Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška9 (9._integracny_proces.doc)

9. Integračný proces

Vymedzenie:

Integrácia, proces vzájomného združovania, zjednocovania samostatných ekonomických subjektov do väčších celkov, komplexov, na základe spoločných záujmov.

                                        Výkladový slovník ekonomických pojmov

Kľúčové slová:

Európska únia, genéza európskej jednoty, subsidiarita, kohézia, rozširovanie, vstupné procedúry, Kodaňské kritériá

9.1  Východiskové princípy Európskej únie

        Myšlienka zjednotenej Európy je veľmi stará (samotný výraz Európa má svoj pôvod v gréckej mytológii). Snaha vytvoriť inštitúciu, ktorej východiskovým princípom sa stalo vytváranie  stále užšej spolupráce a spojenectva medzi národmi Európy, sa zrodila v ruinách druhej svetovej vojny.  Prvotným cieľom bolo, rovnako ako dnes, zaistiť mier, prosperitu a novú budúcnosť pre kontinent, ktorého politické inštitúcie a ekonomické fundamenty boli vojnou vážne narušené. Za hlavné dôvody vzniku a založenia Európskej únie (EÚ), či presnejšie rôznych spoločenstiev, ktoré jej predchádzali v päťdesiatych rokoch, možno považovať:

1. zabezpečenie mieru po druhej svetovej vojne,
2. vytvorenie podmienok pre rast prosperity európskych krajín,
3. uvedomenie si nevyhnutnosti spolupracovať vo viacerých oblastiach,
4. spoločné riešenie problémov, ktoré jednotlivé krajiny nedokázali riešiť samy.

Na realizáciu týchto cieľov mali slúžiť viaceré novovzniknuté organizácie s rozličnými prioritami. V oblasti trvalého zabezpečenia mieru nielen na starom kontinente, vznikli dve bezpečnostno – vojenské zoskupenia. Prvým z nich je hlavná organizácia európskej bezpečnosti pod názvom Organizácia Severoatlantického paktu (NATO), ktorá bola vytvorená na základe zmluvy uzatvorenej 4. 4. 1949 vo Washingtone medzi 12 štátmi západnej Európy a severnej Ameriky. Najnovšie zmeny tejto organizácie súvisia s jej rozširovaním o krajiny bývalého východného bloku, ktoré prejavujú záujem o členstvo v tejto bezpečnostnej štruktúre.

Druhým zoskupením, ktoré napĺňalo pôvodnú myšlienku postupujúcej európskej integrácie v oblasti zabezpečenia mieru bolo založenie Západoeurópskej únie (ZEÚ), ktorá vznikla v roku 1954 na základe Bruselskej zmluvy, podpísanej v roku 1948. ZEÚ plnila pôvodne funkciu obrannej aliancie proti Nemecku. Jej hlavnou úlohou je zabezpečiť vzájomnú pomoc v prípade útoku na Európu a udržiavať mier a bezpečnosť na kontinente.

Táto organizácia pre obranu, podobne ako NATO, dodnes existuje a  funguje mimo rámec Európskej únie. Zložka Maastrichtskej zmluvy z roku 1992 o jednotnej zahraničnej a bezpečnostnej politike po prvý raz vytvorila určitý spojovací článok medzi EÚ a touto organizáciou, takže ZEÚ môžeme dnes považovať za „predĺženú ruku“ v oblasti obrany EÚ.

Okrem uvedených organizácií, zameraných na obranné a bezpečnostné otázky, vznikali v Európe po druhej svetovej vojne aj zoskupenia majúci odlišný charakter. Medzi najstaršie a v súčasnosti najdôležitejšie inštitúcie v Európy nepochybne patrí Rada Európy (CE), ktorá bola založená 5. 5. 1949 desiatimi štátmi západnej Európy. Jej pôvodným cieľom bolo prehĺbiť politickú spoluprácu medzi jednotlivými európskymi štátmi. Mnohé postsocialistické krajiny strednej a východnej Európy prejavili záujem o vstup do tejto inštitúcie a v dôsledku toho sa jej počet rozšíril na dnešných 40 členov. Rada vystupuje ako obhájkyňa demokracie, ľudských práv, zasadzuje sa za zachovanie základných hodnôt ľudského spolunažívania, čím výrazne prispieva k porozumeniu medzi národmi Európy. Sídlom Rady Európy je Štrasburg. ČSFR sa stala riadnym členom Rady Európy vo februári 1991. Ako jedna z prvých východoeurópskych krajín podpísala zmluvu o ľudských právach a ratifikovala ďalšie významné dohody. Po zániku federácie a vytvorení samostatných republík od 1. 1. 1993 získali oba štátne útvary – Česká republika a Slovenská republika – štatút zvláštneho hosťa Rady Európy. V júni 1993 schválilo prijatie SR za plnoprávneho člena Rady Európy najskôr Parlamentné zhromaždenie a potom aj Výbor ministrov, ako dva hlavné organy Rady, a Slovenská republika sa tak stala 31. riadnym členom Rady Európy.

9.2  Vznik Európskej únie

Naznačený proces vytvárania postupnej povojnovej stability a bezpečnosti v Európe, podopretý existenciou a činnosťou NATO, ZEÚ a Rady Európy bol postupne dotváraný vznikom integračných zoskupení ekonomického charakteru. Predchodcom dnešnej Európskej únie bolo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) známe tiež pod názvom Montánna únia, ktoré vzniklo podpísaním zmluvy v Paríži v roku 1951 a svoju reálnu činnosť zahájilo o rok neskôr. Šesť zakladajúcich štátov tohoto nového zoskupenia, ktorými boli Belgicko, Nemecká spolková republika, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a  Holandsko, položili základy európskeho integračného procesu a trvalého mieru včlenením produkcie uhlia a ocele, ako dvoch surovín kľúčového strategického charakteru, do rámca jednej spoločnej organizácie.

Cieľavedomosť postupu európskeho zjednotenia prostredníctvom ekonomickej integrácie sa umocnila potom, keď táto šestica štátov podpísala zakladajúce zmluvy, známe ako Rímske zmluvy, a založila tak 25. 3. 1957 Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euroatom) a Európske hospodárske spoločenstvo (EHS).

Pretože existovali vedľa seba tri integračné zoskupenia združujúce tie isté štáty, vznikla potreba koordinácie ich činnosti. V apríli 1965 podpísalo šesť uvedených krajín v Bruseli zmluvu o vytvorení spoločných orgánov, zlúčení komisií EHS, Euroatomu a Vysokého úradu ESUO do Komisie Európskych spoločenstiev a rád ministrov týchto troch zoskupení do Rady ministrov Európskych spoločenstiev. Zmluva nadobudla platnosť v roku 1967. Odvtedy sa všetky tri zoskupenia berú ako jedna jednotka, aj keď si právne zachovali nezávislosť. K pôvodne šiestim členom Európskeho spoločenstva  (ES) pristúpili od roku 1973 Dánsko, Veľká Británia a Írsko, od roku 1981 Grécko a od roku 1986 Portugalsko a Španielsko. Od 1. januára 1995 sa stali členmi Fínsko, Švédsko a Rakúsko.  

Pôvodné ciele Európskych spoločenstiev môžeme charakterizovať nasledovne:

1. zriadenie spoločného trhu,
2. podporovanie zbližovania hospodárskej politiky členských štátov,
3. harmonizácia rozvoja hospodárskeho života,
4. nepretržitý a vyrovnaný hospodársky rast,
5. zabezpečovanie väčšej stability,
6. urýchlené zvyšovanie životnej úrovne v EHS ako celku,
7. rozvoj tesnejších vzťahov medzi členskými štátmi,
8. ekonomická integrácia,
9. voľný obeh kapitálu, pracovných síl,
10. jednotná mena.

Tri spoločenstvá – ESUO, Euroatom a EHS – tvoria až dodnes jadro Európskej únie. Zmluvy na základe ktorých vznikli, boli medzičasom revidované. K podstatnej úprave došlo nadobudnutím platnosti Maastrichtskej zmluvy od 1. 11. 1993, známej ako Zmluva o Európskej únii, ktorá rozhodla o formálnom premenovaní EHS na EÚ.

Základné prvky obsiahnuté v Zmluve o Európskej únii sú:

1. spoločné ustanovenia,
2. dodatky k zmluve o EHS o vytvorení Európskeho spoločenstva, vrátane hospodárskej a menovej únie a občianstva Únie,
3. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika,
4. záverečné ustanovenia,
5. protokoly, z ktorých najdôležitejší sa týka ekonomickej a sociálnej kohézie a sociálnej politiky a znenie textov prijaté členskými štátmi Západoeurópskej únie ZEÚ.

Maastrichtskou zmluvou sa pričlenili k pevnému základu EÚ, ktorý tvoria tri pôvodné európske spoločenstvá, ďalšie dve zložky, ktoré sa týkajú sféry národnej suverenity. Prvou z nich je Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (CFSP) a druhou Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí.

Zatiaľ posledná podstatná korekcia pôvodných zmlúv súvisí s  podpísaním Amsterdamskej zmluvy v roku 1997. Amsterdamská zmluva revidovala ustanovenia Maastrichtskej zmluvy pričom ponechala pôvodnú štruktúru základných zložiek EÚ, stanovenú v Maastrichte.

9.3. Genéza myšlienky európskej jednoty

Ako je vidieť, myšlienka integrácie, profilovanie jej podoby a charakteru, prešli mnohými a zložitými vývojovými etapami, a to tak v rovine zrodu a  obhajoby samotnej myšlienok zjednotenia, ako aj v rovine praktickej spolupráce medzi štátmi. Završiteľom tohoto procesu sa stala Európska únia ako ústredný pojem, na ktorom sa zakladajú verejné diskusie o budúcej podobe Európy. Práve toto označenie je typickým príkladom snáď užitočnej názorovej nejednoznačnosti, ktorá sprevádzala a podfarbovala proces integrácie západnej Európy od jej začiatku. Predstavy obklopujúce myšlienku európskej jednoty sa vždy formovali do cieľov a podôb politiky európskej integrácie, s množstvom úplne odlišných modelov.

Pojem Európska únia bol sformulovaný hlavami štátov ako cieľ na Parížskom summite roku 1972. Za hlavný cieľ vtedajšej podoby integrácie bola považovaná taká forma transformácie vzťahov medzi európskymi krajinami, ktorá bude plne rešpektovať už existujúce a podpísané zmluvy ako aj celý komplex funkčných vzťahov na nich založených. V zmluve o Európskej únii je už badať výrazný posun vpred v chápaní stupňa integrácie medzi členskými krajinami. Článok A Zmluvy o Európskej únii totiž hovorí, že táto zmluva predstavuje nový stupeň v procese tvorby užšej jednoty medzi ľuďmi Európy, v ktorom sa rozhodnutia prijímajú čo možno najbližšie k občanovi. Takto chápaná integrácia by mala perspektívne zabezpečovať a organizovať také vzťahy medzi ľuďmi, ktoré budú demonštrovať kohéziu a solidaritu.

Snahy politických a akademických kruhov o bližšie definovanie pojmu únia sa stretli iba s čiastočným úspechom. Vedecké snahy dospieť k vyššiemu stupňu presnosti skúmaním pojmu únia alebo vzájomných cieľov a úloh  nakoniec neviedli k potrebnému politickému konsenzu. V Štutgartskej deklarácii z roku 1983 a v preambule Jednotného európskeho aktu z roku 1987 boli uvedené iba základné ciele pre Európsku úniu, ako sú princípy demokracie a rešpektovanie zákonov a ľudských práv. Oba texty však aj napriek tomu načrtávajú dvojbodovú stratégiu rozvoja Európskej únie, ktorá sa i v súčasnosti stále uznáva a považuje za platnú. Konkrétne ide o to, že členské štáty sa rozhodli implementovať Európsku úniu na základe:

1. princípov Spoločenstiev fungujúcich v súlade s vlastnými cieľmi,
2. európskej spolupráce medzi signatárskymi štátmi,
3. vyčlenenia potrebných prostriedkov k činnosti samotnej únii.

Tieto formulácie vyjadrujú jasnú predstavu rozvoja systému Spoločenstva zachovaním  existujúcich foriem integrácie a spolupráce ako hlavných prvkov Európskej únie. Podobnú formuláciu možno nájsť aj v článku A Maastrichtskej zmluvy, kde sa píše, že „Európska únia sa bude zakladať na Európskych spoločenstvách, a bude sa podporovať politikami a formami zriadenými touto zmluvou“.

Iné politické koncepcie Európskej únie sa sústreďujú na vykreslenie fungovania tejto formy integrácie na princípoch federalizmu. V návrhu Zmluvy o založení Európskej únie z roku 1984, ktorá je známa aj ako Spinellov návrh. Podľa neho by Európsky parlament, ako jedna z vrcholných inštitúcií Európskej únie, prevzal federálne črty pri formulovaní zásad, cieľov a inštitucionálneho vymedzenia celej Európskej únie. Tento návrh sa však zatiaľ nestal záväzným modelom fungovania EÚ, nakoľko od podpísania Maastrichtskej zmluvy a v súvislosti s jej ratifikáciou sa zdvihla veľká vlna kritiky zameraná na koncepciu federalizmu. V roku 1991 sa práve na Maastrichtskom summite formálne zakotvili predstavy o Európskej únii v novej Zmluve. Maastricht sa tak stal skratkou  pre odrazový mostík k novému chápaniu integrácie.

Zhrnutie     prínosu    Jednotného    európskeho   aktu  v integračnom  procese:

        Jednotný európsky akt, ktorý vstúpil do platnosti v júli 1987, bol prvou revíziou zmlúv Európskeho spoločenstva. Bol zároveň vyvrcholením niekoľkoročnej intenzívnej diskusie o tom, ako by mohol byť proces európskej integrácie, s ohľadom na rozšírenie Európskeho spoločenstva o Grécko, Španielsko a Portugalsko v osemdesiatych rokoch, zdokonalený.

        Výsledkom bol podrobný právny rámec, vypracovaný v roku 1992, ktorý definuje:

1. jednotný trh v oblasti tovaru, kapitálu a služieb,
2. záruky voľného pohybu ľudí,
3. bližšiu spoluprácu pri ochrane životného prostredia,
4. rovnako v oblasti výskumu a vývoja,
5. právnu dohoda o európskej politickej spolupráci.

Zhrnutie  prínosu  Maastrichtskej  zmluvy  v integračnom  procese:

Dohoda o Európskej únii, podpísaná v Maastrichte vo februári 1992, posunula proces európskej integrácie o krok vpred tým, že:

1. uvoľnila cestu zavedeniu jednotnej meny – euro, nasledujúcemu logickému kroku k voľnému obchodu,
2. prehĺbila význam pojmu občianstva pre členské štáty Európskej únie definovaním nových práv (právo voliť a byť volený v lokálnych a európskych voľbách, petičné právo a právo odvolať sa k európskemu ombudsmanovi),
3. napomohla zrodu nových prevažne medzivládnych politických štruktúr, s cieľom umožniť lepšiu spoluprácu medzi členskými štátmi únie v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, justície a vnútroštátnych záležitostí.

Zhrnutie prínosu Amsterdamskej zmluvy v integračnom procese:

Medzivládna konferencia, ktorej výsledkom bola Amsterdamská zmluva, sa konala od 29. marca 1996 do 17. júna 1997. Jej cieľom bolo rokovať  o niektorých opatreniach doterajších zmlúv v snahe dosiahnuť ich väčšiu efektívnosť, a tým aj lepšie splnenie očakávaní občanov. Amsterdamská zmluva bola teda výsledkom dlhodobých rokovaní zástupcov členských štátov zjednotených v spoločnom európskom projekte, líšiacich sa však svojimi individuálnymi preferenciami. Nová zmluva sa zaoberá do väčších alebo menších podrobností nasledujúcimi problémami:

1. byť čo v najužšom kontakte s občanmi, ich očakávaniami a potrebami a presadzovať ich práva,
2. odstrániť prekážky voľného pohybu a vytvoriť v Európe bezpečné územie,
3. koordinovať akcie podporujúce zamestnanosť,
4. upevniť politiku spoločenstva v sociálnej sfére,
5. skvalitniť spoločné postupy v oblasti  ochrany životného prostredia a ochrany zdravia,
6. zabezpečiť, aby mali európske požiadavky vo svete väčšiu váhu,
7. zabezpečiť lepšiu pripravenosť inštitúcií únie pre potreby jej ďalšieho rozširovania.

9.4  Ciele únie a princíp subsidiarity

Celkové ciele únie sa zameriavajú na to, aby sa určil okruh sfér spadajúcich pod jednotný inštitucionálny rámec. Na základe jednotlivých článkov Zmluvy o EÚ môžeme definovať tieto základné ciele Európskej únie:

1. Európska únia koná tak, aby podporovala ekonomický a sociálny pokrok, ktorý je vyrovnaný a trvale udržateľný, najmä prostredníctvom vytvorenia oblasti bez vnútorných hraníc, prostredníctvom posilnenia ekonomickej a sociálnej kohézie a prostredníctvom založenia hospodárskej a menovej únie, zahrnujúcej aj jednotnú menu.
2. Európska únia sa usiluje presadiť svoju identitu na medzinárodnej scéne, najmä prostredníctvom zavedenia spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane možného rámca spoločnej obrannej politiky.
3. cieľom Európskej únie je rovnako posilniť ochranu práv a záujmov národov členských štátov.
4. členské štáty Európskej únie sa snažia rozvinúť úzku spoluprácu v záležitostiach týkajúcich sa justície a vnútorných záležitostí.

Hoci sa únia samotná môže zaoberať takmer všetkými verejnými politickými záležitosťami, nemá výlučnú kompetenciu v detailných záležitostiach. V skutočnosti je rozdelenie mier kompetencie určené rôznymi spôsobmi. Konkrétne právomoci a rámec zodpovednosti Európskej únie sú precizované v znení jej zmlúv. Vychádzajú zo zistení členských štátov, že určité problémy je vhodnejšie riešiť vo vzájomnej spolupráci ako samostatne v jednotlivých európskych krajinách. V niektorých oblastiach činnosti sa používa pojem „spoločná politika“ (napríklad v prípade dopravnej politiky), v iných oblastiach sa odvoláva iba na „politiku“ (napríklad environmentálna alebo sociálna politika). Aj v ďalších oblastiach (napríklad energetika, civilná ochrana, cestovný ruch) je použitý taký postup a „termíny“ aby sa zabezpečila harmonizácia legislatívy alebo administratívnych krokov zo strany členských štátov. Na druhej strane právny a inštitucionálny rámec „spoločnej“ zahraničnej a bezpečnostnej politiky spôsobuje, že ju aj napriek rovnakému označeniu nemôžeme porovnávať so „spoločnou“ poľnohospodárskou politikou.

Od svojho založenia má Európske spoločenstvo vo svojej kompetencii spoločnú politiku členských štátov. Týka sa napríklad už spomenutého poľnohospodárstva, rybolovu alebo medzinárodného obchodu medzi štátmi únie a ostatným svetom. Cieľom je vybudovanie spoločného trhu umožňujúceho voľný pohyb tovaru, služieb a kapitálu v rámci EÚ. V priebehu predošlých rokov sa členské štáty únie rozhodli, že budú riešiť na celoeurópskej úrovni problémy aj v ďalších oblastiach, akými sú napríklad ochrana životného prostredia, výskum a technologický vývoj, ochrana spotrebiteľa, ochrana zdravia, doprava, podpora spolupráce štátov EÚ v hospodárstve a sociálnej sfére a rozvojovými krajinami.

Európska únia má rôzne úlohy podľa oblastí pôsobnosti, ktoré sú jasne definované v prijatých zmluvách. Priamo riadi určitý sektor, ako v prípade medzinárodných rokovaní v rámci Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT), alebo je jej aktivita obmedzená na koordináciu politík členských štátov v oblasti vzdelávania alebo odborného výcviku. V záujme správneho fungovania jednotného trhu môže tiež prijímať legislatívne opatrenia, ktoré by zosúladili už existujúcu legislatívu členských štátov. Pri určitých mimoriadne zložitých problémoch spoločenstvo uvádza do praxe nové projekty na určité obdobie, umožňujúce získať členským štátom skúsenosti a ich následnú výmenu na európskej úrovni. Platí to napríklad pre integráciu zdravotne postihnutých do bežného školského systému, výmenné stáže študentov (program Erasmus) a výmenu úradníkov zodpovedných za uplatňovanie práva EÚ (program Karolus).

Aktivita spoločenstva vo všetkých oblastiach podlieha za každých okolností jednej podmienke – musí byť v súlade s princípom subsidiarity.

Vyčerpávajúcu definíciu pojmu subsidiarita zatiaľ nepoznáme. Cieľom princípu subsidiarity je zabrániť tomu, aby Európske spoločenstvo získalo príliš veľký vplyv. Tento princíp v akomkoľvek kontexte znamená primeranú úroveň prijímania rozhodnutí. Článok 3b Maastrichtskej zmluvy  požaduje, aby „v oblastiach, ktoré nespadajú do výhradnej kompetencie spoločenstva, toto postupovalo podľa zásad  subsidiarity, to znamená, že Európska únia môže pristúpiť k akcii len vtedy, keď cieľ navrhovanej akcie nemôžu účinne dosiahnuť členské štáty, a môže byť teda vzhľadom na rozsah alebo efekt navrhovanej akcie účinnejšie dosiahnutý na pôde spoločenstva“.

Subsidiarita by sa dala charakterizovať aj ako aplikácia vzťahov medzi vládami členských štátov a spoločenstvom. V kontexte samotného spoločenstva sa tento princíp týka interakcie medzi európskymi inštitúciami a členskými štátmi.

V Deklarácii hláv štátov a predstaviteľov vlád na birminghamskom zasadnutí Európskej rady v októbri 1992 sa v súvislosti s princípom subsidiarity  uvádza: „Závisí od každého členského štátu, aby rozhodol, ako bude na domácej pôde rozvíjať svoje právomoci. Spoločenstvo môže zasiahnuť len v tom prípade, keď mu na to členské štáty dali právomoci, zakotvené v zmluvách“.

Pre dokreslenie a ešte presnejšie vymedzenie princípu subsidiarita možno uviesť definíciu, ktorú použil samotný prezident Európskej komisie Jacques Santer vo svojom prejave v Európskom parlamente v Štrasburgu 17. januára 1995. Doslova povedal: „Mám inú definíciu subsidiarity: tento princíp neznamená uvádzať do súladu všetky detaily, ale prikročiť k spolupráci vtedy, keď je to skutočne zmysluplné. Naším mottom by malo byť: radšej menej akcií, ale lepší výsledok.“

Tento princíp je obsiahnutý aj v texte Amsterdamskej zmluvy. Protokol, ktorý je jej súčasťou, určuje, že akcie spoločenstva by nemali prekročiť hranice určené cieľmi stanovenými v zmluvách (tento princíp je známy tiež ako princíp proporcionality).

9.5  Stratégie rozširovania Európskej únie

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že integračný proces započatý v 50. rokoch sa podpísaním zakladajúcej zmluvy o Európskej únii, konštituovaním jej nosných inštitúcií a úspešným naštartovaním ich činnosti, zavŕšil a myšlienka zjednotenia Európy je splnená. Situácia je však podstatne zložitejšia a samotná Európska únia je pokračujúci proces, ktorý je permanentne vystavený tlaku a potrebe reformy. V súčasnosti možno snahy o reformy únie vidieť z dvoch hľadísk:

1. Prvým hľadiskom je vnútorná reforma únie, ktorá sa týka požiadavky precíznejšieho vymedzenia vzťahu medzi Európskou úniou, ktorú upravuje Maastrichtská zmluva, a ústavným národným štátom. Existujú tu totiž obavy z ďalekosiahleho presunu právomocí z národnej na európsku úroveň. Tento presun sa často vykresľuje ako ohrozenie národnosti a nebezpečenstvo pre všeobecné zaručenie základných práv. Napätie v tomto smere iniciovalo potrebu hneď po podpísaní zakladajúcej Zmluvy o EÚ uskutočniť isté úpravy. V jeseni 1992 hlavy štátov/vlád preto odsúhlasili súbor smerníc a opatrení na zvýšenie prehľadnosti štruktúr a procedúr Európskej únie, s cieľom optimalizovať predstavy a reálne vzťahy medzi národnými štátmi a úniou.

2. Druhým hľadiskom je vonkajšia reforma únie a to vzhľadom na stratégiu jej rozširovania.  Výzva a jej akceptovanie prirodzene zvýšili potrebu reformy. Základnou úlohou je hľadanie možností zosúladenia vnútornej a vonkajšej reformy únie tak, aby sa prehĺbením integračného procesu medzi členskými štátmi únie pripravila pôda pre očakávané rozširovanie pri akceptovaní  základných orientačných bodov celého procesu európskej integrácie.

Vzhľadom na sústredenú snahu Slovenskej republiky o vstup do Európskej únie sa preto venujme stratégiám ďalšieho rozširovania tohoto integračného zoskupenia. Existuje totiž niekoľko alternatív rozširovania únie.         Cieľom prvej alternatívy je rozšírenie Európskej únie bez prehlbovania, napríklad tým, že sa zvýši počet členských štátov, zatiaľ čo sa udrží existujúce politické a inštitucionálne zabezpečenie fungovania únie. Táto alternatíva, označovaná aj ako „rozšírením oslabiť“, by podľa pozorovateľov znamenala, že zvýšením počtu nových členov únie by došlo k obmedzeniu akceptovania všeobecne platných právnych noriem a požiadaviek, nevyhnutných pre proces pridružovania, a EÚ by bola stále menej schopná vytvoriť hybnú silu integrácie.

Zatiaľ čo druhá alternatíva, v rozpore s prvou, označovaná tiež ako „najskôr hlbšie, potom širšie“, vyžaduje, aby únia uskutočnila ďalšie kroky k integrácii najprv cestou vnútornej reformy únie, prehĺbením vzťahov medzi členskými štátmi spoločenstva, a následne pristúpila k prijímaniu nových členov. Tento variant rozširovania podporuje v podstate oba prebiehajúce procesy reformy paralelne a navzájom ich posilňuje.

Ďalšia alternatíva, v podobe tzv. postupnej integrácie, navrhuje obmedzené a postupné kroky smerom k integrácii, ktoré uskutočňujú najprv iba určité členské štáty, kým novým členom by sa poskytla šanca, aby ich postupne dobehli. Celkové ciele by sa však dodržiavali a ostávali by záväzné pre všetky členské štáty. Táto stratégia „pevného jadra“ by bola založená na relatívne malej skupine štátov, ktoré dosiahnu porovnateľne vysoký stupeň integrácie. V snahe dosiahnuť ho by sa však automaticky vzďaľovali od ostatných členských štátov.

Poslednou alternatívou je tá, ktorá podporuje riešenie problému v jednotlivých oblastiach účelovo (ad hoc) európskymi štátmi, ktorých sa konkrétne prípady týkajú. Táto alternatíva by neumožňovala udržať jednotný smer všeobecného rozvoja.

Bez ohľadu na kontroverznosť jednotlivých načrtnutých prístupov a integračných modelov sa budúcnosť Európy jednoznačne spája s integračným trendom, ktorý síce na jednej strane bude musieť zohľadňovať väčšiu diferenciáciu celého procesu zjednocovania, a na strane druhej sa bude usilovať udržať jednotný inštitucionálny rámec a smerodajný záväzný model integrácie.

9.6  Základné kritériá a podmienky rozširovania Európskej únie

Európska rada, konaná v Madride v decembri 1995, konštatovala, že rozširovanie Európskej únie je pre Európu politickou nevyhnutnosťou a historickou príležitosťou. Rada Európskej únie má dnes pred sebou žiadosti 14 štátov, vrátane 10 asociovaných štátov strednej a východnej Európy:

Maďarsko (31.3.1994), Poľsko (5.4.1994), Rumunsko (22.6.1995), Slovensko (27.6.1995), Lotyšsko (27.10.1995), Estónsko (28.11.1995), Litva (8.12.1995), Bulharsko (14.12.1995), Česká republika (17.1.1996), Slovinsko (10.6.1996), a štyri ďalšie štáty: Turecko (14.4.1987), Cyprus (3.7.1990), Malta (16.7.1990) a Švajčiarsko (20.5.1992).

        Krajiny strednej a východnej Európy očakávajú od členstva v EÚ posilnenie svojej bezpečnosti a procesu modernizácie, čím by sa zároveň vytvorila stabilná základňa pre urýchlenie prechodu k demokracii a trhovej ekonomike. Rozširovanie na východ však vyžaduje súhlas s integračnou politikou a zároveň prísne overenie schopnosti 15 členských štátov akceptovať reformy tohto druhu. V snahe vyhnúť sa problémom, ktoré  sa vyskytli pri uplatňovaní doterajšieho modelu použitého v predchádzajúcich štyroch kolách rozširovania,  sa EÚ rozhodla uplatniť paralelnú procedúru. Jej cieľom je koordinovať z hľadiska času i obsahu hlavné body Agendy 2000.

        Agenda 2000 je dôležitý dokument, ktorý 15. júla 1997 vydala Európska komisia, prezentujúci najdôležitejšie problémy súvisiace s rozširovaním únie, politickou reformou a finančnými perspektívami, otvárajúci dvere ďalším rokovaniam, ktoré budú pravdepodobne veľmi dlhé. Po ich skončení sa počíta s tým, že obidve strany predložia na ratifikáciu rôzne zmluvy súvisiace s ich začlenením do únie.  Na základe ich schválenia sa nové krajiny budú môcť stať členmi Európskej únie, každá z nich však pravdepodobne v inom termíne.

        Dokument s názvom Agenda 2000 prezentuje tri základné úlohy, pred ktorými Európska únia stojí na začiatku nového tisícročia:

1. posilnenie a reforma politiky spoločenstva tak, aby bola adaptabilná po rozšírení únie (týka sa to predovšetkým jednotnej poľnohospodárskej politiky a súdržnosti hospodárskej a sociálnej politiky),
2. posúdenie prihlášok krajín uchádzajúcich sa o členstvo z hľadiska rešpektovania demokratických princípov a právnych predpisov, ich perspektív hospodárskeho vývoja a ich schopnosti rešpektovať legislatívu spoločenstva, ktorá už vstúpila do platnosti (známa acquis communautaire),
3. stanovenie finančného rámca únie po roku 2000, ktorý umožní politický vývoj spoločenstva a plynulé rozširovanie únie s využitím primeraného rozpočtového limitu.

Stredoeurópske a východoeurópske štáty dnes postupujú k svojmu cieľu stať sa členmi EÚ štyrmi úzko súvisiacimi spôsobmi:

1. realizáciou opatrení uvedených v dvojstranných európskych dohodách a využívaním možností vytvorených pre spoluprácu a dialóg,
2. realizáciou národných programov približovania sa EÚ založených na Bielej knihe o príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu únie,
3. zapojením do štrukturovaných vzťahov s inštitúciami únie, ktoré by sa mohli vzťahovať na politiky a aktivity vo všetkých pilieroch EÚ (desať asociovaných krajín strednej a východnej Európy sa zúčastňuje na multilaterálnych rozhovoroch podobným spôsobom ako napr. Malta  Cyprus),
4. praktickým riadením vstupného procesu, ktoré sa začalo žiadosťou o členstvo a je teraz v popredí verejnej pozornosti.

9.7  Všeobecné vstupné procedúry

V Európskych spoločenstvách prevládala od samého začiatku predstava otvorenej štruktúry. Už Zmluva o ESUO počítala s tým, že o členstvo môže požiadať každý európsky štát. Rovnaká myšlienka bola zakomponovaná aj v Zmluve o EHS a Zmluve o Európskom spoločenstve pre jadrovú energiu. Identický článok podmieňujúci možnosť vstupu nájdeme aj v Zmluve o Európskej únii. Dôraz na geografickú požiadavku, teda, že musí ísť o európsky štát, však nie je postačujúci. Nový článok Zmluvy o EÚ totiž okrem toho zdôrazňuje, že každý pristupujúci štát musí charakterizovať systém vlády opierajúci sa o princípy demokracie. K ďalším požiadavkám patrí, že členské štáty musia presadzovať prijatie takej hospodárskej politiky, ktorá vychádza z princípu otvorenej trhovej ekonomiky a slobodnej konkurencie. Štáty, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky, však ani vtedy nemajú právny nárok na vstup. Rozhodnutie o členstve je aktom politickej vôle, ktorá pripadá predovšetkým Rade a členským štátom. Okrem toho obsahuje Zmluva o EÚ článok, ktorý dáva členským štátom únie neobmedzené právo navrhnúť v Zmluve zmeny, ktoré môžu zahŕňať podmienky členstva.

Európsky štát, ktorý si praje vstúpiť do únie, predkladá svoju žiadosť Rade Európskej únie. Toto jednostranné vyjadrenie zámeru môže štát, ktorý žiada o vstup, kedykoľvek pred ratifikáciou vstupného dokumentu odvolať tak, ako sa to v roku 1994 stalo v prípade Nórska.

Komisia vo svojom predbežnom stanovisku pre Radu  posudzuje celkové možnosti a problémy žiadosti o vstup. Rada potom jednoduchou väčšinou rozhodne o otvorení rokovaní s kandidujúcim štátom. Rokovania riadi predsedníctvo rady v mene členských štátov a za účasti Komisie. Rada Európskej únie nakoniec jednomyseľne rozhoduje o tom, či žiadosť o členstvo akceptovať. Sú to však členské štáty, ktoré v zmluve o vstupe príslušného štátu, ako aj ďalších dokumentoch týkajúcich sa vstupu, rozhodnú o praktických otázkach vstupu, o spôsobe, akým sa uskutoční. So vstupom nových členov musí súhlasiť absolútna väčšina jeho členov. Rada môže prijať rozhodnutie až potom, čo sa dojedná Zmluva o vstupe. Takáto zmluva je zmluvou v zmysle medzinárodného práva a podlieha ratifikácii všetkými zúčastnenými štátmi podľa príslušných ústavných požiadaviek. Po uložení ratifikačných listín sa vstupná procedúra končí. Akonáhle zmluva o vstupe nadobudne platnosť, štát sa podľa medzinárodného práva stáva zmluvnou stranou vo vzťahu k všetkým Zmluvám zakladajúcim Európske spoločenstvá. Zároveň nadobúda práva a záväzky členského štátu únie. Okamihom vstupu v novom členskom štáte začína v plnom rozsahu platiť primárne i sekundárna legislatíva (acquis communautaire) Európskej únie.

9.8  Kodanské kritériá vstupu do Európskej únie

V súvislosti s rozšírením, ktoré má zahrnúť asociované krajiny strednej a východnej Európy, Kodanská Európska rada v júni 1993 formulovala kritériá vstupu, ktoré musí Komisia vziať do úvahy pri návrhu svojho predbežného stanoviska. Kodanské kritériá sa týkajú predbežných ekonomických a politických podmienok členstva, a to bez toho, že by sa stanovil podrobný kontrolný zoznam. Ich obsahom je päť kritérií, ktoré treba splniť:

1. stabilita demokracie a jej inštitúcií (zákonnosť, systém viacerých politických strán, rešpektovanie ľudských práv, ochrana menšín, pluralita),
2. fungujúca trhová ekonomika, ktorá bude schopná čeliť konkurenčnému tlaku jednotného trhu,
3. schopnosť osvojiť si práva a záväzky vyplývajúce z práva únie,
4. súhlas s cieľmi politickej únie, hospodárskej a menovej únie,
5. schopnosť únie prijať nových členov bez oslabenia európskej integrácie.

Európska rada na svojom zasadnutí v Madride poukázala na potrebu vytvoriť podmienky pre postupnú a hladkú integráciu asociovaných krajín, hlavne rozvíjaním ich trhovej ekonomiky, prispôsobovaním ich administratívnych štruktúr a vytvorením stabilných ekonomických a menových podmienok. Stratégia prípravy asociovaných krajín na vstup prijatá v decembri 1994 sa sústreďuje na opatrenia zamerané na pomoc procesu približovania a prispôsobovania, napríklad v rámci programu PHARE a procesu načrtnutému v Bielej knihe.

Biela kniha bola publikovaná v roku 1995 a obsahovala legislatívne a regulatívne iniciatívy v oblasti hospodárskej politiky, ktoré sú záväzné pre asociované krajiny  pred ich plánovaným vstupom do únie.

Súčasná situácia asociovaných krajín vo vzťahu k členstvu v únii sa odvíja od rozhodnutia, ktoré približne šesť mesiacov po ukončení medzivládnej konferencie v Amsterdame v roku 1997 prijala Rada Európskej únie v podobe rozhodnutia o nevyhnutnosti začatia vstupných rozhovorov na základe stanovísk vypracovaných k žiadostiam kandidátskych štátov Komisiou. Stanoviská Komisie obsahovali aj rozhodnutie o zaradení krajín strednej a východnej Európy do prvej fázy rokovaní. Vychádzalo sa z toho, že existujú dve základné možnosti:

1. prvá predpokladá začatie rozhovorov so všetkými desiatimi krajinami strednej a východnej Európy naraz, avšak s ich skončením v rôznom čase,
2. druhá je politicky citlivá, ale ľahšia, predpokladá totiž vytvoriť skupinu len z niektorých stredoeurópskych a východoeurópskych krajín a s ňou začať a skončiť rokovania (krajiny, ktoré by neboli začlenené do prvej vlny, by do vstupných rozhovorov v EÚ vstúpili v niektorom nasledujúcom rokovacom kole).

        Obidve možnosti a ich možné varianty vyjadrujú potrebu zaoberať sa jednotlivými žiadateľskými štátmi diferencovane, ale bez diskriminácie. Musia rešpektovať princíp rovnakého prístupu v súlade so zdôvodnenými jednotnými kritériami. Vzhľadom na možnú dĺžku rokovaní, čas potrebný na ratifikáciu a spojenie s Agendou 2000 sa budúce rozšírenie Európskej únie nedá očakávať skôr ako v polovici prvého desaťročia nového storočia.