Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny štátu a práva na Slovensku

Manželstvo (d7.doc)

Manželstvo

Pri individuálnej rodine. Riadenie manželsko-právnych vzťahov vychádza z cirkevnej náuky.

Nie hneď od začiatku ale tým ako rástla moc katolíckej cirkvi, riadili sa v zmysle ustanovení kanonického práva.

Jedinou výnimkou bolo obdobie osvieteneckých absolutistov, kedy sa obaja panovníci snažili obmedziť vplyv katolíckej cirkvi na zasahovanie do manželsko-právnych vzťahov.

Zahrňovali nielen manželský pomer ale aj zasnúbenie – snúbenecký pomer.

Zasnúbenie bola zmluva o budúcej zmluve.

FUP ju chápalo ako zmluvu v rámci ktorej si muž a žena sľubujú, že v budúcnosti uzavrú manželstvo.

Pokiaľ sa týka zasnúbenia, rozvojom FUP k platnosti zmluvy nepotrebovalo zrealizovanie osobitných právnych úkonov.

Zásahom katolíckej cirkvi sa stalo, že vonkajšími prejavmi bolo

1. výmena prsteňov
2. výmena prsteňov za obradu, vtedy keď bola katolícka cirkev silná

Zasnúbiť sa mohli len osoby, ktoré mali spôsobilosť na právne úkony.

FUP hovorilo, že zasnúbiť sa nemohli osoby, ktoré nemali spôsobilosť na právne úkony, pretože nemali dostatok rozumu. To znamenalo, že takúto snúbeneckú zmluvu nemohli uzavrieť nedospelé osoby.

Ak ju uzavreli nedospelé osoby, tá bola účinná ak ju uzavreli so súhlasom rodičov alebo túto zmluvu schválili po dovŕšení dospelosti.

Zasnúbenie bolo vylúčené ak tieto osoby mali menej ako sedem rokov, toto zasnúbenie nebolo účinné aby vytvorilo predpoklad na vytvorenie manželskej zmluvy

Právne ustanovenia snúbeneckej zmluvy

1. Vynútiteľných účinkov nebolo.
2. Vznikal nárok obom stranám na uzavretie manželstva.
3. Bolo možné žalovať strany a dá sa povedať vynucovať si manželstvo.
4. Súd mohol uložiť žalovanej strane povinnosť uzavretia manželstva ale len osobe, ktorá nebola rozhodnutá.
5. Súd nemohol zaviazať osobu, ktorá bolo rozhodnutá, že manželstvo so žalobnou stranou neuzavrie.

Majetková stránka.

1. darovateľská stránka mohla žiadať aby dar, toto dobrovoľné majetkové plnenie vrátila
2. ale aj snúbenica v prípade proklamovanej skutočnosti (nevera) mohla si ponechať všetky dary, ktoré jej snúbenec dal

Po snúbeneckom pomere vznikal manželský pomer.

Manželstvo je trvalé spoločenstvo spolužitia medzi mužom a ženou.

Aj tu je cítiť vplyv katolíckej cirkvi.

Vznik manželstva sa realizoval na základe manželskej zmluvy, vznikal sobášom.

Sobášna zmluva na našom území neexistovala od počiatku pretože predtým sa uzavretie sobáša realizovalo dvoma spôsobmi

1. únos ženy
2. zmluva o kúpe a predaji ženy

Únos ženy

1. najstaršia forma uzavretia manželstva, je dokladovaná
2. vychádzalo sa zo skutočnosti, že ak niekto uniesol ženu tak tým neskončil
3. Katolícka cirkev sa tvrdo zasadzovalo proti únosom, preto už Štefan I. vydal zákon aby si feudáli nezískavali manželky únosom
4. Nakoniec sa to podarilo a od vlády kráľa Kolomana je táto forma radikálne na ústupe

Predaj – kúpa ženy

1. tiež je dokázateľná
2. zmluva o kúpe a predaji ženy sa realizovala hlavne medzi otcami
3. ženích sám túto zmluvu nemohol uzavrieť, a žena bola doslova predmetom kúpy
4. uzavretiu zmluvy predchádzali ohľady. Šli si obzrieť ženu. Ak ohľady dopadli dobre, tak sa uzatvárala zmluva, pričom celý obnos nemusel byť odovzdaný hneď, mohol sa dať preddavok.
5. Zbytok majetkového plnenia sa mohol zrealizovať až po sobáši.
6. Samotná manželská zmluva nadobúdala účinnosť až manželskou súložou.

Sobášna zmluva – posledná forma.

Základom uzavretia manželstva musel byť súhlas obidvoch zmluvných strán, nevesty i ženícha.

Žiadna iná podmienka nebola. Je to zásluha katolíckej cirkvi.

Zásluhou cirkvi sa ustálil stav, že sa manželstvo uzatváralo na základe sobášnej zmluvy. Takto vyjadrujeme skutočnosť, že sa manželstvo uzatváralo na základe dohody ženícha a nevesty o tom, že uzavrú manželstvo. Môžeme povedať, že na základe tejto formy sa vylúčilo akékoľvek donucovanie či násilie. Tento spôsob uzatvárania manželstva  postupom času  katolícka cirkev ovládla natoľko, že všetky akty súvisiace s uzatvorením manželstva prechádzali cez ňu.

V prvej fáze cirkev manželstvo len požehnávala.

V ďalšej fáze sa žiadali cirkevné ohlášky.

V poslednej fáze cirkev žiadala, aby tento súhlas bol realizovaný pred tvárou cirkvi.

Z hľadiska časového vývoja a hlavne z Tridentského koncilu a jeho záverov dochádza k takej podobe uzatvárania manželstva ako je známa dnes teda v kostoloch, obojstranný súhlas.

Cirkev si osobovala právne upravovať všetky vzťahy medzi manželmi počas trvania manželstva, takisto si osobovala právne rozhodovať prípadné manželské spory. Celý tento právny úkon sa riadil kanonickým právom.

Tu je veľmi jasný vplyv kanonického práva na podstatu feudálneho uhorského práva.

V zmysle kanonického práva aj na našom území sa rozoznávalo:

1. manželstvo uzavreté
2. manželstvo konzumované.

Uzavreté vzniklo momentom uzavretia, akože podpísaním sobášnej zmluvy.

Konzumované bolo také štádium manželstva, ktoré začalo plynúť vykonaním súlože.

Pokiaľ sa týka cirkevného sobáša ako takého malo určité etapy, ktoré sa museli zachovať

1. ohlášky ktoré boli zavedené v 13 storočí

a realizovali sa tak ako teraz, kto s kým chce uzavrieť manželstvo

a pripomínalo sa, že ak niekto vie o prekážkach nech ich oznámi.

Ohlášky ak neboli zrealizované, tak tento akt nerealizácie nespôsoboval neplatnosť manželstva.

2. obojpolný súhlasný prejav vôle,

čo znamená, že tento prejav je manželskou zmluvou v ústnej podobe

K tomu sa pridružovali svedkovia.

Ak to bolo splnené tak formálno-právne bolo manželstvo uzavreté podľa FUP.

Vznikla skupina manželských prekážok, ktoré mali vplyv na právoplatnosť uzavretého manželstva alebo mali vplyv na uzavretie manželstva iným spôsobom. Rozoznávali sa dva druhy

1. prekážky vylučujúce

Ak existovali vylučujúce prekážky pri uzatváraní manželstva spôsobovali jeho neplatnosť.

2. prekážky zakazujúce

Zakazujúce prekážky nespôsobovali neplatnosť manželstva.

Vylučujúce prekážky možno rozdeliť

1. absolútne vylučujúce prekážky
2. relatívne vylučujúce prekážky

Absolútne vylučujúce prekážky

1. boli také, ktoré určitej osobe bránili v uzavretí manželstva s kýmkoľvek, generálne.

1. už existujúci manželský zväzok – ak jedna zo strán bola v manželskom zväzku, nemohla právoplatne uzavrieť platné manželstvo
2. slávnostný rehoľný sľub
3. ak niekto zastával vysoký cirkevný úrad – v prvých dobách feudalizmu sa kňazi ešte smeli ženiť
4. impotencia – znamenala, že musela byť známa už v čase uzavretia manželstva a musela byť trvalá. Impotencia musela byť dokázaná obhliadkou a prísahou svedkov. V prípade ak boli pochybnosti, súd mohol nariadiť aby manželia mohli ešte tri roky žiť spolu

Relatívne vylučujúce prekážky

1. na rozdiel od absolútnych bránili v uzavretí manželstva len medzi určitými dvoma osobami.

Boli to tieto:

1. pokrvné príbuzenstvo
2. duchovné príbuzenstvo
3. zákonné príbuzenstvo
4. švagrovstvo
5. spáchanie určitého deliktu – pri ňom FUP výslovne stanovovalo, že z uzavretia manželstva boli vylúčené tie osoby, ktoré si sľúbili manželstvo, a preto aby tento sľub mohli učiniť zabili svojho manželského partnera
6. nevera medzi dvoma osobami, ktoré si v súvislosti s touto neverou sľúbili manželstvo
7. rôznosť náboženstva – vylúčenie medzi kresťanmi a židmi, medzi kresťanmi a pohanmi a medzi katolíkmi a evanjelikmi.

Zakazujúce prekážky

1. nespôsobovali neplatnosť manželstva

1. cirkevný zákaz – ak manželské ohlášky boli zrealizované a niekto ich bonzol, tak do tohto momentu kým sa neprešetrila daná vec kňaz zakázal uzavrieť manželstvo.
2. zákaz v určitých časových periódach roka – advent, v posvätný čas roka
3. existujúci snúbenecký pomer – ak bol zasnúbený a nezrušil ho a uzavrel manželstvo s inou osobou
4. obyčajný sľub čistoty

Ďalšie manželské prekážky

1. znamenali neplatné manželstvo

1. uzavretie manželstva s osobami s nedostatočným vekom
2. duševná porucha
3. uzavretie manželstva ak sa po jeho uzavretí dokázalo, že jedna strana bola donútená
4. uzavretie manželstva, ktoré si pred jeho uzavretím sľúbilo, že nebude mať deti

Neplatné manželstvo znamenalo, to že z uzavretia tohto manželstva nevznikali žiadne právne účinky pre manželov ani pre deti, bez ohľadu kedy sa neplatnosť dokázala.

Domnelé – putatívne manželstvo bolo výnimkou, bolo také že sa dve manželské strany v priebehu uzatvárania manželstva nevedeli o určitých okolnostiach, ktoré spôsobovali neplatnosť manželstva. V tomto prípade takéto manželstvo bolo formálne platné, malo účinky nielen k manželom ale aj k deťom z tohto zväzku.

Zánik manželstva

Bol viazaný na dve skutočnosti

1. smrť partnera, partnerov
2. rozluka

Obidve okolnosti ak nastali, manželstvo právne zaniklo.

Smrť –vdova, vdovec mohli uzavrieť platné manželstvo, ak sa uzatváralo druhé alebo tretie manželstvo alebo ďalšie cirkev uplatňovala „sankciu“, že ďalšie manželstvo sa nepožehnávalo, malo to vplyv aj na obvenenie.

Rozluka – bol jednostranný právny akt, kedy jeden z manželov mohol kedykoľvek odísť a vtedy manželstvo zaniklo. Neskôr dôvody rozluky sa presne zákonom špecifikovali a k nim mohlo dôjsť zo strany manžela

1. ak dokázal manželkinu neveru

zo strany manželky

1. ak ju manžel zlomyseľne opustil
2. manžel manželku nespravodlivo obvinil z nevery
3. na zániku manželstva sa obe strany dohodli

Cirkev sa snažila sprísniť dané dôvody a vtedy bolo manželstvo delené na:

1. konzumované
2. a nekonzumované

V prípade konzumovaného manželstva nemohlo dôjsť k rozluke manželstva, pretože konzumované manželstvo sa mohlo ukončiť len smrťou.

V prípade nekonzumovaného manželstva, ktoré sa považovalo za nedokonanú sviatosť, bol pripustený spôsob a to hlavne od Tridentského koncilu, že k rozluke mohlo dôjsť ak sa zistilo, že jedna zo strán uzavrela rehoľný sľub.

Podľa FUP sa ustálila konečná podoba, že manželstvo je za života manželov nerozlučiteľné.

Feudálne právo poznalo aj rozvod od stola a od lóže, neznamenal právny zánik manželstva, ale znamenal zánik manželských povinností jednak spoločne žiť – od stola a od lóže. Aj tento inštitút bol podriadený kanonickému právu, keď sa stanovovalo kedy k tomu môže dôjsť, a to

1. ak jeden z manželov sa úmyselne dopustil manželskej nevery
2. ak jeden z manželov prestúpil z katolíckej cirkvi na inú vieru
3. ak partner navádzal druhého aby spáchal trestný čin
4. ak manžel kruto zaobchádzal s manželkou
5. ak jeden z partnerov bol ohrozovaný na zdravý alebo na živote

Takýto stav mohol byť

1. dočasný
2. trvalý

Rozvod od stala a lóže znamenal v rovine osobno-právnych vzťahov toľko, že sa zrušilo manželské spolužitie. V rovine majetkovo-právnej znamenal, že sa zrušilo manželské majetkové spoločenstvo.

Manželia zostali naďalej manželmi, nesmeli uzavrieť nové manželstvo.

Vzťahy počas trvania manželstva

Tieto možno rozdeliť:

rovina osobno-právnych vzťahov:

1. patrilo sem nielen právo ale aj povinnosť na pohlavný život
2. právo a povinnosť na spoločnú domácnosť
3. právo a povinnosť vzájomnej úcty a podpory medzi manželmi
4. vznikala rodičovská moc nad deťmi
5. muž sa stával hlavou rodiny
6. žena získavala manželovo meno, bola povinná sledovať ho do miesta bydliska

majetkovo-právna rovina

1. spočiatku platil princíp tvorenia majetkového manželského spoločenstva
2. toto majetkové manželské spoločenstvo vznikalo prijatím ženy do manželovej rodiny
3. toto prijatie ešte znamenalo, že týmto momentom vzniklo užívacie a požívanie právo ženy k tomuto majetku, ale zároveň celý majetok, ktorý ženy priniesla do manželského zväzku sa stal súčasťou majetku rodiny
4. v prípade, že žena zomrela, majetok, ktorý priniesla sa nevracal jej príbuzným ale zostal vlastníctvom jej manžela
5. neskôr došlo k istej modifikácii, ktorá priniesla zmenu v tom, že žena po uzavretí manželstva si mohla časť svojho majetku ponechať, mohla ním voľne disponovať

Nakoniec celá majetkovo-právna rovina dostala podobu vytvorenia inštitúcii ku, ktorým patrilo:

1. alimentačná povinnosť
2. spolunadobudnutý majetok
3. veno
4. obvenenie
5. prínos

Alimentačná povinnosť

1. vydržiavacia, neexistovala v tých obdobiach FUP, kedy celý majetok manželkin sa stal súčasťou majetku rodiny manželovej
2. táto alimentačná povinnosť vznikla až v dobe, keď si manželka mohla ponechať časť majetku
3. vtedy manželka mala právo na to aby ju manžel živil a vydržoval, aj keď mala vlastný majetok, vždy vtedy keď manželstvo nebolo rozdelené z viny manželky, vždy vtedy ak manželstvo nebolo rozlúčené z viny oboch manželov
4. s výnimkou týchto dôvodov alimentačná povinnosť nevznikala

Spolunadobudnutý majetok

1. za spolunadobudnutý majetok sa považoval ten majetok, ktorý manželia získali počas trvania manželského spolužitia
2. spolunadobudnutý majetok bol zakotvený až v Tripartite
3. výška spolunadobudnutého majetku sa zisťovala tak, že sa najprv zistila hodnota majetku po zániku manželstva a od tejto čiastky sa odpočítal majetok pri vzniku manželstva
4. v prípade zániku manželstva za života manželov sa tento spolunadobudnutý majetok – koakvizícia delil rovnakým dielom medzi manželov
5. toto právo na koakvizíciu existovalo len vrámci manželského zväzku, kde manželia neboli šľachtického stavu
6. manželstvo medzi šľachticmi nepoznalo inštitúciu koakvizície zo zákona, ale na koakvizícii sa mohli manželia šľachtického stavu dohodnúť.

Obvenenie

1. nebol nič iné ako majetok, ktorý patril manželke zo zákona alebo na základe sľubu manžela za predpokladu, že boli splnené dve podmienky zo strany manželky

1. vernosť
2. vstup do manželstva ako panna

Toto obvenenie súviselo so smrťou manžela. Obvenenie bolo dvojakého druhu

1. zákonné
2. sľúbené

Zákonné obvenenie – jeho výška závisela od dvoch skutočností

1. ku akému stavu manželka patrila
2. po koľkokrát bola vydatá

Stav znamenal toľko, že manželka vyššieho šľachtica v porovnaním s manželkou stredného šľachtica dostala dvojnásobné obvenenie.

Podľa toho koľkokrát bola vydatá

1. pri prvom vydaji získala plnú výšku obvenenia,
2. pri druhom len polovicu, a tak ďalej
3. pričom nato aby mohlo nastať plnenie zo zákona bolo potrebné, aby

1. manželstvo bolo platné alebo aspoň putatívne
2. aby bolo manželstvo konzumované
3. aby manželka bola manželkou šľachtica, zákonné obvenenie patrilo manželke len z donačných majetkov

Predmetom obvenenia mohli byť

1. nehnuteľnosti
2. peniaze

Žena napriek tomu, že splnila všetky podmienky nemusela byť obvenená v týchto prípadoch:

1. manželská nevera
2. dobrovoľné vzdanie sa obvenenia
3. spáchanie niektorého presne stanoveného trestného činu
4. ak bolo manželstvo rozlúčené a manžel zomrel až potom

Nárok zo strany manželky bol nepremlčateľný.

Sľúbené obvenenie:

1. patrilo manželke len na základe zmluvy alebo testamentu
2. jeho výška bola v podstate neobmedzená
3. Narozdiel od zákonného obvenenia nemuselo ísť o konzumované manželstvo, stačilo ak išlo o manželstvo právoplatne uzatvorené.
4. Mohla ho dostať žena, ktorá bola neverná a nebola vydatá za šľachtica.
5. Ak žena mala nárok na zákonné aj sľúbené obvenenie, tak ak prijala sľúbené obvenenie zanikal jej nárok na zákonné obvenenie.

Veno

1. bol hnuteľný ale mohol byť aj nehnuteľný majetok, ktorý žena priniesla do rodiny pri uzatvorení alebo počas trvania manželstva
2. v podobe nehnuteľnosti bolo veno len výnimočne
3. vzťah ženy a veno bol vzťahom, kde vlastnícke právo ostávalo žene
4. jediná výnimka bola u vecí spotrebiteľných
5. manžel mal k veci len užívacie a požívacie právo, po ukončení manželstva inak ako smrťou sa veno vracalo manželke
6. bolo absolútne jedno ako sa manželstvo ukončilo

Prínos

1. ako osobitná forma – za prínos FUP považovalo majetok, ktorý manželka priniesla do manželstva a nepatril pod pojem veno
2. narozdiel od vena do prínosu patril aj ten majetok, ktorý manželka dostala počas alebo pri uzatváraní manželstva od manžela alebo od tretej osoby alebo od svojej rodiny
3. prínos zostával vo vlastníctve ženy, čo znamenalo, že s prínosom mohla disponovať len žena

Pomery rodičov a detí

Pomer rodičov a detí manželských:

1. FUP považovalo za manželské to dieťa, ktoré bolo narodené v platnom manželstve alebo v takom bolo počaté.
2. Pokiaľ sa týka platnosti manželstva bolo za také považované aj domnelé – putatívne.
3. Pokiaľ sa týka manželského pôvodu detí, mohol byť na základe súdneho rozhodnutia manželský pôvod detí prekvalifikovať na nemanželské.
4. V prípade, že sa nepodarilo takýmto konaním dokázať nič tak sa nič nemenilo, ak sa však dokázal opak, tak dieťa ostávalo manželským ale nemohlo dediť celý majetok. Takéto konanie sa mohlo konať na návrh otca.
5. Na rovnakej úrovni ako deti  manželské boli považované aj deti nemanželské ak boli osobitným kráľovským výnosom legitimované. Okrem kráľovského výnosu mohlo dôjsť aj k legitimácii nemanželských detí takzvaným následným manželstvom, to znamená prirodzení rodičia dieťaťa dodatočne uzavreli manželstvo.
6. Žena ako menejcenná osoba nemôže dať vyhlásenie, ktorým by uškodila svojím deťom. Príbuzný môže namietať. Okrem tohoto spôsobu k následnej legitimácii mohlo dôjsť aj dišpenzovaním od pápeža ak bolo manželstvo uzavreté neplatne, mohol spätne manželstvo legitimovať a tým aj nemanželský pôvod detí.
7. Dodatočné manželské legitimačné účinky mohlo priniesť len za predpokladu, že manželstvo bolo uzavreté medzi prirodzenými rodičmi a to muselo byť dokázané. Následné manželstvo muselo byť uzavreté platným spôsobom.
8. Prirodzení rodičia už v čase počatia dieťaťa mali právnu spôsobilosť na uzavretie manželstva.
9. Vzájomný pomer medzi rodičmi a deťmi manželskými nám spadajú pod oprávnenia rodičov k deťom a tie nazývame Rodičovskou mocou .

Rodičovská  moc patrila v podstate rovnako obom rodičom, ale postavenie otca bolo reálne silnejšie kvôli tomu, že okrem rodičovskej moci existovala otcovská moc.

Rodičovská moc

1. rodičia boli oprávnení vykonávať právo dozoru nad deťmi, za predpokladu, že deti žili v spoločnej domácnosti a boli nimi vyživované
2. právo určovať pre deti miesto pobytu, bydliska
3. mali právo aby deti s nimi žili v spoločnej domácnosti. Ak sa stal taký prípad, že deti žili u inej osoby alebo prípadne iná osoba deti zadržiavala mali právo na vydanie detí
4. určovať spôsob výchovy dieťaťa. Ak sa u rodičov vyskytli rôzne názory na výchovu detí nastupovala otcovská moc. Smer výchovy dieťaťa stanovoval otec.
5. otec dávali súhlas na sobáš detí. V prípade sporu bolo rozhodujúce stanovisko otca.
6. právo aby vykonávali primárne práce v domácnosti a na hospodárstve. Všetko čo deti prácou nadobudli sa stávalo súčasťou spolunadobudnutého majetku detí a rodičov
7. rodičia vo vzťahu k deťom mali právo v prípade núdze žiadať alimentačnú povinnosť (vyživovaciu).

Povinnosť rodičov

1. chrániť svoje deti
2. povinnosť výživy k deťom
3. ak mali deti osobný majetok, mali povinnosť chrániť a spravovať tento majetok
4. povinnosť prevedenia deľby majetku

1. mali povinnosť vydať diel majetku. K synom vtedy ak
2. ak kruto zaobchádzali so svojím synom
3. ak rodičia márnotratne nakladali s majetkom
4. ak sa syn so súhlasom otca oženil
5. čo sa týka dcér
6. dcéry mali nárok na požívanie rodinného majetku až dovtedy kým sa nevydali.
7. slobodné dievčatá v prípade, že im otec zomrel mali právo dievčie Ius Capirale – vlasové právo a teda , že až do vydaja mali nárok na primerané zaopatrenie a nárok na veno v prípade vydaja. Obsah tohto práva závisel od toho, kto po smrti otca bol povinný plniť toto právo. Ak dievča malo bratov, tak táto povinnosť prechádzala na synov a títo mali povinnosť zabezpečiť svojim sestrám
8. slušné bývanie
9. slušné zaopatrenie

Pričom pojem slušné bývanie a zaopatrenie sa odvodzoval od stavu a majetku, k akému stavu rodina patrila a aký majetok vlastnila.

Ak nemala brata, tak toto právo prechádzalo na bratov otcov a obsah práva bol ten istý ako by mali tieto dievčatá bratov.

1. Ak neboli bratia ani otcovi bratia tak Ius Capirale prechádzalo na štát
2. štát bol zmocnený aby vykonal dedičské právo,
3. dievčatá mali nárok aby mohli bývať v otcovskom dome
4. mohli až do vydaja používať otcovský majetok
5. a aby im z hnuteľného majetku bola vydaná štvrtka – štvrtina.

Zánik rodičovskej moci:

1. fyzickou smrťou rodičov
2. právnou smrťou rodičov
3. momentom realizovania deľby majetku – v najstarších dobách
4. prepustenie detí z rodičovskej moci, najmä keď nebol majetok, ktorý by bol predmetom dedenia
5. odňatie výkonu rodičovskej moci súdnou cestou, ak rodičia porušovali rodičovské právomoci

Vzťahy nemanželských deti a rodičov:

1. nemanželské dieťa bolo také, ktoré sa narodilo slobodnej matke, ale s tou výnimkou, že predtým bola vydatá a dieťa bolo počaté v manželstve
2. Ak sa narodilo vydatej žene, za predpokladu, že jej manželstvo bolo vyhlásené za neplatné.
3. Ak sa jednalo o domnelé manželstvo.
4. Medzi nemanželské deti, ktoré sa narodili v platnom manželstve ale súdnou cestou sa dokázalo, že toto dieťa má nezákonný pôvod, je od niekoho iného ako od manžela.

FUP nemanželské deti rozdeľovalo:

1. deti ako Naturales – deti, ktoré sa narodili ovdovenej alebo ešte nevydanej matke, za predpokladu, že žila normálnym spôsobom
2. deti, ktoré sa narodili ženám, ktoré vykonávali prostitúciu
3. deti, ktoré sa narodili z cudzoložstva
4. deti, ktoré sa narodili z pokrvného príbuzenstva
5. deti, ktoré sa narodili z rodičov, z ktorých jeden bol viazaný slávnostným sľubom čistoty

1. Toto zaraďovanie detí malo vplyv, že mali určité drobné rozdiely.
2. Nemanželské deti mali nižšie právne postavenie ako manželské deti. Tieto sa považovali za deti, ktoré mali nelegitímny pôvod.
3. Toto nižšie právne postavenie mali v oblasti verejného aj súkromného práva.

Verejné právo

1. takéto deti nemali právo zastávať verejné úrady a funkcie, neskôr sa to upravilo, že nemohli zastávať cirkevné funkcie
2. nemohli byť členmi cechov

Tieto obmedzenia boli zrušené v období osvieteneckého absolutizmu.

Súkromné právo

1. v podstate ho môžeme charakterizovať tak, FUP ponechávalo na ľubovôli rodičov ako sa budú správať ku svojím nemanželským deťom, či si budú plniť všetky povinnosť, niektoré alebo žiadne
2. v domácich pomeroch boli považované za menejcenných členov. Takéto deti sa pomenovávali oficiálne Pangharti, ktoré síce žili na hospodárskom dvore otca, ale nežili v spoločnej domácnosti.

Otcovská moc

1. podľa FUP ju môžeme charakterizovať ako súhrn práv a povinností, ktoré patrili otcovi alebo starému otcovi zo strany otca detí vo vzťahu k synovi alebo starého otca vo vzťahu vnukom
2. otcovská moc vznikla narodením dieťaťa, pričom muselo byť podmienkou, že sa dieťa narodilo zo zákonného manželstva alebo putatívneho manželstva
3. otcovská moc zanikala dosiahnutím plnoletosti
4. obsah otcovskej moci mali svoj vývin

V najstarších dobách bol veľmi široký, postupom času sa zužoval. Môžeme hovoriť hlavne o obsahu otcovskej moci v osobno-právnom vzťahu

1. otec mal právo svoje deti trestať na tele, na slobode. Toto právo trestať je právo pokrokovejšieho FUP, v najstarších dobách mal právo predaja do otroctva a zabitia. Otec mal právo predať dcéru do manželstva
2. oprávnenie otca držať u seba svoje dieťa
3. menovať svojmu dieťaťu poručníka
4. otec bol zákonným zástupcom dieťaťa

Majetkovo-právna rovina obsahu otcovskej moci

1. otec mal právomoc spravovať majetok dieťaťa, čo znamenalo, že táto správa sa vykonávala bez povinnosť vyúčtovania správy majetku a v rámci nej mal právo disponovať majetkom, v prípade núdzi mohol disponovať majetkovou podstatou majetku dieťaťa.

Vývinom dochádzalo k obmedzovaniu majetkovo-právnej roviny a to tým, že otec bol povinný správu majetku zúčtovávať poručenským úradom.

Zánik otcovskej moci

1. fyzickou smrťou dieťaťa alebo otca
2. právnou smrťou
3. ak sa otec stal vojenským zajatcom, ale v prípade prepustenia sa jeho moc obnovovala
4. prepustením z otcovskej moci – dosiahnutím dospelosti alebo plnoletosti
5. vo vzťahu ku dcéram otcovská moc zanikla vydajom bez ohľadu na vek.
6. otcovská moc zanikla absolútne a navždy
7. Ak sa dcéra vydala pred vekom plnoletosti a ovdovela pred plnoletosťou nevracala sa pod otcovskú moc.

Poručníctvo

Poručnícky pomer prvotného významu znamenal ochranu rodina nad dieťaťom.

Až vývojom sa z kolektívnej ochrany vytvoril vzťah individuálneho právneho pomeru a ten vykonávali príbuzní.

V druhej polovici feudalizmu sa poručnícky vzťah dostal do podoby, že vykonávateľ poručníctva musel konať tak aby osoba poručenca mal z tohto výkonu prospech. Táto skutočnosť bola pod kontrolou štátneho úradu.

Zo súkromno-majetkového vzťahu sa vyvinul verejno-právny vzťah.

Pod poručnícky pomer spadali všetky deti, ktoré stratili predčasne otca, jeho smrťou zanikla otcovská moc.

Poručníctvo sa mohlo vytvoriť ku chlapcom ak sa stali sirotami v čase nedospelosti.

Vo vzťahu ku dievčatám, tie boli pod poručníckym vzťahom až do vydaja.

Poručnícky vzťah sa vykonával k osobám choromyseľným, do vyzdravenia danej osoby.

Druhy poručenstva rozdeľujeme na základe kritéria vzniku:

prirodzené poručenstvo

1. pripadala na základe FUP buď matke alebo starému otcovi
2. prirodzený poručník túto funkciu vykonával vždy bez účtovacej povinnosti
3. prirodzení poručníci mali vždy zákonný nárok na výkon tejto funkcie
4. v prípade ak sa zistilo, že poručník nevykonával svoje povinnosti mohol byť pozastavený výkon

zákonné

1. zo zákona patril výkon poručníckeho práva za predpokladu, že dosiahli 24 rokov svojho veku
2. čo sa týka bočného príbuzenstva najprv nastupovali agnáti a potom kognáti
3. pritom o tom kto mal byť z agnátov poručníkom rozhodoval príbuzenský vzťah, ak bol rovný starší vylučoval mladšieho

testamentárne

1. vzniklo na základe ustavenia v testamente.
2. testamentárne poručenstvo vznikalo, že v otcovom testamente bol niekto ustanovený alebo bol niekto ustanovený v testamente otcovho otca, teda toho kto vykonával otcovskú moc
3. testamentárne poručenstvo mohlo vzniknúť nielen vo vzťahu ku narodenému dieťaťu ale aj vo vzťahu ku nasciturovi.

ustanovené právom

1. vznikalo na základe rozhodnutia poručenskej vrchnosti a to vždy za predpokladu, že nebolo poručníka, ktorý by si mohol robiť nárok na výkon z prirodzeného, zákonného alebo testamentárneho alebo vznikalo vtedy ak poručenstvo úradne zrušili pre neplnenie povinností a v tom prípade musel ustanoviť nejakú inú osobu
2. platila zásada, že výkonom poručenstva mohla byť poverená len taká osoba, ktorá bola rovnakého stavu ako dieťa
3. to bolo zárukou toho, že majetok dieťaťa bude spravovaný normálne, že sa zachová a že poručník sa nebude obohacovať.
4. Aj podľa FUP zastávanie týchto povinností sa považovalo za čestnú občiansku povinnosť
5. nebolo zvykom, aby niekto odmietol túto funkciu
6. predpokladalo sa, že ten kto bude o poručenstvo požiadaný tak ho aj preberie.

Neprevzatie

1. vzdialené bydlisko od majetku o ktorý sa mal starať
2. veľa vlastných detí
3. ak zastával verejný úrad
4. ak nevedel čítať a písať
5. z dôvodu veku – menej ako 24 a viac ako 60

Okrem týchto to mohlo byť aj

1. ak bol zo súdnej moci uznaný za márnotratného
2. vedenie nemravného spôsobu života
3. ak išlo o zločinca
4. ak samy žili vo veľkej biede
5. ak išlo o ženy s výnimkou matky
6. ak bol ťažko telesne choré alebo trpeli duševnou chorobou

Právomoci poručníka

1. určiť smer výchovy, vzdelania dieťaťa
2. mal právo trestať toto dieťa ale iba napríklad zavretím
3. ak chcel vykonať zásadné zásahy hlavne do majetku musel si žiadať súhlas súdu

Vo všeobecnosti poručníkovi prináležali všetky povinnosti otca a zároveň s výkonom funkcie mal určité práva

1. aby mu bola priznaná určitá odmena, najmä z určitej časti z nehnuteľnosti
2. mal nárok na úhradu nákladov, ktoré vynaložil v prospech poručenca
3. mal nárok nato aby po ukončení vzťahu bol majetok riadne prevzatý a aby bol oslobodený od povinností. Tento nárok mohol byť zo strany poručníka súdne požadovaný

Rodinné zverenstvo – fideicomis

Rodinné zverenstvo bol majetok, ktorý bo venovaný na to, aby sa udržiaval určitý lesk (image) šľachtických rodín. Teda tých šľachtických rodín, ktorým ostával len šľachtický titul, prišli pri hospodárení o majetok. Fideicomis bol zriadený u nás v 17. storočí. Jeho ďalší rozvoj je známy z 18 storočia.

Dôvodom zavedenia bolo zachovať šľachtické rody a chrániť ich v smere majetkovo-právnej, a opäť ich v majetkovo-právnom a politickom stave povzniesť na feudálnu úroveň.

Na to aby fideicomis vznikol bolo potrebné spísať Zakladaciu listinu. Pričom zakladacia listina aby bola považovaná za platnú musela spĺňať určité náležitosti. K podstatným patrili tieto

1. skutočnosť, že ten kto bol zakladateľom - poskytovateľom musel byť šľachtického stavu. Nebolo podstatné či sa dával hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, ale muselo sa jednať o majetok, s ktorým zakladateľ voľne disponoval.
2. osoby vo vzťahu ku, ktorým sa tento fideicomis zriaďoval museli byť tiež šľachtického stavu. Tieto osoby nemuseli byť členmi rodiny toho, kto tento majetok zakladal.
3. len šľachtic mohol založiť majetok vrámci fideicomisu aj pre úplne cudzí šľachtický rod.
4. zakladateľ musel do zmluvy stanoviť určitý nástupnícky poriadok, to znamená v tej listine muselo byť stanovené presne dedenie majetku
5. do procesu dedenia majetku musela byť stanovená jedna konkrétna osoba, nemohlo sa povedať, že budúcnosti dedí celá rodina. Bolo zaužívané akési pravidlo a to, že v prvom rade prichádzal do úvahy prvorodený syn tejto rodiny. Nemuselo to však platiť a to vtedy, ak sa tento majetok zapisoval na osobu, ktorá bola najstaršou z tohoto šľachtického rodu.

Čo sa týka tej skutočnosti, že pre koho mohol byť fideicomis  zriaďovaný, pôvodne mohol byť darovaný len mužovi, nepredpokladalo sa že ňou mohla byť žena aj keď bola najstaršou.

Dosiahol sa stav, že po vymretí mužov mohli nastúpiť ženy.

Dosiahla sa zásada, že pri ďalšom dedení dedili prví muži.

1. Zakladacia listina bola právoplatná aj vtedy, keď k nej bolo pripojené kráľovské schválenie.
2. Musela byť zaprotokolovaná u župných orgánov, kam tento majetok patril.
3. Zakladacia listina nesmela byť formulovaná tak, aby z jej podstaty sa mohlo v právnej rovine usudzovať, že sa zakladacou listinou ukracujú tretie osoby.

Tento fideicomisný majetok  nesmel byť žiadnym spôsobom zaťažený.

V prípade fideicomisného majetku hovoríme, že tento bol predmetom deleného vlastníctva. To znamenalo, že sa rozlišovalo

1. vlastníctvo podstaty tohto majetku
2. vlastníctvo úžitkové tohto majetku

Vlastníctvo podstaty tohto majetku

1. patrilo jednak majiteľovi a všetkým čakateľom, teda tým ktorý v tej listine prichádzali do úvahy
2. bolo dôležité, že sa museli vytvoriť určité spôsoby, na základe ktorých mohlo dôjsť ku kontrole hospodárenia s týmto majetkom a to z toho dôvodu, aby sa zachovala podstata (istina) tohto majetku

Vlastníctvo úžitkové tohto majetku

1. patrilo výhradne majiteľovi fideicomisného majetku
2. znamenalo to, že majiteľ fideicomisu mal právo užívať a požívať tento majetok
3. mohol tento majetok dať do árendy niekomu inému, ak ho dal do árendy tak ho mohol takto dať len na dobu užívania majetku, práva tohto majetku
4. úžitkové vlastníctvo znamenalo, že majiteľ fideicomisu bol povinný, ak sa objavili nejaké dlhy počas vlastníctva tieto dlhy splácať
5. bol oprávnený majetok spravovať
6. pri spravovaní sa nesmel dotknúť zníženia podstaty (istiny)
7. nemal právo scudziť rôznym spôsobom tento majetok a to nielen celý majetok ale aj jednotlivé časti a v prípade ak ho porušil, tak takýto scudzovací akt bol  neplatný
8. ako sankcia by nastúpila strata fideicomisného majetku
9. nesmel tento majetok zaťažiť a ak tak urobil zaťaženie bolo neplatné
10. výnimkou bola skutočnosť, že mal právo disponovať s týmto majetkom maximálne do výšky jednej tretiny a to buď mohol tento majetok zaťažiť alebo scudziť alebo ho mohlo zameniť za iný a to v prípade ak nastali okolnosti nevyhnutné, o ktorých rozhodoval súd, pričom platnosť nastávala vtedy ak s týmto konaním vyslovil súhlas príslušný súd

Zánik fideicomisu:

1. zaniknutím majetkovej podstaty
2. jeho zrušením – mohlo nastať ak nebolo ďalších čakateľov na tento fideicomis
3. ak súhlasil pôvodný majiteľ a ak s tým súhlasili všetci čakatelia zakladacej zmluvy a s celým týmto konaním súhlasil súd
4. uplynutím štyridsať ročnej lehoty. Začínala so počítať od roku skutočnosti, keď posledný majiteľ tohto fideicomisu urobil posledný právny úkon s týmto fideicomisom.