa použije existujúca právna úprava – analógia – rozhodovanie podľa obdoby – pravidlo o obdobnom ustanovení. Analogicky rozhodnúť – roz. Podľa podobného ustanovenia.

Analógia: legis a iuris

Legis – analógia zákona - použije sa norma, ktorá svojim obsahom a druhovosťou je najbližšia k danému spol. vzťahu. Ak nemáme takúto normu, aby sme rešpektovali pravidlo o zákaze odmietnutia spravodlivosti – denegatio iustitie, potom nastupuje analógia Iuris – analógia práva – použitie najvšeobecnejších zásad princípov /a tým sa stanú prameňom práva/ ktoré platia pre dané odvetvie alebo celý právny poriadok. Napr. zákaz retroaktivity.

To už znamená že pripúšťame aj právne princípy ako pramene práva.

Legis sa používa – v rámci existujúcich orgánov verejnej moci. Iuris – nepoužívajú iné orgány – ústavné súdy a začína aj všeobecné súdy. Ale nie daňový úrad, colník, stavebný úrad – v našej právnej úprave to nie je ale vývoj k tomu smeruje.

Je totiž zakázané odmietnuť spravodlivosť aj keď nie je konk. Právna norma.

Pravidlá analógie.

1. Analógia – nie je prípustná vo verejnom práve hmotnom. Ak je spoločenský vzťah ktorý spadaá do ústavného práva, správneho, daňového trestného, finančného, sociálneho zabezpečenia  – všetko v hmotnom práve.

Rozširujúci výklad áno.

2. Vo všetkých procesných normách je analógia prípustná.

Ak je procesná norma postupuje sa bez váhania analogicky.

Samotné právne predpisy sa dovolávajú analógie. (par. 853 OZ)

(treba vypísať.) zákonodarca tu počíta, že neupraví všetko – treba upraviť podľa vzťahov, ktoré sú ustanovením najbližšie. Sám sa dovoláva. Ale aj keby to neurobil aj tak sa vždy v procesných normách použije a v hmot

Občiansko-právny vzťah neexistuje bez právnej normy. – teda je medzera v práve. Bez právnej normy nieto právneho vzťahu.

(je to zle uvedené, má tam byť spoločenské vzťahy)

Pozrieť neplatí na strane 130 – legálny výklad – nález ústavného súdu sa podľa článku 128 vždy uverejňuje v Zz. a od vyhlásenia je všeobecne záväzný.

Ak sa zmení ústavný text, aj výklad súdu stráca platnosť.

Na strane 132 – je iné znenie článku 144 ods. 2 ústavy, teraz je iný text.

Na strane 136 – čl. 125 ods. 1 c,d – už tam je spomenutý aj ústavný zákon.

Na strane 138 – komentované že ústava umožňuje prezidentovi udeliť amnestiu nehovorilo sa o milosti – po novele je explicitne vyjadrené že udeľuje aj milosť.

Ústava hovorila, že prezident udeľuje amnestiu (je všeobecnejšia) – tým skôr môže aj v individuálnom prípade milosť.

Na strane 139 – uvedené obsah článku 11 – je zrušený a presunutý do 154 c. To sú situácie – medzinárodné zmluvy – ktoré ratifikoval do júla 2001 – majú prednosť, len ak poskytujú viac práv.

Právna zodpovednosť

1. ak by neexistoval tento inštitút nemohli by sme sa učiť čo je to delikt, sankcia. Povinnosť by nemohla byť – nevyhnutnosť správať sa určitým spôsobom.
2. aká sankcia ak je tu úprava za ktorú nedodržiavanie sa nezodpovedá

Zodpovednosť existuje aj mimoprávna. Zodpovednosť je to abstraktný pojem. Vyšpecifikovaný je pojem právna zodpovednosť. Vyvíjajúca sa z abstrakt. Pojmu.

Existuje:

- Právna

- Politický

- Morálna

- Ústavno-politická

Právo počíta s mimoprávnou zodpovednosťou.

Zodpovednosť – pojem je polysem – má aj mimoprávne aspekty. Právo tým, že počíta s ostatnými druhmi, tak sa snaží prepojiť tento pojem s morálnou zodpovednosťou.

Zodpovednosť – všeobecne – nevyhnutnosť niesť následky svojho správania.

3. je spoločenskou normou stanovená spôsobilosť (teda aj mimoprávnou, politickou....) osoby, znášať následky svojho správania (podrobiť sa donúteniu), ktoré je spoločensky nedovolené – nežiaduce. Z toho vyplýva význam zodpovednosti.

Význam je – že umožňuje vynútenie splnenia povinnosti.

Právna zodpovednosť – je právnym predpisom vymedzená, stanovená schopnosť, spôsobilosť subjektu práva znášať právne následky takého svojho správania, ktoré je v rozpore s právom.

Právny predpis vymedzí deliktuálnu spôsobilosť. On to určí, kto má túto schopnosť vlastnosť. Nie je to vlastnosť ktorá sa dá získať inak. Musí byť vymedzená právnym predpisom. Teda kto má deliktuálnu spôsobilosť. (určí kto môže znášať následky svojho správania...)

Tento inštitút má svoju teóriu –

Za čo subjekt práva zodpovedá? Za splnenie povinnosti, alebo za porušenie. Z rýdzo pragmatického hľadiska – zodpovedá za porušenie povinnosti(realizácia sankcie), ale pretože právo z hľadiska funkcií pôsobí preventívno výchovne je správne ak sa tvrdí že sa zodpovedá za splnenie povinnosti. (hrozba sankcie)

Subjekt práva zodpovedá za splnenie povinnosti – preventívno výchovná funkcia – urobím právnu skutočnosť vznikne právny vzťah a od tohto momentu zodpovedám.

Prakticky nastúpi zodpovednosť až porušením povinnosti – v podobe realizácie sankcie. Zodpovednostný vzťah nastupuje vznikom samotného právneho vzťahu – pôžička vznikla povinnosť a okamžite vznikla povinnosť za nesplnenie, počítanie s následkami. Snaží sa zdôrazniť nie len pragmatickú stránku, ale aj hrozbu pre nesplnenie.

Druhy právnej zodpovednosti

1. kritérium – podľa právnych odvetví /ale aj podľa druhov deliktov/

                        podľa právneho titulu

                        podľa vzťahu zodpovednosti a zavinenia        

A: podľa právnych odvetví: ústavno-právna  /príklad čl. 107, čl. 147 ods. 1a,

                                             Ústavno-politická – prezident čl. 106, čl. 116 ods. 1 a 3,

                                       Trestnoprávna

                                       Občiansko právna – civilná

                                  Administratívno právna

                                      Disciplinárna zodpovednosť (má internú povahu – zo skrípt) – týka sa len pracovno-právnych vzťahov., ide o porušenie pracovnej, študijnej – disciplíny

B: podľa právneho titulu: záväzková – porušenie povinnosti zo záväzku

                                        Mimozáväzková – priamo zo zákona ex lege, ex constitutione –      

    z ústavy  /zodpovedám lebo som porušila zákonnú alebo ústavnú normu, vláda musí dať do 30 dní programové vyhlásenie, ak nie prezident musí rozpustiť vládu, aj keby prezident nechcel. Ak do 6 mesiacov existujúci parlament neschváli programové vyhlásenie vlády – prezident musí rozpustiť vládu.) To je z ústavy

Zo zákona – povinnosť vlastníka strpieť ujmu – zodpovedá ak bude brániť. Tú povinnosť má priamo zo zákona. Vlastník má nie len oprávnenia ale aj povinnosti.

C: podľa vzťahu zavinenia - /najdôležitejšie členenie/ existuje zodpovednosť

Neplatí na subjektívnu a objektívnu.

Subjektívna – a opačná situácia je Bez ohľadu na zavinenie a to je širšie ako objektívna. Zodpovednosť za zavinené porušenie práva. Za zavinené protiprávne konanie. Delikt. Zavinenie – je psychický vzťah človeka k svojmu správaniu /z právnych skutočností/

Bez ohľadu na zavinenie – je to zodpovednosť za výsledok, ktorým je protiprávny stav. A teda nezavinené protiprávne konanie. Nezavinené porušenie práva.

Prvky zavineného porušenia povinnosti:

Subjekt – subjektívna stránka Ten kto má deliktuálnu spôsobilosť Právo mu priznáva schopnosť vlastnosť znášať následky svojho správania. Je to zavinenené protiprávne konanie, môže spočívať v úmysle alebo nedbanlivosťou.

Objekt – objektívna stránka Právom chránený záujem./život, zdravie, majetok, česť, dôstojnosť/

Objektívna stránku deliktu tvoria : - protiprávne konanie – môže byť A) komisívne správanie B) podoba pasívneho správania    

        - škodlivý následok – nejde len o škodu – je to niečo čo sa dá vyčísliť v peniazoch, ale to môže byť aj česť, dôstojnosť.

                                                       - kauzálny nexus       - príčinná súvislosť medzi 1. a 2.

To bolo zavinené.

Zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie – je to zodpovednosť za protiprávny stav – došlo k porušeniu práva bez ohľadu na stav. Zodpovednosť za výsledok ktorým je prot. Stav. Vnútorne sa člení.

Podľa toho, či ten komu sankcia hrozí sa jej môže ubrániť alebo nie, rozlišujeme zodpovednosť: Objektívnu

 Absolútnu

Objektívna – je taká, kde je daná možnosť ubrániť sa dôkazom(preukážem že u mňa existovali- liberačné, exumeračné dôvodyj, že nastala situácia vis major – vyššia moc) ak toto dokážem tak sa exumurujem vyhnem sa.  

Tu sa zodpovedá za samotné, ale zároveň zákon in concreto dovoľuje dokázať, že nastali tie liberačné dôvody a ak dokážem tak sa oslobodím.

Absolútna – zodpovednosť za riziko, nemožnosť ubrániť sa sankcii. (vôbec) Napr. za riziko v istých situáciách – letecký dopravca – zodpovedá za škodu. Ak požiadam o prepravu a lietadlo sa zrúti lebo prírodný zásah – a tovar ktorý som si nechala prepraviť a vznikne mi škoda letecká spoločnosť sa nezbaví zodpovednosti.  

Neklasifikovať ako subjektívnu a objektívnu. Lebo tá druhá nie je objektívna ale člení sa na objektívnu a absolútnu.

Je právna zodpovednosť spätá len s porušením právnej povinnosti?

Je pravidlom, že sa zodpovedá za porušenie povinnosti. Pravidlom je že právo berie na zodpovednosť toho, kto poruší zodpovednosť.

(pozor na túto tému vedieť poriadne)

Ale výnimočne právnym dôvodom sankcie nie je porušenie primárnej povinnosti (pravidlom je že zodpovednosť nastupuje po porušení povinnosti), ale iný zákonu odporujúci stav. (teda niekto je braný zodpovednosť aj keď neporuší zákon.

Ústavno politická – odvolanie prezidenta – on neporušil zákon

Absolútna – havária doprav. Lietadla  (za absolútne riziko)

Výkon práva – in pram de legis – je to situácia – príklad zmluvy, ktorá obchádza zákon, v snahe dosiahnuť výsledok právnou normou nepredvídateľný resp. nežiaduci. Využitím medzery v práve, alebo nejasnosti nezrozumiteľnosti právnej normy. Ustanovenie § 39 OZ – takáto zmluva bude neplatná, takýto úkon neplatný.

Neplatný je simulovaný právny úkon, ktorý ma zastrieť právny úkon disimulovaný, poruším povinnosť ale

Zneužitie práva – abusus iuris – ide o správanie zdanlivo dovolené, ale usilujúce o nedovolený výsledok napr. šikanózny výkon vlastníckeho práva. Zdanlivo dovolené na svojom pozemku si stojím kde chcem, ale keď má sused garáž a služobnú povinnosť – má právo prechodu, ale ja mu neumožním prechádzať.

§424 – za škodu zodpovedá aj ten (abusus iuris) kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Už ústava čl 24 zakazuje vlastníkovi taký výkon práva ktorý môže sťažiť správanie sa iných subjektov, aj vlastník sa musí správať voči iným vlastníkom, tak aby ich „nešikanoval“. Ak mi vznikne škoda takým správaním vlastníka, potom tú škodu musí nahradiť. Nastupuje zodpovednostný vzťah aj keď nedošlo k porušeniu správaniu.

Nedošlo v týchto k porušeniu povinnosti ale aj napriek tomu vznikne zodpovednosť.