Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / Úvod do psychológie

Úvod do psychológie - poznámky (psychologia.doc)

1. Predmet psychológie

predmetom skúmania psychológie sú psychické javy (javy psychickej reality). Psychické javy- ich základnou charakteristikou je „vnútorná príslušnosť“ k osobe = intencionalita (psychické procesy, javy, vlastnosti). Psychológia je veda o prežívaní a správaní.

2. Základné a aplikované psychické disciplíny:

základné: všeobecná, ontogenetická (vývinová), fyziologická psychológia, psychológia osobnosti, psychologická metodológia).

aplikované: pedagogická (školská, učiteľská psychológia), klinická psychológia (psychodiagnostika, psychoterapia, psychohygiena, psychopatológia, patopsychológia), psychológia práce, riadenia, inžinierska psychológia, poradenská, psychológia trhu a reklamy, športu.

3. Psychologické smery:

asocianizmus, elementová psychológia, štrukturalizmus, funkcionalizmus, psychoanalýza, behaviorizmus, gestaltická (tvarová) psychológia, dialekticko-materialistická, humanistická, existenciálna, kognitívna, diskurzívna, transpersonálna, pozitívna psychológia.

4. Charakteristika psychologických smerov

Asocianizmus- myšlienková činnosť je založená na asociáciách (spojoch; Müller).

1879 Wilhelm Wundt založil 1. psychologické laboratórium na univerzite v Lipsku – predstaviteľ experimentálnej psychológie.

Elementová psychológia- skúmali 3 elementy vedomia (poznávanie, emocionalita, vôľa). Hlavná metóda bola introspekcia- sebapozorovanie. Hľadala v duševných javoch jednoduchšie prvky a duševný život potom vysvetľovala skladbou- zložením týchto jednoduchých prvkov.

Sigmund Freud- koncepcia nevedomia = hlbinná psychológia. Je zakladateľ psychoanalýzy. Vychádzal z názoru: hlavným pojmom, ktorý by mal vysvetliť psychické javy nie je vedomie, ale nevedomie. Nevedomie determinuje celý život a správanie človeka. Freud bol psychiater, zaoberal sa liečbou neuróz. K ústredným činiteľom, čo ľudský život riadi podľa Freuda: libido- pud života a pud deštrukcie- pud smrti.

Wadson (1914)- behaviorizmus- predmetom skúmania je ľudské správanie. Stotožňovali psychiku a správanie a za predmet psychológie určili správanie organizmu (človeka aj zvieraťa). Správanie považujú za súhrn reakcií na určité podnety.

Gestaltpsychologie- (z nem.= tvar) je smer, ktorý sa rozvinul ako reakcia proti elementovej psychológii. Na rozdiel od nej tvarová psychológia hlása celostnú koncepciu, podľa ktorej: celok a časti síce navzájom podmieňujú, ale vždy tak, že celok dominuje

nad časťami napr. vnem predmetu = tvar. Nemecká škola, predstaviteľ Kurt Levin. Každý psychologický jav má komplexnú povahu.

60.roky 20. storočia- humanistická psychológia- Amerika- príklon k človeku a jeho problémom.

Kognitivistický prístup (psychické procesy)- skúmanie podstaty (Bruner, Miller).

Koncom 90-tych rokov: pozitívna psychológia- reakcia na „patologizáciu psychológie“- Amerika- treba sústreďovať pozornosť na situácie, ktoré vyvolávajú pozitívne prežívanie. Každý ľudský výkon s pozitívnym naladením je o 30% lepší!

5. Psychika

- psychiku jedinca utvárajú psychické procesy, stavy a vlastnosti. Je funkciou NS, najmä mozgu. Psychika ako duševné dianie je predmetom psychológie a v celostnej činnosti živých bytostí tvorí jednotu s fyziologickými procesmi organizmu.

Prežívanie- vnútorné subjektívne dianie. Prežívaním môžeme označiť to, čo sa pokladá za vedomie.

Správanie- ako vonkajší výraz v určitých senzomotorických komplexoch. Súhrn reakcií na určité podnety.

Vedomie- je vlastné iba človeku. Vzniká u človeka prvýkrát v procese spoločenských vzťahov a v procese činnosti. Je najvyššia s rečou spojená funkcia mozgu.

Nevedomie- nevedomím sa v psychológií označujú momentálne neuvedomované, ale predtým vedome prežité zážitky.

Regulácia správania

6. Stupne vedomia  reprezentujú stav NS (mozgu); má stupne:

1. Predstavuje afekt a jeho prežívanie, ktorým je vedomie vyplnené (napr. strach), súvisí spravidla so stavom nadmernej aktivácie.
2. Predstavuje stav selektívneho vnímania a pozornosti na úrovni ich optimálnej intenzity s možnosťou dlhodobej koncentrácie.
3. Charakteristická je nedostatočná sústredenosť vnímania a pozornosti, dochádza v ňom k produkovaniu voľných myšlienkových asociácií a obvykle aj k poklesu uvedomovania si podnetov z vonkajšieho sveta.
4. Typické preň je denné snenie- vedomie je skoncentrované na priebeh vlastných myšlienok, predstáv, fantázie, pričom sú podnety z vonkajšieho prostredia len slabo uvedomené.
5. Dochádza k takmer úplnému obmedzeniu uvedomovania seba samého, či dejov z blízkeho okolia napr. v spánku.
6. Úplná strata vedomia, slabosť až vymiznutie motorických reakcií na vonkajšie podnety = kóma = hlboké bezvedomie.

7.Zmenené stavy vedomia:

Hypnóza - sugestívny stav zúženého bdelého vedomia podobného spánku.

Zahŕňa 3 stupne:

somnolencia-  stav príjemnej ospalosti, ale pomerne jasného vedomia a schopnosti vôľovo konať

hypotaxia- stav zvýšeného podliehania sugescii strata kontroly nad vôľovými pohybmi,

somnambulizmus- hypnotizovaný sa úplne podriadi sugesciám, stav hlbokej hypnózy, dá sa ovplyvniť motorika, pamäť, správanie.: zastreté vedomie/mrákotný stav/ prejavuje sa ako zastretie mysle-postihnutý koná inak, ako to zodpovedá jeho osobnosti, amnézia-strata pamäti, zabudnutie rozšírené vedomie-spojené s transpersonálnymi zážitkami, subjekt prežíva akési odpútanie

8.Vedecká metóda

súbor princípov, spôsobov a prostriedkov na získanie vedeckých poznatkov. Je to určitý, s prísnymi pravidlami vymedzený postup. Jej teória sa označuje ako metodológia.

Štandardné metódy: metóda introspekcie, pozorovania, experimentálna, exploratívne metódy (anamnéza, interview, dotazník), projektívne techniky (Roschakova metóda, tematicko-apercepčný test), psychologický test, analýza dokumentov a produktov činnosti).

9. Charakteristika psychologických metód:

Pozorovanie

a) introspekcia→ pozorovanie seba samého, faktov vlastného vnútorného života zmyslového, afektívneho, racionálneho, vôľového a to vyškolenou alebo nevyškolenou osobou (náhodné alebo systematické).

b) extrospekcia→ organizované, cieľavedomé vnímanie. Využíva sa

pri zisťovaní a podrobnom zaznamenávaní vonkajších prejavov správania sa človeka v prirodzených alebo upravených podmienkach (pohybové, verbálne správanie a pod.).

Experiment- vedecká metóda, ktorá usporiadaním a kontrolou procedúr umožňuje určovať príčiny javov (určuje vzťahy medzi príčinou a následkom, testuje pravdivosť vytýčenej hypotézy).

Psychologický test- testy inteligencie, osobnosti, psychodiagnostické, tvorivosti; Štandardizovaná diagnostická pomôcka s presne určenými podmienkami aplikácie, hodnotenia a interpretácie s cieľom merania individuálnych rozdielov a zvláštností. (umelo vytvorené súbory otázok, musí niečo merať).

Dotazník- najčastejšia metóda. Základ tvoria štandardizované otázky, na ktoré respondenti odpovedajú nútenou voľbou (áno-nie); otvorených otázok – respondent odpovedá voľne. Metóda určená pre zber údajov od väčšieho počtu respondentov.

Rozhovor- psychológ pomocou dobre premyslených, pripravených a konkrétne zacielených otázok získava údaje, ktoré sú podkladom pre utvorenie si obrazu o povahe človeka, o jeho postojoch, záujmoch, citových stavoch. Môže byť: diagnostický (výskumný), individuálny, štandardizovaný, skupinový.

Analýza dokumentov a produktov činnosti - rozbor denníkov, výtvarného diela.

10. Pociťovanie

základné informácie o vlastnostiach predmetov a javov, o zmenách v našom organizme získavame prostredníctvom pocitov. Pocit je bezprostredný odraz jednotlivej vlastnosti predmetov a javov, ktorý pôsobí na zmyslové orgány (receptory) človeka.

Vznik pocitu→ schopnosť pociťovať je prejavom NS. Pocit vzniká v dôsledku pôsobenia spravidla fyzikálnej alebo chemickej energie (v podobe podnetu) na receptor, v ktorom dochádza k transformácií tejto energie na fyziologický proces tým, že vznikne vzruch. Vzruch sa v podobe impulzov šíri po dostredivom nervovom vlákne do príslušného centra, kde vyvoláva jav psychický → pocit (podnet musí mať určitú intenzitu).

11. Analyzátor

– anatomický – fyziologické zariadenie kt. sa skladá z 1. zmyslový orgán, 2. dostredivý nerv, 3. príslušné centrum v mozgu je to samo regulujúci a hierarchický ustrojený systém dynamiku nerv, procesov rozvíjajúcich sa v anal. určuje ráz vonkajšieho pôsobenia.

12. Vnem

vzniká spojením viacerých pocitov. Je bezprostredným odrazom predmetov, vecí a javov ako celkov vo vedomí človeka. Vnímanie je poznávací proces, kt nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva. Vn. zabezpečuje bezprostredný kontakt človeka s prostredím. Je jedným zo zákl. psychických regulátorov. proces vnímania sa uskutočňuje v 2 fazach 1.tvorí zmyslové vnímanie2.-kognitívne vn

13. Druhy vnemov

Zrakové vnímanie -videnie-základom je optická zraková sústava.tvoria ju oči optické receptory a nerv.dráhy smerujúce od očí do zrak.centra v mozgovej kôre. Vzruchy vznikajú na tzv žltej škvrne, videnie farieb – psychickým zážitkom sú pocity farby. Sluchové vnímanie zabezpečuje sluchový analyzátor . kt. sa skladá z vonkajšie, stredného, vnútorného ucha, z nervových dráh, zo špecifickej časti mozgu. Podnetom pre počutie sú zvukové vlny od 16 kmitov do 20tis.

Čuchové vnímanie – čuchové receptory sú umiestnené v nose, psychické zážitky rozdeľujeme na vône a zápachy.

Chuťové vnímanie – psychický proces, v ktorom chem látky rozpustené v ústnej dutine pôsobia na chuťové receptory, psychické zážitky sa delia a 4 zakl. druhy, chuť – sladká, slaná, horká, kyslá

Hmatové vnímanie – vnímanie dotyku – výsledkom činnosti vonkajších kožných receptorov., v koži sú 4 recepčné aparáty pre hmat, chlad, teplo, bolesť, vnímanie polohy a rovnováhy – vn. Zmien polohy narušenia rovnováhy orgánov čl. alebo celého tela. Receptorom je labyrint umiestený vo vnútornom uchu.

Vnímanie tvaru a veľkosti predmetov – uskutočňuje sa zrakovým a hmatovým analyzátorom

Vnímanie priestoru a vzdialenosti – psych. Proces, na ktorom sa zúčastňuje zrakový, kinestetický a sluchový analyzátor. Vnímať ho umožňuje – binokulárne videnie – videnie obi dvoma očami, binokulárna paralaxa – obrazy predmetov sa nepremietajú na rovnakých miestach sietnice, lebo oči sú od seba vzdialené 5-6 cm. Je závislé na empirických zložkách – lineárna a vzdušná perspektíva, rozdelenie svetla a tieňov na povrchu predmetov a v priestore akomodácia šošovky. Vyvíja sa postupne.

Vnímanie času –je koncentrované na otázky prežívania rôznych časových intervalov/úsekov/.závisí od zamerania, cieľov a motivácie človeka, zakladá sa na skúsenosti a v ontogenéze sa vyvíja pomerne neskoro.

Orgánové vnímanie - signalizujú stav a činnosť orgánov -tráviacich, vylučovacích, dýchacích, krvného obehu, rozmnožovacích.

Vnímanie bolesti - prežíva sa ako nepríjemný pocit, kt vzniká dráždením nerv zakončení v dôsledku pôsobenia vonk.podnetov alebo chorobných procesov v organizme človeka.

Vnímanie osôb - pri vn sa analyzujú navzájom súvisiace znaky kontextuálne a vonkajšie, významným faktorom je očakávanie a momentálne psychické naladenie

14. Adaptácia

Adaptáciou rozumieme zmenu citlivosti, kt vzniká v dôsledku prispôsobenia sa zmyslového orgánu podnetom, ktoré naň pôsobia. Uskutočňuje sa v smere zvyšovania citlivosti ako aj v smere znižovania citlivosti. Hranice adaptácie sa subjektívne určujú pocitmi bolesti

15. poruchy vnímania

môžu zahrňať rôzne oblasti, pretože na vnímaní sa podieľa celá zmyslová percepcia, nerv.dráhy, centrálna nerv.sústava, aj emocionálno-citové stavy.ilúzia- vnem je síce vyvolaný odrazom skutočného podnetu, ale tento odraz je skreslený.halucinácie –sú to klamné vnemy vznikajúce nezávislé na vonkajšom podnete. O ich reálnosti je subjekt presvedčený.

16. predstavy

– obrazy predmetov, vecí, javov, ktoré človek v danom momente nevníma. Alebo predstava je reprodukovaný obraz predmetu založený na minulej skúsenosti. Môžu byť jedinečné – predstava konkrétneho predmetu, všeobecné, zrakové – v nich sa znázorňujú tvary, rozmery a farby, sluchové – rečové – hudobné, pohybové – motorické. Typy predstavivosti – keď je schopnosť vybavovať si obsahove zážitky formou predstáv mimor. výrazná hovoríme o type predstavivosti – zrakový typ, pohybový, sluchový, zmiešaný. Predstavy sa vyznačujú názornosťou, sú citovo – názorné obrazy reality. Vnímanie sa vzťahuje len na prítomnosť. V nemy majú periférny pôvod – vznikajú v dôsledku receptorov, predstavy – centrály pôvod – vznikajú v mozgu.

17. Eideticke predstavy

svojou uplnostou a ostrostou sa rovnaju vnemom, prejavuju sa: vo zvláštnej schopnosti tzv. fotografickej pamati: cize, na základe predstavivosti, zpamati detailne reprodukovat aj velmi zlozitu situaciu.

-typicke pre detske obdobie, po dospievani zanika

18. Charakterizuje fantáziu

fantazia - predstava nepoznaneho

- vo vedomi cloveka vznikaju obrazy predmetov a javov, ktore predtym neboli obsahom jeho psychickeho zivota

neumyselna (obrazotvornost)- myslienky bez osobiteho zameru

umyselna- vznika zo snahy vytvorit nieco urcité

1. clovek si stavia ciel predstavit si nieco vedome a vedome usmernovat svoju fantaziu,vychadzajucu z daneho tvoriveho usilia

19. Definujte pamat a uvedte jej druhy

pamat-zakladna vlastnost zivych organizmov

- uchovanie minulej skusenosti je najdolezitejsou funkciou pernamentne prebiehajuceho procesu

- urcita psychicka schopnost nasho organizmu, kt. nam umoznuje vybavit si minule prezivanie a spravanie

- zakladom pamate je pamatova stopa

- pamat chapeme ako schopnost reprodukovat urcite obsahy

-ako uchovanie minulej skusenosti, ktora intervenuje v súč.aktualnom prezivani a spravani  

-ako kognitivny,poznavaci proces kodovania, skladania a vybavovania informacii

Druhy pamati:

mechanická -nema logiku, opakovanie stale dookola- typicka pre deti

logická - ma logiku- u dospelych

krátkodobá (pracovná)- kratke podrzanie informacie-bez opakovania sa informacia rozpada do 15 sek.

dlhodobá-  je pamat v pravom zmysle.je to sklad informacii, vedomosti, poznatkov, skusenosti

-explicitna-deklarativna, semanticka pamat, viazana na pouzivanie jazyka (fakty, mena, nazvy, epizody, udalosti)

-implicitna- nedeklarativna, jej obsah sa neda vyjadrit slovne - su v nej fixovane motoricke a kognitivne sposobilosti (chodza, pohyby)

staropamat- lepsie si zapamatame starsie informacie

novopamat- lepsie si zap. Mladsie inf, aktualne zazitky

mimovolna-neumyselna- pri nej si clovek bez umyslu a namahy vstepuje do pamati psych. zažitky

umyselna(zamerna)- organizovana, zamerna psy.cinnost s cielom nieco si zapamatat

Druhy :

vizuálna, pamäť pre idey, pre význam, pre časové usporiadanie.

1. rozdelenie podľa charakteru psychickej aktivity : pohybová, emocionálna, názorná, slovno-logická ,

2. podľa charakteru celkovej činnosti : úmyselná, neúmyselná,

3. podľa dĺžky upevnenia : senzorická, krátkodobá, dlhodobá.

20. Char. jednotlivé fázy pamäti

vstepenie-zapamatavanie- je proces, v kt. prebieha upevnovanie novych informacii tym, ze sa spaja s informaciami uz predtym nadobudnutymi.

Moze byt umyselné- upriamenie pozornosti na to, čo si chceme zapamatat.ak je umyselne zap. Sucastou specifickej, organizovanej, mentalnej aktivity, tak hovorime o uceni

Neumyselne- spontanne – navytyčujeme si ciel, nieco si zapamatat

Udalosti, javov, bez osobiteho záujmu zapamatat si zakladom trvaleho zapamatania je opakovanie  , systematicke cvicenie pamati

upevnovanie-podrzanie- ucovanie pamati-kludova faza, je spojena s posilnovanim

vybavovanie – je to proces  v ktorom sa aktivuju informacie ulozene v pamatovom sklade

-zamerne- aktivna psy cinnost, pri ktorej si zamerne vyvolame do svojho vedomia, skor zapametany uskladneny material, zazitok, motoricky ukon.

-mimovolné- vo vedomi cloveka sa neumyselne objavuju udaje

-reprodukcia- je to hovorena al. pisana odpoved cloveka vybavena z dlhodobej pamate v takej podobe, v akej sa do pamati vstepila.napr text, definicia, basen...

znovupoznavanie- vybavovanie - vybavenie si obsahu, zazitku z minulosti

(napr. citam knihu, pocuvam prihodu a postupne sa mi vybavi, ze uz som to niekedy cital, pocul)  

21.  Učenie a jeho druhy

ucenie- je proces cielavedomeho, planovaneho a systematickeho nadobudania vedomosti, zrucnosti, rozvijania osobnostnych vlastnosti, navykov a foriem spravania.

Druhy:

Ucenie na zaklade klasickeho podmienovania- ide o ucenie sa asociaciam, pasivnejsia forma ucenia,informacia sa uciacim akceptuje a jednoducho zafixuje

Ucenie, ako spravanie ovplyvnuje okolie-operativne podmienovanie, ucenie pokusom a omylom-nahodne objavi po neuspesnych pokusoch spravnu reakciu.

Percepcno-motoricke ucenie- ucenie sa motorickym reakciam, ucenie podla urciteho planu, postupu,spatna vazba je vlastna    

Kognitivne ucenie- je predpokladom rozvoja poznavacich procesov, ale aj vyuzivanie rozumovych schopnosti

Socialne ucenie-  osvojovanie postojov, hodnot, zivotneho stylu, suvisi s rozvijanim schopnosti komunikovat

-naucit sa prisposobit a vyrovnat sa s poziadavkami spolocnosti        

22. krivky ucenia a zabudania

zabudanie je sprievodnym znakom pamate,podstatou zabudania je rozpad starych asociacnych struktur- pamatovych stop-engramov, alebo je dosledkom prekryvania starsich skusenosti, novymi.

Priebeh zabudania v case- je zo zaciatku velmi rychly, potom sa ustali na urcitej, relativne nizkej hladine a potom klesa len velmi malo.

zmysluplny text si zapamatame 9 krat lepsie (pomalsie zabudanie) ako nevyznamovy.

ebbinghausova krivka zabudania- zabudanie postupuje zo zaciatku velmi rychlo.zvlast v prvej tretine hodiny az v prvej hodine. Pozrite, ak mate Borosa str. 203 obrazok 23. po 1.hodine si zo 100 percent zapamatame nieco pod 40 percent a po siestich hodinach je to nieco pod 30 percent.

Krivka ucenia? – nasla som len vykonnostnu krivku, kedy sa nam najlepsie uci....

1.,2., 6.,7., sa nam uci zle, a 3.,4.,5.,8 vyuc. Hodiny by sa malo lepsie

cize medzi 9-11hod,  15-17hod,  20-22hod je nasa vykonnost najlepsia.(nie len na ucenie)

23. Transfer a interferencia

zákon transferu v učení- ide o proces, ktreho podstata spociva v tom, ze skor naucene formy formy spravania, vedomosti, zrucnosti vplyvaju na ucenie sa inym formam spravania...

cize...- co sa teraz naucim, pomoze mi to v praxi,(to je proaktivny transfer) alebo opacne, co sa teraz ucim mi pomoze pochopit, co sme sa ucili v minulosti.(retroaktivny)  (napr. naucis sa nejake pravidlo, ale az potom na prikladoch ho pochopis.)

interferencia- je opak transferu, posobi negativne, tiez moze byt proaktivna, aj retroaktivna

napr. ucim sa anglictinu, dalsiu hodinu na nemcine nieco nepochopim, alebo sa mi to s tou ang. pletie. (proaktivna)

retroaktivna- to, co sa teraz ucim, negativne ovplivni to, co sa uz ucila. (PaKA a PaSA verzus Kostrub:-)

24. Aké faktory (pravidla) vplývajú na kvalitu pamäti

na efektivnost zapamatavania moze vplyvat: urcity motiv(potreba, zaujem), postoj ( to, co zodpoveda nasmu postoju si ovela lepsie zapamatame)

organizacia osvojeneho ucebneho materialu, informacii

porozumenie a zameranie- vytycenie si ulohy nieco si zapamatat

umysel zapamatat si nieco čim trvalejsie, no aj vztah zodpovednosti a emocionalneho zafarbenia zapamatavaneho materialu.

25. Definujte myslenie a uveďte jeho druhy

myslenie- pozn. proces, ktorym prenikame hlbsie do podstaty sveta a jeho produktom nie je len samotne poznanie, ale aj cela podoba dusevneho sveta. Myslenie je zovseobecnene poznanie, clovek dokaze predpokladat, co bude nasledovat hoci o tom realnu informaciu nema. myslenie je sprostredkované a zovšeobecnené poznanie objektívnej skutočnosti. Vystupuje ako systém operácii s kognitívnymi elementmi. Umožňuje predvídať to čo človek bezprostredne nevnímal a nepozoroval.  

Myslenie je schopnost logicky uvazovat, myslenie ako riesenie problemu

Druhy myslenia    

Nazorno-aktivne myslenie- riesenie problemu-prakticka cinnost,

uskutocnuje sa na zaklade pretvarania situacie, merania, skusania, zhodnocovania vlastnosti predmetov. N-A myslenie pracuje hlavne s konkretnymi pojmami a predstavami.najme u deti, ako prva faza myslenia

Nazorno- obrazne myslenie-uzko suvisi s obrazovymi predstavami

Deti okolo 7. roku- musia pozorne vnimat a nazorne si predstavovat  dany predmet.

Slovno-logicke(abstraktne) myslenie- rozvoj v obdobi skolskeho veku

Myslenie nielen ako prakticka cinnost, vo forme nazornych obrazkov, ale najma vo forme abstraktnych pojmov, sudov a usudkov.

26. Formy myslenia

Tri formy myslenia:

1. Pojem – považuje sa za základnú formu myslenia, za prvok bez ktorého nie je možné rozvíjať ľudské myslenie. Je najčastejšie reakcia na predmety, ktoré majú spoločnú charakteristiku. Označuje sa slovom a slovo je prostriedok, pomocou ktorého človek prijíma a odovzdáva svoje myšlienky. Pojmy delíme na:

1. Všeobecné (abstraktné) – odrážajú znaky, ktoré sú vlastné všetkým predmetom zahrnutým v dano pojme (napr. strom)
2. Zvláštne (konkrétne) – ako také sa označujú pojmy o jedinečnom predmete (napr. Bratislava)

Súhrnne sa uvádzajú aj  tieto pojmy: jedinečné (môj syn), všeobecné (syn), konkrétne, abstraktné, rodové (mnohouholník), druhové (štvorec).

2. Súd – je základnou formou alebo aktom, ktorým sa myšlienkový proces uskutočňuje (ústne alebo písomne, nahlas alebo pre seba)

1. súd vyjadruje vzťahy medzi dvoma alebo viacerými pojmami
2. potvrdzuje alebo popiera vzťahy medzi objektmi a javmi skutočnosti
3. potvrdzuje alebo popiera niečo o všetkých objektoch a javoch danej kategórie. Také sú súdy: všeobecné, jedinečné, zvláštne.

V závislosti na tom, ako súdy odrážajú objektívnu skutočnosť ich rozdeľujeme:

1. pravdivé – vzťah medzi predmetmi a vlastnosťami skutočne existuje
2. nepravdivé -  vzťah medi predmetmi a vlast. skutočne neexistuje.

Súdy vznikajú dvoma spôsobmi:         1. priamo

        2. nepriamo

3. Úsudok – vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi, vzniká odvodením nového súdu zo súdov iných. Súdy, z ktorých sa pri budúcom úsudku vychádza sa označujú ako PREMISY. Dva typy úsudkov:

1. Individuálny – získava sa z jednotlivých súdov k všeobecnému súdu, záveru, či výroku – od jedinečného k všeobecnému.
2. Deduktívny – získava sa postupom od všeobecného k jedinečnému.

27. Myšlienkové operácie

Základné myšlienkové operácie – analýza a syntéza:

1. Analýza – je rozdelenie poznávaného objektu na jeho jednotlivé časti, súčasti, zložky a komponenty. Aj myšlienkovo môžeme rozdeliť akúkoľvek činnosť, proces, udalosť na jednotlivé operácie.
2. Syntéza – v istom zmysle je protikladom analýzy, je to myšlienkové zjednocovania, spájanie – syntetizovanie v analýze vydelených častí, vlastností, vzťahov, predmetov al. javov.

Myšlienková analýza a syntéza ako základné myšlienkové operácie prebiehajú v nerozlučnej spätosti, analýza je geneticky prvotná, syntéza nasleduje spravidla až po analýze.

3. Porovnávanie – súvisí s analýzou, je to myšlienková operácia, ktorou sa zisťujú podobnosti a odlišnosti medzi viacerými objektmi, predmetmi a javmi v konkrétnej oblasti poznávania.
4. Zovšeobecňovanie – zovšeobecňovaním človek vystihuje to, čo je predmetom a javom spoločné, je to ich združovanie, myšlienkové spájanie do skupín podľa určitého spoločného znaku, či daných kritérií. V myšlienkovom procese človeka prebieha ako učením sprostredkovaná aktivita, ktorá smeruje k osvojeniu si pojmov. Špecifický prípad zovšeobecnenia – GENERALIZÁCIA – je veľmi významným činiteľom celého verbálneho správania človeka.
5. Abstrakcia – úzko súvisí so zovšeobecňovaním, je to myšlienková operácia pomocou ktorej vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov a javov, pričom sa nevšímajú ostatné, predovšetkým ich nepodstatné a individuálne vlastnosti.
6. Konkretizácia – je protiklad k abstrakcii, spočíva vo vyhľadávaní konkrétneho prvku v danej triede.

28. Myslenie ako riešenie problému, fázy riešenie problému

Problém – je to situácia, v ktorej je daný cieľ a hľadajú sa cesty na jeho dosiahnutie. Od stupňa obtiažnosti, všeobecnosti a zložitosti problému závisí aj voľba spôsobu riešenia (fázy):

1. Riešenie pokusom a omylom – náhodný, nezdôvodnený a niekedy aj neužitočný postup. Je charakteristický pre senzomotorické myslenie zvierat.
2. Riešenie postrehom – t.j. náhlou kognitívnou reorganizáciou situácie čo je často doprevádzané emocionálnym vzrušením.
3. Riešenie postupnou analýzou – pri plánovitom na cieľ zameranom hľadaní.

Proces riešenie problému pokračuje realizáciou takých činností, ako je rozdelenie problému na čiastkové etapy, stanovenie poradia ich spracúvania, doplnenie chýbajúcich informácií, postavenie hypotéz a pod.

Myslenia, ako riešenie problému je, je pri tom vždy činnosť vedomá a zámerná.

29. Konvergentné a divergentné myslenie

Konvergentné (zbiehavé) myslenie – alebo aj myslenie v „uzavretom“ systéme, uplatňuje sa pri problémoch a úlohách, ktoré majú iba jeden možný spôsob riešenia, celá myšlienková práca sa uberá jedným smerom, k jednému cieľu.

Divergentné (rozbiehavé) myslenie – alebo aj „hľadajúce“ myslenie, ide o myslenie, kde treba hľadať, objavovať princíp riešenia problému, hľadať čo najviac najrôznejších spôsobov. Uplatňuje sa pri úlohách, ktoré umožňujú viac alternatívnych prístupov a spôsobov riešenia. Je najcharakteristickejšie pre tvorivé myslenie, kde sa zúčastňujú viaceré špecifické schopnosti:

1. Schopnosť fluencie – pohotovo utvoriť čo najviac psychických obrazov istého druhu
2. Schopnosť flexibility – pružne meniť smer postupu, utvárať rôznorodé riešenia úloh
3. Schopnosť originality
4. Schopnosť vidieť problém

30. Individuálne zvláštnosti myslenia

Samostatnosť – prejavuje sa predovšetkým v umení nájsť, resp. zostaviť novú otázku, problém bez toho, aby sa hľadalo a aplikovalo staré riešenie, aby sa opieralo o cudzie myšlienky, názory, poučky.

Kritickosť – schopnosť nepoddávať sa vnucujúcemu vplyvu cudzích myšlienok a názorov. Človek s kritickým myslením tvrdo hodnotí aj svoje vlastné myšlienky a neprijíma ako definitívne prvé riešenie myšlienkovej činnosti, ktoré ho napadne.

Pružnosť – schopnosť meniť plán. Pružne mysliaci človek nie je dogmatik, nerieši problém šablónovite a stereotypne, ale postup riešenia mení v závislosti od konkrétnych podmienok.

Rýchlosť (bystrosť) – vyžaduje sa najmä pri riešení takých situácií, v ktorých sa človek musí rozhodovať za veľmi krátky čas. Závisí od individuálnych osobitostí človeka.

Hĺbka – stupeň schopnosti vniknúť do podstaty otázok, priamo do jadra veci, skúmať problém zo všetkých strán, chápať jav v rôznostrannosti jeho vzťahov a súvislostí.

31. Vzťah myslenia a jazyka

Myšlienka sa uskutočňuje na základe jazyka a formuje sa v reči. Myšlienka neexistuje bez jazykového obalu, ktorý sa získava v reči.

4. hovoriť ešte neznamená myslieť
5. myslenie predpokladá reč – reč predpokladá prácu myslenia
6. rečový styk je výmena myšlienok pre vzájomné porozumenie, keď človek myslí využíva jazykový materiál a jeho myšlienky sa formujú tak, že nadobúdajú rečovú formuláciu
7. úloha myslenia je úloha poznávacia

Schopnosť myslenia sa prejavuje v spôsobilosti užívať znakový systém, t.j.:

8. v spôsobe ako človek vo svojom myslení môže a dokáže uchopiť objekt, o ktorom uvažuje
9. v spôsobilosti správne s nimi narábať, čo sa pod čo zaraďuje (list na strome, list v knihe, list v poštovej schránke...)

32. Inteligencia a druhy inteligencie

Inteligencia: (viacero definícií)

1. je všeobecná psychologická schopnosť prispôsobovať sa novým úlohám a životným podmienkam. (W. Stern)
2. je základná schopnosť, veľmi dôležitá pre praktický život. (A. Binet)
3. je globálna schopnosť indivídua účelne jednať, rozumne myslieť a účelne sa vysporiadať so svojím okolím. (D. Weschler)

Druhy inteligencie:

1. Abstraktná – najvýraznejšie sa prejavuje v zaobchádzaní s rôznymi symbolmi – slovami, číslami, diagramami...
2. Mechanická (praktická) – umožňuje pohotovo vykonávať rozličné pracovné úkony, zaobchádzať s nástrojmi, strojmi a technickým zariadením.
3. Sociálna inteligencia – prejavuje sa v osobných a spoločenských záležitostiach. Sociálne inteligentný človek je priateľský, taktný, chápavý.

Uvádza sa aj:

1. Fluidná (vrodená) – viac závisí na vrodených danostiach, nie je výraznejšie ovplyvnená kultúrou prostredia a vzdelaním, vrcholí v dvadsiatich rokoch a potom klesá.
2. Kryštalická – viac závislá na sociálnej stimulácií, zostáva relatívne stála, aj keď sa v priebehu života môže zvyšovať.

33. Meranie inteligencie a stupne inteligencie

Inteligenčné testy – sú to dôkladne preverené, štandardizované metódy na zisťovanie individuálnych rozdielov rozumových schopností a aktuálnej mentálnej úrovne osobnosti. K priekopníkom tvorby testov inteligencie patríA. Binet.

Výsledok dosiahnutý v inteligenčnom teste sa vyjadruje prostredníctvom tzv. inteligenčného kvocientu – IQ – je to informácia o celkovej rozumovej úrovni osobnosti. Inteligenčný kvocient sa určuje podľa vzorca:

                                IQ100

Mentálny vek – zisťuje sa aplikáciou testových úloh zodpovedajúcich danej vekovej kategórie.

Fyzický vek – označuje fyzický vek, ktorý sa udáva v mesiacoch života testovanej osoby.

Stupne inteligencie:

Keby sme tieto číselné údaje premietli do grafickej schémy dostali by sme podobu Gassovej krivky, alebo tvar zvonu.

34. Charakteristika procesu pozornosti, fyziologický základ pozornosti

Prostredníctvom pozornosti človek zameriava a sústreďuje svoje vedomie na vnímaný objekt, situáciu alebo určitú činnosť, pričom najdôležitejšou charakteristikou pozornosti je jej výberovosť – selektívnosť.

Pozornosť:

1. je orientačná činnosť, ktorá spočíva v oboznamovaní sa s obklopujúcimi sa predmetmi a javmi
2. je významná biologická funkcia, pretože z množstva podnetov, ktoré neustále dopadajú na človeka, si vyberá len tie, ktoré sú pre neho dôležité

Chápanie pozornosti:

10. pozornosť ako vrcholný stupeň vedomia a aktivácie (Wund, Titchener)
11. predstavitelia behavoirálnej psy. Pojem pozornosť neuznávali – zaviedli motorické zameranie – selektivita.
12. Geštaltický smer stotožnil pozornosť so zákonitosťami vnemového poľa
13. Broadbent vypracoval teóriu filtra
14. Pozornosť je zvláštny psychický proces, resp. akési špecifikum vedomia
15. Pozornosť je síce významný, ale nie samostatný duševný jav
16. Pozornosť sa prejavuje ako rozhodujúca zložka vnímania, predstáv, pamäti, myslenia, reči a konania vôbec.

Z hľadiska fyziologických prístupov:

1. pozornosť sa spája s dominantným vzrušením istých centier v mozgu, ostatné oblasti mozgovej kôry sú v stave útlmu,

17. „princíp dominanty“ – dominanta tu znamená prevládajúce ohnisko vzrušenia v mozgovej kôre;
18. pre vznik dominujúce ohniska nemusí byť rozhodujúca len sila daného podnetu, ale aj stav nervového systému

2. je pre rozvoj primeraného fungovania pozornosti najvýznamnejšia mozgová kôra pravej hemisféry
3. sa fungovania „ohniska“ optimálnej vzrušivosti vysvetľuje na základe retikulárnej formácie, limbického systému a kôrovými útvarmi mozgu, pričom sa usudzuje, že práve tento zložitý aparát reguluje úroveň vigility – bdelosti, no aj sústredenosť a intenzitu pozornosti, jej šírku, presnosť...

Kvalita pozornosti je podmienená:

1. aktiváciou mozgovej kôry a integráciou funkčných systémov lokalizovaných v rôznych oblastiach mozgu
2. závisí na súhre rôznych funkcií celého mozgu
3. pozornosť je citlivá, zraniteľná na najrôznejšie záťažové vplyvy

35. Druhy pozornosti

1. neúmyselná (mimovoľná) pozornosť

Je to prvotná forma pozornosti, je spontánna, nezávislá na vôľovej aktivite, jej východiskom je orientačná reakcia. Má veľký význam v prvých rokoch života človeka. Ak sa určitý podnet má stať objektom neúmyselnej pozornosti, musí mať vlastnosti:

1. sila podnetu
2. kontrast medzi podnetmi
3. potreby a záujmy – všetko, čo uspokojuje potreby, všetko, čo súvisí so záujmami, k čomu má človek istý citový vzťah sa stáva predmetom neúmyselnej pozornosti
4. zmena a novosť

Neúmyselná pozornosť je vo vysokej miere určovaná uvedomením si toho, že z pomedzi ponúkaných informácií majú najvyššiu pravdepodobnosť byť spozorované tie, ktoré sú pre život dôležité, ktoré sú veľké, intenzívne, kontrastné a opakujú sa.

2. úmyselná (zámerná) pozornosť

Človek ju vyvoláva a udržiava sám, vlastným vôľovým úsilím. Predpokladá uvedomelú voľbu, predchádzajúce rozhodnutie, selekciu a zameranosť na určité podnety. Súvisí s vôľou a je regulovaná osobným cieľom.

Úmyselná pozornosť veľmi často vzniká z neúmyselnej pozornosti, ale treba si pri porovnávaní uvedomiť, že:

1. je zložitejšia a náročnejšia
2. súvisí s motívmi človeka a s jeho cieľmi
3. vznikla na základe nutnosti venovať niečomu pozornosť
4. utvára sa v procese vývinu, najmä však v procese pracovnej činnosti

Existuje tzv. vynútená pozornosť – pozornosť je vynútená príkazom, pozornosť je vynútená prežívaním vnútorného stavu.

36. vlastnosti

– koncentrácia- sústredenosť : prejavuje sa v schopnosti sústrediť a udržať pozornosť na tých istých predmetoch a javoch v časovom rozsahu. Vyžaduje si bdelé vedomie. Rozsah pozornosti – je obmedzený experimentálne sa skúma pomocou tachytoskopov. Ide vlastne o to na koľko objektov môže jednotlivec naraz sústrediť svoju pozornosť. Intenzita – znamená do akej miery je človek sústredený na danú úlohu, súvisí s koncentráciou. Rozdelenie – distribúcia – spôsob činnosti pri ktorom u človeka súčasne prebiehajú dve alebo viac činností, súvisí s ňou aj prenášanie – sch rýchle prerušiť jedno zameranie a zapojiť sa do druhého. Stálosť – tenacita – charakteristika pozornosti v čase za ktorý sa udržuje jej koncentrácia na danom objekte – sch udržať pozornosť.

37. AFEKT:

Búrlivá reakcia organizmu na nejaký podnet.

Citový stav, ktorý sa vyznačuje krátkosťou trvania, veľkou intenzitou, búrlivým priebehom, fiziologickými zmenami org. napr. pulz srdca.Ja to relativne kratky emocny stav.

Nálada: Trvá dlhšie, je menej prudká a tiež sa viaže na nejakú udalosť.

Vášeň: Dlhodobo pôsobiaci cit, je to vzťah k niečomu. Napr.- športová vášeň.

38.  EMPATIA:

„Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka, počuť ušami druhého človeka a cítiť jeho srdcom“ Empatia sa vymedzuje ako schopnosť, ktorá je v rámci kontaktu jedného človeka s druhým, umožňuje vžiť sa do jeho psychického stavu, tj. Vnímať svet tak, ako ho vníma druhý.

39. CITOVÁ DEPRIVÁCIA :

Psychický stav, ktorý vzniká vtedy, keď človek  neuspokojuje v plnej miere svoje potreby, pri chronickom nedostatku podnetov alebo nedosahuje vytýčené ciele. Deprive – mať nedostatok.

40. AKTIVÁCIA SPRÁVANIA:

Ak chceme pochopiť aktívneho človeka, prečo robí to čo robí, treba skúmať jeho aktiváciu a motívy správania.

Pod pojmom aktivácia rozumieme: uvedenie org. do vnútornej alebo vonkajšej aktivity. Prejavom activity je činnosť.

41. Motív, MOTIVÁCIA:

Motív – Patrí medzi aktivačné činitele. Je to, čo niekto vedome označuje za základ svojho konania. Človek nikdy nie ja motivovaný len jedným motívom. Vždy ide o komplex v ktorom sú motívy vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa.

Motivácia , pod týmto pojmom sa rozumejú všetky indivíduu alebo skupine pripisované pochody, ktoré vysvetľujú alebo robia zrozumiteľným jeho/ich správanie

Druhy motívov

Motívy delíme na:

základné (biologické, fyziologické) patria sem napr. hlad, smäd, bolesť

Vyššie (sekundárne, kulturno-sociálne)

Teórie motivácie

1. teória správania – jej ústredným pojmom je učenie
2. teória nevedomej motivácie – indivíduu nie sú jasne motívy svojho konania
3. teória poznania – premyslené, cieľavedomé konanie

Zložky motivácie

Motiváciu chrakterizuje 6 základných charakteristík :

1. motivácia ako príčina pohybu – hnacia sila
2. motivácia ako následnosť zmien stavov organizmu – ako istý psychofyz. Stav
3. motivácia ako abstrakcia kontinuity aktivácie
4. motivácia ako detrminanta smeru – zameranosť na cieľ
5. motivácia ako súborný pojem na porozumenie vzťahov
6. motivácia ako príčina rozhodovania – boj motívov

42. Pud , inštinkt

pud- tento pojem ako prvý použil Freud – chápal ho ako príčinu všetkej aktivity – všetky pudy zahrnul do dvoch tried : pud života – sily slúžiace na udržiavanie a reprodukciu života

                                     pud smrti – považuje ho za deštruktívny – vychádza zo smrti

pud je tiež v psychológii vnímaný ako vnútorný stav, ktorého ukončenie alebo aspoň zmiernenie intenzity je prežívané ako „odmena“

inštinkt – zväčša ním označujeme „nenaučené“ správanie zvierat. Inštinkt je zákl. energia pre ľudské správanie a z nej vyvodzujú všetky formy prejavov správania sa živočíchov, dnes sa skôr stretneme s pojmom inštinktívne správanie – špecifické správanie , ktoré je príznačné pre určitý druh

43.Potreby a druhy potrieb

Potreba je organická sila, entita, ktorá má dynamický charakter a určitým spôsobom determinuje správanie. Podstatným znakom potreby je nedostatok (alebo prebytok) niečoho.

V teórii Maslowa : Potreba je subjektívna prežívaný nedostatok niečoho, čo je pre život daného jednotlivca dôležité, nevyhnutné.

Delíme ich na :

prvotné – biologické – potreba potravy, spánku, bdenia a činnosti, vzduchu, a zachovania rodu

druhotné – sociálne , duchovné, kultúrne- tvoria nadstavbu na biologické potreby – p. bezpečnosti a náklonnosti, p.orientácie a preskúmania, p. senzorická, estetická, p. sebautvárania a sebarealizácie

44. Ašpiračná úroveň

Je to zamýšľaný výkon v určitej činnosti, ktoý očakáva človek poznajúci úroveň svojho výkonu z minulých činností. Sú to subjektívne nároky na úroveň budúceho výkonu po zhodnotení toho predchádzajúceho. Je premenlivá. Ak je dosiahnutý výkon nižší ako ašpiračná úroveň nastáva frustrácia

45. Charakterizujte pojem osobnosť

Samotné vymedzenie pojmu osobnosti je problematické a ani v súčasnosti nie je vypracovaný jednotný názor psychológov na obsah pojmu osobnosť. Osobnosť je celková organizácia duševného života. Zahŕňa v sebe všetky jednotlivé duševné funkcie. Je to integrovaný súhrn vnútorných čŕt a zvláštností človeka, cez ktoré sa lámu všetky vonkajšie vplyvy. Pojem osobnosť z psychologického hľadiska potom vyjadruje :

1. konkrétno-historickú a spoločenskú charakteristiku človeka
2. jeho psychické, duchovné, kultúrne, etické, no aj praktické kvality a schopnosti, ktoré vznikajú a rozvíjajú sa v spoločnosti

Osobnosť má charakter otvoreného systému, funguje ako jednotný celok, vyvíja sa v činnosti prostredníctvom procesu socializácie a najmä výchovným pôsobením.  

46. Teórie osobnosti

Rozdielne prístupy k riešeniu otázok osobnosti viedli a vedú k utváraniu rozličných teórií osobností.

Introgénne (endogénne) teórie osobnosti- osobnosť vysvetľujú ako navrstveie rozličných vlastností akolo pôvodnej, neraz bližšie neurčenej psychickej sily. Čím je vrstva vnútornejšia, tým je významnejšia pri utváraní osobnosti. Patrí sem :

1. Psychoanalytická teória osobnosti – osobnosť je zložená z troch základných vrstiev :

* ID „ono“ – najhlbšia vrstva potlačných pudov, túžob, inštinktov, vášní

* EGO „ja“ – vedomá zložka života

* SuperEGO „nad ja“ – pravidlá a normy, ktoré sa od nás vyžadujú

           Tieto vrstvy sa prejavujú v troch stavoch :

              * nevedomie – oblasť pudov, ich boja , potlačenia, napätí a komplexov

              * podvedomie – prah medzi vedomím a nevedomím

              * vedomie – disponuje vnímaním, poznávaním a vládne v ňom princíp reality

            Predstavitelia : Freud, Jung, Adler, Horneyová, Fromm

        Exogénne teórie osobnosti

2. Behaviorálna teória – stojí na domnienke, že osobnosť predstavuje správanie, popierajú možnosť jestvovania akýchkoľvek prvotných síl, ktoré by utvárali osobnosť.

Predstavitelia : Thorndike, Watson

Interakčné

Humanistický model - Podľa tejto teórie je osobnosť výsledkom pôsobenia spoločnosti a spoločenských situácií, v ktorých sa človek vyvíja a žije. Hlavnú úlohu pripisujú sociálnemu prostrediu a učeniu, vyzdvihujú vplav sociálnych činiteľov na rozvoj a formovanie osobnosti.  

Osobnosť je zložená z vrstiev, ktoré sa označujú ako :

1. individualizované „ja“ – to, čo je v človeku vrodené, pôvodné
2. socializované „ja“ – to, čo človek získa výchovou, sebavýchovou, vzdelávaním

Predstaviteľmi sú : Maslow, Rogers

47. Humanistický model osobnosti

Podľa tejto teórie je osobnosť výsledkom pôsobenia spoločnosti a spoločenských situácií, v ktorých sa človek vyvíja a žije. Hlavnú úlohu pripisujú sociálnemu prostrediu a učeniu, vyzdvihujú vplav sociálnych činiteľov na rozvoj a formovanie osobnosti.  Osobnosť je zložená z vrstiev, ktoré sa označujú ako :

3. individualizované „ja“ – to, čo je v človeku vrodené, pôvodné
4. socializované „ja“ – to, čo človek získa výchovou, sebavýchovou, vzdelávaním

Predstaviteľmi sú : Maslow, Rogers

48. Vlastnosti osobnosti

Ukazujú nám, akým človek v podstate je. Sú to stále útvary, ktoré zabezpečujú úroveň činností, umožňujú konať a správať sa istým, ustáleným spôsobom. Delíme ich na :

1. Prirodzené vlastnosti – tie, ktoré sa formovali vo fylogenéze, tvoria prirodzenú podstatu človeka, v nich s prejavujú jeho rodové osobitosti. Patria sem organické potreby a vlastnosti temperamentu, ktoré sú vyjadrením činnosti VNS.
2. Získané vlastnosti – tie, ktoré vznikli v ontogenéze človeka, závisia od vrodených vlastností, ich trvalosť nie je absolútna. Vlastnosti tvoria jednotný celok, usporiadanú sústavu, štruktúru. Delíme ich na :
3. Schopnosti – sú individuálne vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou úspešného vykonávania jednej alebo viacerých činností. Patria sem : oporné črty, vedúce črty a pomocné vlastnosti. Schopnosti delíme na : všeobecné – tie, ktoré uplatníme vo všetkých činnostiach (sch. učiť sa, rozumová sch.) a špeciálne – tie, ktoré sa prejavujú pri dosahovaní vynikajúcich výsledkov v špecializovaných činnostiach

Človek sa nerodí s hotovými schopnosťami, ale iba s danosťami – vlohami, ktoré treba rozvíjať. Mieru rozvoja schopností označujeme pojmami : nadanie (osoba podáva nadpriemerné výkony), talent (rozvinuté nadanie) a genialita (mimoriadne rozvinutý talent, poznáme dva typy géniov : tí, ktorí svoju genialitu zdedili a tí, ktorí sa nimi stali zásluhou tvrdej práce na sebe)

4. Charakter – je to individuálna sústava podstatných vlastností osobnosti, ktoré sú pre človeka príznačné, vyjadrujú jeho vzťah k skutočnosti, prejavujú sa v jeho skutkoch a správaní. Črty charakteru : vychovanosť, šírka (rozmanitosť záujmov), jednoliatosť (stálosť a koordinovanosť), vyhranenosť (presvedčenie a etické postoje), sila a vyrovnanosť

Charakter tvorí štruktúra vlastností napr. vlastnosti vyjadrujúce vzťah ku skupine a k jednotlivým ľuďom, vzťah k práci, vzťah k veciam a predmetom a pod.

5. Temperament – ak hovoríme o temperamente ľudí, prihliadame na ich dynamickú stránku, teda na impulzivitu a rýchlosť, s ktorou prejavujú svoje záujmy, záľuby a správanie vôbec. Je to vrodená dispozícia. Je stabilnou vlastnosťou a preto sa stal základom.
6. záujmy

49. Typológie osobnosti

Pod typom osobnosti rozumieme istú sústavu vlastností, ktoré sa spolu vyskytujú, sú navzájom spojené. Poznáme rôzne druhy typológií :

1. Fyzické konštitučné typológie

Vychádzajú z predpokladu, že ľudia s tou istou telesnou konštitúciou majú spoločné niektoré osobnostné charakteristiky. Patrí sem :

Kretschmerova typológia, ktorá uvádza tieto telesné typy :

2. astenický (leptozómny) typ – vytiahnutý, chudý človek s dlhými končatinami, úzkym hrudníkom a slabým svalstvom
3. piknický typ – stredne vysoký, veľká lebka, hrudník a brucho, krátke, pomerne slabé končatiny
4. atletický typ – silná kostra a plastické svalstvo, široké ramená a hrudník

Na základe praxe určil Kretschmer dav základné povahové typy :

5. cyklotýmny typ – otvorený, zameraný na prítomnosť, spoločenský
6. schizotýmny typ – uzavretý, rojčivý, bohatý myšlienkový a citový život ...

Sheldonova typológia – určil tri somatotypy : endomorfný (tučný), mezomorfný (svalnatý) a ektomorfný (vychudnutý).

7. Psychologické typológie

Vychádzajú z úvah o ideálnom vzťahu človeka k svetu hodnôt a k typickým hodnotovým orientáciám. Tu zaraďujeme :

Sprangerova typológia – rozdelil typy ľudí na : Teoretický (utvára si intelektuálny svet, hľadá pravdu, analyzuje), ekonomický (hodnota užitočnosti, efektívna práca, hodnota peňazí), estetický ( krása, symetria), sociálny (altruista, nezištná pomoc), mocenský (veľká životná energia, chuť vládnuť, egocentrizmus) a náboženský ( vzťah k Bohu) typ človeka.

Jungova typológia – rozdelil ľudí na : extrovertov (súvisí so zameranosťou, priamy, otvorený, energia smeruje von, ochotný, ústretový, nepripúšťa si problémy, živý, spoločenský, bezstarostný a expresívny) a introvertov (je negatívny, zachováva si odstup, podozrievavý, menej adaptabilný, premýšľavá povaha, emocionálne zrdžanlivý, orientovaný na hodnoty človeka, dáva predosť menším skupinám)

K Jungovej teórii pripájajú mnohí autori ešte iné dimenzie, ktoré diferencujú základné delenie osobností na väčšie množstvo osobnostných typov. Dimenzie :

8. citovosť a rozumnosť – prevažujúca tendencia uprednostňovať racionálny, či iracionálny spôsob poznávania, takže z pôvodných typov dostaneme : extrovertne rozumový typ (empirik a pragmatik), extrovertne citový typ (citové hodnotenie skutočnosti podmienené spoločenskými konvenciami), introvertne rozumový typ (racionalista, konzervatívny), introvertne citový typ (predstavy považuje za významnejšie ako skutočnosť)

9. emočná labilita a emočná stabilita – ide o všeobecnú reaktivitu, jej primeranosť pôsobiacim podnetom a osobnú vyrovnanosť. Emočná stabilita (vyrovnané emócie, prevaha kľudu, odolnosť voči záťaži, primerané sebaovládanie, sebahodnotenie), emočná labilita (nevyrovnané emócie, podozrievavosť, ťažko adaptabilný, nízke sebaovládanie, sebadôvera)
10. dominancia a submisia – ide tu o vyjadrenie tendencie ovládať sa alebo podriaďovať sa vo vzťahu k svetu, predovšetkým k jeho sociálnej sfére, k druhým ľuďom. Dominancia (energický, agresívny, sebavedomý, nezávislý, pevná vôľa, neústupný) submisia (mierny, neistý, tendencia podriaďovať sa, závislý, ovládateľný, prispôsobivý)

Typológia I. P. Pavlova – Pavlovo chápanie typu je nasledovné : typ je charakteristický spôsob správania a je to určitý komplex vlastností základných nervových procesov. Definoval tieto typy silný, vyrovnaný, nepohyblivý (pomalé striedanie vzruchu a útlmu) silný, vyrovnaný, pohyblivý (najlepšie sa vyrovnáva aj so zložitejšími situáciami), silný, nevyrovnaný typ (nezvláda situácie, ktoré sú náročné na útlm) slabý typ (reaguje citlivo, plachý, zraniteľný, uzavretý, pod stresom sa stáva neurotikom)