Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny štátu a práva na Slovensku

PRED ŠTÁTOM (e1.doc)

PRED ŠTÁTOM

Prvé doklady o existencii človeka na území Slovenska je zo staršej doby kamenej, 200 000 p.n.l.

Vtedy boli klimatické podmienky u nás veľmi drsné a preto sa ľudia usadzovali v blízkosti termálnych prameňov. Hlavné nálezisko sa nachádza v Gánovciach pri Poprade.

Paleolit 200 000 – 35 000 p.n.l. máme ďalšie doklady o človeku – Považie, okolie Bojníc

Mladší paleolit 35 000 – 8 000 p.n.l.

Tu sa našli rôzne primitívne nástroje a náradia (nože, rydlá, ...).

Z tohoto obdobia máme aj pozostatok prvého umeleckého diela – Venuša z Moravian nad Váhom. Jej vek odhadujú na základe uhlíkovej metódy asi na 22 000 rokov.

Znamená to, že máme jasný dôkaz, že tento človek nebol nejaký superprimitív. Svoje  predstavy vkladal do umeleckých diel. Je to obdobie, kedy sa naše podnebie značne otepľuje. Došlo ku značnému sťahovaniu, najmä zvierat, ktoré sú chladomilné (mamuty, soby, ...)

Mladšia doba kamenná 6 000 – 2 900 p.n.l. – neolit.

Ľudia na našom území už začali pestovať prvé hospodárske plodiny, chovali domáce zvieratá. Zachovali sa vyhladené pracovné nástroje. Kultúra daného človeka sa prejavila výrobou keramických predmetov – lineárna keramika. Nachádzajú sa tu drobné plastiky ľudí. V neolite človek na našom území definitívne prešiel od lovu na poľnohospodárstvo. Archeológovia tvrdia, že toto obdobie je zároveň prelomovým z hľadiska riadenia užších spoločenstiev (rodín). Šéfom sa stáva muž. Zdôvodňuje sa to tým, že v mužských hroboch sa nachádza viac darov ako v ženských.

Eneolit – neskorá doba kamenná 2 900 – 1 900 p.n.l. Najtypickejšou skutočnosťou je fakt, že sa pri obrábaní pôdy používajú drevené radlá

Doba bronzová 1 900 –  700 p.n.l.

Poľnohospodárstvo si upevnilo postavenie v živote človeka. Sú doklady o tom, že ako ťažné zviera sa začal používať kôň. Doba priniesla rozvoj umeleckej činnosti človeka, vzniká množstvo šperkov. Po roku 1500 bol kameň definitívne vytlačený ako zdroj na výrobu pracovných nástrojov a zároveň máme konkrétnejšie správy o tom, že v Európe sa nachádzalo prvé etnikum doložené písomnými prameňmi – Gréci.

Doba železná 800 p.n.l. .

Je zároveň prelomom pre naše územie v tom, že máme písomné doklady o etniku na našom území. Týmto etnikom boli Kelti. Kelti boli zlomom pre celú Európu. Nielen preto, že sú považovaní za najrozšírenejšie etnikum v Európe pred Kristom, ale aj preto lebo sa s nimi viaže nové osídľovanie Európy. U nás sú náleziská v Stupave, okolo rieky Hron. Priniesli sem množstvo pozoruhodností, ktoré čerpali iné etniká ako napríklad nohavice, používanie hrnčiarskeho kruhu, zaslúžili sa o to, že aj na našom území sa začali objavovať prazárodky „štátnej organizácie“, takzvané oppidá. Na východnom Slovensku na Zemplína, na strednom Slovensku je významným náleziskom keltských hradísk Liptovská Mara. Centrom keltského života na našom území bolo okolie Bratislavy. Kelti priniesli na naše územie razenie mincí. Rozlišujú sa do dvoch druhov a to

1. Biatec
2. Nonus

Biatec – niečo ako naša desaťkorunáčka, ten kríž je prevzatý z keltskej mince, ktorá sa našla na našom území.

Priniesli sem kosy, kosáky a mnoho iných záležitostí. Síce to bol barbarský a divoký kmeň, ale zo všetkých, ktoré sa prehnali našim územím bol najcivilizovanejší.

Germáni boli opakom Keltov. Boli to aj na svoju dobu veľmi divoké kmene, ktoré dokázali zlikvidovať množstvo pozitíve, ktoré priniesli Kelti. Na našom území hovoríme o Markomanoch a Kvádoch. Kmeň Vagabundov v západnej Európe bol najdivokejším.

Po sťahovaní ďalších etník sa dostávame do 5 a 6 storočia, kedy dochádza k masívnemu sťahovaniu národov a vrámci neho sa dostávajú na naše územie Slovania, naši predkovia.

SLOVANIA

Avari začali robiť nájazdy na naše územie. Z tohoto dôvodu sa dostávame ku Samovej ríši. Pretrvávajú romantizujúce názory na Slovanov (holubičí národ). Každé etnikum bolo poznamenané podmienkami svojho okolia. Slovania boli v drsných podmienkach

3. príchod z veľkej diaľky (Dneper – Tripjať , Visla – Bug)
4. podmienky na našom území

Písomný záznam byzantského historika: Slovania bývajú v žalostných chatrčiach. Ďaleko sú oddelené a neustále sa sťahujú. Používajú jazyk a to celkom barbarský. Sú statný. Farba pleti nie je príliš biela, farba vlasov nie svetlá. Nie sú čierna, sú červenovlasý. Slovania vedú život drsný a primitívny a sú stále špinaví.

Civilizačný stupeň bol taký aký bol, a preto naši predkovia museli byť krutí ak chceli prežiť.

SAMOVA RÍŠA

Je útvarom veľmi diskutovaným. Samova ríša nie je do dnešných dní archeologicky preukázaná. Hovoriť o nej ako o prvom štátnom útvare Slovanov je diskutabilné, a ako o prvom štáte Slovákov nereálne. Ťažko z nej možno niečo nájsť, ak existovala 35 rokov podľa Fredegarovej kroniky. Je to krátka doba na prejavenie civilizácie. Samotná Fredegarova kronika je diskutabilná, je to jediný premeň hovoriaci o existencii Samovej ríše.

Fredegarova kronika – nie je jasné kto ju napísal,  s tým že ju napísal Fredegar sa stretávame až v 16 storočí. Nie je ničím doložené, či to bol jeden autor alebo ich bolo viac. Ani nevieme kedy a kde bola spísaná. Obsah Fredegarovej kroniky sa netýkal výlučne Samovej ríše, ale boli to vlastne dejiny Franskej ríše. Ak by nedošlo k stretu frankov a slovanov, tak sa o slovanoch nedozvieme nič. Okrem Fredegarovej kroniky hovoria o Samovej ríši aj iné diela, ale z neskoršieho obdobia. Dokázalo sa to slohovým a jazykovým rozborom, že celé časti čerpali a opisovali z Fredegarovej kroniky.

Samotné pomenovanie Sama , nie je jasné kto to je. Všetky kroniky aj Fredegarova kronika požívajú toto označenie pre tohto muža. Nie je možné doložiť, či sa jedná o meno alebo priezvisko, dokonca sú názory, že to bol panovnícky titul Samo           sám             samojediný             samovládca. Hovorí sa o tom, že mal pôvod franský, ale aj toto je možné spochybniť tým, že Samo je od židovského Samuel a tak sa núka ďalšia hypotéza, že nemusel byť frankom ale je možné, že mal keltský pôvod. Na to, že nemusel byť germánom, nám môže slúžiť aj skutočnosť, že v 7 storočí sa všetci obyvatelia mnohonárodnostného franského kráľovstva označovali ako frankovia. Fredegarova kronika ďalej hovorí, že bol kupec, že okolo rokov 623 – 624 dal dokopy kupeckú karavánu a šiel k slovanom. Ale núka sa otázka, s čím chcel obchodovať, karavána musela pochodovať niekoľko stoviek kilometrov, nevieme ani presne kam mal namierené. Zdá sa však, že ak tu karavána bola, že nemohla viesť nič iné ako zbrane. Je známe, že avari sa sťahovali a slovania potrebovali veľmi kvalitné zbrane (slovanské boli horšie). Fredegarova kronika označuje Sama ako kráľa slovanov, ale samotné označenie kráľ nebolo známe u slovanov, to bolo len presunuté do germánskeho chápania spoločnosti. Čím však zaujal Samo slovanov, že sa postavil do čela vzbury, kupec ?

V Fredegarovej kronike sa hovorí, že Samo uznal nadvládu frankov a franského kráľa. Núka sa záver, že franský kupec bol asi obchodníkom so zbraňami, naše územie bolo považované za územie obrany franskej ríše, že bol vyjednávačom medzi frankami a slovanmi a môžeme ho dokonca posunúť do úlohy špióna.

Z Fredegarovej kroniky vieme, že panovanie trvalo 35 rokov, mal údajne 12 manželiek, 22 synov a 15 dcér. Ani z Fredegarovej kroniky ani z iných záznamov nevieme, kde Samova ríša bola. Mohla byť niekde na južnej Morave. Franská ríša zrejme zasahovala na územie Slovenska, severného Rakúska a východných Čiech.

VEĽKÁ  MORAVA

Prvý štátny útvar u nás

- kmeňovým zväzom bola Samova ríša

Veľká Morava vznikla spojením Nitrianskeho a Moravského kniežatstva

1. násilný proces a dlhotrvajúci okolo roku 833 - 836
2. byzantský panovník Konštantín Porfyrogenethos toto územie pomenoval ako Veľká Morava ( 933 )
3. Slovensko , Čechy , severné Rakúsko : štátnym útvarom naších predkov
4. na základe Frankfurtského snemu v roku 822 boli označovaní ako Moravania = Slovania

Veľká Morava mala niekoľko panovníkov a fázy označované ako prelomové

5. vláda kniežaťa Rastislava : skvelý diplomat a politik , na rozdiel od Svätopluka nebol vojensky orientovaný

863 : na žiadosť Rastislava príchod na Veľkú Moravu Konštantína a Metoda

6. prínos christinizácie ( realizovala sa vo vzťahu ku Byzantskej ríši ),  písma a rozvoj štátnopolitickej roviny
7. budoval VM ako nezávislý štát , ak by prijal christinizáciu z Franskej ríši = tlak na VM a zníženie samostatnosti VM
8. Byzantská ríša v tomto období nemala a nechcela mať politické záujmy v stredoeurópskom priestore
9. Franská ríša aj po príchode Konštantína a Metoda ( prípad biskupa Wichinga ) robila tlak na VM a chcela mať politický vplyv na VM = to sa prejavilo aj ďalej vo vzniku a vývoji  Českého štátu ( medzi Čechmi a Nemcami historicky dané nepriateľstvo )
10. Uhorský štát a neskôr Uhorské kráľovstvo nebolo bol tlakom žiadnej významnej mocnosti

ŠTÁTNA  ORGANIZÁCIA  A  PRÁVNY  PORIADOK

Štátna organizácia :

Zemská , krajinská správa : územná správa štátu , systém najvyšších orgánov štátu a ich vzájomnými vzťahmi

Dvorská správa : správa panovníkovho majetku

Veľká Morava : ranofeudálna monarchia od 833 do polovici 10. storočia + ranofeudálny Uhorský štát

11. panovník a jeho rod štát vlastnil
12. zemská správa je totožná s dvorskou správou

Miestna správa : administratívno-teritoriálne rozdelenie štátu na menšie územné jednotky a spôsob spravovania týchto jednotiek ( ako dnešné okresy )

Pozemkovo-vrchnostenská správa : systém správy feudálov nad poddanými

Ústredná správa na Veľkej Morave :

13. na čele panovník : oficiálny titul knieža , najvyšší zákonodárny orgán , správny a súdny , riadil tento orgán
14. nástupnícka postupnost " abunkulát " : vždy po strýkovi  nasledoval jeho synovec na jeho mieste ( až do pádu Veľkej Moravy , pričom Mojmír 2. bol synom Svätopluka )
15. štátny aparát sa na Veľkej Morave vytvoril z panovníckej družiny = družiníci = boli výkonným orgánom , dohľad nad realizáciou panovníkových nariadení
16. nádvorný župan = palatín
17. taverník = správca ( hlavne financie )
18. stolník , čašník = boli bezprostredne v styku s panovníkom , posluhovali mu
19. dvorská kancelária : vyhotovovanie spisov , na čele vzdelaní ľudia
20. duchovní : biskupi a arcibiskupi

Miestna správa :

21. rozdelený na hradské župy
22. správny orgán boli hradiská , na čele boli  župani ( zastupovali panovníka )
23. výkonými orgánmi boli družiny
24. župani si vytvárali svoje vlastné pomocné orgány
25. bolo to prebrané z Franskej ríše

UHORSKÝ  ŠTÁT

26. koncom 9. a začiatkom 10. storočia : 895- 902 sa v oblasti okolo Dunaja a Tisy usadil maďarský kmeňový zväz ( predkovia Maďarov )
27. historickou pravdou je , že na tomto území maďari našli už osídlené a žijúce slovanské obyvateľstvo ( je doložené , že Slovania tu už boli v 5. - 6. storočí )
28. najstarší záznam o Slovákoch je zo 14. storočia
29. maďari dostali pomenovanie od hlavného kmeňa Meder
30. slovanské obyvateľstvo tu žijúce , maďari nazývali Ugry = Uhry = Uhorsko
31. maďarské kmene patrili k mongolsko-ugrofínskym kmeňom
32. 955 : bitka pri rieke Lech
33. medzník spočíval v tom , že po sérii víťazstiev maďarských kmeňov prišla zdrvujúca porážka ( bavorské a české vojsko )
34. upustili od dobytkárskeho - kočovného spôsobu = usadenie = vznik Uhorského štátu
35. funkcia vojvodcu kmeňa sa dedila v kmeni Meder v rode Arpáda
36. začiatky sú spojené s Gejzom I.
37. prvý uhorský kráľ bol Štefan I. ( 1000 )
38. prevažná časť Slovenska sa nestala hneď na začiatku súčasťou Uhorska ( stred a sever nie ) , vytvorilo sa osobitné územie Pohraničnké vojvodctvo , sídlom sa stala Nitra a plnilo dve úlohy :

1. malo slúžiť na rozšírenie Uhorského štátu na sever
2. nárazníkové územie , ktoré malo chrániť Uhorský štát voči silnejšie postaveným štátom , vtedajšie Poľsko a Kyjevská Rus

ŠTÁTNA  ORGANIZÁCIA

39. na čele panovník : prvý uhorský kráľ Štefan I. ( dokázal definitívne zjednotiť rozštiepené kmene , presadzoval prijatie kresťanstva )
40. dôležitú úlohu mala cirkev pri vzniku štátov v strednej Európy  
41. každý kmeň po príchode na naše územie mal vlastných bohov = zjednocujúcim činiteľom bol kresťanský boh = vplyv kresťanstva ( kmeňoví bohovia utláčaní do uzadia )
42. nástupnícka postupnosť : princíp seniora = najstarší člen rodu
43. od 12. storočia zásada primogentúry : nástupcom je najstarší syn
44. Kráľovská rada
45. Kráľovská kancelária

Individuálne orgány - palatín , hájil záujmy panovníka a chránil ho

                                  - krajinský sudca

                                  -  taverník

46.    - dvorníci

Miestna správa :

47. zásluhou Štefana I. došlo k vzniku miestnej správy
48. kráľovské komitáty = župy , správa v rámci žúp sa organizovala výlučne v prospech panovníka , treba za ňou vidieť vyberanie daní
49. historickou pravdou je , že kráľovský komitát je prevzaný od Slovanov + dostali sa tam aj prvky z hradskej sústavy Franskej ríše
50. na čele kráľovského komitátu boli kráľovský úradníci = župani a mali svoje orgány , vojsko + ostatných úradníkov , ktorí napomáhali výkonnu tejto správy
51. členili sa na menšie správne jednotky : a, centuriáty - centurioni
52.                                                               b, dekanáty - dekurioni / dekani

PRÁVNY  PORIADOK

Na Veľkej Morave , základom bolo nepísané obyčajové právo

53. nielen domáceho pôvodu , obyčajové právo + niektoré písanné zákony nekodifikačného charakteru prevzaté z Byzantskej ríše ( rešpektuje sa za vlády panovníka , ktorý ich prijal , nie za jeho nástupcu )
54. Zákon sui liudem ?
55. anonymnú ................
56. Nomocanon
57. Synagoga
58. Collectio canonum
59. všetky právne pamiatky , ktoré nám hovoria o politike alebo obchodnej činnosti Veľkej Moravy a iných krajín : Forheimský mier
60.                      Mier Regensburský
61.                      Industria tue
62.                      Rafenschtatelský colný poriadok
63.                       Moravsko-paňonské legendy ( najstaršie legendy , ktoré hovoria o živote sv. Cyrila a   Metoda ) , významné aj tým , že sú vlastne najstaršími knihami , životopismi na území Slovenska , zachytávajúce život svätých

Ranofeudálny Uhorský štát :

Právne pamiatky :

Legendy o sv. Štefanovi :

64. najstaršia je Legenda Maior , vznikla asi koncom 11. storočia , autor neznámy
65. Legenda Hartwikova , vznikla asi na zač.12.storočia , a to prepracovaním Legendy Maior
66. Legenda Minor , vznikla asi koncom 12. storočia
67. Druhá Legenda Hartwikova , z konca 12. storočia
68. najdôležitejšia je prvá a všetky obsahujú pomerne málo historických dátových údajov

Legenda o sv. Imrichovi , vznikla asi koncom 11. storočia , obsahuje množstvo hodnoverných údajov

Legenda o sv. Ladislavovi

Základom uhorského práva bolo obyčajové právo , postupne sa však vytvárali písomné zákony ( stretávame sa s nimi v kronikách , zachytávajúcimi údaje )

Kroniky :

69. anonymná kronika kráľa Belu III.
70. kronika Jána Turociho : Codex Turocianus , tiež Codex Colarianus alebo Codex Admontensis

Rané feudálne Uhorsko

Okrem legiend, ktoré hovoria aká bola situácia na našom území, vyskytujú sa aj právne pamiatky, ktoré nie sú kódexmi. Základom je však obyčajové právo. Dochádza k vydávaniu zákonov jednotlivými panovníkmi. Normotvorná činnosť sa realizovala v rámci panovníka, účasť šľachty je sporadická. Panovník v ranom feudalizme vydával zákony sám alebo hlavne v závere tohto obdobia v spolupráci s panovníkovou radou prípadne na zhromaždeniach šľachty. V záverečnej etape existencie ranofeudálneho uhorského štátu sa na našom území prejavujú vplyvy na tvorbe dielčích zákonov.

Poznáme aj súbory zákonov, ktoré sa snažili riešiť spoločenské vzťahy, ktoré sa vyskytovali v tomto období a preto ich nazývame zákony prvých Arpádovcov. Základom boli zákony vydané za prvého kráľa teda za Štefana I. Zákony Štefana I sa však zachovali v niekoľkých verziách. Najstaršou verziou je Codex Admontenzis. Samotný názov pochádza z miesta objavenia sa tohto diela v Admontskom kláštore v Štajersku. Našiel sa v knižnici v polovici 19 storočia. Usudzuje sa, že táto zbierka pochádza zhruba z 12 storočia. Ak si uvedomíme skutočnosť, že Štefan I. panoval v rokoch 997 – 1038 je jasné, že nebola spísaná za jeho života, ale že sa spísala na základe ústneho podania. Tento Codex Admontenzis je najstaršou rukopisnou zbierkou. Teda zrejme táto zbierka obsahuje zákony Štefana I. v najpravejšej podobe

Okrem Codexu Admontenzis existujú ďalšie dve zbierky zákonov Štefana I., pričom obidve zbierky na základe rozborov historikov pochádzajú z 15 storočia. Ide o zbierky Codex Turocianus a Codex Colarianus. V 16 storočí vznikla najmladšia zbierka zákonov Štefana I. a to Codex Ilošváriho. Tento Codex Ilošváriho pochádza z roku 1544. Je najmladšou zbierkou zákonov Štefana I. a teda ústne odovzdávanie zákonov ich mohli v danej časovej postupnosti značne skresliť. Napriek tomu bol Codex Ilošváriho vzatý do Zbierky Uhorského práva. Táto zbierka, najkomplexnejšia zbierka uhorského práva sa nazýva Corpus Iuris Hungarici. Tie staršie zbierky boli zatlačené do úzadia, pričom Ilošváriho Codex sa značne líši od Codex Admontezis. Zákony Štefana I. sa podľa Corpus Iuris Hungarici delili na dve časti

1. prvá časť – obsahuje napomenutie Štefana I. svojmu synovi Imrichovi. Skladá sa z úvodu a 10 hláv, pričom tento úvod neobsahuje veľa právnych inštitútov, sú to skôr ponaučenia Imrichovi ako vládnuť. Hlavne, aby vládol v súčinnosti s katolíckou cirkvou, pretože táto má byť ďalej základným elementom udržania Uhorského štátu. Na základe rozboru prvej časti sa väčšina historikov prikláňa k tomu, že boli použité zvraty, ktoré dokazujú, že táto kniha bola napísaná v 13 storočí
2. druhá časť – obsahuje podstatné viac informácií o vtedajšom feudálnom práve na našom území. Táto druhá časť obsahuje množstvo právnych inštitútov z trestného práva, verejného práva. Určité právne normy, ktoré sa dotýkajú vzťahov štátu k židovskému obyvateľstvu. Značná časť zákonov Štefana I. má protižidovský charakter. Išlo o židovské zákonodarstvo, židia nemali rovnaké postavenie s ostatným obyvateľstvom. Táto druhá kniha sa skladá z úvodu, má 55 častí, čiže kapitol. Ustanovenia sú dobre rozobraté, ktorá sa dotýkajú
3. vlastníckych vzťahov
4. osobnej slobody
5. domovej slobody

Zákony svätého Ladislava – skladajú sa z troch kníh

6. prvá kniha – ustanovenia, ktoré boli prijaté na zhromaždení šľachty roku 1092 Ladislavom I. Má 42 kapitol
7. druhá kniha – má 18 kapitol . Táto druhá kniha vznikal opäť na stretnutí panovníka so šľachtou. Miesto sa uvádza na Panónskej hore, ale rok nie je daný. Ustanovenia sa dotýkajú trestného práva
8. tretia kniha – nie je známy ani rok ani miesto vzniku. Má 29 kapitol a tak ako aj druhá kniha tieto časti obsahujú ustanovenia trestného práva, ale aj verejného práva.

Historici sa zhodujú, že prvá kniha je autentická. Druhé dve knihy nie sú autentické, boli spísané oveľa neskôr, s tým že boli spísané na základe ústneho podania.

Zákony svätého Kolomana – sú rozdelené do dvoch kníh

9. prvá kniha – 84 kapitol. Predovšetkým súkromné právo
10. druhá kniha – 15 kapitol. V podstate zodpovedá čo je v prvej knihe

Feudálna rozdrobenosť

(polovica 11 storočia – 1382 – koniec Anjouovcov u nás)

Anjouovci u nás, či už to bol Karol Róbert alebo Ľudovít Veľký sa snažili o likvidáciu feudálnej rozdrobenosti. Počas feudálnej rozdrobenosti šlo o taký vzťah, kedy medzi panovníkom a šľachtou bol panovník len Primus Inter Pares. V tomto období sa tak posilnilo postavenie feudálov, že feudálne panstvá predstavovali také samosprávne jednotky, že nepodliehali správe panovníkom, boli to aj jednotky súdne, policajné, právne. Platili len tie predpisy, ktoré vydal ten ktorý feudál. Z hľadiska štátu je tento systém nevýhodný, môže tento štát rozleptať až do jeho zániku. Keď sa Anjouovci dostali na trón ako protežanti pápežskej kúrie, snažili sa likvidovať tento systém a podarilo sa im to.

V tomto období dochádza k zavádzaniu emfyteutického alebo nemeckého práva. Preto nemeckého, lebo na naše územie jeho základy priniesli nemeckí kolonisti. Toto právo bolo podstatne pokrokovejšie. Zlepšenie bolo predovšetkým v postavení poddaných. Emfyteutické právo umožňovalo prechod na peňažnú rentu. Toto obdobie je obdobím, keď sa upúšťa od naturálnej renty a prechádza sa na peňažnú rentu. K emfyteutickému právu sa mohol obyvateľ dostať

11. bol v skupine nemeckých kolonistov, vtedy sa používal princíp personality k už zavedenému princípu teritoriality
12. mohol si ho zakúpiť. Po zložení určitej čiastky mohol požívať ustanovenia emfyteutického práva.

Na základe emfyteutického práva došlo na našom území

13. k členeniu ornej pôdy a pasienkov na takzvané sesie. Sesia bola usadlosť a jedna sesia u nás malo veľkosť asi 12 hektárov.
14. poddaný nemusel robotovať na dominikálnej pôde ak mal prenajatú rustikálnu, stačilo ak zaplatil
15. poddaný sa mohol hocikedy sťahovať
16. rozdelenie dediny na intravilán a na extravilán
17. zmenil sa vzhľad dedín a to tak, že dedina bol jedna ulica a domy sa stavali z oboch strán

Obdobie feudálnej rozdrobenosti je známe kolonizačnými trendmi a to nielen vnútornou kolonizáciou (zemianska) ale aj cudzia predovšetkým nemecká kolonizácia. Kolonizačný pohyb vznikol zhruba v 13 storočí ako odozva na tatársky vpád a porazenie Tatárov ale zároveň aj úbytok obyvateľstva, kedy ostalo množstvo pôdy ladom. Kolonistom za to, aby sa pôda začalo obrábať sa poskytovali daňové úľavy. Kolonisti dostali pôdu, maximálne boli viazaní vojenskou povinnosťou ale neodvádzali žiadne dávky. Lehota daňových prázdnin bola vždy stanovená buď na 5, 15, 25 rokov. Všetky dediny s názvom Lehota, Lehôtka vznikli za účelom vnútornej kolonizácie.

Šoltýska kolonizácia bola vnútornou kolonizáciou. Princíp bol rovnaký. Šoltýskou ju nazývame preto, že sa vzťahovala predovšetkým na územie východného Slovenska a ten, kto uzatváral zmluva na prenajatie územia sa volal šoltýs. Na západnom Slovensku sa nazýval Advocatus. Ten, kto organizoval túto kolonizáciu mal určité výhody, ktoré nazývame ako výhody dedičného richtára. Vždy bolo podmienkou, aby sa táto pôda stala úrodnou. Šoltýs aj advocatus sa vo všeobecnosti nazýval lokátor. Bol dedičným richtárom, mal rozsiahle práva a to

18. vlastniť mlyn
19. vlastniť pivovar
20. vlastniť krčmu

Táto funkcia lokátora bola dedičná

Mestská kolonizácia bola väčšinou vonkajšou kolonizáciou, hlavne nemeckou. Na jej základe vznikla Levoča, časť Popredu. V kolonizácii je potrebné vidieť nie nejakú zaostalosť ale preberanie dobrých zvykov, jednoducho bola taká doba a kooperácia sa vypláca v každom čase.

ŠTÁTNE ORGÁNY

V tomto období sa vytvára pojem štátu. Tento pojem korešpondoval s vtedajším pojmom Svätoštefanskej koruny ako symbolom jednoty. Pojem Svätoštefanská koruna sa zakotvil definitívne až v Tripartite. Pojem Uhorskej koruny, teda štátu sa skladal z dvoch častí, podľa vtedajšej náuky

21. idea koruny
22. organické učenie o štáte

Idea koruny – nebolo nič iné ako teritoriálny princíp, to znamená že feudálny uhorský štát nebolo len územie Uhorska ale aj Banát, Sedmihradsko, Slavónsko. Na základe toho, ktorý panovník tú ktorú časť dobil alebo stratil

Organické učenie o štáte je princípom personality. Počas feudalizmu znamenalo spojenie panovníka so šľachtou. V pojme Uhorského štátu vyjadroval skutočnosť, že plnohodnotnými občanmi štátu sú len stavy.

V tomto období hlavne za panovania Ondreja II. dochádza k rozdávaniu majetkov. To znamená, že uhorský panovník nevlastnil celý štát. Pre z pojmu Dvorská správa sa oddelil pojem Zemská alebo Krajinská správa, teda správa štátu. Dvorská správa, správa panovníkovho majetku ustupuje do úzadia. Na čele Zemskej správy stál panovník. Postupne sa prechádza od seniorátu ku primagenitúre, aj keď nebol vždy zachovávaný. Šľachta mal právo voľby panovníka. Každý panovník ak nastúpil na základe postupnosti podpisoval korunné reverzy alebo ak nastúpil na základe voľby volebné kapitulácie. V obidvoch prípadoch šlo o zmluvy medzi panovníkom a šľachtou. Podstatou bol záväzok panovníka, že počas svojej vlády bude rešpektovať princípy takzvanej Uhorskej feudálnej ústavy . Uhorská feudálna ústava boli ustanovenia Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222 v rôznych obmenách, podstatou bol princíp spolužitia. Teda, ktoré práva má šľachta ktoré jej panovník nemohol zobrať a ktoré povinnosti má šľachta, ktoré musí plniť.

V období feudálnej rozdrobenosti vznikla svojprávne inštitúcia, ktorú nazývame Vierohodné miesta . Bola to reakcia na stav vzdelania obyvateľstva. Nastúpili po poklese významu osôb Pristav. Pristavy sa skorumpovali sa preto nastúpili vierohodné miesta. Tak pristavy ako aj vierohodné miesta mali len kontrolovať právne úkony. Aby bola istota, že právny úkon bude platný, tak ho potvrdzovali. Vierohodné miesta boli kláštory, konventy, čiže cirkevné inštitúcie, lebo sa predpokladalo, že nebudú tak skorumpované. Každé vierohodné miesto malo svoj znak, kde bol kráľovský znak. Ak sa dala pečať, znamenalo to, že obe strany sú uzrozumené s obsahom právnych úkonov. Významným u nás v okolí Košíc bol kláštor v Jasove.

Feudálna rozdrobenosť znamenala medzník vo vývoji Uhorského štátu. Medzníkom boli podstatné zmeny v štátnej organizácii, ktoré ovplyvnili ďalší vývoj. Miestna správa v tomto období prešla zásadnými zmenami, kde z pôvodne kráľovského komitátu dochádza k zmene na šľachtický komitát. Celý proces premeny z kráľovského komitátu na šľachtický komitát prešiel dvoma etapami

1. v prvej etape existoval paralelne nový šľachtický komitát, ktorý fungoval ako samosprávna organizácia slobodného šľachtického obyvateľstva. Existoval aj hradský obvod, základ z ranofeudálneho štátu. Tento hradský obvod znamenal správu, v rámci župy, nad slobodnými, poloslobodnými a neslobodnými obyvateľmi župy. V rámci hradského obvodu existovali pozostatky kráľovského komitátu so všetkými úradníkmi aj ich členením. Na čele bol hradský župan, veliteľ vojska, sudca a samotný hradský obvod sa delil na
2. hrad
3. podhradie – spravoval ho kastelán
4. centuriáty
5. dekanáty
6. obce – ako základné jednotky
7. Na konci 13 storočia dochádza k tomu, že táto paralelná správa zaniká a ostáva len šľachtický komitát. V šľachtickom komitáte sa hradský župan stáva hlavným predstaviteľom šľachtického komitátu a označujeme ho názvom hlavný župan, sudca sa stáva zástupcom s názvom podžupan. Hlavný župan si menoval viacerých podžupanov a tí boli menovaní z okruhu jeho rodiny.

Zásadnou zmenou bolo, že centuriát a dekanát zanikajú tým, že zlučujú a vznikajú nové správne jednotky, teda okresy. Na čele okresu stáli úradníci, ktorí mali na starosti súdnu agendu a nazývame ich slúžny. Každý šľachtický komitát sa v podstate členil na 4 okresy (niektoré mali aj 6 až 8 okresov). Šľachtický sa volal preto, že v období feudálnej rozdrobenosti, hlavne za Ondreja II. došlo až k abnormálnemu rozdávanie majetkov a tak zaniká stabilný príjem kráľa aj jednotiek miestnej správy.

Základnou odlišnosťou  medzi kráľovským a šľachtickým komitátom bola skutočnosť, že kým v kráľovskom komitáte sa systém miestnej správy vykonával v prospech panovníka, celé úradníctvo vyberalo dane v prospech panovníka, v systém šľachtického komitátu sa vyberanie daní realizovalo v prospech panovníka ale aj komitátnej šľachty, bol to v istom zmysle príjem za vernosť kráľovi.

Systém šľachtických komitátov sa v Uhorsku zachoval až do roku 1848. Pokus o zmenu bol a to na 5 rokov za panovania Jozefa II. v roku 1785, systém šľachtických komitátov dávajú do úzadia a do popredia sa dostávajú dištrikty. Celý ten pohyb v rokoch 1848-1849 bol výsledkom úsilia šľachty v šľachtickom komitáte. Tento systém sa zachoval, stával sa samosprávnym systémom, bol nezávislým od kráľovskej moci. Kráľovská moc závisela na mienke a názore komitátnej šľachty. Ak to porovnáme s iným štátmi v stredovekej Európe, je to unikátny systém, hlavne s Českom, kde vznikla Krajská správa, ale šľachta nemala takú moc. Aj po roku 1848, napriek tomu, že došlo k rušenie poddanstva, vplyv komitátnej šľachty napriek tomu, že bola formálno-právne zrušená existoval až do roku 1867. V šľachtickom komitáte sa prvý krát objavujú okresy.

Vzťahy uhorského štátu s českým štátom – v roku 1335 došlo k uzavretiu Vyšehradskej dohody medzi Jánom Luxemburským a Karolom Róbertom z Anjou. Bolo to zmluva o priateľstve a spolupráci, medzi týmito dvoma štátnymi útvarmi. Sľúbili si vojenskú pomoc v prípade útoku, vydávanie zbehov a dohodli sa na čestných hospodárskych vzťahoch.

PRÁVNY PORIADOK

Platilo to čo platilo v období ranného feudalizmu. To znamená, že platilo všeobecné tradičné, obyčajové právo. Feudálna rozdrobenosť bola zlomom aj v právnom poriadku. V rovine Práva sa feudálna rozdrobenosť prejavovala v systéme právneho partikularizmu, teda existovali dva systémy práva. Teda právo šľachtické (zemské, krajinské) a partikulárne práva (mestské, banské, kanonické, vinohradnícke, ...).

Zemské právo malo podporný – subsidiárny charakter ku partikulárnemu právu, teda v tých právnych vzťahoch, ktoré partikulárne právo neupravovalo sa používali zemské, krajinské alebo šľachtické práva. Napríklad banské právo neupravovalo trestný čin vraždy a tak nastúpili ustanovenia krajinského práva.

V období feudálnej rozdrobenosti druhým medzníkom  bola skutočnosť, že sa utvoril a právne zakotvil taký systém právnych vzťahov, ktoré označujeme ako Uhorská šľachtická alebo stavovská ústava. To boli oprávnenia šľachty voči panovníkovi, samozrejme aj povinnosti. Základom práv a povinností boli zlaté buly.

Začiatkom zlatých búl bola Zlatá bula Ondreja II. z roku 1222. Tento relatívne slabý panovník bol prinútený šľachtou vydať túto zlatú bulu, ktorou si šľachta v Uhorsku snažila zabezpečiť svoje práva doterajšie ale aj budúce postavenia. Zlatá bula Ondreja II. obsahovala ustanovenia verejno-právneho charakteru. Bola vydaná v 7 exemplároch, ale ani jeden sa nezachoval, všetko čo vieme je z opisu z roku 1318. Najvýznamnejšie ustanovenia Zlatej buly Ondreja II., teda základ Uhorskej šľachtickej alebo Stavovskej ústavy, jednak zabezpečovali šľachte, že podliehala súdnej právomoci kráľovi alebo jeho zástupcovi. Boli spravidla súdení raz do roku v stoličnom Belehrade. Šľachtica nebolo možné uväzniť bez súdneho rozsudku. Šľachta si vymohla, že jej pozemky boli daneprosté, šľachtic nebol povinný bojovať za záujmy kráľa mimo územia Uhorska. Ak sa zúčastnil na zahraničnej výprave, mal právo na uhradenie všetkých výdavkov, ktoré mu vznikli.

Zlatá bula nepredstavovala jediný dokument svojho druhu v stredovekej Európe, ale vyznačovala sa väčším ústupom práv kráľa. Táto skutočnosť spočívala v tom, že šľachta v prípade nedodržiavania práv kráľom mala právo beztrestného ozbrojeného odporu. Dozor nad zachovávaním ustanovení Zlatej buly bol zverený palatínovi. V neskorších bulách došlo k zásadným zmenám ďalšou bola Zlatá bula z roku 1231, ktorá nie je ani obsiahnutá v Corpus Iuris Hungarici. Jej ustanovenia v podstate vychádzali z prvej zlatej buly. Podstatnou zmenou bolo, že dozor na zachovávaním ustanovení bol zverení katolíckej cirkvi (arcibiskupovi), a pri nedodržaní je ustanovení nebolo beztrestné právo ozbrojeného odporu. Jedinou právomocou ostrihomského arcibiskupa bolo to, že mohol exkomunikovať a dať kráľa do kliatby. Tým, že ho exkomunikoval strácal platnosť jednej časti svojej korunovácie. Ďalšia bula je z roku 1267 vydaná Belom IV. a opäť nie je obsiahnutá v Corpus Iuris Hungarici, ale korešponduje s článkami predchádzajúcich dvoch. Ondrej III. vydal v roku 1297 ďalšiu, ktorá je rovnaká ako predchádzajúce dve. Všetky štyri vytvárali základ Uhorskej šľachtickej alebo Stavovskej ústavu a na ne sa odvolávala aj uhorská šľachta až do konca feudalizmu, teda do roku 1848.

STAVOVSKÁ MONARCHIA

( 1382 – 1526 )

Stavovská monarchia začína roku 1382, teda koncom vlády Anjouovcov a trvá do roku 1526 teda do bitky pri Moháči. Preto sa zvykne nazývať stavovskou monarchiou, pretože vzťahy medzi kráľom a šľachtou boli rovnoprávne pri spravovaní štátu, a keď nie rovnoprávne, tak šľachta v niektorých obdobiach mala silnejšie postavenie ako kráľ. Silnejšie postavenie bolo hlavne za oboch Jagellovcov, uhorská šľachta si skutočne robila čo chcela. Obdobie vlády Mateja Korvína, 1458 – 1490 síce spadá do tejto etapy, ale toto obdobie možno nazvať ako obdobím akejsi centralizovanej stavovskej monarchie. Matej Korvín sa snažil o to, aby posilnil svoju moc, bol veľmi schopným panovníkom. Mal tú smolu, že nezapadal do plánov šľachty. Preto predtým ako zomrel sa mu nepodarilo presadiť na trón svojho syna a uhorská šľachta radšej zvolila Vladislava Jagellovského, neporovnateľne z Matejom Korvínom. Zvolilo ho preto, aby mohli doslova vykrádať Uhorský štát a bitka pri Moháči bola toho výsledkom a svojím spôsobom vykúpením pre Uhorsko.

SPRÁVA ŠTÁTU

K trom úradníkom palatínovi, krajinskému sudcovi a tavernicus pristupuje ďalší a to Personalis. V období stavovskej monarchie dochádza nie len k vzniku ale aj rozvoju práce šľachtických snemov – krajinských snemov. V porovnaní s Čechami krajinské snemy vznikli minimálne o storočie skôr. V Uhorsku už v 12 storočí vznikajú náznaky krajinských snemov, napríklad za vlády Anjuovocov bola zákonodarná činnosť vykonávaná v Kráľovskej rade. Snemy v Uhorsku vznikli zo Súdnych dní v stoličnom Belehrade.

Tieto každoročne organizované súdne dni v stoličnom Belehrade zanikajú a namiesto nich sa začínajú schádzať krajinské snemy šľachty a to buď v Ostrihome, Budíne alebo Pešti.

Stavovská monarchia mala veľký význam aj tým, že v tomto období sa konštituovali snemy v Uhorsku. Tieto uhorské snemy vznikajú a upevňujú si svoje postavenie podstatne neskoršie ako v Čechách. Vznikajú v 12 storočí ale postavenie si neupevnila ani v 14 storočí. Panovník vydával zákony, za vlády Anjouovcov bola zákonodarná moc presunutá na Širšiu zákonodarnú radu.

Na súdnych dňoch v stoličnom Belehrade (Szekesfehervar) šľachta žiadala kráľa, aby vydal rozsudok v spornej veci. Tieto súdne dni neskôr zanikli a namiesto nich nastupujú Krajinské zhromaždenia, tie sa konali v Ostrihome, Budíne alebo Pešti a na nich sa mohla zúčastňovať šľachta bez toho, aby bola pozývaná. Nekonali sa pravidelne, záviselo to od rozhodnutia kráľa. Kráľ sa neskôr zaviazal a zvolával ich pravidelne a žiadal šľachtu o vyjadrenie názoru na zákon alebo rozhodnutie, na nebol nim viazaný. Až na konci vlády Anjouovcov sa vytvoril priestor, aby sa z krajinských zhromaždení vytvorili Stavovské snemy, na ktorých šľachta mohla navrhovať a príjmať zákony. Aj keď sa tieto uhorské snemy schádzali ako stavovské snemy, tým sa nevylučovala akási zákonodarná moc kráľa. Lebo vrámci uhorského štátu v tomto období poznáme dva druhy dekrétov

1. kráľovské dekréty – dekréty alebo zákony, ktoré vydával kráľ. Tieto kráľovské dekréty vydával kráľ bez súhlasu snemu
2. snemové dekréty – boli vydávané uhorskými snemami

Týmto momentom, keď začala zákonodarná moc uhorských snemov, prvá polovica 14 storočia, prestala platiť zásada, že dekréty ktoré boli vydaná v Uhorsku platia len počas vlády toho panovníka, ktorý ich vydal. Tak kráľovské ako aj snemové dekréty sú záväzné aj po smrti toho ktorého panovníka. Vzniká tak širšia právna kontinuita aj právna istota pri riadení štátu.

V prvej polovice 14 storočia sa prijala zásada, že zástupcovia uhorskej šľachty sa pravidelne pozvánkami pozývali na zasadanie uhorských snemov. Zúčastňovali sa len tí, ktorí si to mohli dovoliť. Formálno-právne boli síce všetci rovní, ale nebolo tomu tak ekonomicky, pretože náklady si každý musel hradiť sám.

Čo sa týka zákonodarného procesu na uhorských snemoch v období stavovskej monarchie sa postupne vykryštalizoval. Predkovia boli na právnej výške a celý zákonodarný proces mal určitú platformu. Táto platforma bola taká, že jednotlivé zákony sa nenazýval zákonmi ale zákonnými článkami. Všetky zákony, ktoré boli prijaté na zasadnutí jedného uhorského snemu boli dané do celku a ten sa nazýval snemový dekrét. Zákonodarné iniciatívy na zákonodarné články mali

3. panovník – ten však pred predložením návrhu pred uhorský snem konzultoval tento návrh so Širšou kráľovskou radou. Tá pozostávala so zástupcov jednotlivých stavov, dala určité pripomienky pre zákonnú priechodnosť alebo nepriechodnosť. Až po jeho upravení (ktoré samozrejme nemuselo byť) ho panovník dal pred snem. Bolo to preto, aby rokovanie nebolo zdĺhavé. Tento návrh prešiel dvoma časťami uhorského snemu. Uhorský snem sa totiž skladal z dvoch tabúľ a to
4. Horná tabuľa – predsedal jej palatín, tu zasadali
5. zástupcovia vysokej šľachty
6. najvyšší úradníci krajinskej správy
7. príslušníci vysokého duchovenstva
8. Dolná tabuľa – predsedal jej Personalis, tu zasadali
9. zástupcovia nižšej šľachty
10. zástupcovia nižšieho duchovenstva
11. zástupcovia nižšej krajinskej správy
12. zástupcovia slobodných kráľovských miest

Hlasy sa na uhorskom sneme vážili. Hlas príslušníka vyššej šľachty mal vyššiu hodnotu ako príslušníka šľachty nižšej. Aby návrh prešiel musel byť súhlas oboch tabúľ. Ak jedna zo snemovní neprijala takýto návrh, príslušníci tohto stavu neboli viazaní takýmto uznesením

13. zástupcovia stavov

Ak sa zákonný článok odhlasoval (schválili ho obidve snemovne), tak k tomu aby tento zákonný článok mal platnosť bola potrebná sankcia zo strany kráľa. To znamenalo, že kráľ k nemu priradil

14. úvodnú časť
15. záverečnú časť
16. musel ho podpísať
17. opatriť kráľovskou pečaťou

Plnohodnotne platné zákony boli len také, ktoré podpísal a opečatil len korunovaný kráľ – Rex De Iure. Pre platnosť zákona sa žiadala jeho publikácia, ktorá sa realizovala tak, že sa tento zákon prečítal pri otvorených dverách snemu a začal sa posielať

18. členom Širšej kráľovskej rady
19. zástupcom stavov

Tlačou  tieto zákony začali prechádzať až za vlády Mateja Korvína.

MIESTNA SPRÁVA V OBDOBÍ STAVOVSKEJ MONARCHIE

Prelomom bola feudálna rozdrobenosť. Systém šľachtických komitátov počas stavovskej monarchie sa iba upevnil, nielen ako spôsob riadenia štátu na miestnej úrovne ale aj vplyv komitátnej šľachty na riadení štátu na celej úrovni. Jedinou zmenou v stavovskej monarchii v porovnaní s feudálnou rozdrobenosťou bolo rozčlenenie úradníkov do dvoch skupín

20. úradníci kráľovský – hájili záujmy panovníka
21. hlavný župan
22. podžupan
23. notár
24. šľachtický úradníci – vyjadrovali záujmy komitátnej šľachty
25. slúžny
26. prísediaci

Šľachtické komitéty (župy) sa v období stavovskej monarchie ďalej delili na okresy. Zmenou bola skutočnosť, že okresy sa delili na obvody a až tie sa delili na obce. Na čele okresov stáli v minulosti slúžni. Teraz to boli hlavní slúžni a na čele obvodov stáli slúžni.

PRÁVO V OBDOBÍ STAVOVSKEJ MONARCHIE

Právny poriadok v období stavovskej monarchie vyjadruje tú istú podstatu ako dosiaľ. Obyčajové právo ostalo, pretože tá právna istota nebola taká ako keď je zákon. Je snaha aby dané právne odvetvie, ktoré upravovalo to ktoré právo kodifikovalo. V tých obdobiach, keď bola buď panovnícka moc silnejšia ako šľachtická alebo šľachta bola silnejšia ako panovník, buď panovník alebo šľachta navrhovali, aby sa právo kodifikovalo.

Prvým takýmto pokusom o kodifikáciu bol z roku 1468 za Mateja Korvína a je známy ako Väčší dekrét Mateja Korvína. Tento neprešiel, pretože kráľ sa snažil uzákoniť taký systém práva, ktorý uzákoňoval postavenie kráľa na úkor šľachty.

1492 za vlády Vladislava Jagellovského bola snaha o vydanie kompromisnejšie zákonníka. Tento pokus Väčší dekrét sa snažil vyrovnať vzťahy kráľa a šľachty ku správe štátu. Aj tento, nie veľmi vydarený z pohľadu práva nevyhovel šľachte.

1498 bol kráľovský podnotár Adam poverený, aby spísal a spracoval obyčajové právo. Rozhodlo sa, že základ kodifikačnej práce mal vychádzať z už existujúceho obyčajového práva. Ani tento pokus, hoc myšlienka bola dobrá, nebol dotiahnutý.

Napokon kráľ roku 1500 poveril spísaním obyčajového práva Štefana Verbociho, príslušníka strednej šľachty. Bo to vzdelaný právnik a v rovina politickej sa stal predstaviteľom strednej šľachty v Uhorsku (zemianstva). Dokonca zastával vysoké kráľovské úrady, niekoľkokrát bol poverený chúlostivými diplomatickými úlohami. Bol predpoklad, aby sa predstavy kráľa a šľachty zosúladili s vytvorilo sa solídne dielo. Prvé výsledky boli okolo roku 1504, roku 1514 dospel ku konečnému riešeniu. Práca bola spísaná a dokončená, bola predložená Osobitnej kráľovskej komisii a tá uznala, že dielo Štefana Verbociho verne zobrazuje stav uhorského obyčajového práva. Nejednalo sa len o zobrazenie faktický právnych obyčají ale Štefan Verboci do svojej práce zakomponoval aj

27. súdne rozsudky,
28. kráľovské dekréty
29. snemové uznesenia

19. 11. 1514 túto prácu schválil aj kráľ a to tak ako to uhorské právne obyčaje vyžadovali, to znamená, že ho aj podpísal. Celý tento proces sankcie mal však jednu vadu, a to tú že kráľ neopatril tento dokument kráľovskou pečaťou. Bolo množstvo teórií prečo sa tak stalo a väčšina hovorí, že kráľ nemal kedy tento dokument opečiatkovať, to znamená že príslušníci vyššej šľachty akosi kráľovi zabránili kráľovi vykonať tento akt. To znamenalo, že táto práca nebola zákonom. Štefan Verboci  bol predstaviteľom strednej šľachty, teda pozbieral obsah tak, aby vyhovovali záujmom strednej šľachty na úkor šľachty vysokej v uhorskom štáte. Celá práca dostala názov Tripartitum (plný názov Trojdielne spracovanie obyčajového práva slávneho Uhorského kráľovstva a pripojených krajín) a to preto, že sa skladala z troch základných častí aj keď ich v skutočnosti bolo viac. Tripartitum bola kompilácia.

Častí bolo deväť

30. Venovanie – obsahuje príhovor autora ku kráľovi. V ňom hovorí o stave obyčajového práva v Uhorsku a nčŕtava určité problémy s ktorými sa stretol pri jeho spisovaní. Zároveň žiada od panovníka to, aby túto prácu schválil a vyhlásil ako záväzný zákonník.
31. Kráľovské schválenie – kráľ uznáva všetky problémy a ťažkosti, ktoré mal Štefan Verboci. Zároveň uznáva, že právo je verne zachytené, a že mu udáva svoje schválenie.
32. Úvod – má 16 častí, kde sú všeobecné ustanovenia, čo je právo. Ustanovenia o pojme zákona, o druhoch práva a o aplikácii práva.
33. Prvá časť – mal 134 častí. Boli to ustanovenia o osobách. Zároveň sú tam pojednávania o donačnej sústave, právach k cudzím veciam, práva záväzkové, ..
34. Druhá časť – 86 častí. Pojednáva o veciach. Hovorilo sa tam o prameňoch práva. Z pohľadu obyčajového práva hlavnú pozornosť venoval procesnému právu
35. Tretia časť – 36 častí. Mala hovoriť podľa názvu o procesnom práve ale venovala sa najmä partikulárnemu právu.
36. Záver – obsahuje záverečné slová autora ku kráľovi. Ospravedlňuje sa mu, že nie vždy mohol použiť latinčinu ale niekedy musel použiť barbarskú maďarčinu, ktorá sa nehodí k právu, ale pre pevné zachytenie podstaty ich použiť musel.
37. Koniec schvaľovacie kráľovského dekrétu – má opäť slávnostnú podobu, bola dodatočne vložená do systému Tripartita.
38. Pozdrav čitateľom – tiež bol dodatočne vložený. Ten bol do nej vložený, keď bolo jasné, že Tripartitum nebude schválené ako zákon. Tam sa rozvádza aj to prečo kráľ neudrel pečať, prečo teda nebolo schválené.

Tripartitum bolo

39. najvýznamnejším pokusom o kodifikáciu uhorského obyčajového šľachtického práva počas celého feudalizmu
40. nestalo sa zákonom, nebol to kodifikačná práca
41. napriek tomu, že nešlo o kodifikačnú právu, toto dielo začala uplatňovať súdna prax. Zvýšila sa právna istota, súdna prax ho aplikovala aj preto, že Štefan Verboci vo funkcii palatína rozposlal súdom obežník, že musia konať podľa Tripartita
42. začalo ho brať do úvahy aj zákonodarstvo. Považovalo ho počas celého feudalizmu za prameň Uhorského práva
43. základom tak pri štúdiu uhorského práva aj pri právnych úvahách Tripartitum bolo braná za základ právnou vedou aj právnou literatúrou

Tripartitum má svoje postavenie v právnych dejinách aj tým, že na území Slovenska sa používalo až do roku 1950. V Uhorsku sa používalo až do jeho konca teda roku 1918. Na Slovensku sa používalo nielen do konca Prvej republiky ale aj po rok 1945. Kvalita zákonov závisí od toho ako dlho zákon vydrží.

ABSOLUTISTICKÁ MONARCHIA

Toto obdobie môžeme charakterizovať charakteristickými atribútmi, ktoré súviseli s nástupom Habsburgovcov na trón, centralizácia, moc panovníkov bola tak silná vo vzťahu ku šľachte, silnela germanizácia hlavne počas vlády Jozefa II.. Habsburgovci sa vyznačovali silnou príklonnosťou ku katolíckemu náboženstvu, nastalo obdobie rekatolizácie.

Absolutistická monarchia začína po bitke pri Moháči – 1526. Habsburgovci boli cudzím rodom, ich pomenovanie vychádza z 12 storočia z názvu hradu vo Švajčiarsku, v preklade Jastrabí hrad – Habsburg.

Obdobie absolutistickej monarchie možno rozdeliť do etáp

1. teroristický absolutizmus – 1526-1740
2. obdobie osvieteneckého absolutizmu – 1740-1790
3. obdobie policajného absolutizmu

Celé toto obdobie bolo poznamenané úpornou snahou Habsburgovcov o zabezpečenie vlády pre svoj rod na dlhú dobu. Stále to znamenalo, že panovník bude maž mužského potomka. Táto situácia bola najsilnejšia okolo roku 1710, keď sa stalo, že Habsburgovci vymrú po meči. Karol VI. vydal pragmatickú sankciu. Hovorilo sa o nej veľa.

Pragmatická sankcia – Karol VI. ju vydal v roku 1713. Jej hlavnou úlohou bolo znemožniť boje o uhorský trón a súčasne zabezpečiť kontinuitu habsburskej vlády v Uhorsku. Táto pragmatická sankcia umožňovala nástup dcére Karola VI. na uhorský trón. Pretože hlavný princíp, na ktorom pragmatická sankcia stála bolo zabezpečenie vlády Habsburgovcov zároveň pri zabezpečení primogenitúry nielen po meči ale aj po praslici.

Pragmatická sankcia v prvom bloku problémov, ktoré riešila, zakotvila, že všetky krajiny Habsburskej monarchie sú nedielne dedičné v Habsburskom rode. Dedičský nárok na trón v Habsburskom rode mali v prvom rade mužský potomkovia, ak by ich však nebolo mali podľa pragmatickej sankcie nastúpiť dcéry Karola VI. a ich potomstvo a ak by ani tých nebolo tak potom dcéry predchádzajúcich kráľov a ich potomstvo a to vždy pri zachovaní princípu primogenitúry. Bolo zdôraznené, že ak sa jednalo o potomstvo dcér kráľov mali vždy prednosť muži pred ženami.

Znamenalo to, že ak tak ako to bolo v pragmatickej sankcii zakotvené, Habsburský rod nebolo možné odstrániť od vládnutia. Vôbec nie je náhodné, že tak udalosti z roku 1848-49, ale hlavne Rakúsko-Uhorské vyrovnanie roku 1867 sa pridržovali v rovine správy štátu z pragmatickej sankcie. Teda ak by nebola prvá svetová a jej následky, Habsburský rod vládne dodnes.

Táto pragmatická sankcia, vydaná v Čechách aj v Uhorsku, nepripúšťala možnosť slobodnej voľby kráľa šľachtou a preto sa tá bránila proti jej prijatiu. Šľachta v Uhorsku sa uzrozumela s vydaním pragmatickej sankcie roku 1723 a v Čechách tomu tak bolo v roku 1720.

OSVIETENECKÝ ABSOLUTIZMUS

Osvietenecký absolutizmu je nesporne v mnohých smeroch zaujímavé obdobie, obdobie ktoré sa neskôr zopakovalo. Jeho podstatou bola snaha Márie - Terézie zachrániť feudálny systém vzťahov v štáte. Keďže táto záchrana bola problematická, musela byť vydaná séria reforiem, ktoré v konečnom dôsledku formálno-právne feudalizmus zachránili. Ale reformy v skutočnosti feudálne vzťahy podkopali a prispeli k tomu, že rozpad týchto feudálnych vzťahov bol urýchlený.

Osvietenecký absolutizmus je klasickým príkladom snahy o reformovanie nereformovateľného. Je to podobné ako roku 1968. Mária - Terézia a jej syn Jozef II. svojím spôsobom prispeli k rozpadu feudalizmu. Po osvieteneckom absolutizme nastúpilo obdobie policajného absolutizmu, udalosti roku 1848-49 museli prísť a vtedy sa dosiahlo zlikvidovanie poddanských vzťahov.

1773 bol rokom vydania reformy, ktorou bol zrušený rád Jezuitov. Zrušenie Jezuitského rádu bol významný zásah do cirkevnej správy. Šlo o paradox a to ten, že vláda Habsburgovcov sa opierala o katolícku cirkev. Mária – Terézia musela zastaviť rozpínanie katolíckej cirkvi, pretože šlo o štát v štáte. To nemôže nikto pripustiť, žiadna organizácia si nemôže osobovať byť štátom v štáte. Zrušenie jezuitov znamenalo v praktickej rovine zrušenie polovice kláštorov, hlavne takých, ktoré nevykonávali prospešnú prácu. Zo zhabaného majetku sa vytvoril náboženský fond, z ktorého sa hradila správa cirkvi. Mária – Terézia zriadia štátne generálne semináre na výchovu kňazov. Významným vplyvom bolo odstránenie vplyvu cirkvi na školstvo. Stalo sa to reformou roku 1774 školskou reformou.

Mária – Terézia pochopila, že správu štátu nemôže vykonávať šľachta, ale len vzdelaná byrokracia. Preto pre prípravu úradníkov začala posilňovať gymnaziálne vzdelanie. Posilňovala význam univerzitného vzdelania, prvá pochopila, že je potrebné zriaďovať právnické fakulty a posilňovať ich.

Veľmi pozitívnou reformou, ktorú sa nepodarilo zrealizovať bolo zavádzanie katastrov, teda súpis pozemkov a to šľachtických a poddaných za účelom zdanenia. Cieľom Márie – Terézie bolo zdanenie nielen rustikálnej ale aj dominikálnej pôdy.

Urbariálny patent – bol vydaný roku 1767. Jeho vydanie neznamenalo snahu o likvidáciu nevoľníctva. Len sa zľahčovalo postavenie nevoľníkov a to preto, aby mali záujem pracovať. Nevoľníctvo zostalo až do roku 1775.

Jozef II. zašiel ešte ďalej ako jeho matka. Vystúpil v nie hodnej situácii. Jeho myšlienky boli zamietnuté, nebola vhodná doba. Hlavne je potrebné menovať správnu reformu, ktorá sa uskutočnila roku 1785 a jej podstatou nebolo nič iné ako neutralizovať vplyv komitátov a komitátnej šľachty na správu štátu. Jozef II. v rámci tejto reformy zaviedol väčšie správnej jednotky – dištrikty a ich zriadenie bolo opodstatnené z toho dôvodu, že v rámci dovtedajšej správy bolo akési vákuum. Jozef II. to posunul tak, že boli obce, okresy, župy, dištrikty a tak bol štát. Šlo m o to, že šľachta odmietala reformy a preto dôraz v správe bol na dištriktoch, na čele ktorého stál kráľovský komisár, ten bol menovaný a odvolateľný výhradne kráľom. Dištriktná sústava znamenala, že 1. 7. 1785 bolo územie Uhorska, Chorvátska a Slavónska rozdelené na desať dištriktov. Z toho územie Slovenska bolo rozdelené na tri dištrikty

4. Nitriansky
5. Bansko Bystrický
6. Košický

Tieto tri dištrikty boli vytvorené spôsobom národnostným, teda tak a na tom území, kde v prevažnej miere žili Slováci. Bolo to významné v rovine štátnej, črtali sa hranice Slovenska. V roku 1918 sa použil pri vymedzení hraníc Slovenska dištriktný systém Jozefa II.

Jozef II. bol  panovníkom, ktorého myslenie korešpondovalo s myslením francúzskej revolúcie. Hnutie uhorských jakobínov – samotný názov uhorskí jakobíni naznačuje, že išlo o hnitie na ktoré malo vplyv myšlienkové idei francúzskej revolúcie. Zmyslom uhorských jakobínov bolo zmeniť štátny systém z monarchie na republiku. Veľmi veľa predstaviteľov, ktorí patrili do tohto hnutia malo pôvod na Slovensku. Vedúcim predstaviteľom hnutia bol Martinovič, druhou osobu bol Jozef Hajnóci, ktorého matka pochádzala z Modry. Celý tento pohyb na našom území v roku 1793 vyvrcholil v tom, že Martinovič zostavil a predložil návrh novej ústavy Uhorského štátu. Základom tejto ústavy bolo pretvorenie monarchie na republikánske zriadenie, pričom republika mala byť vytvorená na federatívnom princípe a to tak, že každé územie, ktoré bolo súvislé obývané určitým národom malo vytvárať určitú jednotku, ktorá v ústave bola nazývaná provincia. Pomenovanie provincie sa malo realizovať podľa národa, ktorý toto územie súvislo obýval Celé hnutie odhalili a predstavitelia boli veľmi prísne potrestaní. Táto ústava zahŕňalo prvýkrát štátoprávne úsilie Slovákov

Samotná Uhorská republika v zmysle tejto ústavy sa mala skladať zo štyroch provincií

7. Maďarsko – Uhorsko vo vlastnom zmysle
8. Ilýrsko – Dalmácia, Slavónsko, Syrmium, Chorvátsko
9. Valašsko – Sedmihradsko, Banát
10. Slovensko – Šarišská župa, Spišská župa, Turčianska župa, Trenčianska župa, Nitrianska 6upa, Oravská župa, Liptovská župa

Provincie podľa návrhu Martinovičovej ústavy si mali vypracovať vlastné ústavné zákony, ktoré nemali odporovať tejto ústave. Občania mali mať právo dožadovať sa výkonu verejnej služby. V každej provincii sa v úradoch a v školách mal používať jazyk toho ktorého národa.

V polovici 19  storočia v strednej Európe vznikla hospodárska a politická kríza, dochádza k revolučným pohybom vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, ...

V roku 1848 vypukla revolúcia v Uhorsku aj v Rakúsku

Toto je spojené s menami Bajza, Fándly. Ide o počiatky slovenského obrodenia. 1786 vzniká Spoločnosť pre pestovanie slovenskej reči. V Roku 1787 bola uzákonená západoslovenčina Antonom Bernolákom 1790 Bernolák vydáva Gramatiku. 1790 vydáva Slovár.

1792 bolo založené Slovenské učené tovarišstvo v Trnave, pod vedením Bernoláka vzniká prvá kultúrna ustanovizeň (katedra), kde ako profesor pôsobil Juraj Palkovič. Slovenské národné obrodenie sa dostalo do pozície, že Kollár hlása myšlienku slovanskej vzájomnosti. Podľa nej sú slovania jeden kmeň, ktorý sa člení na podkmene. Bola to predstava, že Česi a Slováci sú najbližším vďaka jazykovej podobnosti.

Snahy o uznanie samobytnosti slovenského národy ostro narážali na politickú jednotu uhorského národa. K presadzovaniu tejto idei došlo v 30 rokoch 19 storočia. Podľa nej príslušníci nemaďarských národov sa mali vzdať svojich národných túžob a ako výmenu za tento ústupok mali dostať politickú rovnoprávnosť v Uhorsku. Podobne sa dialo aj v českých krajinách, kde centralizácia a snaha o vytvorenie veľkonemeckého národa sa stupňovali v 40 rokoch 19 storočia.

V roku 1848 sa uskutočnili vo Frankfurte nad Mohanom voľby do celonemeckého snemu, kde predstavitelia českej inteligencie mali svojim hlasovaním vyjadriť, že patria do nemeckého národa. Preto Palacký vo svojom liste do Frankfurtu nad Mohanom vyjadril teóriu austroslavizmu, ktorý vyjadroval, že národné problémy sa majú vyriešiť federalizáciou monarchie.

Celý proces vyvrcholil v roku 1843, keď Ľudovít Štúr vydal Nárečia slovenské s potreba písania v tomto jazyku. Tak došlo k zavŕšeniu Bernolákovských ideí. 1842 bol panovníkovi zaslaní Slovenský prestolný prosbopis, v rámci ktorého boli formulované slovenské národné požiadavky. 1845 začínajú vychádzať Slovenské národnie noviny, prvé noviny ktoré boli písané v štúrovskej slovenčine. 1843 bol založený v Liptovskom Mikuláši spolok Tatrín, ktorý bol predchodcom Matice Slovenskej 1863 – 1875.

Prekonali sa konfesijné spory medzi katolíkmi a evanjelikmi. V Uhorskej revolúcii bola hlavnou predstaviteľkou revolučná opozičná šľachta. V novembri 1848 až marci 1848 sa konal poslanecký stavovský snem v Bratislave, v univerzitnej knižnici pod Michalskou bránou. Priebeh snemu bol vleklý, viedli sa neplodné diskusie o tom, aké konečné stanovisko sa má prijať.

Šľachtická opozičná inteligencia nechcela ísť do zásadných zmien, chcela zmeniť len niečo. K radikalizácii snemu prispeli správy z Budapešti, keď Lajoš Košút navrhol odvolanie Metternich, pričom ten bol zosobnením viedenského absolutizmu. Po Meternichovi nastúpila Baťamova vláda.

Bratislavský snem prijal rad zákonov v marci 1848, tie urobili radikálny zásah so Rakúskeho cisárstva. V apríli 1848 Ferdinand V. schválil uznesenia Uhorského stavovského snemu z marca 1848. Tie dostali pomenovanie Bratislavské marcové zákony. Podľa nich sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s vlastnou vládou. Ich súčasťou bola Bratislavská marcová ústava. Podľa nej Uhorsko s Rakúskou časťou vytváralo personálnu úniu, pričom oba celky boli spojené hlavou Rakúskeho cisárstva. Bratislavské marcové zákony obsahovali zrušenie feudalizmu v Uhorsku. Poddanstvo bolo zrušené, závislostné vzťahy ostávajú naďalej.

Reforma zrušenia poddanstva sa nedotýka všetkých poddaných. Zrušenie sa týkalo len urbariálnych poddaných, ktorých vzťahy ku feudálom boli upravené v urbári. V Uhorsku existovali alodiálny poddaný (zmluvný poddaný, kontraktualisti). Ich rozsah práv a povinností bol oveľa horší ako u urbariálnych poddaných. Boli chudobnejší a keďže nemali pôdu museli sa zaviazať pánovi. Už z názvu vyplýva, že ich práva a povinnosti boli upravené v dvojstranných zmluvách so zemepánom.

Bratislavská marcová ústava vytvárala parlamentnú monarchiu, pričom Uhorska sa prezentovalo ako štát s rovnosťou všetkých občanov. Bratislavská marcová ústava nebol jeden ústavný zákon ale tvoril ju rad ústavných zákonov. Bol to zákonný článok 3/1848, ktorý ustanovoval, že vládnu moc v Uhorsku nevykonáva kráľ sám bezprostredne, ale bezprostredný výkon vládnej moci sa realizoval prostredníctvom zodpovedným uhorským ministrom. Každé rozhodnutie panovníka muselo ním byť podpísané, inak bolo neplatné.

Uhorská vláda pozostávala z ôsmich ministerstiev a predsedu. Vláda bola zodpovedná národnému zhromaždeniu. Postavenie Národného zhromaždenia upravoval článok 4/1848. Národné zhromaždenie malo povinnosť schádzať sa raz do roka v Pešti. Poslanecký mandát v Národnom zhromaždení trval tri roky, pričom Národné zhromaždenie pozostávalo z dvoch komôr

1. Horný snem
2. Dolný snem

Horný snem bol komorou, ktorá zachovávala pozostatky feudálneho zriadenia, pozostával z

3. dediční členovia kráľovského rodu
4. vysokí cirkevní hodnostári
5. šľachta

Predsedu Horného snemu menoval kráľ.

Dolný snem bol vytváraní voľbou. Volebné právo mal každý dvadsaťročný muž. Do Dolného snemu sa mohli dostať osoby, ktoré vlastnili dom v meste alebo pozemok v určitej hodnote, majiteľ továrne, vysokoškolsky vzdelané osoby alebo osoby ktoré pred rokom 1848 boli mešťanmi v slobodných kráľovských mestách.

Postavenie poslancov v Dolnom sneme bolo také, že poslanec nezastupoval žiaden stav. Poslanec bol zástupcom všetkých občanov, nemohol byť odvolaný tými, ktorí ho zvolili. Poslanec nebol povinný pri výkone svojej funkcie riadiť sa príkazom, ktorý mu chcel dať nejaký občan alebo skupina. Väčšia demokratickosť v Dolnom sneme sa prejavovala v tom, že predseda Dolného snemu nebol menovaný kráľom, ale bol volený poslancami Dolného snemu.

Bratislavská marcová ústava bola zrušená formálno-právne do vydania Štadionovej oktrojovanej ústavy z marca 1849.

Celý proces osamostatňovania zasiahol aj do komitátov, ktoré boli oporou nezávislej moci v štáte. V roku 1848 dochádza k roľníckym nepokojom. Na týchto roľníckych nepokojoch sa podieľala aj polovičatosť zrušenia nevoľníctva. To sa na Slovensku spájalo s prejavmi národnej samobytnosti.

SLOVENSKÝ NÁRODNOPOLITICKÝ POHYB

V ROKOCH 1848-1849

Ani v roku 1848 slovenské národné hnutie nemalo vypracovaný komplexný národný program. Na jar 1848 sa uskutočnilo niekoľko pokusov o vypracovanie celokomplexného národného programu. Prvým pokusom boli Žiadosti slovenského národa stolice Nitrianskej. Tieto boli prijaté v Brezovej pod Bradlom v apríli 1848. Iniciátorom zhromaždenia a autorom Žiadostí bol Hurban.

Čo sa týka Žiadostí ostalo pri pokuse, pretože nešlo o komplexný program samobytnosti Slovákov. Celý proces vyvrcholil v máji 1848. V časti Ondrášová v Liptovskom Mikuláši boli vyhlásená Žiadosti Slovenského národa.

Tieto mikulášske žiadosti sa stali prvým najkomplexnejším a najcelistvejším programom slovenského hnutia. Myšlienka Slovenských žiadostí vychádzala z postoja Slovákov, že nie je možné podporovať uhorskú revolúciu, pretože stála na pozíciách politického oslobodenia Uhorska od Habsburského súštátia.

Vedúci predstavitelia maďarského hnutia nechceli priznať národné práva pre nemaďarských občanov. Predstavitelia slovenského národného hnutia, ktoré reprezentovali štúrovci nekládli žiadne maximalistické požiadavky. Základnou požiadavkou bolo uznanie samobytnosti slovenského národa, ktorý by mal rovnocenné postavenie s ostatnými národmi v Habsburskej monarchii. Lajoš Kosúth takéto stanovisko nechcel akceptovať, vyhlasoval že v rámci Uhorska môže byť iné ne maďarské etnikum vyhlásené za samostatný národ iba za splnenia určitých znakov.

Lajoš Košúth ku znakom, ktoré sa vyžadovali na uznanie samobytnosti národa vyhlásil tieto ako reč, mravy, obyčaj priradil ďalšiu a to bola vlastná štátnosť. Ostatné nemaďarské národy nemali šancu splniť takúto podmienku. Preto slovenskí reprezentanti prestali veriť maďarským politikom a to vyústilo k tomu, že slovenský národný pohyb sa začal orientovať na Viedeň.

Cieľom toho bolo dosiahnuť od Viedne tie zámery, ktoré Slovákom ako samobytnému národu patrili. Preto vzťah Slovákov ku maďarskej revolúcii niesol prvky reakčnosti a to vinou nepochopenia zo strany maďarskej politiky. Žiadosti slovenského národa predstavovali prvý komplexný program Slovákov, ktorý obsahoval požiadavky národného, demokratického a sociálneho charakteru. Ustanovenia Žiadostí slovenského národa možno rozdeliť do 14 bodov a tieto možno rozdeliť do niekoľkých častí alebo oblastí

6. bod 1 až 8, ktoré zahŕňali národnú stránku. Išlo tu o riešenie slovenskej otázky v Uhorsku. V rámci nej sa žiadala uznanie slovenského národa za samobytný národ, čím by sa posunulo postavenie Slovákov do rovnocenného postavenia s ostatnými národmi v Uhorsku a to hlavne s maďarmi. Bola tu vyjadrená požiadavka na celouhorskú rovnoprávnosť. Mal vzniknúť celouhorský snem, ktorý mal riešiť celouhorské záležitosti a mali sa vytvoriť aj národné snemy a v rámci toho aj Slovenský národný snem. Požiadavka na vytvorenie slovenského národného snemu bola požiadavka za samostatné národné usporiadanie na Slovensku. Žiadosti slovenského národa sa však nesnažili realizovať národnostné práva Slovákov mimo uhorský štát. Takéto žiadosti slovenského národa nesmerovali proti štátnej integrite Uhorska. Hlavnou požiadavkou v rámci tejto časti bolo uznanie samobytnosti Slovákov. Ďalej tieto ustanovenia obsahovali právo na používanie slovenského jazyka na slovenských župách. Ďalej je to požiadavka na zriadenie celonárodného školstva cez stredné školy až po univerzitu. Vytýčenie etnických hraníc a malo dôjsť aj k reorganizácii miestnej správy. Potom to bola požiadavka na národné farby – zástavu, šlo o vonkajší symbol samobytnosti.
7. Body 9-10- požiadavky akcentujú demokratický charakter Žiadostí slovenského národ. V rámci týchto ustanovení sa požadovalo zavedenie všeobecného a rovného hlasovacieho práva, práva na slobodu tlače, zavedenie práva na slobodu zhromažďovania. Politický program vodcov maďarskej revolúcie neobsahoval tak zásadné demokratické požiadavky. Slováci hovorili o rovnosti všetkých občanov v rámci Uhorska
8. 11 bod – obsahoval súvislosti so zrušením poddanstva. Poddanstvo bolo zrušené v marci 1848, pričom bolo zrušené za náhradu. Bolo zrušené iba v prípade urbariálnych poddaných, ktorých sociálne postavenie nebolo najhoršie. Existovali aj poddaní, ktorých práva a povinnosti boli upravené zmluvou so zemepánom (alodisti v Žiadostiach slovenského národa). Nemali pôdu a museli pristúpiť na prenájom od pána a teda mali viac povinností ako práv. v Žiadostiach slovenského národa je obsiahnutý demokratický prvok. Rozširuje sa tu žiadosť o zrušenie poddanstva a žiadajú, aby poddanstvo v Uhorsku bolo zrušené ako celok. Žiadajú aby sa v Uhorsku všetci poddaní stali slobodnými roľníkmi. Z toho vyplýva, že Slováci neriešili iba vlastné sociálna postavenie, ale šlo im o prehĺbenie celkového demokratického stavu spoločnosti v Uhorsku.
9. 12 až 14 – tieto mali menší význam ako ostatné časti. Bolo to požiadavka, aby sa menšie regálne práva priznali obciam. Ďalej požiadavka decentralizácie miestnej správy, žiadalo sa o prepustenie z vezenia Janka Kráľa a Jána Rottaridesa. Požadovalo sa zabezpečenie národných práv pre Poliakov žijúcich v Haliči.

Žiadosti slovenského národa boli predložené uhorskému snemu, pričom z jeho strany neboli prijaté. Reakciou na predloženie Žiadostí bolo vydanie zatykača na Štúra, Hurbana, Hodžu. Títo pod vplyvom týchto okolností utekajú do Čiech.

2. až 12 júna 1848 sa konal slovanský zjazd. Na tomto zjazde sa zúčastnili aj Slováci, ktorí po prvýkrát v dejinách predložili slovenskú otázku, pred takéto medzinárodné slovanské fórum. Na čele slovenskej delegácie stál Štúr. Základnou otázkou, ktorá sa riešila na tomto zjazde bol problém postavenia slovanov v rámci mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. Na zjazde bol prijatý dokument pod názvom Manifest európskym národom. Koncepciou, ktorá mala riešiť postavenie slovanských národov bol austroslavizmus.

Autorom austroslavizmu bol Palacký, v rámci tejto koncepcie sa požadovala federalizácia habsburskej monarchie, pričom táto koncepcia nevyhovovala zástupcom všetkých národov. Aj zástupcovia slovenskej delegácie túto koncepciu odmietli okrem Šafárika.

Voči zhromaždeniu zasiahla armáda 12. 6. 1848 na Konskom trhu pod velením Windisgratza. . Bola tu obava, že ak by sa spojili slovanské národy, došlo by k decentralizácii štátu a došlo by k panslavizmu. Po slovanskom zjazde delegácia slovenských predstaviteľom sa zamerala ešte viac na podporu Viedne. Pri presadzovaní svojich požiadaviek za samobytnosť slovenského národa voči maďarským predstaviteľom

Do rovnoprávneho postavenia v Uhorsku sa dostáva Chorvátsky bán Hýlačič, ktorý bol ochotný ozbrojenou mocou postaviť sa proti uhorským vládnym kruhom. V auguste a septembri 1848 štúrovskí predstavitelia vo Viedni začínajú zvažovať a analyzovať svoju predstavu o vytvorení celoslovenského orgánu, ktorý by sa aj vojenskou mocou snažil presadiť národné práva Slovákov v rámci Uhorska. Preto v auguste 1848 došlo k vytvoreniu prvého dobrovoľníckeho zboru vo Viedni. Do ich čela boli postavení českí velitelia Bloudek, Zach, Janečka.

16. 9. 1848 vznikol vo Viedni vrcholný orgán slovenského národného pohybu pod názvom Slovenská národná rada. SNR sa neustanovila len ako vrcholný politický orgán Slovákov ale aj ako vojenský orgán. 17. 9. 1848 dochádza v Uhorsku k ozbrojenému vystúpeniu Hýlačiča, pričom jeho armáda sa dostáva na západné Slovensko, kde spolu z ozbrojenými dobrovoľníckymi zbormi dochádza k pokusom o oslobodenie Slovenska.

19. 9. 1848 prichádza SNR na Myjavu, kde v tento deň došlo k vyhláseniu slovenskej štátnej samostatnosti. Celý tento pohyb označujeme ako pohyb v rámci prvej slovenskej dobrovoľníckej výpravy. Cieľom tejto prvej slovenskej dobrovoľníckej výpravy bolo posilniť slovenské národné sebavedomie a týmto krokom mala byť donútená budapeštianska vláda, aby rešpektovala práva Slovákov, ktoré vychádzali z mikulášskych Žiadostí slovenského národa.

Celoslovenské národné povstanie sa nepodarilo vyvolať. Preto sa ďalší vývoj nasmeroval tak, že viedenské vládne kruhy vidiac nebezpečenstvo rozbíjania monarchie sa pridávajú na stranu Budapešti. Tým bola snaha o vyvolanie povstania potlačená. Viedeň urobila taktický ťah, maďarská revolúcia sa ocitla v kríze a Viedeň v snahe pokonať sa s maďarmi sa postavila na stranu maďarských politických predstaviteľov.

Hlavným cieľom viedenských vládnych kruhov bolo, aby sa upokojili pomery v celej monarchii. Koncom septembra 1848 malo dôjsť vojenskou mocou k upokojeniu situácie v Uhorsku. Do čela cisárskych armád bol postavený gróf Lambert. Tento so svojimi vojskami vstúpil do Uhorska, aby pacifikoval revolučný pohyb. Gróf Lambert bol zabití a tak snaha o uhorskú pokonávku bola zmarená. Po smrti grófa Lamberta maďarské vládne kruhy vyvíjali ešte väčší tlak na Viedeň na prevzatie moci v Uhorsku.

Tu napomohli udalosti z októbra 1848 vo Viedni, kde vypuklo povstanie, ktoré prinútilo odísť cisára a vládu do Olomouca a Kromeříža. Revolúcia ani po tomto októbrovom víťazstve neznamenala víťazstvo revolúcie v celej monarchii. 20. 10 1848 cisár vydáva dokument Manifest. Ním sa cisár snaží upokojiť pomery v Uhorsku, tým že sa vzdáva centralistickej vlády, sľubuje usporiadanie habsburskej monarchie na princípe ústavnosti, konštitučnej monarchie a zrovnoprávňuje všetky národy v monarchii.

V decembri 1848 až apríli 1849 sa začína organizovať druhá slovenská dobrovoľnícka výprava. Cieľom tejto druhej výpravy bol oslobodenie Slovákov a zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v rámci Uhorska. Ani táto výprava nebola úspešná. Vznikajú politické ťahy Viedne ku uhorským politickým predstaviteľom, ktorí sa dohodli na úkor slovanských národov.

Jenou z rozhodujúcich udalostí bol marec 1849, kedy po víťaznej bitke cisárskych vojsk nad maďarmi pri Kálpolne došlo zo strany cisára k vyhláseniu novej ústavy habsburskej monarchie, ktorá znamenala ešte prísnejšiu centralizáciu ako bola pred rokom 1848. Bola to Štadionova oktrojovaná ústava, ktorá dostala názov podľa svojho tvorcu. Ňou sa zlikvidovala platnosť Bratislavskej marcovej ústavy.