Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny štátu a práva na Slovensku

Poručenstvo, fideikomis ( rodinné zverenstvo ) (33.doc)

Otázka č. 33:

Poručenstvo, fideikomis ( rodinné zverenstvo )

ADOPCIA, OSVOJENIE

Def. podľa feudálneho práva:

Adopcia je zmluva, na základe ktorej určitá osoby cudziu osobu prijímala buď za svojho syna alebo za svojho brata.

Rozlišujeme:

1. synovskú adopciu
2. bratskú adopciu

Synovská adopcia

1. musela byť uzatvorená zmluva, ktorá musela byť schválená panovníkom
2. vo vzťahu k donačným majetkom mal adoptovaný syn rovnaké postavenie ako vlsatný syn
3. synovskou adopciou sa na adoptovanú sosobu prevádzalo aj meno príslušného šľachtica
4. adoptovaním mohol byť do rodiny prijatý aj nešľachtic ( získal šľachtický titul )
5. adoptovať mohol len šľachtic, ktorý nemal pokrvných dedičov ( ak mal zákonných pokrvných príbuzných nemohol ich vydediť )
6. adopciou sa adoptovaný stával plnohodnotným zákonným dedičom ( ak sa však adoptujúcemu narodil neskôr vlastný syn, adoptovaný strácal dedičné práva – prestal byť zákonným dedičom )

Adoptovaný adopciou nadobúdal:

1. meno šľachtica
2. šľachtický stav ( postavenie )
3. dostával sa do rodiny
4. nedostal sa pod otcovskú moc ( vzťahovala sa naňho len rodičovská moc )

Bratská adopcia

7. cudzia osoba prijatá za brata
8. základom bola zmluva, ktorá bola podmienená kráľovským súhlasom ( platná zmluva + kráľovský súhlas = adoptovaný za brata šľachtica )
9. adoptovaný za brata mal právo dostať sa do rovnakých majetkovo-právnych vzťahov ako pokrvný brat

Rozdiel:

10. pri bratskej adopcii bolo nevyhnutné, aby adoptovaný bol pred adopciou šľachticom ( pri synovskej mohol byť adoptovaný aj nešľachtic )
11. adopčný pomer mohol zaniknúť na základe súhlasu oboch strán

V období feudalizmu existovala tzv. DVOJITÁ BRATSKÁ ADOPCIA

12. dve osoby sa recipročne adoptovali vo vzťahu k donačným majetkom
13. tým sa poistili, že ak jeden z nich zomrie, majetok sa nevráti do dispozícii kráľovskej koruny

Poručníctvo

Def. podľa feudálneho práva: Poručníctvo je rodinná ochrana nad deťmi.

14. rodinná ochrana – v istom období mala kolektívny charakter
15. vznik kolektívnej rodiny – vzniká individuálne poručníctvo ( poručníctvo príbuzenské – museli byť príbuzní )
16. poručník vykonával poručníctvo voči dieťaťu, ktoré chránil
17. táto činnosť – kontrolovaná úradmi
18. pôvodne išlo o súkromno-právny vzťah; neskôr sa z neho stáva verejno-právny vzťah (zasahovala verejná moc )
19. do rámca tohto inštitútu spadali všetky deti, ktoré prišlipredčasne o otca, a tým sa nad nimi zanikla  aj otcovská moc

1. chlapci siroty pred divŕšením veku 22 rokov
2. dievčatá až do vydaja
3. patrili tu aj duševne choré sosoby, do obdobia, kým sa ich duševná nemoc nepominula

Druhy poručníctva:

1. prirodzené poručníctvo
2. zákonné poručníctvo
3. testamentárne poručníctvo
4. ustanovené poručníctvo

Prirodzené poručníctvo

20. patrilo zo zákone mateke dieťaťa a matka dieťaťa, ako prirodzený príbuzný mala právny nárok na výkon tejto funkcie – nárok bol súdne vynútiteľný
21. matka, ako prirodzený poručníka, nemusela vrchnosti skladať účty ako nakladá s majetkom poručenca ( vrchnosť = štát, súd )
22. výkon tejto funkcie nemusel byť večný, v prípade, že ho matka nevykonávala zodpovedne, mohol byť matke odňatý

Zákonné poručníctvo

23. vykonávali ho tí, ktorí patrili do línie bočných príbizných
24. podmienkou pre výkon poručníctva bolo dosiahnutie veku 24 rokov
25. na výkon zákonného poručníctva mali nárok agnáti ( byližší vylučoval vzdialenejšieho; ak boli na rovnakej úrovni, tak starší vylučoval mladšieho )
26. ak neboli agnáti, nastupovali kognáti ( platil ten istý systém, ako pri agnátoch )

Testamentárne poručníctvo

27. výkon poručníctva prináležal osobe, ustanovenej za poručníka v testamente

Testamentom mohlo poručníka ustanoviť:

1. otec dieťaťa ( osoba, ktorá vykonávala otcovskú moc )
2. otec otca dieťaťa ( starý otec, zo strany otca dieťaťa ), za predpokladu, že starý otec vykonával nad dieťaťom otcovskú moc

28. bolo možné ho ustanoviť pre jednak už narodené dieťa ale aj pre nascitura

Ustanovené poručníctvo

29. poručníctvo zriaďovala vrchnosť ( súd ), a to v prípade, že nebol žiadny poručník, ktorý by si mohol robiť na túto funkciu nároky buď zo zákona, alebo na základe testamentu
30. mohol nastať prípad, že aj poručník existoval ( na základe zákona alebo testamentu ), a však bol ako osoba vylúčený - poručnícke náležitosti jej boli odobraté ( poručník mal okrem iného na starosti aj správu majetku poručenca )

Feudálne právo ustanovovalo, že poručníkom sa mohla stať len osoba, ktorá patrila do rovnakého stavu ako dieťa, nad ktorým sa mala vykonávať poručnícka moc.

Poručník

31. zabezpečoval, aby majetok poručenca bol spravovaný, aby sa zveľaďoval, aby bol zachovaný ( keď sa nedá zveľaďovať )

Zastavenie poručníctva

32. feudálne právo ( vychádzajúc zo spoločenských pomerov ) predpokladalo, že prijať funkciu poručníctva je občianska povinnosť

Existovali určité výnimky:

1. majetok poručenca bol ďaleko od jeho bydliska
2. mal veľa vlastných detí
3. poručníkom sa mala stať osoba mladšia ako 24 rokov
4. resp. osoba staršia ako 60 rokov

Osoby, ktoré boli zo zákona vylúčené, aby vykonávali funkciu poručiteľa:

1. márnotratné osoby
2. nemravné osoby
3. zločinci
4. osoby, ktoré s rodičmi dieťaťa mali zlé vzťahy
5. ženy ( výnimkou bola matka – tá mohla byť ustanovená do funkcie poručníka )

Poručnícky vzťah

plnil v podstate rovnaké funkcie ako otcovská moc. Z otcovskej moci v poručníctve nebolo obsiahnuté:

1. právo trestať dieťa
2. právo usmerňovať dieťa, čo sa týkalo oblasti vzdelania a výchovy

Úkony, ktoré poručník mohol vykonávať len na základe rozhodnutia ( povolenia, súhlasu ) súdu:

1. zastupovanie vo všetkých záležtostiach v súdnom konaní
2. starať sa o dobro dieťaťa
3. spravovať poručencov majetok ( zveľaďovanie majetku, udržiavanie majetku v dobrom stave – týkalo sa to rovnako nehnuteľného, ako aj hnuteľného majetku – šperky, peniaze… )

33. poručník musel podávať vyúčtovanie zo svojej činnosti ( podľa feudálneho práva 1x za 3 roky )

Práva poručníka

34. právo na odmenu, za svoju činnosť ( výkon funkcie poručníka ) – výška odmeny predstavovala 1/6 výnosov nehnuteľností – nesmel sa všek dotknúť podstaty nehnuteľnosti
35. nárok na úhradu všetkých nákladov, ktoré vznikli v súvislosti so správou tohto majetku
36. mal právo, aby bol majetok po ukončení poručeneckého vzťahu medzi poručencom a poručníkom prevzatý, a aby sa aj súdnym rozhodnutím stanovilo, že tento poručnícky stav zanikol

FIDEICOMIS – Rodinné zverenstvo

bol zvláštnym inštituútom, ktorý sa vyvájal v závere feudalizmu ( majetkové vzťahy a vzťahy medzi šľachticmi neboli práve najlepšie…). Išlo o majetok, ktorý bol venovaný na inú rodinu, v záujme udržania imidžu tej šľachtickej rodiny, ktorá už okrem erbu nič iné nevlastnila.

Tento majetok sa druhej rodine poskytoval ( z časového hľadiska ) buď:

1. navždy
2. na určitú časovo obmedzenú periodu

Na základe ustanovenia, podľa určitých pravidiel, prechádzal tento majetok na jedného člena šľachtickej rodiny v 17. stor. -  len pre vysokú šľachtu

v 18. stor. – sa zafideikomis začína uplatňovať aj pre strednú šľachtu

Fideikomis sa poskytoval tým šľachtickým rodinám, ktoré prišli o svoj majetok zväčša zlou správou majetku –hlúposťou. Tieto rodiny upadali a s ich úpadkom, upadal aj feudalizmus.

Pri realizácii fideikomisu, bolo potrebné, aby sa spísal zakladací akt. Ten musel obsahovať splennie určitých podmienok a musel byť formulovaný tak, aby nedošlo k poškodeniu tretej osoby:

1. darcom musel byť šľachtic
2. prijímateľ musel byť šľachtic
3. majetok sa prevádzal na kokrétnu osobu ( nie na celú rodinu )
4. zakladajúca zmluva musela byť schválená panovníkom
5. musela byť zaregistrovaná v príslušnej župe
6. predmetom fideikomisu mohol byť majetok ( hnuteľný, nehnuteľný ), ktorý patril do donačného majetku nesmel byť žiadnym spôsobom zaťažený ( len majetok vo voľnej dispozícií )
7. majetok mal byť predmetom tzv.deleného vlastníctva ( vlstníctvo podstaty tohto majetku patrilo jednak majiteľovi fideikomisu ako aj všetkým čakateľom fideikomisu )
8. majiteľ mal právo spravovať tento majetok, ale nesmel siahnuť na jeho podstatu ( nesmel scudzovať podstatu majetku ani ho nijako zaťažiť ) – výnimka: majiteľ mohol majetok zaťažiť, resp. ho scudziť alebo inak sa dotknúť podstaty fideikomisu len v prípadoch, ktoré boli taxatívne vymedzené v právnom poriadku a za predpokladov, že tieto úkony boli odsúhlasené súdom )
9. všetci čakatelia fideikomisu mali právo buď kontrolovať  užívanie takéhoto majetku, alebo to v ich mene mohla realizovať tretia osoba ( dôvod – zachovanie vlastníctva podstaty – úžitkové )
10. majiteľ fideikomisu bol povinný znášať obmedzenia, ťarchy, ktoré mohli vzniknúť v súvislosti s užívaním majetku
11. Osoba, ktorá sa stanovovala na dedenie:

1. na základe primogenitúry ( najstarší syn )
2. na základe majorátu ( najbližšia rodina tejto osoby – ak ich bolo viac, tak najstarší člen )

Zánik fideikomisu

1. zrušením ( zmluva o založení sa zrušila ) – so zrušením  a dohodou o vrátení fideikomisu musel súhlasiť jednak majiteľ fideikomisu a jednak zrušenie musel odobriť príslušný súd
2. ak v rodine, ktorá fideikomis prijala, neboli stanovení ďalší čakatelia ( vymretím čakateľov a uplynutím 40. rokov od ich vymretia
3. ak zanikla majetková podstata fideikomisu

Poručníctvo

( stará prednáška )

Poručnícky pomer prvotného významu znamenal ochranu rodina nad dieťaťom. Až vývojom sa z kolektívnej ochrany vytvoril vzťah individuálneho právneho pomeru a ten vykonávali príbuzní. V druhej polovici feudalizmu sa poručnícky vzťah dostal do podoby, že vykonávateľ poručníctva musel konať tak aby osoba poručenca mal z tohto výkonu prospech. Táto skutočnosť bola pod kontrolou štátneho úradu. Zo súkromno-majetkového vzťahu sa vyvinul verejno-právny vzťah. Pod poručnícky pomer spadali všetky deti, ktoré stratili predčasne otca, jeho smrťou zanikla otcovská moc. Poručníctvo sa mohlo vytvoriť ku chlapcom ak sa stali sirotami v čase nedospelosti. Vo vzťahu ku dievčatám, tie boli pod poručníckym vzťahom až do vydaja. Poručnícky vzťah sa vykonával k osobám choromyseľným, do vyzdravenia danej osoby.

Druhy poručenstva rozdeľujeme na základe kritéria vzniku

1. prirodzené poručenstvo – pripadala na základe FUP buď matke alebo starému otcovi. Prirodzený poručník túto funkciu vykonával vždy bez účtovacej povinnosti. Prirodzení poručníci mali vždy zákonný nárok na výkon tejto funkcie. V prípade ak sa zistilo, že poručník nevykonával svoje povinnosti mohol byť pozastavený výkon.
2. zákonné – zo zákona patril výkon poručníckeho práva za predpokladu, že dosiahli 24 rokov svojho veku. Čo sa týka bočného príbuzenstva najprv nastupovali agnáti a potom kognáti. Pritom o tom kto mal byť z agnátov poručníkom rozhodoval príbuzenský vzťah, ak bol rovný starší vylučoval mladšieho.
3. testamentárne – vzniklo na základe ustavenia v testamente. Testamentárne poručenstvo vznikalo, že v otcovom testamente bol niekto ustanovený alebo bol niekto ustanovený v testamente otcovho otca, teda toho kto vykonával otcovskú moc. Testamentárne poručenstvo mohlo vzniknúť nielen vo vzťahu ku narodenému dieťaťu ale aj vo vzťahu ku nasciturovi.
4. ustanovené právom – vznikalo na základe rozhodnutia poručenskej vrchnosti a to vždy za predpokladu, že nebolo poručníka, ktorý by si mohol robiť nárok na výkon z prirodzeného, zákonného alebo testamentárneho alebo vznikalo vtedy ak poručenstvo úradne zrušili pre neplnenie povinností a v tom prípade musel ustanoviť nejakú inú osobu. Platila zásada, že výkonom poručenstva mohla byť poverená len taká osoba, ktorá bola rovnakého stavu ako dieťa. To bolo zárukou toho, že majetok dieťaťa bude spravovaný normálne, že sa zachová a že poručník sa nebude obohacovať.

Aj podľa FUP zastávanie týchto povinností sa považovalo za čestnú občiansku povinnosť. Nebolo zvykom, aby niekto odmietol túto funkciu. Predpokladalo sa, že ten kto bude o poručenstvo požiadaný tak ho aj preberie.

1. Neprevzatie

5. vzdialené bydlisko od majetku o ktorý sa mal starať
6. veľa vlastných detí
7. ak zastával verejný úrad
8. ak nevedel čítať a písať
9. z dôvodu veku – menej ako 24 a viac ako 60

Okrem týchto to mohlo byť aj

10. ak bol zo súdnej moci uznaný za márnotratného
11. vedenie nemravného spôsobu života
12. ak išlo o zločinca
13. ak samy žili vo veľkej biede
14. ak išlo o ženy s výnimkou matky
15. ak bol ťažko telesne choré alebo trpeli duševnou chorobou

2. Právomoci poručníka

16. určiť smer výchovy, vzdelania dieťaťa
17. mal právo trestať toto dieťa ale iba napríklad zavretím
18. ak chcel vykonať zásadné zásahy hlavne do majetku musel si žiadať súhlas súdu

Vo všeobecnosti poručníkovi prináležali všetky povinnosti otca a zároveň s výkonom funkcie mal určité práva

19. aby mu bola priznaná určitá odmena, najmä z určitej časti z nehnuteľnosti
20. mal nárok na úhradu nákladov, ktoré vynaložil v prospech poručenca
21. mal nárok nato aby po ukončení vzťahu bol majetok riadne prevzatý a aby bol oslobodený od povinností. Tento nárok mohol byť zo strany poručníka súdne požadovaný

Rodinné zverenstvo – fideicomis

Rodinné zverenstvo bol majetok, ktorý bo venovaný na to, aby sa udržiaval určitý lesk (image) šľachtických rodín. Teda tých šľachtických rodín, ktorým ostával len šľachtický titul, prišli pri hospodárení o majetok. Fideicomis bol zriadený u nás v 17. storočí. Jeho ďalší rozvoj je známy z 18 storočia. Dôvodom zavedenia bolo zachovať šľachtické rody a chrániť ich v smere majetkovo-právnej, a opäť ich v majetkovo-právnom a politickom stave povzniesť na feudálnu úroveň. Na to aby fideicomis vznikol bolo potrebné spísať Zakladaciu listinu. Pričom zakladacia listina aby bola považovaná za platnú musela spĺňať určité náležitosti. K podstatným patrili tieto

22. skutočnosť, že ten kto bol zakladateľom - poskytovateľom musel byť šľachtického stavu. Nebolo podstatné či sa dával hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, ale muselo sa jednať o majetok, s ktorým zakladateľ voľne disponoval.
23. osoby vo vzťahu ku, ktorým sa tento fideicomis zriaďoval museli byť tiež šľachtického stavu. Tieto osoby nemuseli byť členmi rodiny toho, kto tento majetok zakladal.
24. len šľachtic mohol založiť majetok vrámci fideicomisu aj pre úplne cudzí šľachtický rod. Zakladateľ musel do zmluvy stanoviť určitý nástupnícky poriadok, to znamená v tej listine muselo byť stanovené presne dedenie majetku. Do procesu dedenia majetku musela byť stanovená jedna konkrétna osoba, nemohlo sa povedať, že budúcnosti dedí celá rodina. Bolo zaužívané akési pravidlo a to, že v prvom rade prichádzal do úvahy prvorodený syn tejto rodiny. Nemuselo to však platiť a to vtedy, ak sa tento majetok zapisoval na osobu, ktorá bola najstaršou z tohoto šľachtického rodu.

Čo sa týka tej skutočnosti, že pre koho mohol byť fideicomis  zriaďovaný, pôvodne mohol byť darovaný len mužovi, nepredpokladalo sa že ňou mohla byť žena aj keď bola najstaršou. Dosiahol sa stav, že po vymretí mužov mohli nastúpiť ženy. Dosiahla sa zásada, že pri ďalšom dedení dedili prví muži. Zakladacia listina bola právoplatná aj vtedy, keď k nej bolo pripojené kráľovské schválenie. Musela byť zaprotokolovaná u župných orgánov, kam tento majetok patril. Zakladacia listina nesmela byť formulovaná tak, aby z jej podstaty sa mohlo v právnej rovine usudzovať, že sa zakladacou listinou ukracujú tretie osoby. Tento fideicomisný majetok  nesmel byť žiadnym spôsobom zaťažený. V prípade fideicomisného majetku hovoríme, že tento bol predmetom deleného vlastníctva. To znamenalo, že sa rozlišovalo

25. vlastníctvo podstaty tohto majetku
26. vlastníctvo úžitkové tohto majetku

Vlastníctvo podstaty tohto majetku patrilo jednak majiteľovi a všetkým čakateľom, teda tým ktorý v tej listine prichádzali do úvahy. Bolo dôležité, že sa museli vytvoriť určité spôsoby, na základe ktorých mohlo dôjsť ku kontrole hospodárenia s týmto majetkom a to z toho dôvodu, aby sa zachovala podstata (istina) tohto majetku.

3. Vlastníctvo úžitkové tohto majetku – patrilo výhradne majiteľovi fideicomisného majetku. Znamenalo to, že majiteľ fideicomisu mal právo užívať a požívať tento majetok. Mohol tento majetok dať do árendy niekomu inému, ak ho dal do árendy tak ho mohol takto dať len na dobu užívania majetku, práva tohto majetku. Úžitkové vlastníctvo znamenalo, že majiteľ fideicomisu bol povinný, ak sa objavili nejaké dlhy počas vlastníctva tieto dlhy splácať. Bol oprávnený majetok spravovať. Pri spravovaní sa nesmel dotknúť zníženia podstaty (istiny). Nemal právo scudziť rôznym spôsobom tento majetok a to nielen celý majetok ale aj jednotlivé časti a v prípade ak ho porušil, tak takýto scudzovací akt bol  neplatný. Ako sankcia by nastúpila strata fideicomisného majetku. Nesmel tento majetok zaťažiť a ak tak urobil zaťaženie bolo neplatné. Výnimkou bola skutočnosť, že mal právo disponovať s týmto majetkom maximálne do výšky jednej tretiny a to buď mohol tento majetok zaťažiť alebo scudziť alebo ho mohlo zameniť za iný a to v prípade ak nastali okolnosti nevyhnutné, o ktorých rozhodoval súd, pričom platnosť nastávala vtedy ak s týmto konaním vyslovil súhlas príslušný súd.

1. Zánik fideicomisu

27. zaniknutím majetkovej podstaty
28. jeho zrušením – mohlo nastať ak nebolo ďalších čakateľov na tento fideicomis
29. ak súhlasil pôvodný majiteľ a ak s tým súhlasili všetci čakatelia zakladacej zmluvy a s celým týmto konaním súhlasil súd
30. uplynutím štyridsať ročnej lehoty. Začínala so počítať od roku skutočnosti, keď posledný majiteľ tohto fideicomisu urobil posledný právny úkon s týmto fideicomisom.