Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Teória štátu a práva

24.2.2009 - Pramene práva, štruktúra a klasifikácia pr. noriem (24.2.09_-_pramene_prava,_struktura_pravnej_normy_a_klasifikacia_pr._noriem.doc)

Pramene práva

pramene práva = formy práva = formy vyjadrenia právnych noriem

Pramene práva = formy, v ktorých nachádzajú svoje vyjadrenie platné právne normy

Problém SEDES MATERIAE – kde sa právo nachádza, kde sa nachádza právne riešenie. (Oficiálny text zákonov, vyhlášok... práva sa nachádza v Zbierke zákonov.

Pramene práva v materiálnom zmysle – geografické, politické, ekonomické, medzinárodné podmienky

Pramene práva vo formálnom zmysle:

1. Širší zmysel (celý proces tvorby práva)
2. Užší zmysel

Pramene práva v užšom zmysle = rezultát, výsledok zákonodarnej činnosti = konkrétny výsledok = zákon a pod.

Forma (prameňov práva) je jedným zo špecifických znakom právnych noriem.

Jedna právna norma môže byť difuzovaná do viacerých foriem (v ústave, v zákone, vo viacerých paragrafoch), preto je právo zložité a preto advokáti radia pri výklade právnych noriem.

Členenie prameňov práva

1. Lex scripta (zákonné, sudcovské a zmluvné právo)
2. Lex non scripta (právna obyčaj, equita, prirodzená spravodlivosť, právne princípy)

Druhy prameňov práva

Primárne druhy

1. Normatívny právny akt (NPA)
2. Právna obyčaj
3. Právny precedens (sudcovské právo)
4. Normatívne zmluvy (kolektívne a medzinárodné)

Sekundárne druhy

1. Equita
2. Všeobecné právne zásady
3. Prirodzená spravodlivosť
4. Učené knihy, rozum
5. Normatívne odkazy na mimoprávne pravidlá správania

Právny precedens

Typický prameň práva anglo-americkej právnej kultúry. Subjektom tvorby tohto práva sú súdy (vyššie súdy).

= individuálny právny akt štátneho orgánu, ktorým sa rieši prípad doposiaľ právne neregulovaný a ktorý nadobúda normatívny význam (t.j. v budúcnosti všetky prípady budú posudzované podľa tohto individuálneho právneho aktu). Neplatí tu to, čo v kontinentálno-európskej právnej kultúre, že rozhodnutie súdu zaväzuje adresátov, účastníkov konania (iudex ius dicit inter partes).

Vlastnosti

1. Rule of precedent (panstvo, zvrchovanosť, dominancia) – súd nižšieho stupňa musí rešpektovať tento vzor, nemôže ho porušiť, je viazaný rozhodnutím súdu vyššieho stupňa
2. Distinguishing (hľadanie rozdielov) – rozhodnutie má precedentný účinok iba vtedy, ak jeho vecný stav je totožný s vecným stavom chystaného rozhodnutia. Potom platí zásada STARE DECISIS – zotrvanie na rozhodnutom.
3. Záväzný účinok má iba taký právny princíp, ktorý tvorí nosný dôvod rozhodnutia – ratio decidendi (narozdiel od obiter dicta, čo sú vedľajšie rozhodnutia, ktoré netvoria nosný dôvod rozhodnutia = sekundárne, nezáväzné úvahy sudcu).

U nás de iure právne záväzný nie je, ale de facto áno. Nižšie súdy sa opierajú o rozhodnutia vyšších súdov (nie sú povinné, ale chcú). Najvyšší súd vydáva Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (vzorové stanoviská a rozhodnutia sú uverejňované na oboznámenie právnej verejnosti, zbierka ale nie je záväzná. „Dobrý sudca či advokát si ju však číta.“ (Kanárik)

Právna obyčaj

Najstarší prameň práva, zaradený medzi lex non scripta (môže byť aj spísaná, ale ide iba o súkromnú iniciatívu, čo však z toho ešte nerobí písaný právny akt, napr. Tripartitum).

Aby šlo o právnu obyčaj, musia byť splnené tri podmieny:

1. Dlhodobosť (usus longaevus), masovosť (nesmie ísť o miestne obyčaje, tradície) a faktičnosť (neustále aktuálne, nepretržité)
2. Určitosť obsahu – OPINIO NECESSITATIS (nie je možné vynucovať niečo, čo nie je jasné obsahovo)
3. Vynutiteľnosť (sakcia to strany štátu)

Z obyčaje sa stáva právna obyčaj, ak jej štát prizná závažnosť tým, že ju sankcionuje (teda 3. požiadavka). Právnu obyčaj štát nevytvára, ale garantuje jej dodržiavanie. Právna obyčaj je príkladom na štátom uznanú formu ( = právna obyčaj, ale aj medzinárodné zmluvy, ktoré boli ratifikované, ale aj všeobecné záväzné nariadenie, ktoré nevydal štát, ale iný orgán. Štát ich ale uznáva).

Právna obyčaj je u nás prameňom práva SECUNDUM ET INTRA LEGEM (použije sa len vtedy, ak existuje právny zákon, ktorý sa dovoláva právnej obyčaje).

Equita

= pôvodne rozhodnutia panovníka v zmysle slušnosti a spravodlivosti. Platí najmň v medziárodnom práve verejnom.

Učené knihy, rozum

= obsah všeobecne uznávaných autorít, ich mienka a názory v knihách

Prirodzená spravodlivosť

= používanie právnych zásad sudcami v Afrike v minulosti na korekciu domorodého práva

1. nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci
2. nikto nemôže byť súdený bez toho, aby bol vypočutý
3. každý má právo byť oboznámený s rozsudkom
4. rozhodnutia majú byť rozumne odôvodnené
5. tresty nemajú byť neprimerané, ale majú zodpovedať prípadu

Všeobecné právne zásady

uznávané civilizovaným národom (Ústava, čl.1, ods.2)

Normatívne odkazy na mimoprávne pravidlá

= zákon, ktorý odkazuje na mimoprávne pravidlá, ktoré platia secundum et intra legem (napr.: za škodu zodpovedá ten, kto porušuje dobré mravy).

„To nie je bifľovanie, to je presnosť. A právo je presné.“ (Kanárik)

Interné inštrukcie nie sú pramene práva, a teda neobsahujú právne normy. Ich význam spočíva v tom, že dotvárajú právo. Vzhľadom na externé dôsledky majú význam.

1. Normatívne
2. Individuálne

Normatívny = vzťahujúci sa na skupinu prípadov rovnakého druhu pre neurčitý počet adresátov, ale vždy administratívnoprávne alebo pracovnoprávne podriadených

Internú inštrukciu môže vydať len nadriadený podriadenému (princíp subordinácie). Forma nie je predpísaná. Záleží na nadriadenom, akú formu zvolí (Výnimka – v armáde rozkaz).

Rôzne názvy: inštrukcia, smernica, príkaz, pokyn

Kto vydáva interné inštrukcie, nepotrebuje splnomocnenie ad hoc (na každý prípad), ale toto splnomocnenie vyplýva generálne (vo všeobecnosti) z ustanovení, noriem a predpisov, ktoré vymedzujú tento stav podriadenosti a nadriadenosti.

Pri normatívnych inštrukciách rezorty vydávajú svoje zbierky (úradné vestníky), kde uverejňujú tieto normatívne inštrukcie. Cieľom internej inštrukcie je riadenie po vertikálnej osi.

Súdna moc / Interné inštrukcie

- sudca nemôže, ak koná v istej veci, dostať internú inštrukciu, ktorá by mu nariaďovala, ako má rozhodnúť. Obsah internej inštrukcie musí byť predmetom dokazovania (kto tvrdí, musí mať aj dôkazy)

Právna norma (pojem a pojmové znaky)

Čo je norma? Čo je spoločenská norma? (pozri Právo a morálka)

Norma = vzorové pravidlo správania. Norma hovorí to, čo má byť (sollen).

Právo má podobu „môže-musí“ = z obsahu právnych noriem sa dozvedáme, čo adresát môže a čo musí.

1. Objektívna podmienenosť
2. Všeobecne záväzné pravidlo správania
3. Vyjadrené osobitne v štátom stanovenej alebo uznanej forme
4. Ktorého zachovanie je vynutiteľné štátnou (verejnou) mocou (donútenie štátnou mocou)

Pojmové znaky

1. Formálne
2. Materiálne

Formálne právne znaky

1. Subjekt tvorby práva musí mať právomoc a kompetenciu vydať právnu normu
2. Publikácia (v prípade celoštátnej normy – Zbierka zákonov)

Materiálne právne znaky

1. Regulatívnosť
2. Všeobecná záväznosť
3. Všeobecnosť (subjektu a predmetu)
4. Štátom stanovená alebo uznaná forma
5. Vynutiteľnosť štátnou (verejnou) mocou (donútenie)

Efektívnosť nie je pojmovým znakom právnej normy. Treba ju v práve vždy skúmať. Je to pomer medzi tým, čo sa sledovalo, a tým, čo z nej vyplynulo.

Regulatívnosť. Znakom každej normy je moment regulácie. Norma reguluje.

Všeobecnosť = normatívnosť = všeobecný subjekt

Právna norma nemôže regulovať správanie konkrétnej osoby. To ale neznamená, že adresát nemôže byť jdenočlenný. (napr.: Ústava, čl.102, právomoc prezidenta)

(Neurčitý počet adresátov = študent, dôchodca, daňovník... Prípady rovnakého druhu = uzatváranie manželstva, štúdium na VŠ...)

Všeobecná záväznosť = pojmový znak, ktorým sa právna norma odlišuje od ostatných noriem. Je dôsledkom spätosti so štátom.

Štátom stanovená forma. Štát stanovil formy, napĺňa obsah a vynucuje ich dodržiavanie. Spätosť štátu a práva je teda evidentná.

Zaväznosť vplyvu štátu na právo vyplýva už z princípu suverenity a princípu výlučnosti.

Štruktúra právnej normy

1. hypotéza
2. dispozícia
3. sankcia

H: Keď sú splnené podmienky p, potom...

D: môže byť q1, musí byť q2

S: keď nie je q1, potom s

Podmienky, ktoré tvoria hypotézu, sa týkajú subjektu, objektu a právnych skutočností.

Hypotéza

– stanovuje podmienky, požiadavky, týkajúce sa subjektu, objektu a právnej skutočnosti. Až po ich splnení môže nastúpiť vlastné pravidlo správania, teda dispozícia.

Klasifikácia hypotéz

1. Určené
2. Neurčené

Ak nie sú určené, nemôže ísť o právnu normu.

3. relatívne určité (konkrétne)
4. relatívne neurčité (abstraktné)

Toto členenie je podľa miery všeobecnosti, ktorá je rôzna, ale vždy platí princíp všeobecnosti.

Právna norma nemôže byť abstraktná.

1. Jednoznačné (prikazuje len jeden možný spôsob splnenia podmienok)
2. Alternatívne (viacero)

3. Jednoduché (použije sa pojem, ktorý nie je špecifikovaný)
4. Popisné („pre účely tohto zákona sa pod bezúhonnosťou rozumie...“)

5. Všeobecné – vymedzujú podmienky druhovými znakmi, kým kazuistické rodovými
6. Kazuistické

7. Taxatívne
8. Demonštratívne

Hypotéza a dispozícia v prípade trestnoprávnych noriem splývajú.

Postup zisťovania je od zisťovania, či je demonštratívna k taxatívnej. Ak je taxatívna, všetky podmienky musia byť splnené. Ak je demonštratívna, nemusia byť splnené všetky podmienky spomenuté príkladmo. Avšak nie len tieto, ale aj všetky ostatné tam uvedené podmienky.

Dispozícia

= vlastné pravidlo správania, ktoré stanovuje, komu a aké práva a povinnosti vznikajú, a to vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v hypotéze právnej normy.

Právo – možnosť subjektu správať sa spôsobom, ktorý právna norma stanovuje. Právna povinnosť je nevyhnutnosť správať sa právnou normou stanoveným spôsobom.

V podobe:

1. Dať (dare)
2. Konať (facere)
3. Nekonať (non facere)
4. Strpieť (pati)

Pri zakazujúcich právnych normách hypotéza a dispozícia splývajú.

Hypotéza

1. Subjekt
2. Objekt
3. Právna skutočnosť

Dispozícia

1. Práva
2. Právne povinnosti

„Kto iného úmyselne usmrtí, ...potresce sa...“

Subjekt = kto

Objekt = život

Právna skutočnosť = Protiprávne konanie

Sankcia

= ujma, ktorá postihuje porušiteľa právnej normy.

1. Súkromnoprávne
2. Verejnoprávne

Súkromnoprávne sankcie

1. Reštitučné (cieľom je návrat do pôvodmého stavu)
2. Reparačné (reparácia = náhrada v peniazoch)
3. Satisfakčné (nastupujú pri ujme nemajetkovej povahy)

Verejnorávne sankcie

1. Represívne = ukladanie trestu a ochranného opatrenia

Klasifikácia právnych noriem

(druhy právnych noriem)

1. Hmotnoprávne – stanovujú, aké práva a povinnosti majú ich adresáti
2. Procesnoprávne – stanovujú, akým formálnym postupom môže byť vynútené splnenie právnej povinnosti

Členenie podľa dispozície právnej normy:

1. Kategorické (kogentné) – variant správania v nich obsiahnutý je záväzný, nezmeniteľný, uplatňuje sa bezpodmienečne, takto je presne stanovené právo a právna povinnosť; taká norma nám nedovoľuje odchylné správanie
2. Dispozitívne – také, ktoré umožňujú subjektom práva upraviť práva a právne povinnosti aj odchylne. Sú poddajné – vytvárajú priestor aj na prejav vôle subjektov práva. Subjekty práva si môžu dohodnúť aj odchylné správanie. Ak nevyužijú možnosť odchylnosti správania, tak platí pravidlo správania obsiahnuté v právnej norme.

Členenie z legislatívno-technického hľadiska (podľa toho, ako je formulovaná právna norma):

1. Zakazujúce
2. Prikazujúce
3. Dovoľujúce

Právo a povinnosť sú stále v korelačnom (vzájomnom) vzťahu.

Teleologické právne normy (účelovo-slovné) – druh právnych noriem, ktorý je odlišný od právnych noriem s klasickou štruktúrou. Odlišnosť = dispozícia je formulovaná tak, že obsahuje cieľ, účel (teda nie je tam naformulované právo a právna povinnosť, ale určitý cieľ). Porušením tejto právnej normy – nesplnenie cieľa naformulovaného v právnej norme.

Členennie právnych noriem na:

1. Blanketové
2. Odkazujúce

Tieto normy sú neúplné (nemožno ich samostatne realizovať, možno ih realizovať len spolu s normou, na ktorú odkazujú). Rozdiel medzi blanketovou a odkazujúcou právnou normou je vo forme odkazu. Blanketová norma odkazuje na právnu normu, ktorá nie je presne určená (často blanketová norma odkazuje na normu, ktorá ešte nebola vydaná). Odkazujúca norma odkazuje na normy obsiahnuté v platnom a účinnom normatívnom právnom akte. Spravidla je tam presne uvedený odkaz na konkrétnu normu.

Kolízne normy – sú obsiahnuté najmä v medzinárodnom práve súkromnom. Sú to právne normy s cudzím prvkom. Prostredníctvom týchto noriem sa rieši kolízia viacerých právnych poriadkov (rieši, podľa právneho poriadku ktorého štátu má byť problematický prípad regulovaný). Kolízne normy neregulujú, ale iba stanovujú, kto bude regulovať.

Odporúčajúce normy – obsahujú iba určité odporúčanie. Ak majú zaväzovať subjekty práva, je potrebné, aby ich tieto subjekty schválili.

Pôsobnosť právnych noriem

Pôsobnosť – stanovenie rozsahu, v akom právna norma reguluje spoločenské vzťahy z hľadiska územia, priestoru, osôb a času.

Časová pôsobnosť právnych noriem

Z hľadiska platnosti, účinnosti, spôtného pôsobeni a intertemporality.

Platnosť právnych noriem – z formálneho hľadiska boli splnené všetky podmienky späté s jej vydaním, t.j. právna norma sa stala súčasťou platného právneho poriadku. Platnosť právna norma nadobúda vyhlásením.

Účinnosť právnych noriem – pre jej adresátov vyplývajú práva a povinnosti (právna norma zaväzuje od okamihu účinnosti).

Vacatio legis (prázdniny zákona)

Právna účinnosť – na základe špeciálneho ustanovenia uvedeného v právnom akte (najštandardnejší postup). Ak nie, potom platí generálne ustanovenie obsiahnuté v Zákone o Zb.zákonov (t.j. právna norma nadobúda platnosť po 15 dňoch od vydania).

Platnosť a účinnosť môžu byť nadobudnuté súčasne (ale platnosť a účinnosť nie je to isté). Účinnosť právnej normy môže byť viazaná na určitú právnu skutočnosť.

Zánik platnosti a účinnosti

Platnosť a účinnosť zanikajú spravidla súčasne. Zánik nastupuje na základe vnútorných a vonkajších dôvodov. Vnútorným dôvodom je terminovaná právna norma (ktorá je obsiahnutá v samotnom právnom akte a upravuje, dokedy je normatívny právny akt platný a účinný. Vonkajšie dôvody – zrušovacie ustanovenia (obsiahnuté v neskoršom právnom akte, ktorým sa ruší prvší právny akt). = derogačné klauzuly:

1. Generálna – obsahuje všeobecné zrušovacie ustanovenie, nevyskytuje sa často, nie je žiadúca v právnej praxi, ňou sa rušia všetky právne predpisy, ktoré sús ňou v rozpore
2. Generálna s demonštratívnym výpočtom – príkladmo je uvedené, čo sa ňou ruší.
3. Derogačná s taxatívnym výpočtom – presne uvedené všetky právne predpisy, ktoré sa ňou rušia

Derogačný akt – osobitný druh aktu, ktorý onsahuje iba zrušujúce ustanovenia. Nie je ich veľa. Jeho obsahom sú jedine zrušujúce ustanovenia.

Derogácia mlčky – ak je zrušený zákon, ku ktorému bol vydaný vykonávací právny predpis (napríklad vyhláška), a tento vykonávací právny predpis nie je zrušený zrušujúcim ustanovením, tak v dôsledku zániku platnosti a účinnosti zanikla aj platnosť a účinnosť vykonávacie právneho predpisu.

Zákaz spätného pôsobenia práva súvisí so zabezpečením právnej istoty.

1. Absolútny
2. Relatívny

3. Pravá
4. Nepravá retroaktivita

Právna norma pôsobí do budúcna. V tom spočíva naša právna istota. Pravá retroaktivity tvorí výnimku z tohto pravidla. Môžu nastať situácie, že právna norma reguluje aj právne vzťahy pred jej vydaním.

Trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v dobe spáchaného trestného činu.

Vznik právneho vzťahu a to, čo sa z neho nadobudlo, sa posudzuje podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Obsah právneho vzťahu (práva a povinnosti subjektov) sa posudzujú podľa neskoršej právnej úpravy.