Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Teória štátu a práva

teoria prava (teoria_prava.doc)

Základné pojmy teórie práva

Objektívne právo

Právo a kultúra

Kultúra je súčasť ľudského prostredia vytvorená človekom, ktorú si človek v procese výchovy osvojuje ako dedičstvo. Je spoločným vlastníctvom spoločnosti.

Kultúra obsahuje:

1. duchovné výdobytky – jazyk, morálka, náboženstvo, právo
2. materiálne a technické objekty
3. životný štýl
4. mnohorakosť foriem a schém správania, ktoré jednotlivcovi vnucujú súčasníci alebo verejná autorita

Pre človeka sú hodnotami tie predmety a javy, ktoré podmieňujú jeho sebarealizáciu a rozvoj. Ich snahou do dosiahnutie a riadenie sa formujú určité štandardné spôsoby myslenia a správania.

Čím dôležitejšie sú takého vzory pre pravidelné, harmonické fungovanie spoločnosti, tým väčšie je úsilie inštitucionalizovať ich = presne, jasne ich vyjadriť a usporiadať = tak sa stávajú vzory normami.

Spoločnosť a právo

„Ubi sociertas ibi ius“ – kde je spoločnosť, tam je aj právo

Ak by nejaká spoločenská skupina chcela prežiť a reprodukovať sa, spravovať spoločné veci, musela si vytvoriť systém noriem, ktorými by riadila svoje vzťahy. Úlohou normatívnych systémov, ktoré vychádzajú z hodnôt spoločnosti a regulujú správanie ľudí, je teda integrácia spoločnosti, ktorú si vyžaduje jej existencia.

Je nevyhnutné, zrieknuť sa  časti svojej prirodzenej slobody v prospech verejnej moci – získame tak hodnoty, ktoré môže garantovať len verejná autorita

Právo je jedným z prostriedkov regulácie rytmu spoločenského života, mierou ľudských vzťahov, princípom orientácie jednotlivcov a spoločenských skupín na ich ceste k civilizácií.

Socializácia - proces, v priebehu ktorého sa jednotlivec začleňuje do spoločnosti

Dva významy slova „právo“

Pojem právo má mnoho významov.

1. objektívne právo
2. subjektívne právo

Norma

Je myšlienka, ktorá má regulatívnu funkciu, vyjadrenú pomocou výrazov „má byť“, „smie byť“, „je dovolené“, „prikazuje sa“ či „zakazuje sa“ a pod. Je to teda výpoveď direktívnej povahy, ktorá stanovuje, ako sa majú subjekty za určitých okolností a podmienok správať a aká ujma (sankcia) ich postihne ak sa takto správať nebudú.

Norma je všeobecne záväzné pravidlo, neosobné, stabilné a nevyhnutné vyjadrené vo zvláštnej forme, sankcionované, späté so štátnym donútením.

Druhy noriem:

1. pravidlá jazyka
2. pravidlá myslenia
3. spoločenské normy – sú charakteristické pravidlami sociálneho správania človeka, ktoré má dosah na iného človeka; sú výsledkom abstrahovania od konkrétnych situácií, aj úsilia zabezpečiť harmóniu sociálneho organizmu

1. pravidlá slušného správania – sú to zvyky, ktoré ovládajú spoločenský život  a ktorým sa prispôsobujeme

1. kurtoáza
2. konvencie
3. pravidlá hry
4. etika

2. morálne normy – sú postavené na rozlišovaní dobra a zla , stoja za nimi sankcie psychologickej povahy = verejné odsúdenie

dobré mravy – zásada používania práva, či pravidla, ktoré zmäkčuje príliš tvrdý dopad striktného práva na konkrétny prípad – kvôli medzere v práve

3. náboženstvo – pravidlá, ktoré nám ukladá viera v Boha a náboženstvo
4. politické normy –vytvárajú ich politické subjekty:

1. interné = stanovy politických strán, ktoré zaväzujú len členov
2. externé = predvolebné prehlásenie

Logickú štruktúru noriem práva tvorí:

1. hypotéza – stanovuje podmienky a predpoklady, za ktorých sa má realizovať pravidlo správania, stanovené v dispozícii
2. dispozícia – stanoví vlastné pravidlo správania, najmä to, komu a aké oprávnenia a povinnosti vznikajú, ak nastanú skutočnosti, uvedené v hypotéze
3. sankcia – aké právne následky nastanú ak bude porušená povinnosť, existujúca v súlade s dispozíciou normy

Právna norma má akoby zdvojenú štruktúru:

1. určuje podmienky vzniku subjektívnych práv a povinností

2. určuje sankčné následky nesplnia povinnosti

Imperfektné normy = zdanlivo nemajú sankčnú časť (spravidla veľmi všeobecné normy)

Klasifikácia noriem:

1. hmotnoprávne a procesné normy

     hmotnoprávne – súhrn práv a povinností

procesné - zamerané na zabezpečenie ochrany subjektívnych práv, vynútiteľnosti súdnych rozhodnutí, prostredníctvom ktorých sa poskytuje ochrana ohrozeným či porušeným subjektívnym právam

2. kogentné a dispozitívne

kogentné (kategorické) – ustanovenia, ktorých použitie na právne pomery, ktoré upravujú, nemôže byť vylúčené ani obmedzené prejavom odchylnej vôle subjektov právneho vzťahu ani iných subjektov

dispozitívne – umožňujú účastníkom právnych vzťahov, aby si prejavom súhlasnej vôle určili obsah vzájomných oprávnení a povinností, a až v prípade, že tak neurobia, upravuje oprávnenia a povinnosti norma

3. oprávňujúce a zaväzujúce normy

oprávňujúce – formulujú výslovne len oprávnenie (pomocou slov „môže“, má právo, je prípustné)

zaväzujúce – formulujú výslovne len povinnosť, či už formou príkazu alebo zákazu

4. všeobecné a zvláštne normy

všeobecné – ich pôsobnosť dopadá na celé územie štátu, na všetky subjekty a nie je vopred výslovne obmedzená na určité časové obdobie

zvláštne – ustanovujú pravidlá, ktorých pôsobnosť je obmedzená na určitú časť územia štátu, alebo na určitú špecifickú kategóriu subjektov, časové obdobie, mimoriadne okolnosti

5. špecializované právne normy – samy o sebe nezakladajú práva a povinnosti subjektov, slúžia skôr na upresnenie ostatných noriem :

3. normy deklarujúce
4. definičné
5. operatívne
6. derogačné klauzuly
7. kolízne právne normy

6. blanketové, odkazujúce, odporúčajúce normy

blanketové – odkazuje v niektorej svojej časti všeobecne na nejakú normu, ktorá ešte nemusí byť vydaná

odkazujúce – poukazuje na určitú konkrétnu existujúcu právnu normu, paragraf, ustanovenie, obsahujúce pojmy, ktoré pomôžu objasniť odkazujúcu právnu normu

odporúčané – obsahujú zväčša návrh, výzvu, či radu zo strany kompetentných orgánov

Pôsobnosť právnej noriem – stanovenie rozsahu, v akom sa norma použije na konkrétny prípad:

1. časová pôsobnosť – je vyjadrená určením od kedy do kedy majú byť podľa nej upravované spoločenské vzťahy

8. platnosť
9. účinnosť
10. spätná pôsobnosť a intertemporalita

Patrí sem aj problém zákazu spätného pôsobenia (retroaktivity) noriem. – platí to hlavne v trestnom práve.

Intertemporalita – prechodnosť ustanovenia

2. priestorová pôsobnosť – stanovenie rozsahu, v ktorom sa norma použije vzhľadom k miestu

1. vzťahuje sa na celé územie štátu
2. na určitú časť tohto územia

3. osobná pôsobnosť – je úzko spätá s jej priestorovou pôsobnosťou. Vzťahuje sa na osoby,

   ktoré sa nachádzajú na území SR ako na slovenských občanov, tak na občanov iných

   štátov.

Efektívnosť právnej normy – vzťah medzi faktickým výsledkom spôsobenia normy a výsledkami, ktoré chcel jej pomocou tvorca normy dosiahnuť

Právo

1. objektívne právo – súhrn pravidiel správania sa, ktoré regulujú, upravujú spoločenské vzťahy a prípadne im mocensky vnucujú určitú podobu

1. treba ho odlišovať od iných druhov spoločenských noriem
2. patria do rôznych právnych odvetví
3. sú vynutiteľné verejnou autoritou

2. subjektívne právo – súhrn oprávnení, ktoré objektívne právo priznáva jedincovi a ktoré môže uplatňovať vo vzťahoch s inými ľuďmi pod ochranou verejnej moci subjekt práva = nositeľ práva

Právo neupravuje všetky spoločenské vzťahy, ale len tie, ktoré sú pre prežitie a reprodukciu spoločnosti nevyhnutné a vhodné, ktoré sa opakujú a sú určité.

Je veľmi dôležité, aby sme poznali charakteristiku právnej normy a mohli viesť jednoznačnú deliacu čiaru medzi právnymi a neprávnymi systémami noriem.

Spravodlivosť

Je etický ideál rozdeľovania dobra a zla v spoločnosti. Je kritériom, podľa ktorého sa členom spoločnosti rozdeľujú výhody, príjmy, výsady, ale aj ťarchy a bremená, plynúce zo spoločenského fondu bohatstva – distributívna rozdeľovacia spravodlivosť.

Rozdiel medzi právom a normou: (právo sa odlišuje) = výlučnosť práva

1. svojim monizmom – teda tým, že v spoločnosti platí jediný právny systém, záväzný pre celú spoločnosť, kým morálnych či náboženských systémov môže byť v spoločnosti viacero
2. svojou zvláštnou formou – ktorú stanoví alebo uzná štát. Nájdeme ho vždy iba v zákone, vyhláške, nariadení, platnosť a účinnosť nadobúda v presne stanovenom čase
3. spätosťou so štátom = prejavuje sa najmä v spôsobe, akým môže byť vynútené

Spoločenské vedy a právo

1. právna veda – poznatky nazhromaždené storočným vývojom právnej kultúry a právnej teórie; rozumieme ňou systematické výpovede o práve
2. právna sociológia – zaujímajú ju potreby a záujmy spoločnosti, hodnotí ako právo vplýva na spoločnosť, aj ako spoločnosť pôsobí na právo; odhaľuje efektívnosť právnych noriem
3. ekonomická veda – študuje ľudskú aktivitu, smerujúcu k uspokojovaniu materiálnych potrieb ľudí; právo ju zaujíma ako nástroj regulácie, kontroly, prípadne rozdeľovania (úprava nájomného, bankrotu)
4. história – história práva umožňuje poznať podmienky, za ktorých právo vzniklo, rozvíjalo sa a zanikalo
5. komparatistika – porovnávanie právnych poriadkov

Pozitívne právo a typy právnej kultúry

Pozitívne právo – je v štáte uznávané za platné; má národný charakter; jeho protikladom je právo prirodzené, ktoré sa neviaže na verejnú moc, je večné a nemenné

Koncepcie pozitívneho práva:

1. priodzenoprávna – existencia prirodzeného práva = súhrn ideálnych pravidiel ľudského správania a platí pre všetkých, teda aj pre tvorcu práva
2. pozitivistická – len pozitívne právo = právo platné v danom čase v danom štáte; má národný charakter

1. anglosaský právny pozitivizmus
2. kontinentálny právny pozitivizmus

„Existuje skutočný zákon, ktorým je rozum, zhodný s prírodou, rozšírený na všetko a nezničiteľný“ – Cicero

Najvyšší stupeň rozvoja a uznania dosiahla myšlienka prirodzeného práva v období osvietenstva.

Právny pozitivizmus je jednostranný, nevystihuje celý pojem práva.

Právna komparatistika – identifikuje skupiny príbuzných právnych poriadkov, ktoré sa označujú ako typy právnej kultúry = zoskupenie blízkych právnych systémov niekoľkých národných práv, ktoré majú spoločné základné charakteristické znaky, filozofiu tvorby práva, formy vyjadrenia práva.

Klasifikácia právnych poriadkov = typy právnej kultúry

1. hľadisko formy, právnej techniky – posúdenie používaných pojmov, ako pravidiel, ktoré sa uplatňujú pri tvorbe a realizácií práva

1. kontinentálno – európsky typ = hlavnou formou práva je zákon, písané právo, ktoré vydávajú štátne orgány, zmocnené na to ústavou štátu. Súdy a štátne orgány toto právo uvádzajú do života
2. anglo - americký typ = je právom praxe a jeho základné zásady sa odvíjajú od riešenia konkrétnych prípadov; základným prameňom sú precedensy = rozhodnutia najvyšších súdov, ktoré sa stávajú záväznými pre každý rovnaký prípad; robí sa jasný rozdiel medzi právom, ktoré sa vyhlási (law books) a právom, ktoré sa uskutočňuje (law in action)

2. hľadisko obsahu – filozofické, ekonomické a politické princípy, tvoriace filozofiu tvorby a realizácie práva

Nikto nemôže donútiť suverénny štát, aby rešpektoval normy medzinárodného práva.

Medzinárodné právo

Neexistovalo od staroveku; máme dôkazy, že grécke právne myslenie podnietilo vznik rôznych inštitútov a terminológie, ktorá by sa do takéhoto odvetvia dala začleniť. Mestské štáty uzatvárali medze sebou rôzne zmluvy, ich vzájomné vzťahy sa opierali o dávnejšie obyčaje, týkajúce sa poslov, zastúpenia štátov, práva azylu, ba dokonca arbitráže, ako prostriedku predbežného urovnávania sporov.

Rím bol prvý štát, ktorý mal presné pravidlá na usporiadanie svojich vzťahov s inými štátmi, i pre styk rímskych občanov a barbarov. V polovici 3. storočia pred Kristom vznikli ius gentium, právo medzi národmi. Nebolo to však právo, ktoré by upravovalo vzťahy medzi štátmi. Pri hodnotení myšlienkového bohatstva minulosti, ktoré prispelo ku vzniku medzinárodného práva, nemožno obísť Bibliu – predvída medzinárodné spoločenstvo

V stredoveku prispela k rozvoju princípov medzinárodného práva aj recepcia rímskeho práva a znovu oživenie obchodu. Vznik moderného, suverénneho štátu, jeho právna rovnosť s ostatnými štátmi, urobili potrebu medzinárodného práva naliehavou. – španielska scholastika (síce prirodzené právo, ktorého rešpektovanie nám umožňuje harmonicky žiť, pramení v Bohu, ale ja keby Boha nebolo, musíme vo vlastnej inteligencii, v rozume, nájsť pravidlá na prežitie.

Medzinárodné právo sa odlišuje od národného práva predovšetkým predmetom regulácie, prameňmi práva, subjektami, ktoré toto právo tvoria a aplikujú.

Európske spoločenstvo

Vzniklo na základe Rímskej zmluvy z roku 1957 medzi Spoločenstvom uhlia a ocele, Európskym hospodárskym spoločenstvom EHS a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu EUROATÓM.

Zmluva o Európskej únii v Maastreichte 7.2.1992 s platnosťou od 1.11. 1993 – cieľom je rozšíriť kompetenciu ES v ekonomickej oblasti, v sociálnej oblasti, inštitucionalizovať spoluprácu štátov EÚ v oblasti medzinárodnej politiky a bezpečnosti.

Komunitárne orgány:

1. Európska rada
2. Európska komisia
3. Rada ministrov EU
4. Európsky parlament
5. Súd spravodlivosti
6. Tribunál prvej inštancie

Unifikácia práva – uniformizácia práva aplikovaného v určitej oblasti v jednej či viacerých krajinách

Pramene práva

Pramene práva sú osobitné, štátom uznané alebo určené formy, použitím ktorých sa pravidlá stávajú právnymi. Sú to formy, v ktorých je obsiahnuté právo.

Národné pramene práva:

1. normatívne právne akty (právne predpisy) – sú výsledkami činnosti orgánov verejnej moci, v kompetencií ktorých je tvoriť právo; obsahujú písomne formulované právne pravidlo, ktoré vychádza z vôle verejnej autority

interné normatívne inštrukcie (organizačné akty) - možno nimi zaväzovať podriadené osoby a orgány vo vnútorných vzťahoch orgánov a inštitúcií; nemajú povahu prameňa práva

2. právne obyčaje – sú pravidlom, ktoré vzniklo z dlho opakovaného zvyku a ktoré sa postupne začalo považovať za záväzné; považujú sa za nepísané právo

1. materiálny element – obvyklé spoločenské správanie, stabilná prax
2. psychologický element – v povedomí pospolitosti je považovaný za záväzné správanie

3. súdne a správne precedensy – rozhodnutie súdu v konkrétnej veci, potvrdené súdom vyššej inštancie, ktorého výroková časť sa stala záväznou pre každé budúce rozhodnutie v rovnakej veci

- judikatúra = rozhodnutie súdov

4. normatívne zmluvy – zmluva je súhlasným prejavom vôle dvoch či viacerých jedincov nadobúda úlohu prameňa práva, keď jej ustanovenia sú všeobecne a záväzne regulujú celú skupinu vzťahov

5. iné pramene práva (právna veda) – súhrn názorov na právo a jeho pôsobenie v praxi = právna doktrína; všeobecné diela – články, štúdie; skriptá, učebnice, monografie, encyklopédie

Normatívne práve akty v SR:

1. podľa toho, kto má právomoc ich vydávať

1. Národná rada SR – zákony, ústava, ústavné zákony – odlišujú sa od ostatných obyčajných výkonov formou i vyšším stupňom právnej sily, procedúrou prijímania:

11. rigidné
12. pružné

2. určité orgány výkonnej moci:

13. určité rozhodnutia prezidenta republiky
14. nariadenia vlády – na základe generálnej delegácie
15. právne predpisy ministerstiev a iných ústredných správnych úradov – na základe špeciálnej delegácie
16. všeobecne záväzné vyhlášky orgánov miestnej štátnej správy

3. orgány územných samosprávnych celkov

2. podľa toho, či ide o prvotné alebo sekundárne právne akty – prvotné môžu obsahovať novú právnu úpravu

17. primárne = ústava, ústavné zákony, obyčajné zákony, nariadenia orgánov územnej samosprávy
18. sekundárne = nariadenia vlády SR, vyhlášky, ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy, vyhlášky miestnych orgánov štátnej správy

3. podľa stupňa právnej sily aktov – právna sila je kvalita právneho predpisu, ktorá vyjadruje jeho postavenie v hierarchii právnych predpisov a teda vzťahy k ostatným predpisom; je podmienená právomocou štátnych orgánov, ktoré ich vydávajú

- podľa Ústavy SR majú vyššiu právnu silu než obyčajný zákon aj medzinárodné zmluvy:

a) ich predmetom sú ľudské práva a základné slobody

b) zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd

c) boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ktorý vyžaduje zákon

Pramene medzinárodného práva:

Základným prameňom medzinárodného práva je zmluva – medzi suverénnymi štátnymi, z ktorej vyplývajú pravidlá, platiace pre vzťahy týchto štátov

1. bilaterálne – medzi dvoma štátmi
2. multilaterálne – medzi viac ako dvomi štátmi

K ratifikácií zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, k politickým zmluvám, hospodárskym zmluvám všeobecnej povahy, ako aj k zmluvám na vykonanie, ktorých je potrebný zákon, je potrebný predbežný súhlas parlamentu.

Tvorba práva

Materiálne pramene práva – faktory, ktoré podmieňujú tvorbu práva, z ktorých teda právo pramení

Tvorba práva je právnymi predpismi regulovaný proces tvorby nových, zmeny či zrušovania existujúcich právnych noriem

Štádiá zákonodarného procesu tvorby zákonov = Legislatívna iniciatíva:

1. prvé štádium – začína sa podaním návrhu zákona s uplatnením tzv. zákonodarnej iniciatívy, návrh zákona sa dáva predsedovi NR SR

dôvodová správa – obsahuje zhodnotenie súčasného stavu s uvedením dôvodov potreby jeho zákonnej úpravy, spôsob jej vykonanie, jej hospodárskeho a finančného dosahu

legislatívne pravidlá vlády – upravujú prípravu vládnych návrhov ako aj vykonávacích predpisov

pripomienkové konanie – vláda posiela vypracovaný návrh zákona jednotlivým štátnym orgánom a inštitúciám

2. prerokovanie návrhu – tri čítania

1. prvé čítanie - doručenie návrhu zákona všetkým poslancom NR SR sa rozhodne, či ho vráti, nebude pokračovať v rokovaní o návrhu alebo ho prerokuje v druhom čítaní
2. druhé čítanie – o návrhu zákona rokujú výbory, ktorým bol pridelený, správa výborov o výsledku prerokovanie návrhu sa doručí všetkým poslancom a navrhovateľom zákona
3. ak v druhom čítaním neboli schválené nijaké pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, pristúpi sa v treťom čítaní k hlasovaniu o návrhu zákona ako celku

3. hlasovanie (rozhodovanie) o návrhu – je potrebná nadpolovičná väčšina prítomných poslancov

4. podpísanie (signácia) schváleného návrhu – podpisuje predseda parlamentu, prezident a predseda vlády (právo veta = právo odoprieť súhlas s obsahom zákona)

5. vyhlásenie (publikácia) zákona – zákon nadobudne platnosť vyhlásením v Zbierke zákonov SR

Vnútorná štruktúra právnych predpisov:

1. časti
2. hlavy
3. oddiely – až na paragrafy, články, odstavce, písmená

- právne predpisy sa vnútorne členia spôsobom, ktorý závisí od legislatívnej techniky

Zbierka zákonov – centrálna evidencia právnych predpisov  - zriadená v roku 1993 (vydáva ju Ministerstvo spravodlivosti)

Uverejňujú sa tu:

1. ústava, ústavné zákony, ostatné zákony, vrátane výsledkov referenda a úplného znenia zákonov
2. nariadenia vlády SR
3. vyhlášky, opatrenia a výnosy ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy
4. medzinárodné zmluvy ratifikované prezidentom, ako aj zmluvy týkajúce sa právneho postavenia fyzických a právnických osôb

Vyhlasovanie všeobecne záväzných právnych predpisov sa uskutočňuje dvomi formami:

1. uverejnením plného znenia
2. uverejnením oznámenia ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy o vydaní výnosu

- každý ročník v Zbierke zákonov je ukončený chronologickým zoznamom právnych predpisov a informácií o medzinárodných zmluvách vyhlásených v danom roku a ich vecným registrom

Systém práva

Systém práva sa skladá z určitých častí, elementov, na ktoré ho možno rozdeliť, roztriediť. Je výsledkom systematizácie ktorá spočíva v tom, že právna veda spracováva matériu prameňov práva z určitých aspektov.

Z hľadiska vzťahov rozdeľujeme právo:

1. verejné – vyjadruje nadradenosť verejnej moci voči ostatným subjektov práva; vzťah, v ktorom vystupuje vždy aspoň jeden subjekt ako vykonávateľ verejnej moci a teda vzťah, v ktorom sa uplatňuje subordinácia (ústavné, správne, finančné, právo životného prostredia, sociálneho zabezpečenia)

19. normy verejného práva sú kogentné, sú skôr príkazmi a zákazmi

2. súkromné – odpovedá vzťahom rovnosti subjektov, vrátane štátu:

20. žiadny zo subjektov súkromnoprávnych vzťahov nemôže druhému subjektu jednostranne ukladať povinnosti, ani na neho prevádzať práva
21. žiadny z týchto účastníkov nie je spôsobilý autoritatívne rozhodovať o právach a povinnostiach, vznikajúcich zo súkromnoprávnych vzťahov (občianske, rodinné, pracovné a obchodné právo)

Ďalšie rozdelenie:

1. právo hmotné – vyjadruje všeobecné právne vzťahy (subjektívne práva a povinnosti), ktorých individuálne formovanie v procese realizácie práva medzi právnymi subjektami je vlastným účelom celej právnej regulácie
2. právo procesné – formuje všeobecné právne vzťahy (subjektívne práva a povinnosti), ktorých individuálne utváranie v praxi medzi subjektami je potrebné v prípadoch, kedy je na dosiahnutie účelu hmotnoprávnej úpravy potrebná ingerencia orgánov verejnej moci.; upravuje postupy, ktorých výsledkom je vydanie verejnoprávneho aktu.

Odvetvia práva – skupina noriem, ktoré upravujú určitý druh spoločenských vzťahov

Súkromné právo - občianske právo, obchodné právo

Procesné právo - ústavné, správne, finančné, právo sociálneho zabezpečenia

Odvetvia slovenského práva

Najdôležitejšie odvetvia slovenského práva:

1. občianske – upravuje rôzne vzťahy, ktoré vznikajú medzi občanmi navzájom, medzi občanmi a súkromnými organizáciami, ako aj medzi týmito organizáciami a štátom

2. rodinné – upravuje vzťahy vznikajúce v rodine, medzi manželmi, rodičmi a deťmi, prostredníctvom nich aj vzťahy medzi ostatnými príbuznými, vzťahy náhradnej rodinnej výchovy

3. obchodné – upravuje vzťahy medzi podnikateľmi (Obchodný zákonník)

4. pracovné – upravuje vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami (Zákonník práce)

5. medzinárodné právo súkromné

6. právo sociálneho zabezpečenia – právne vzťahy, prostredníctvom ktorých sú zabezpečené sociálne práva občanov (zdravotné, nemocenské, dôchodkové poistenie)

7. ústavné – sústreďuje sa na najvýznamnejšie spoločenské vzťahy upravené najmä v ústave (práva a povinnosti občanov)

8. správne – je sústredené na štátnu správu verejných vecí, školstvo, zdravotníctvo, bytový fond, kde rozhodujúcu úlohu hrá organizácia a činnosť rôznych správnych orgánov

9. finančné – normy upravujúce podmienky hospodárenia štátu a verejné finančné vzťahy, ktoré s tým súvisia (menové, bankové, devízové, colné, daňové, poisťovacie právo)

10. trestné právo – definuje skutkové podstaty jednotlivých trestných činov a následky trestnej zodpovednosti (má veľmi tesný vzťah k právu trestnému procesnému, ktoré stanovuje postup náležitého zisťovania trestných činov a spravodlivého potrestania páchateľov)

V anglo-americkej právnej kultúre sa právo delí na:

1. common law – rozhoduje sa vo veciach trestného, zmluvného práva a občianskej zodpovednosti
2. equity law – rozhoduje sa v otázkach vecných práv k nehnuteľnostiam, deleného vlastníctva, úpravu obchodných spoločností, konkurzného konania a konania o dedičstve

Kódex a kodifikácia

Systém kodifikácie – ucelenosť, relatívna samostatnosť právnych odvetví

Kódex – komplexný, organicky usporiadaný súbor právnych textov určitého odvetvia, ktorý má podobu zákona

Subjektívne právo

Subjektívne právo – súhrn oprávnení, ktoré objektívne právo priznáva jedincovi a ktoré môže uplatňovať vo vzťahoch s inými ľuďmi pod ochranou verejnej moci

Účelom práva je, aby sa vo vzťahoch medzi jeho adresátmi reálne uskutočňovala litera zákona.

Realizácia subjektívnych práv je závislá na plnení povinností:

1. nerušiť výkon subjektívneho práva
2. niečo konať
3. nekonať či strpieť

Právne povinnosti – vznikajú:

1. priamo – na základe právnych predpisov
2. nepriamo – zo záväzkov

Predmetom subjektívneho práva je vždy nejaké správanie.

Predmet a výkon subjektívneho práva

Druhy právneho správania:

1. dare (dať), napríklad odovzdať predané auto novému vlastníkovi
2. facere (konať) – napríklad postaviť dom, pracovať pre niekoho
3. omitere (zdržanie sa nejakého správania, ale aj nesplnenie toho, čo sa splniť malo) – ten, kto odkúpil od obchodníka zásoby tovaru, sa zaviaže, že nebude ich predajom konkurovať v tom istom meste
4. patí (strpieť) – nechať suseda čerpať vodu zo studne, ktorá je na mojom pozemku atď.

Klasifikácia subjektívnych práv – členenie:

1. absolútne a relatívne práva

relatívne - odpovedá mu povinnosť individuálne určeného subjektu

absolútne - odpovedá mu povinnosť ktoréhokoľvek subjektu

2. vecné a záväzkové práva

vecné - umožňujú oprávnenému subjektu priame ovládanie veci vez toho; sú to absolútne práva, ktorých predmetom je vec

záväzkové – oprávnenie jedného subjektu koreluje povinnosti druhého subjektu ; sú to relatívne práva; neposkytujú oprávnenej osobe nijaké panstvo nad vecou

3. majetkové a nemajetkové práva

nemajetkové – sú viazané osobou, nedajú sa vyjadriť v peniazoch, samy o sebe nemajú materiálnu hodnotu (nehmotné statky)

majetkové – sú oprávnenia subjektu, ktoré sú súčasťou  jeho vlastníctva, ktoré možno vyjadriť v peniazoch:

4. osobné – sú početne neohraničené, vzťahujú sa ku konkrétnej osobe
5. vecné – súčasťou majetkových práv; sú počtom limitované a súkromná vôľa nemôže vytvoriť ďalšie vecné práva

Právny nárok – také štádium realizácie subjektívneho práva, v ktorom možno vymáhať a vynútiť plnenie odpovedajúcej právnej povinnosti

- o právnych nárokoch možno hovoriť len v rámci relatívnych subjektívnych práv

Právna skutočnosť – okolnosti, s ktorými právne normy spájajú vznik zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností

Právne skutočnosti závislé na ľudskej vôli – subjektívne:

1. právne
2. protiprávne

Právne konanie – vôľové správanie, ktoré je v súlade s právom a na ktoré právne normy viažu vznik, zmenu, alebo zánik subjektívnych práv a povinností

Druhy právnych konaní:

1. súkromnoprávne – delia sa na právne úkony:

1. s úmyslom vyvolať právne následky – smerujú ku vzniku, zmene, alebo zániku subjektívny práv a povinností hmotnoprávnej povahy:

22. jednostranné (sú prejavom vôle)
23. dvojstranné (stret dvoch alebo viacerých vôli, výsledkom ktorého je istá dohoda

2. bez úmyslu vyvolať takéto následky

2. verejnoprávne – sú individuálnymi právnymi aktami (aktami aplikácie práva), ktoré vydávajú štátne orgány, orgány štátnej samosprávy:

1. rozhodnutia vo veci samej
2. rozhodnutia, ktoré majú deklaratórnu povahu
3. rozhodnutia, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú hmotnoprávnych vzťahov a zakladajú, menia, alebo rušia iba procesnoprávne subjektívne práva a povinnosti

Vôľa - schopnosť chcieť, schopnosť pochopiť dôsledky určitého konania a rozhodnúť sa. Je psychickým vzťahom konajúceho človeka k zamýšľanému právnemu následku.  Prejavená vôľa musí byť slobodná, vážna a bez omylu.

Spôsob prejavenia vôle musí byť zrozumiteľný a musí mať určitú formu.

Predmet právneho vzťahu – to, na čo sa vzťahuje vôľa, resp. právny dôsledok, ktorý chceme dosiahnuť. Musí byť legitímny, právne dovolený.

Dôsledky nesplnenia náležitostí právnych aktov spôsobuje neplatnosť právneho úkonu, alebo jeho odporovateľnosť. Neplatný je teda právny úkon, ktorému chýba  niektorá náležitosť, ktorú zákon vyžaduje.

Subjekt práva

Subjekt práva – je osoba schopná stať sa nositeľom práv a povinností vyplývajúcich z objektívneho práva. Náležitosti subjektu spočívajú v tom, že ten, kto robí úkon, musí byť naň spôsobilý.

Subjekty práva:

1. fyzické osoby – človek, ľudská bytosť. Jej právna spôsobilosť začína narodením a končí smrťou (len vo výnimočných prípadoch môže súd človeka čiastočne alebo úplne zbaviť svojprávnosti – duševná porucha, ktorá nie je prechodná)

24. za osobu, ktorá nemá spôsobilosť právne konať, jedná jej zákonný zástupca alebo opatrovník;
25. zastúpenie vzniká na základe:

1. zákona, rozhodnutia súdu = zákonné zastúpenie
2. dohody o plnomocenstve = jednostranný právny úkon

2. právnické osoby – sú fikciou vytvorenou právom, vo dôsledku ktorej sa zoskupenie, organizácia, považuje za subjekt práva

- na zriadenie právnickej osoby sa vyžaduje:

1. zakladacia listina – právnická osoba vzniká registráciou
2. môže vzniknúť priamo zo zákona (napr. Slovenský rozhlas)

1. korporácie – osoby, ktoré majú personálny subtrát. Občiansky zákonník ich vymedzuje ako združenie fyzických alebo právnických osôb (obchodné spoločnosti, družstvá, spoločné podniky, politické strany a hnutia, cirkevné a náboženské združenia, občianske a iné združenia
2. nadácie – osoby, ktorých substrát je majetkový. Zriaďovateľ vydá štatút nadácie, ktorý určuje cieľ, názov, sídlo, zdroje a spôsob ich použitia. Vzniká registráciou na štátnom notárstve

III.fondy – zriaďujúce zákonom sú v súčasnosti štátne (FNM, Pozemkový fond,

   Štátny fond kultúry, Štátny fond cestného hospodárstva a pod.)

Objekt práva

Objekt práva  - to, čoho sa týkajú, k čomu smerujú, oprávnenia a povinnosti subjektov práva

Delenie objektov:

1. veci – hmotné predmety a prírodný sily a to za predpokladu, že slúžia ľuďom
2. výsledky tvorivej duševnej činnosti – vynálezy, vedecké a umelecké diela
3. hodnoty ľudskej osobnosti – život, zdravie, súkromie, osobná sloboda, česť
4. správanie a výsledky správania – činnosť učiteľa, policajta, herca, lekára, atď.

Právna zodpovednosť

Je predvídaným následkom porušenia právnej povinnosti. Je iba jedna z foriem zodpovednosti, ktorú človek má. Ten istý konkrétny čin môže byť hodnotený z morálneho, politického, náboženského i právneho hľadiska. Povinnosť strpieť právom určené následky.  Viaže sa na dokázanie zavineného porušenia práva.

Právna spôsobilosť je:

1. spôsobilosť mať subjektívne práva a povinnosti (právnu subjektivitu = podstata subjektu práva)
2. spôsobilosť na právne úkony

Spôsobilosť na právne úkony vzniká v plnom rozsahu dosiahnutím plnoletosti. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva, a to v prípade maloletého, ktorý je starší ako 16 rokov a na uzavretie manželstva dostal povolenie súdu.

Spôsobilosť na protiprávne úkony (delikutálna spôsobilosť) – dosiahnutie 15 roku veku.

Protiprávne konanie (delikt) – konanie, ktoré je porušením práva, právnej povinnosti. Rozumieme ním konanie, ktoré právo zakazuje, ktorým bola spôsobená škoda, vadné plnenie, omeškanie s plnením.

1. verejnoprávne delikty – trestné činy, priestupky, iné správne delikty, disciplinárne delikty
2. súkromnoprávne delikty – odlišujú sa povahou aj spôsobom realizácie donútenia

Právny delikt – porušenie, resp. nesplnenie právnej povinnosti:

1. trestný čin – spoločensky nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v trestnom zákone
2. správny delikt – spoločensky škodlivé protiprávne správanie, ktorého znaky sú stanovené zákonom (napr. priestupky)
3. disciplinárny delikt – porušenie disciplíny, ktorá je založená na plnení osobitných právnych povinností, vyplývajúcich z osobitných právnych vzťahov
4. delikty v oblasti súkromného práva – vzniká tu zodpovednostný vzťah medzi tým, kto nesplnil povinnosť a subjektom, ktorému vznikla ujma

Porušenie povinnosti:

1. komisívne – subjekt povinnosti sa správal tak ako nemal
2. omisívne – subjekt povinnosti sa nezachoval tak ako mal

Prvky zavineného porušenia povinnosti:

1. objekt deliktu – javy a spoločenské vzťahy, ktoré právo chráni a proti ktorým je namierené protiprávne a spoločensky škodlivé správanie
2. subjekt deliktu – ten, kto sa dopustil porušenia právnej povinnosti
3. objektívna stránka deliktu – prvky protiprávneho a spoločensky škodlivého správania
4. subjektívna stránka deliktu – vnútorné znaky, ktoré sa týkajú duševného života toho, kto sa dopustil deliktu a teda jeho zavinenia:

1. myselné – chcel poškodiť
2. neúmyselné (nedbanlivostné) – nechcel poškodiť

Právne dôsledky sa viažu na okolnosti, ktoré človek nevyhľadáva a nechce, o ktoré sa nezapríčinil:

1. udalosti zo života fyzických osôb – narodenie, dosiahnutie určitého veku, zdravie, úmrtie
2. prírodné udalosti
3. plynutie času – sú s ním spojené lehoty (časový priestor, časový úsek, s priebehom ktorého právo viaže dôsledky
4. protiprávne stavy – protiprávny výsledok pôsobenia skutočnosti nezávislej na ľudskej vôli

Vymáhanie a dokazovanie subjektívnych práv

Aplikácia práva – rozhodnutie kompetentného štátneho orgánu v konkrétnej veci

Proces aplikácie práva – komplikovaný postup, ktorý v sebe obsahuje rôzne poznávacie, logické, interpretačné, hodnotiace a rozhodovacie procesy. Tento proces je u nás dvojinštančný.

Trestné konanie – zákonom upravený postup orgánov činných v tomto konaní, má 2 fázy:

1. prípravné konanie
2. konanie pred súdom

Prípustnosť dôkazu – znamená, že určitý element dokazovania je spôsobilý na základe práva podporiť alebo vyvrátiť určité tvrdenia (nároky) a sudca ho nemôže apriori odmietnuť.

Priznanie – prehlásenie, ktorým jedna zo strán uzná oprávnenosť nároku druhej.

Štádiá aplikácie práva:

1. podanie návrhu – začína ten, kto má aktívnu legitimáciu – teda na návrh žalobcu

26. návrh, ktorý sa týka dvojstranných právnych vzťahov = žaloba
27. trestná žaloba = súhrn argumentov a dôkazných prostriedkov, ktoré prokuratúra používa pred súdom na zdôvodnenie požiadavky na odsúdenie osoby, ktorá spáchala trestný čin

2. zistenie skutkového stavu riešeného prípadu (skutková podstata) – zistenie pravdy:

1. čo treba dokazovať (predmet dôkazu) – skutočnosť, ktorá sa má dokazovaním zistiť, pretože je dôležitá pre rozhodnutie veci
2. kto má dokazovať (dôkazné bremeno)  

28. v trestnom konaní má inkvizičnú povahu = vyšetrovateľ hľadá pravdu a riadi celý proces vyšetrovania
29. v občiansko právnom konaní má kontradiktórnu povahu

3. ako treba dokazovať (spôsoby a metódy dokazovania, čím dokazovanie je demonštrácia existencie určitého faktu

3. určenie právnych noriem, podľa ktorých musí byť prípad riešený a výklad, interpretácia týchto noriem

4. vydanie a zverejnenie rozhodnutia

Rozhodnutie – vydanie individuálneho právneho aktu

Individuálny právny akt – výsledok činnosti štátneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia a lebo rušia, prípadne autoritatívne sa zisťujú, oprávnenia a povinnosti subjektu.  

Zloženie individuálneho právneho aktu:

1. výrok
2. odôvodnenie
3. poučenie

Klasifikácia individuálneho právneho aktu:

1. podľa podnetu na ich vydanie
2. podľa ich dôsledkov:

1. konštitutívne – je s nimi spojení vznik, zmena alebo zánik subjektívnych práv a povinností, resp. právneho vzťahu
2. deklaratórne – konštatujú existenciu alebo neexistenciu subjektívnych práv a povinností alebo právneho vzťahu
3. osvedčenia – (sú odlišované od deklaratórnych) písomný dokument, v ktorom kompetentný štátny orgán dosvedčuje, že určitý skutočnosť nastala alebo trvá, alebo že existuje, či existoval určitý právny vzťah

3. podľa postavenia štátneho orgánu v právnom vzťahu, ktorý vznikol ako dôsledok ich vydania

Účinnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť aktov aplikácie práva

Účinnosť – ak je spôsobený vyvolať zamýšľané právne účinky

Právoplatnosť – rozhodnutie je napadnuteľné, a teda nezmeniteľné

Vykonateľnosť – znamená jeho vymáhateľnosť

Výkon rozhodnutia – realizácia, uskutočnenie vykonateľného rozhodnutia

Vymožiteľnosť – materiálne podmienky realizácie uloženej sankcie

Opravné prostriedky – právne inštitúty, ktorými sa oprávnená osoba domáha preskúmania rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, za účelom dosiahnutia nápravy  v občianskom konaní je ním odvolanie

30. mimoriadne opravné prostriedky = sťažnosť, obnova konania
31. dovolanie = mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu

Právne sankcie

Sankcia - každý prostriedok, určený na zabezpečenie rešpektovania a efektívne vykonávanie práv a záväzkov.

Donútenie – štátom organizovaná metóda realizácie práva a najmä realizácia sankcií, stanovených v právnych normách

Vlastné donútenie:

1. nepriamo (hrozba sankciou)
2. priamo (výkonom rozhodnutia)

V oblasti súkromného práva rozlišujeme =súkromno-právne sankcie

1. reparačné sankcie – uskutočňujú sa reparovaním porušeného práva v dôsledku ktorého vznikla majetková ujma
2. reštitučné sankcie
3. satisfakčné sankcie – uplatňujú sa pri spôsobení nemajetkovej ujmy, pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv jedinca

satisfakcia – profit z návrhu, ale aj vynútenie záväzku, splnenie povinnosti, špecifická výhoda

Verejnoprávne sankcie = represívne sankcie – uloženie trestu alebo ochranného opatrenia, ich účelom je „spôsobiť bolesť“

Interpretácia práva

Interpretácia práva = výklad práva = objasnenie zmyslu a obsahu právnych noriem vyjadrených v normatívnych aktoch, za účelom ich pochopenia a používania

Klasifikácia výkladu podľa subjektov výkladu:

1. výklad Ústavného súdu – rozhoduje o zrušení zákonov, ich ustanovení, ak sú v rozpore s ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách, o zrušení iných právnych predpisov

32. návrh na zrušenie zákona môže podať prezident, skupina poslancov, ten kto podal ústavnú sťažnosť; Ústavný súd teda rozhoduje o veci samej nálezom
33. ústavná sťažnosť smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu a inému zásahu orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd občana

2. výklad najvyššieho súdu – je určený na zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov, nižší súd uznáva jeho autoritu
3. výklad autentický – je výklad právnej normy, ktorý podáva ten štátny orgán, ktorý normu prijal
4. výklad orgánov aplikujúcich právo – účelom tohto výkladu je náležité riešenie konkrétneho prípadu
5. doktrinálny výklad – založený na vedeckom skúmaní platného práva
6. interný (služobný) výklad – podávajú ho štátne orgány štátnej správy, pre podriadené orgány či pracovníkov

Metódy výkladu práva – spôsob myšlienkového postupu, ktorým sa usilujeme dôjsť k pravdivým poznatkom o zmysle textu právnej normy (právneho predpisu)

1. jazykový výklad - dospievame ním k poznaniu slovného textu normatívneho aktu, v ktorom je vyjadrený právne norma. Veľká časť slovných výrazov, termínov, je vždy neurčitá. Text právneho predpisu je vyjadrovaný odborným jazykom – právnym jazykom.
2. logický výklad - metódy logického výkladu spočívajú v tom, že zmysel právnej normy sa zisťuje pomocou pravidiel formálnej logiky, vedy, ktorá sa zaoberá zákonitosťami správneho myslenia a pravdivosťou jeho výsledkov.
3. systematický výklad - zisťujeme tu zmysel právnej normy jej porovnaním s inými normami v súvislostiach celého právneho systému.
4. historický výklad – sa zakladá na objasňovaní zmyslu právnej normy v súvislosti s cieľom, ktorý bol sledovaný jej vydaním v spojitosti s podmienkami za ktorých normatívny ak nadobudol platnosť.
5. Funkcionálny a teologický výklad – jeho úlohou je vystihnúť zmysel a funkciu právnej normy v súvislosti so sociálnymi podmienkami a potrebami, v ktorých sa má norma realizovať:

1. všeobecný
2. konkrétny

Náuka, ktorá sa zaoberá výkladom práva = právna hermeneutika

Rozlišovanie výkladu a metód pri výklade práva:

1.   podľa toho, kto podáva výklad

1. podľa rôznych metód a spôsobu výkladu
2. podľa pomeru slovného textu a interpretáciou zisťovaného rozsahu (zmyslu) právnej  normy

Z hľadiska rozsahu normy podanej výkladom:

1. doslovný
2. rozširujúci
3. zužujúci

Argumenty právnej logiky:

1. argumentum per eliminationem (dôkaz vylúčením)
2. argumentum a majore ad minus (dôkaz od väčšieho k menšiemu)

Analógia zákona – postup, pri ktorom sa použije právna norma, ktorá predvída najpodobnejší (analogický) prípad.

1. analógia legis – použitie normy, ktorá upravuje analogický prípad
2. analógia iuris – pomocou zásad právneho odvetvia či všeobecných právnych princípov

Ľudské a občianske práva

Ľudské práva – oprávnenia, priznané jedincovi, ktoré mu umožňujú plne využívať jeho schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojenie svojich duchovných a iných ašpirácií

Zmluvná koncepcia medzi spoločnosťou a štátom:

1. racionalizmus – spočíva v presvedčení, že k nevyhnutnosti spolunažívania a k nájdeniu jeho základných zásad, priviedol ľudí rozum, ktorý plápolá v každom človeku a vie umlčať egoizmu a predsudky
2. prirodzený stav – je predstava o spolunažívaní ľudí v období pred vznikom štátu
3. prirodzené právo – súhrn oprávnení, ktoré sú imanentné ľudskej bytosti, sú univerzálne, patria ku každej bytosti
4. spoločenská zmluva – dohoda, ktorú medi sebou uzatvoria jedinci, jej špecifikum je práve vzájomnosť práv a povinností

Ľudské a občianske práva sa vnútorne členia na:

1. osobné práva a slobody – prvá generácia ľudských práv, sú prejavom jedinca vymaniť sa z nadvlády a zasahovania štátu
2. politické práva a slobody
3. sociálno-ekonomické a sociálne práva

Štruktúra ľudských práv a ich generácie:

1. osobné, politické, základné slobody
2. hospodárske a sociálne práva
3. práva slobody

Ochrana ľudských práv

Delenie sústavy prostriedkov na ochranu ľudských práv a základných slobôd:

1. vnútroštátne – nezávislé súdnictvo, výchova a vzdelávanie v ľudských právach a pod., ombudsman (nepodlieha vláde ale parlamentu, pre ktorý pripravuje ročné správy o svojej činnosti)
2. medzinárodné

Vývoj ochrany ľudských práv

Prvé pokusy o internalizáciu ľudských práv sa robili už na pôde bývalej Spoločnosti národov. Pred druhou svetovou vojnou sa ľudské práva nepovažovali za plnoprávny predmet medzinárodnej politiky. Až devastácie, masakry, hrôzy a druhej svetovej vojny, hanebne malá medzinárodná odozva na Holohaust, zločiny proti ľudskosti, ktoré odhalili vojnové procesy, vyburcovali vôľu svetového spoločenstva nastoliť trvalý mier pre ľudstvo a chrániť jedincov proti útlaku. Už prijatie Štatútu medzinárodného vojenského tribunálu v roku 1945 bolo vyjadrením myšlienky medzinárodnej ochrany ľudských práv.

Organizácie spojených národov

Charta OSN v roku 1945 uviedla ľudské práva ako hlavný záujem novej medzinárodnej organizácie. V roku 1946 bola vytvorená Komisia pre ľudské práva pri OSN.

Medzinárodná charta ľudských práv – medzinárodný štandard ľudských práv – jej prvá časť Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) prijalo Valné zhromaždenie OSN. Bola najvýznamnejším povojnovým dokumentom. Potvrdila neporušiteľnosť a nescudziteľnosť práv všetkých členom ľudskej rodiny. Bola výzvou k slobode a spravodlivosti, mieru.  Subjektom medzinárodného práva sa tak stali okrem štátov aj jedinci.

Európsky vývoj

Už v Posolstve Európanom v máji 1948 na kongrese v Haagu vyhlásili predstavitelia 16 európskych štátov rozhodnutie vytvoriť zjednotenú Európu so slobodným pohybom osôb, myšlienok i , čo zakotvili do štatútu Rady Európy.

Podmienkou prijatia je preukázať splnenie požiadaviek obsiahnutých v tomto štatúte. Každý členský štát musí prijať zásadu právneho štátu a princíp, podľa ktorého všetky osoby, podliehajúce jeho jurisdicii (súdnej moci) používajú ľudské práva a slobody. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísalo v máji 1949 v Londýne 10 štátov. Dohovor je vyjadrením európskeho štandardu ľudských práv a vyzrel na najprepracovanejšiu zmluvu o ľudských právach na svete.

Pakt o občianskych a politických  právach (1966), Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966) vstúpili do platnosti v roku 1966 po tom, čo ich ratifikovalo 35 štátov.

Konferencia bezpečnosti a spolupráce v Európe – EU štáty na úrovni politických záväzkov zakotvili svoju spoločnú vôľu vyvarovať sa porušovaniu ľudských práv (1975 Helsinky)

Stredná a Východná Európa

Na Slovensku pôsobia:

1. Únia pre mier a ľudské práva

2. Slovenský helsinský výbor pre ľudské práva

3. Národné stredisko pre ľudské práva

Základom ochrany ľudských práv je vždy vnútroštátne právo a medzinárodné systémy.

Základným orgánom OSN, ktorý je kompetentný kontrolovať uskutočňovanie ľudských práv a v jednotlivých štátoch v súlade s Paktami o ľudských právach je Výbor OSN pre ľudské práva. Postupovať však môže len voči štátom, ktoré podpísali nielen Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ale aj osobitne ratifikovali Opčný protokol, ktorý ho dopĺňa. – priznáva občanom krajín podávať sťažnosť na porušenie ich práva a slobôd Výboru pre ľudské práva.

Západoeurópsky subregionálny systém ochrany ľudských práv = Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách spolu s inštitúciami Rady Európy na ochranu porušených práv. Každá osoba, alebo skupina môže podať sťažnosť Generálnemu tajomníkovi Rady Európy.  Sťažnosť môže byť neformálna a v rodnom jazyku napísaná.