Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Teória práva

Teoria prava vycuc 8.kap (teoria_prava_8.kap.doc)

8. KAPITOLA

Tvorba práva a pramene práva

Koncepcie tvorby práva

    Tvorba práva je otázkou o vzniku práva, o pôvode právnych noriem. Právo má spoločenský charakter, takže jeho korene sú v spoločnosti a v spoločenských vzťahoch, potrebách, hodnotách, záujmoch spoločnosti. V systémoch práva obyčajového a precedensného akoby právo priamo vyrastalo zo spoločnosti a bolo jeho integrálnou súčasťou (súdy ho iba nachádzajú, ale netvoria). Naopak, v právnych systémoch, v ktorých sa uplatňuje štátom organizovaná tvorba práva, a kde dominantným prameňom  je tzv. štátne právo, ktoré sa nazýva aj zákonným právom, sa vec tvorby práva javí inak, a to, že právo je výrazom racionálnej vôle štátu.

    V oboch prípadoch ide síce o formovanie spoločenských záujmov, hodnôt a potrieb, ale rôznymi cestami. Jedna cesta, ktorá predstavuje tradičnú, sociatívnu koncepciu tvorby práva, vedie zdola nahor, od spoločnosti k štátu, kým druhá cesta, ktorá predstavuje legislatívnu, etatistickú koncepciu tvorby práva, vedie zhora nadol, od štátu k spoločnosti.

    Prvá cesta neznamená vylúčenie štátu a štátnomocenských prvkov práva a druhá cesta neznamená vyradene spoločenského charakteru a spoločenskej podmienenosti práva.

Konflikt medzi obyčajovým a zákonným právom

    Nástup zákonného práva namiesto obyčajového práva bol dôsledkom deklarácie rovnosti všetkých pred zákonom a výstavby centralizovanej štátnej moci.

    Počiatky legislatívneho, etatického smeru tvorby práva, ktorý vychádzal z racionalizmu a prirodzeného práva, nachádzame v rôznych častiach Európy, kde vznikli prvé kodifikácie: pruský zákonník- Allgemeines Landrecht fur die preussischen Staaten(1794), rakúsky zákonník – Všeobecný občiansky zákonník (1811), francúzsky zákonník – Code civil (1804) v ktorom kult práva nahradil kult zákona.

    Etatická tvorba práva zodpovedala forme vtedajšieho štátu, podporovala centralizáciu štátnej  moci i rozvoj obchodu a trhovej ekonomiky vytvorením jednotných a právne záväzných pravidiel.

Historicko – právna škola

    Školu založil Savigny, dôvodila, že právo sa formuje, vytvára organicky cez všeobecné presvedčenie pospolitosti o tom, čo je dovolené a zakázané, pričom presvedčenie pospolitosti (národa) formuluje stav právnikov. V škole je vek právneho príkazu či dovolenia dôležitým argumentom jeho odôvodnenosti, organickosti, spojenia práva so všeobecným presvedčením národa.

Miesto recepcie práva v tvorbe práva

    Za súčasť tvorby práva je možné považovať aj recepciu práva. Je formou prenosu časti práva i právnej kultúry z jednej spoločnosti do inej alebo iných spoločností. Najznámejšou sa stala recepcia rímskeho práva, pri ktorej došlo k prenosu významnej časti rímskoprávnej kultúry a najmä rímskeho súkromného práva do právnych systémov strednej a západnej Európy. Osobitosťou recepcie rímskeho práva je, že išlo o transformáciu už neplatného práva staroveku do novoveku. Keďže recepciu transformovali univerzity i štátna moc, uskutočňovala sa tak vo forme teoretickej recepcie, ako aj vo forme praktickej recepcie. Faktom je, že už neplatné a takmer zabudnuté právo silou recepcie nadobudlo znovu záväznosť, i keď v modifikovanej forme a obsahu, ku ktorej prispela škola glosátorov a komentátorov.

    V súčasných podmienkach je recepcia transformáciou vnútroštátneho práva podľa vzoru (prameňa) medzinárodného práva alebo komunitárneho práva. Recepcia nie je teda v mnohých prípadoch kópiou recipovaného textu, pretože normotvorca jej predmet viac alebo menej adaptuje na domáce prostredie, prípadne sa recipované právo adaptuje v novom sociokultúrnom prostredí v procese jeho realizácie v právnych vzťahoch.

    Predmetom recepcie môže byť jeden normatívny právny akt, najmä kódex, ústava iného štátu alebo iba časť určitého zákona. Kreativita recepcie spočíva najmä v selekcii recipovaného práva, v spôsobe jeho včlenia do vnútroštátneho práva príjemcu.

Legislatívna (etatická) koncepcia tvorby práva

    Verejnú štátnu moc a verejnú samosprávnu moc vykonávajú orgány so zákonodarnou, výkonnou a súdnou, ako aj samosprávnou právomocou. Právomoc štátnych orgánov a orgánov samosprávy spočíva aj, a najmä v spôsobilosti vydávať:

1. normatívne právne akty (ústavu, zákony, nariadenia vlády a iné všeobecne záväzné normatívne akty  vrátane všeobecne záväzných nariadení miestnej správy) – obsahujú generálne normy
2. individuálne právne akty (rozhodnutia súdov, prokurátora...) – obsahujú individuálne normy

    Tvorba práva je jednou zo špecifických foriem realizácie práva. Tvorbu práva okrem realizácie predpisov upravujúcich celý proces vzniku noriem charakterizujú aj kreatívne prvky. Tvorba práva je dôležitou oblasťou činnosti štátu a je upravená platným právom. Z formálneho hľadiska platného práva je tvorba práva ústavou a zákonmi upravený postup štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy, ktorého cieľom je vznik, zmena(novelizácia) a zánik normatívnych právnych aktov alebo ich častí, obsahujúcich právne normy s univerzálnou (normy platia na celom území štátu) alebo lokálnou (normy platia len na určitom teritóriu štátu) pôsobnosťou.

    Normatívne právne akty s univerzálnou pôsobnosťou prijíma NRSR, vláda, ministerstvá a akty s lokálnou pôsobnosťou prijíma ktorékoľvek obecné zastupiteľstvo alebo mestské zastupiteľstvo, ako aj miestne orgány štátnej správy, ak sú na to splnomocnené zákonom.

    Oprávnenie štátnych orgánov a orgánov miestnej samosprávy vydávať všeobecne záväzné právne predpisy s univerzálnou alebo lokálnou pôsobnosťou je ich normotvornou právomocou, t.j. spôsobilosťou prijímať normatívne právne akty. Štátne orgány a orgány samosprávy s normotvornou právomocou sú orgánmi tvorby práva. V SR majú právomoc rozhodovať o návrhoch na prijatie normatívnych právnych aktov:

1. NRSR
2. Občania SR v celoštátnom referende
3. Vláda SR na vykonanie zákonov a v ich medziach
4. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy v medziach zákonov a na ich základe, t.j. ak sú na to splnomocnené zákonom
5. Obecné zastupiteľstvo na plnenie úloh samosprávy obce  
6. Obyvatelia obce v miestnom referende
7. Miestne orgány štátnej správy v medziach zákonov a na ich základe, vrátane obecného zastupiteľstva vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy

Na označenie procesu i výsledku tvorby práva sa používajú termíny normotvorba, legislatíva a zákonodarstvo. Normotvorba označuje nielen tvorbu právnych noriem, ale aj tvorbu neprávnych noriem. Rozumie sa ňou aj súhrn noriem vydávaných parlamentom, ďalej noriem vydávaných na ich vykonanie exekutívou a súhrn noriem vydávaných orgánmi aplikácie práva najmä v systéme common law. Zákonodarstvo sa týka len tvorby ústavy, ústavných zákonov. Legislatíva označuje jednak právne normy, ktoré sú výsledkom cieľavedomej normotvornej činnosti štátu a jednak postup štátu, ktorý ich vytvára.  

Kreatívne a derogatívne prvky tvorby práva

    Tvorba práva zahrňuje v sebe prvky kreatívne (tvorivé) a derogatívne (zrušovacie) a aj prvky rešpektovania zákonom ustanoveného postupu všetkých subjektov zúčastnených na tvorbe práva, najmä pre postup subjektov vybavených spôsobilosťou tvorby normatívnych právnych aktov.

    Podstata derogatívnych prvkov v tvorbe práva spočíva najmä v tom, že právomoc tvoriť (kreovať) normatívne právne akty spravidla bez výnimky zahrňuje aj spôsobilosť zrušovať normatívne právne akty alebo ich časti a ustanovenia. Platí zásada, že každý orgán tvorby práva má právomoc zrušiť normatívny akt, ktorý vydal. Ďalšou otázkou derogatívnych prvkov je pozastavovať účinnosť alebo zrušovať normatívne akty. Tieto právomoci platné právo zveruje spravidla orgánom s právomocou:

1. ústavodarnou a zákonodarnou
2. súdnou, spojenou so spôsobilosťou rozhodovať o súlade zákonov a ostatných právnych predpisov s ústavou

    Štátne orgány so zákonodarnou a ústavodarnou právomocou môžu zrušiť normatívne právne akty alebo ich časti:

1. hlasovaním o návrhu zákona alebo ústavného zákona, ktorého súčasťou je obvykle aj zrušenie normatívnych aktov
2. konkludentným prejavom derogatívnej vôle, ak ústavný súd vysloví nesúhlas právnych predpisov, alebo hlasovaním o návrhu na zrušenie určitého normatívneho aktu, ktorý pozostáva len z ustanovenia o abrogácii iného zákona

1. Ústavný súd SR vysloví, že určitý normatívny právny akt je v rozpore s aktom vyššej právnej sily (ústavou, zákonom) a orgán, ktorý dotknutý predpis vydal, ho uvedie do súladu s normou vyššej právnej sily tak, že tento akt alebo jeho časť zruší buď osobitným normatívnym právnym aktom, alebo konkludentným (právne odôvodňujúci určitý úsudok) vyjadrením svojej derogatívnej vôle, čiže cieľavedomým nekonaním, ktorého účelom je zánik platnosti aktu
2. normotvorca prijme akt, ktorého obsahom je len abrogácia(právne zrušenie právnej normy v celom rozsahu) alebo derogácia (právne čiastočné zrušenie právnej normy) iného aktu či časti aktu, pričom právna sila zrušujúceho normatívneho právneho aktu je identická s právnou silou zrušeného normatívneho právneho aktu a dôvodom prijatia tohto aktu nie je kontrola ústavnosti a zákonnosti normatívnych právnych aktov.

    Právomoc tvorby práva, ktorú ústava zveruje NRSR implicitne zahrňuje aj právomoc zrušovať normatívne právne akty iných orgánov tvorby práva v prípade, ak je zrušenie aktu organickou súčasťou novej právnej úpravy formou ústavného zákona či zákona a je uvedené v jeho zrušovacej doložke. NRSR nie je oprávnená, okrem ustanovených výnimiek, zrušovať samostatným uznesením a samostatným normatívnym aktom iné normatívne právne akty. Ústavný súd nemá právomoc zrušovať platnosť a účinnosť normatívnych právnych aktov. Svojím rozhodnutím len vysloví, že určitý akt je v rozpore s iným aktom a pozastaví jeho účinnosť.

    Od právomoci tvorby práva a od právomoci zrušovať normatívne akty je potrebné odlíšiť právo navrhovať (iniciovať):

1. prijatie alebo zmenu normatívneho právneho aktu, zahŕňa aj právo navrhovať zrušovanie normatívnych právnych aktov, ktoré nie sú v súlade s predloženým návrhom
2. zrušenie normatívneho aktu, najmä ak tento normatívny akt odporuje ústave alebo zákonu

Návrh na vydanie alebo zrušenie normatívneho aktu môže podať ktokoľvek, avšak príslušný štátny orgán sa takýmto návrhom nemôže oficiálne zaoberať.

Pramene práva

    Chápanie prameňa práva, t.j. odpoveď na otázku, čo je prameň práva, podmieňuje orientácia právnej teórie. Sociologické školy hľadajú prameň práva v spoločnosti a v spoločenských vzťahoch, jusnaturalisti v ľudskej prirodzenosti, absolútnych právach človeka či v Božej prozreteľnosti a analytické smery právneho myslenia v ústave či zákone. Pojem prameň práva môže byť:

1. sociálne, ekonomické, mravné a politické podmienky a okolnosti ovplyvňujúce platné právo
2. vôľa suveréna, vládnucej triedy
3. orgán alebo orgány štátu s normotvornou právomocou
4. normatívne právne akty vydávané orgánmi tvorby práva
5. norma ustanovujúca normotvornú právomoc
6. oficiálna zbierka právnych predpisov

    Právna teória delí pramene práva na pramene v zmysle:

1. materiálnom, ktoré nazýva materiálne pramene práva
2. formálnom, ktoré nazýva formy práva

    Pod materiálnymi prameňmi práva treba rozumieť prírodné, demografické, geografické, sociálne, ekonomické, mravné a politické, medzinárodnopolitické a iné podmienky života určitej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva, a z ktorých tvorba práva vychádza.

Právo má nielen svoj obsah, ale aj formu

    Obsahom práva sú práva a povinnosti subjektov práva. Obsah má vždy svoju formu (forma jazyka a forma zákona) práva. Prameňom práva vo formálnom zmysle je práve táto určitá forma práva, v ktorej je právo obsiahnuté a z ktorého formálne pramení, kde ho možno nájsť a identifikovať ako právo ustanovené štátom. Forma práva:

1. vo všeobecnom zmysle je štátom uznaná alebo stanovená forma práva špecifickým znakom práva. Vďaka tomu sa právo svojou formou: a) odlišuje od iných spoločenských noriem

                                         b) existuje, platí, lebo má svoju štátom uznanú alebo stanovenú formu a v dôsledku toho aj            

                                             všeobecnú záväznosť, kde nie je forma práva, nie je ani platné právo

2. v osobitnom zmysle je štátom uznaná alebo ustanovená špecifickým znakom práva určitého štátu

    Prameň práva vo formálnom význame, t.j. forma práva, má širší a užší význam. V širšom význame slova zahrňuje formu v zmysle:

1. procedúry, postupu prijímania či vzniku určitého prameňa
2. rezultátu, výsledku, ktorý vznikol v súlade s ustanovenou procedúrou.

Pojem forma práva v užšom význame zahrňuje len všeobecne záväzný výsledok legislatívnej činnosti orgánu tvorby práva.

    Právna náuka pozná najmä tieto pramene práva:

1. normatívne právne akty
2. normatívne zmluvy
3. precedensy
4. právne obyčaje
5. iné pramene (formy) práva

A,B: Normatívne právne akty a normatívne zmluvy

    Normatívne právne akty nazývame aj všeobecne záväzné právne predpisy, prípadne „normy“, spravidla sa definujú ako výsledky normotvornej činnosti subjektov tvorby práva, ktoré obsahujú právne normy. Normatívny právny akt sa vyznačuje všeobecnosťou najmä z hľadiska osobnej pôsobnosti, ako aj vecnej pôsobnosti.

    Pre individuálny právny akt je charakteristická individualizácia a konkretizácia subjektu aj predmetu, na ktoré sa vzťahuje.

1. Ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenda so silou ústavného zákona

    Ústavy, ústavné zákony delíme na rigidné (tuhé) a flexibilné (pružné). Prijatie, zmena alebo doplnenie rigidnej ústavy alebo jej časti si vyžaduje kvalifikovanú väčšinu alebo iný kvalifikovaný spôsob, kým na prijatie, zmenu a doplnenie flexibilnej ústavy alebo jej časti postačuje absolútna väčšina.

    Ústavu a ústavné zákony u nás prijíma parlament 3/5 väčšinou všetkých poslancov. Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky obligatórneho republikového referenda, prípadne referenda o inej dôležitej ústavnej otázke verejného záujmu.  Medzinárodné zmluvy sú prameňom vnútroštátneho práva, ak boli riadne transformované do právneho systému štátu. Podmienkou prednosti medzinárodných zmlúv pred zákonmi je, aby:

1. ich predmetom boli ľudské práva a základné slobody
2. zabezpečovali väčší rozsah základných práv a slobôd
3. boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom

2. Zákony, medzinárodné zmluvy, výsledky referenda so silou zákona a normatívne právne akty so silou zákony

    Zákony musia byť v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Kontrola súladu zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi patrí do právomoci Ústavného súdu. (Aby sa zákony zreteľne odlíšili od ústavy a ústavných zákonov, nazývame ich „obyčajné zákony“.) O prijatí zákona je potrebná nadpolovičná väčšina, pričom rada je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

    Právnu silu zákona majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je pred ich ratifikáciou potrebný zákon, a ktoré sú vyhlásené ako zákon. Právnu silu zákona majú aj tie výsledky referenda, ktoré sa dotýkajú dôležitých otázok verejného záujmu a ktoré sú spravidla predmetom obyčajného zákona a nie ústavného zákona.

3. Iné druhy normatívnych aktov, najmä exekutívy so silou zákona

    Ide o normatívne právne akty, ktoré vydávajú jednak orgány exekutívy a jednak orgány parlamentu v čase, keď najvyšší zákonodarný zbor nezasadá:

1. dekréty prezidenta – silu ústavného zákona alebo zákona mali dekréty prezidenta Česko-Slovenska, ktoré vydával v r. 1940-1945 v nevyhnutných prípadoch a na základe návrhu vlády. Ich platnosť neskôr potvrdilo, schválilo ex tunc Dočasné Národné zhromaždenie.
2. nariadenia s mocou zákona – sú to tzv. splnomocňovacie zákony, ktorými parlament delegoval v určitom čase a presne stanovenom rozsahu časť svojej zákonodarnej moci na vládu, a ktoré dali príslušným nariadeniam vlády silu zákona.
3. zákonné opatrenia – do vzniku platnosti Ústavy SR prijímalo zákonné opatrenia Predsedníctvo Slovenskej národnej rady výlučne v čase, keď Slovenská národná rada nezasadala. Ak ich rada na najbližšom zasadnutí neschválila, strácali platnosť a účinnosť.

4. Nariadenia vlády

    Zákony parlamentu vykonáva vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy prostredníctvom normatívnych aktov, ktoré nazývame vykonávacie právne predpisy. Vláda na vykonanie zákona a v jeho medziach vydáva nariadenia. Vláda vydáva nariadenia na vykonanie zákonov na základe generálnej delegácie, ktorú vyjadruje ústava. Vláda nemôže pri vykonaní zákona nariadením prekročiť medze zákona a upraviť spoločenské vzťahy nad rámec zákona. Kontrolu v tejto oblasti zabezpečuje ústavné súdnictvo.

5. Vyhlášky, opatrenia, výnosy a „správne nariadenia“ orgánov miestnej samosprávy a miestnych orgánov štátnej správy

    Do vykonávacích právnych predpisov patria všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev, všeobecne záväzné nariadenia orgánov miestnej samosprávy, vydávané vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, ako aj nariadenia miestnych orgánov štátnej správy.

    Splnomocnenie na vydanie vykonávacieho predpisu sa nazýva špeciálna delegácia a je vyjadrená v splnomocňujúcom ustanovení, ktoré je obsahom zákona.

    Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy vydávajú všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa nazývajú vyhlášky, opatrenia a výnosy. Vyhlášky, opatrenia a výnosy podobne ako nariadenia samosprávy vo veciach, v ktorých pôsobia ako orgány štátnej správy, a nariadenia miestnych orgánov štátnej správy spolu s nariadeniami vlády vytvárajú triedu vykonávacích právnych predpisov.

    Podľa legislatívnych pravidiel musí byť splnomocnenie na vydanie právneho predpisu vždy určité. Musí z neho jasne vyplývať, ktorý orgán je splnomocnený, aké otázky a v akom rozsahu môže vo vykonávacom právnom predpise upraviť.

    Nariadenia vlády, ako aj iné všeobecne záväzné právne predpisy nemôžu:

1. rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona
2. vypĺňať medzery v zákone
3. meniť alebo korigovať ustanovenie zákona

6. Všeobecne záväzné nariadenia miestnej samosprávy

    Obec môže vydávať 3 druhy všeobecne záväzných nariadení. Dva druhy nariadení vznikajú v oblasti plnenia úloh samosprávy obce a jeden druh nariadení vydávajú obce vo veciach, v ktorých plnia úlohy štátnej správy a len na základe splnomocnenia a v jeho medziach. Ide o nariadenia, ktoré prijímajú:

1. obyvatelia obce miestnym referendom
2. obecné a mestské zastupiteľstvá ako orgány územnej samosprávy: na plnenie úloh samosprávy obce

                                                                                                                 : na plnenie úloh samosprávy obce, ak to ustanovuje zákon

3. obecné a mestské zastupiteľstvá v prípadoch, v ktorých plnia úlohy štátnej správy (len na základe splnomocnenia)

Vychádzajú z dikcie zákona ako aj z povahy veci, možno teda hovoriť o:

1. samosprávnych (všeobecne záväzných) nariadeniach, ku ktorým patria normatívne akty a) a b)
2. správnych (všeobecne záväzných) nariadeniach, ku ktorým patria normatívne akty c)

Primárne normy = a)  + b) + ústava + ústavné zákony + ostatné zákony

    Ústavný súd v tejto oblasti rozhoduje o súlade:

1. samosprávnych nariadení s ústavou a zákonmi, pričom však obecné zastupiteľstvo je povinné uviesť príslušné nariadenie nielen do súladu s ústavou, ale aj s inými zákonmi, medzinárodnými zmluvami...
2. správnych nariadení s ústavou, zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi

    Celkový systém vzťahov dotvárajú aj vzťahy medzi samosprávnymi nariadeniami orgánov miestnej správy a správnymi nariadeniami.

7.Organizačné akty

    Nachádzame ich v nich organizačné normy. Akty vydávajú štátne inštitúcie, ako aj iné orgány verejnej moci. Organizačné akty, označované tiež interné normatívne inštrukcie, organizačné normy, vnútroorganizačné normy (predpisy), vydávajú ich teda nielen štátne orgány, ale aj orgány verejnej záujmovej samosprávy (verejnoprávne inštitúcie) a tiež právnické osoby.

    Vydávajú ich jednak orgány tvorby práva, ako aj orgány inštitúcií, ktoré  nie sú orgánmi tvorby práva.  Ich záväznosť pôsobí len dovnútra a vyplýva zo vzťahov nadradenosti a podradenosti v určitej oblasti štátnej správy.

    Nesú rôzne názvy: štatúty, smernice, pokyny, metodické pokyny. Neobsahujú všeobecne záväzné právne predpisy a preto nepatria do sústavy prameňov práva SR.  

8.Organizačné akty orgánov záujmovej samosprávy

    Sú to najmä štatúty a iné organizačné akty. Štatút je organizačným aktom verejnoprávnych združení záujmovej samosprávy. Jeho vnútorná záväznosť pramení zo zákona, ktorý určuje spôsob jeho uznania štátom. Štatút musí byť v súlade s ústavou, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

C: Precedens a sudcovská tvorba práva (judge–made-law)

    V anglo-americkom právnom systéme je dôležitým prameňom práva, právo tvorené súdmi (jml). Ide o rozhodnutia súdov a orgánov štátnej správy, o individuálne právne akty a nie o normatívne právne akty.

    Precedens ako prameň anglo-amerického práva je rozhodnutím súdu alebo orgánu štátnej správy, ktorý nadobudol všeobecnú záväznosť. Právne normy, ktoré obsahuje, zaväzujú nielen súdy a iné štátne orgány, ale aj všetky fyzické a právnické osoby. Záväznou časťou právneho precedensu je ratio decidendi. Časť právneho predpisu, ktorej záväznosť je relatívna, sa nazýva obiter dictum.

    V kontinentálnom systéme práva nie sú súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov a subjekty práva v obdobných prípadoch. Fakticky sa však súdy pri rozhodovaní spravujú výsledkami rozhodovacej činnosti najmä najvyšších súdov, t.j. judikátmi, judikatúrou najvyšších súdov. Súdy akoby dotvárali právo a vypĺňali jeho medzery. Judikáty však nie sú prameňmi práva de iure, ale iba de facto. Môžeme teda hovoriť o sudcovskej tvorbe práva.

D: Právna obyčaj

    PO nie sú prameňmi slovenského práva. Aby sme akúkoľvek obyčaj odôvodnene považovali za právne záväznú, musí spĺňať určité náležitosti. Vyžaduje sa najmä:

1. dlhodobé a skutočné zachovávanie určitou pospolitosťou
2. určitosť obsahu práv a povinností, ktoré stanovuje
3. všeobecné presvedčenie pospolitosti o jej záväznosti

    Opakom obyčajového práva je tzv. zákonné právo, ktoré je výsledkom normotvornej činnosti štátu. Je vyjadrené v zákonoch a v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Zákonné právo je určitejšie, prístupnejšie a demokratickejšie. Do právnych systémov vnieslo podstatné reformy vrátane princípu právnej slobody, rovnosti pred zákonom  a ideu kontrolu moci.

E:Právna náuka

    PN predstavuje neformálny prameň práva, ktorý má právnu relevanciu zväčša len v anglo-americkom systéme.  PN nie je prameňom slovenského práva.

Štádiá legislatívneho procesu

    Forma práva má v širšom zmysle tak procesnú, ako aj rezultatívnu stránku. Stanovený postup navrhovania, prerokovávania, prijímania a zverejňovania zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov sa nazýva legislatívny proces. Ten sa člení na niekoľko štádií:

1. podanie návrhu na vydanie normatívneho právneho aktu (legislatívna iniciatíva)
2. prerokovanie návrhu
3. hlasovania (rozhodovanie) o návrhu
4. podpísanie (signácia) schváleného návrhu
5. vyhlásenie (publikácia) normatívneho právneho aktu

1. Legislatívna iniciatíva

    Zákonodarná iniciatíva je špecifický druh legislatívnej iniciatívy. Vedie k vydávaniu zákonov, ktoré sú okrem ústavy a ústavných zákonov najvýznamnejším druhom normatívnych právnych aktov. Návrh zákona môže u nás podať:

1. výbory NRSR
2. poslanci
3. vláda

    V prípade vládneho zákona sa vypracovaný návrh zasiela na pripomienkové konanie jednotlivým štátnym orgánom a inštitúciám. Návrh spoločne s pripomienkami potom prerokuje legislatívna rada vlády. Tá zaujíma stanovisko aj k návrhom na vydanie zákona, ktoré podávajú poslanci alebo výbory parlamentu.

    NRSR ako jediný ústavodarný a zákonný orgán SR zasadá stále. Právu zákonodarnej iniciatívy zodpovedá povinnosť parlamentu prerokovať predložený návrh. Právo zákonodarnej iniciatívy sa môže uplatniť aj prostredníctvom návrhu referenda, ak o petíciu požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie parlament. Legislatívna iniciatíva na vydanie nariadenia vlády nie je právne upravená. Právo podávať návrhy na vydanie nariadenia vlády prislúcha všetkým členom vlády.

    Legislatívna iniciatívy nie je výslovne upravená ani pri vydávaní vyhlášok a výnosov. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy vznikajú na základe zákonov, čiže je právnou povinnosťou ministerstiev a iných orgánov štátnej správy vykonať zákony v súlade so splnomocňujúcimi ustanoveniami.

2. Prerokovanie návrhu

    Druhé štádium legislatívneho procesu spočíva v prerokovaní návrhu normatívneho právneho aktu príslušným štátnym orgánom, ktorý má právomoc tvorby práva. Návrh zákona predkladá Národnej rade Slovenskej republiky predkladateľ.

    V prípade návrhu zákona prerokuje výbor parlamentu najskôr návrh zásad zákona, po jeho schválení navrhovateľ predloží na prerokovanie do pléna parlamentu paragrafové znenie návrhu zákona. Na žiadosť navrhovateľa zákona sa môže výnimočne upustiť od prerokovania zásad zákona, najmä ak ide o jednoduchú alebo naliehavú právnu úpravu. Zásady zákona obsahujú podstatné body pripravovaného návrhu zákona. Zásady zákona prerokuje vždy ústavnoprávny výbor parlamentu a  prípadne aj iné výbory. Na prerokovanie veci vo výbore výbor spravidla určí spravodajcu. Jeho úlohou je podať výboru správu o návrhu zákona. Určený spravodajca podá NRSR správu o prerokovaní návrhu a odôvodní navrhované zmeny.

3. Hlasovanie (rozhodovanie) o návrhu

    Rokovanie parlamentu sa končí hlasovaním o návrhu. Ústava a zákony štátu ustanovujú podmienky, kedy je parlament schopný uznášať sa a aká väčšina sa vyžaduje na platné uznesenie o predloženom návrhu. NRSR je schopná uznášať sa, ak je prítomná najmenej nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov. Potrebný počet poslancov prítomných pri hlasovaní sa nazýva kvórum (quorum).

    Na platné uznesenie parlamentu je spravidla potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Na prijatie ústavných zákonov sa vyžaduje súhlas aspoň 3/5 (kvalifikovanej) väčšiny všetkých poslancov.

    V prípade dvojkomorového parlamentu ustanovuje ústava štátu režim hlasovania tak v poslaneckej snemovni, ako aj v senáte. Súčasťou tohto režimu je povinnosť senátu (poslaneckej snemovni) uzniesť sa o návrhu zákona prijatého poslaneckou snemovňou (senátom) v stanovenej lehote. Ak však senát zamietol ¾ väčšinou všetkých jeho členov návrh zákona prijatý v poslaneckej snemovni, nadobudol návrh formu zákona len v prípade, ak poslanecká snemovňa potvrdila svoje pôvodné uznesenie 3/5 väčšinou všetkých svojich členov.

    Pri rozhodovaní o vydaní nariadenia je vláda uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov. Vyhlášky, opatrenia a výnosy vydávajú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, na čele ktorých je monokratický orgán (minister).

4. Podpísanie (signácia) schváleného návrhu

    Podpísanie zákona plní nielen formálno-procesné, ale aj kontrolné funkcie, ktoré sa môžu týkať tak obsahu odhlasovaného návrhu zákona, ako aj procedúry jeho prijatia. Zákony podpisuje nielen predstaviteľ zákonodarnej moci (predseda parlamentu), ale tiež a najmä predstaviteľ alebo predstavitelia exekutívy, osobitne hlava štátu a predseda vlády, prípadne rezortný minister.

    Signáciou vyslovuje exekutíva súhlas jednak s obsahom prijatého zákona a jednak s formou (procedúrou) jeho prijatia. Právo odoprieť súhlas s obsahom zákona sa nazýva právo veta. Poznáme suspenzívne a absolútne veto. Ak hlava štátu, využívajúc právo absolútneho veta, odmietne signovať zákon, zvyčajne nie je možné sa už touto otázkou v parlamente zaoberať v príslušnom volebnom období. Návrh zákona tým prepadol. Veto vždy smeruje proti obsahu zákona a nie proti nedostatkom jeho formy.

    Prezident má právo vrátiť ústavný zákon alebo zákon parlamentu s pripomienkami v lehote do 15 dní po ich schválení. V prípade jeho opätovného schválenia musí byť takýto zákon vyhlásený. Prezident republiky vráti s pripomienkami zákon aj vtedy a vždy, ak ho o to požiada vláda.

    Pri vydávaní aktov sa má dbať o to, aby všeobecne záväzné právne predpisy boli v Z.z. uverejňované najneskôr do 15 dní od odovzdania autorizovaného textu.

5. Vyhlásenie normatívneho právneho aktu a medzinárodnej zmluvy v Zbierke zákonov

    Všeobecne záväzné normatívne právne akty s univerzálnou pôsobnosťou sa uverejňujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Slovenská republika si zriadila oficiálnu zbierku zákonom o Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 16.12.1992 a tento zákon nadobudol účinnosť 1.1.1993. Zbierka zákonov tvorí súbor jej čiastok postupne vydávaných v priebehu kalendárneho roka.

    Existujú rôzne citácie zo Z.z. Pri skrátenej citácii sa uvádza druh právneho predpisu, jeho poradové číslo a rok vydania v zbierke a názov skratky zbierky. Pri úplnej citácii sa uvádza druh predpisu, názov subjektu tvorby práva, číslo predpisu a ročník zbierky, ako aj jej druh a názov predpisu.

    Vydávanie Z.z. patrí do pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Publikačná norma stanovuje, že pri jej vydávaní sa dbá o to, aby všeobecne záväzné právne predpisy boli v nej uverejnené najneskôr do 15 dní od odovzdania autorizovaného textu na uverejnenie. V Z.z. sa uverejňujú:

1. ústava, ústavné zákony a ostatné zákony NRSR vrátane výsledkov referenda a úplného znenia zákonov
2. nariadenia vlády SR
3. vyhlášky, opatrenia a výnosy ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy
4. medzinárodné zmluvy ratifikované prezidentom, ako aj zmluvy týkajúce sa právneho postavenia fyzických a právnických osôb alebo ich oprávnených záujmov

    V Z.z sa uverejňujú aj niektoré uznesenia NRSR, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť, rozhodnutia prezidenta o rozpustení parlamentu, o vyhlásení referenda, o udelení amnestie a o vyhlásení vojnového alebo výnimočného stavu. Tiež sa v nej vyhlasujú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi.

    Normatívne právne akty nadobúdajú platnosť dňom ich uverejnenia (vyhlásenia) v Z.z. a účinnosť pätnástym dňom po ich uverejnení, prípadne v iný deň, ktorý je osobitne ustanovený v záverečnom ustanovení príslušného normatívneho aktu. Všetky normatívne právne akty s univerzálnou pôsobnosťou sa vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia okrem výnosov.

    Vyhlasovanie všeobecne záväzných právnych predpisov sa v SR uskutočňuje dvoma formami:

1. uverejnením platného znenia ústavy, ústavných zákonov, zákonov, nariadení vlády a vyhlášok i opatrení ministerstiev a ostatných ústredných  orgánov štátnej správy
2. uverejnením oznámenia ministerstva alebo iného príslušného orgánu štátnej správy o vydaní výnosu.

    Medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná, sa vyhlasujú v Z.z., ak ide o:

1. zmluvy ratifikované prezidentom
2. iné zmluvy, ak obsahujú úpravu týkajúcu sa právneho postavenia fyzických a právnických osôb alebo ich oprávnených záujmov

    V Z.z. sa oznamuje aj vypovedanie medzinárodných zmlúv. Vyhlasovanie medzinárodných zmlúv, podobne ako vyhlasovanie všeobecne záväzných právnych predpisov, sa uskutočňuje dvoma formami:

1. uverejnením oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR o uzavretí zmluvy, obsahujúce aj úplné znenie, a údaje dôležité na jej vykonanie
2. uverejnením oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR o uzavretí zmluvy a údaj o tom, kde možno do nej nazrieť.