Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Politická a právna filozofia 20.storocia

Politické a filozofické smerovanie. (ppf-final.doc)

                                                         FILOZOFIA

CHARAKTERIZUJTE  FILOZOFIU 20. ST. A JEJ DOMINANTNÉ INICIATÍVY

      /PRAGMATIZMUS, POZITIVIZMUS, POSTPOZITIVIZMUS, HERMENEUTUKA, POSTMODERNA/

- charakteristické je, že sa nestretávame s veľkými systémami alebo jednotlivými školami, ale typická je orientácia na čiastočné problémy, ktoré sú ovplyvnené výsledkami iných vied /kybernetikou, psychoanalýzou, ekonómiou,  lingvistikou apod./

- jednou z hlavných úloh je riešenie problémov jazyka a komunikácie /nedorozumenie môže mať v našom svete fatálne dôsledky/

- svet nie je súhrnom vecí, ale faktov /B. Russel/

- dominantnou vedou sa stáva informatika – existencia našej civilizácie je závislá od informácií, otázka informácií a kontaktov medzi ľuďmi je problém jazyka

- jej charakteristickou črtou je nesystematickosť

- hlavné filozofické smery 20. st.: pozitivizmus, novopozitivizmus, postpozitivizmus, marxizmus, neomarxizmus,  nemecký a francúzsky existencionalizmus, fenomenológia, hermeneutika, pragmatizmus a novopragmatizmus, sociálna filozofia 20. st., liberalizmus, komunitarizmus, postmoderna

PRAGMATIZMUS

- pragma = jednanie, čin, prax

- vznikol v USA v II. pol. 19. st., má mnoho foriem podľa predstaviteľov

- nadväzuje na empirické a pozitivistické tradície Huma, Comta, Milla a Spencera, jeho formovanie ovplyvnila aj   moderná experimentálna psychológia /behaviorizmus/ a Darwinova evolučná teória

- chcel byť programom vytvárania svetového názoru a morálky modernej, technicky vyspelej Ameriky

- v Európe nikdy nemal príliš veľký vplyv /v Čechách ovplyvnil Karla Čapka/

- rieši filozofické problémy z hľadiska ich užitočnosti pre praktický život človeka a skupinu ľudí – všetko posudzuje  podľa bezprostrednej prospešnosti pre jednotlivca

- všeobecne platné pravdy neexistujú, pretože čo je pre jedného prospešné, môže druhému škodiť

- pravda je to, čo sa najviac hodí

- Wiliam James /1842 – 1910/

 -> zakladateľ pragmatizmu

 -> za hlavnú cnosť považuje schopnosť jednať

 -> chcel navrhnúť taký filozofický postoj, ktorý by bol zlučiteľný s postojom vedy – za zjednocujúci pojem   považoval „čistú skúsenosť“ ktorá umožňuje stotožniť predmet vedomia a predmet prírodných vied => dôsledkom  je uznanie plurality sveta, ktorá súvisí s jeho pragmatickou metódou rozhodnutia o platnosti:

     - James preferuje praktické aspekty teórií a poznaní

     - má nedôveru k abstrakcii a metafyzike

     - pravdu nechápe ako cieľ poznania, ale ako prostriedok k životnému uspokojeniu

- John Dewey /1859 – 1952/

  ->zakladateľ chicagskej školy pragmatizmu

 -> zakladateľ pragmatickej pedagogiky, ktorá na desiatky rokov ovplyvnila americké všeobecné vzdelávacie   školy

 -> „Nie je dôležité mať znalosti, ale je treba ovládať metódy, umenie riešiť ťažkosti vznikajúce v procese získavania skúseností“

 -> podcenil obsah vzdelania a precenil význam metódy „učenie prácou“

POZITIVIZMUS

- v II. pol. 19. st. sa stal filozofiou modernej spoločnosti, ktorý reagoval na jej problémy

- opieral sa o tradície empirizmu /D. Hume/

-> veda sa chápe ako jediný prostriedok poznania a veda rozhoduje aj o tom, čo je pozitívne

- odmieta špecifické filozofické poznanie a základné filozofické problémy považuje za pseudoproblémy

- filozofia má len zhrňovať a systematizovať výsledky vied

- orientuje sa na to, čo je dané, faktické a odmieta všetko nadprirodzené alebo vyšpekulované => dôraz na racionálne   prvky poznávacieho procesu /boj proti tmárstvu/ a metódy vedeckého bádania /overovanie hodnoverných   historických údajov/, hromadenie historických dát

- rozvíjal sa v období asi 100 rokov v 3 fázach:

1. klasický pozitivizmus

     - reprezentovaný predovšetkým A. Comtom, J.S. Millom a H Spencerom

     - opiera sa o empirickú prírodovedu

     - má silný záujem o sociológiu, ktorú považuje za špeciálnu vedu /A. Comte = zakladateľ sociológie/

     - Auguste Comte /1798 – 1857/

       -> všetky vedy musia prejsť 3 vývojovými štádiami = zákon 3štádií poznania:

            -  teologické -> všetky udalosti vysvetľuje zásahom Boha

            -  metafyzické -> pracuje s obecnými bytostnými pojmami a prírodnými silami

 -> je výsledkom pokroku ľudstva /až keď ľudstvo prekoná  náboženské a metafyzické povery    dosiahne stupeň vedeckosti

-> spoločenské vedy zaostávajú za prírodnými vedami => malo by sa v nich prestať so špekuláciami a začať pracovať metodológiou prírodných vied /zhromažďovanie, triedeni a  klasifikácia vedeckých faktov/, potom sa dostanú do pozitívneho štádia

-> určil stupnicu vied: 1. matematika, 2. astronómia, 3. fyzika, 4. chémia, 5. biológia /F. nie/

            -  pozitívne

2. empiriokriticizmus

     - prelom 19. a 20. st.

     - predstavitelia: E. Mach a R. Avenarius

    = kritika „čistej skúsenosti“

    - skutočnosť = súhrn pocitov ľudského prežívania a a pocitov bez vzťahu k realite, pričom skúsenosť je totožná so skutočnosťou => odmietanie celej filozofie a vedeckej teórie      

     - Ernst Mach /1838 – 1916/ /machizmus/

 -> zakladateľ empiriokriticizmu

-> cieľom jeho filozofie je zbaviť skúsenosť všetkých mimoskúsensotných prímesí – v skúsenosti nám nie sú dané veci, ale iba pocity => stiera sa protiklad medzi hmotným a duševným

-> celé poznanie je redukované na zachytenie a usporiadanie zmyslových komplexov do pojmov a znakov =>

=> veda ako systém znakov a schém skúsenosti

-> pravda = prospôsobenie myšlienok sebe navzájom

     - Richard Avenárius /1843 – 1896/

 -> kritika tzv. „introjekcie“ = vkladanie mimoskúsenostného obsahu do skúsenosti

-> odmieta existenciu vonkajšieho sveta ako zdroja našich pocitov, prostredie je opisom dojmov „čistej skúsenosti

3.  novopozitivizmus /Viedenský krúžok/

     - v 20. r. 20. st. nadväzuje na machizmus

    - skutočné vedy sú iba prírodné vedy

    - dominantným problémom je očistenie vedy od pseudovedy

    - zaoberá sa problémami modernej logiky, jazyka a štruktúry vedeckého poznania

    - aká je podstata sveta nie je záležitosťou filozofie ale fyziky, vedomie je zasa záležitosť psychológie,

    - čo je potom ale predmetom filozofie? – je to to, čo je spoločné všetkým vedám, t.j. metódy poznania, spôsoby  myslenia, verifikácia vedeckej práce, problematika vedeckého jazyka

    - analýza vedeckého jazyka viedla k vytvoreniu novodobej logiky  /bez nej by nebola kybernetika, počítače, atď./

       – tú vytvorili práve novopozitivisti

   - predstavitelia: L. Wittgenstein, B. Russell, R. Carnap

   - Ludwig Wittgenstein /1889 – 1951/

      -> jeden z najvýznamnejších filozofov 20.st.

      -> poznanie = zobrazenie

      -> poznanie je možné za predpokladu, že logická je ako forma skutočnosti, tak aj forma zobrazenia

      -> predmetom filozofie už nie je obsah vedomia, ale jazyk, ktorým vyjadrujeme myslenie, filozofiu nepovažuje za vedu, ale za činnosť /dielo: Logicko-filozofický traktát, 1922/, výsledkom F nie sú filozofické vety, ale   objasnenie viet

      -> skúmal jazyk matematickej logiky i prirodzený jazyk, jeho cieľom bolo pomocou formálnej logiky vytvoriť„ideálny jazyk“, ktorého úlohou mala byť dokonalá jasnmosť a jednoznančnosť /dielo: Filozofické skúmania/

      -> vo svojom druhom, lingvistickom, období rozvinul okrem iného i teóriu jazykových hier

   - Rudolf Carnap /1891 – 1970/

      -> venoval sa modernej logike a jej aplikácii na filozofiu

      -> veta je zmysluplná vtedy, ak sa v nej nenachádzajú žiadne bezzmyslové slová a keď je správne utvorená

      -> tzv.“konštitučná teória“ – snaží sa dokázať logickú výstavbu celého mysliteľného sveta /dielo: Logická   výstavba sveta/ - všetky pojmy tvoria logický systém, ktorého základnými pojmami sú predovš. zážitky

POSTPOZITIVIZMUS

- kon. 50. r. 20. st. prestáva byť dominantnou vedou filozófia vedy, do poredia sa dostáva otázka vývinu vedeckého

 poznania – t.j. analýza dejín vedy

- vo vývine vedy rozlišujeme 3 etapy:

 1. predvedecké obdobie – množstvo škôl

 2. obdobie normálnej vedy – jedna dominantná teória

 3. obdobie krízy vedy – anomálie, ktoré problematizujú teóriu a nie je možé ich vysvetliť v rámci dominantnej teórie   /=paradigma/ => noví kandidáti na paradigmu, prechod od jednej k druhej = vedecká revolúcia

- predstavitelia: K. R. Popper, T. Kuhn, P. Feyerabend, I. Lakatos /podrobnejšie viď. Učebnica

FENOMONOLÓGIA – filozofia s cieľom dospieť k objektívnej pravde.

HERMENEUTIKA

- od Hermeneus = tlmočník, posol bohov, pôv. umenie zvestovať, tlmočiť a vykladať

- svoj pôvod má v metóde interpretácie biblických textov

- hlavným cieľom bolo zachytiť „ducha autora“ a vnútornú dynamiku diela

- dnes označuje hlavne vedecký postup interpretácie textov

= učenie o výklade historicko-spoločenských javov, ktoré sa odlišujú od vysvetľovania prírodných vied

- porozumenie je možné len tak, že tn kto sa snaží porozumieť, vnáša do toho svoje vlastné predpoklady.

 Predpokladom  porozumenia je teda vždy určité predporozumenie, ktoré je rôznym spôsobom podmienené a to:

 - dejinnosťou nášho bytia na svete, ktorá sa prejavuje v našom jazyku a

 - individuálnou dejinnosťou, ktorá vyplýva z individuálneho pôvodu a priebehu života

 => všetko porozumenie, vplývanie a interpretovanie je dejinné a podmienené.

POSTMODERNA

- snaží sa vytvoriť koncepciu pluralitného sveta ako možnej protiváhy univerzalizmu a totalitarizmu

- je to módne slovo, prvé zmienky zač. 20. st. u R. Panwitza v diele Kríza európskej kultúry, 1917

- D. Bell /sociológ/ hovorí, že postmoderná spoločnosť je pluralistická a kto to nerešpektujem je buď ignorant alebo diktátor

- podrobne viď učebnica Základy filozófie pre právnikov, str. 116 - 122

- J. F. Lyotard

  -> hlavný predstaviteľ

  -> podstatou postmodernistickej koncepcie je návrat k „relalizmu“ tak v oblasti filozofickej ako aj umeleckej

  -> postmoderné chápanie akceptuje svet každodennej banality, t.j. pokúša sa chápať skutočnosť v samotnej    podstate

  -> venuje sa aj problému jazykových hier

- M. Foucault /1926 – 1984/

  -> dôraz na diskontinuálny historický  vývoj – vždy ide o nájdenie novej epistémy = nového kritéria poznania

  -> neexistujú pre neho hranice vedeckého a nevedeckého

  -> dejiny vedenia člení do 3 období, pričom pre každé obdobie je charakteristická určitá epistéma:

       1. renesančné obdobie – 16. st. – „poriadok vo veciach“

       2. klasické obdobie – 17. – 18. st. – „poznať = analyzovať a rozlišovať“ pomocou znakov a jazyka

       3. moderné obdobie – 19. – 20. st. – „hĺbka vecí“, snaha nájsť počiatok všetkého a potom usporiadať danosti do časového radu

PRIRODZENÉ  PRÁVO  20. stor. /RADBRUCH, FINNIS, FULLER/

Gustav RADBRUCH /1878 – 1949/

- patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov právnej teórie a právnej filozofie 20. st.

- patrí k novokantovskému smeru, v rannom období je právnym pozitivistom, neskôr príklon k prirodzenému právu

  => dve rôzne definície pojmu právo: skoršia: právo = skutočnosť, ktorej účelom je slúžiť spravodlivosti

- neskoršia: právo = súhrn všeobecných príkazov ľudského spolužitia

- v súvislosti s nacistickou ideológiou a praxou sa zamýšľa nad vzťahom platného práva a spravodlivosti

- v skorších prácach vyzdvihuje hlavne hodnotu právnej istoty, zdôrazňuje tiež význam účelu práva

- pod vplyvom diskreditácie právneho pozitivizmu v nacistickom práve vytvára učenie o neplatnosti bezprávia vo forme zákona a o nadzákonnom práve, ktoré ho nahradzuje

- jeho stanovisko z článku Zákonné bezprávie a nadzákonné právo /1946/ je známe pod názvom Radbruchova

 formula: Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou možno riešiť len tak, že pozitívne právo, zabezpečované

predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné. Pokiaľ však   nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že ním zaručená právna istota voči tejto     nespravodlivosti nemá žiadnu váhu, musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti.

- 3 hodnoty práva:  spravodlivosť, účelnosť/všeobecný prospech/ a právna istota

- hodnotovým meradlom práva a cieľom zákonodarcu je spravodlivosť = absolútna hodnota, ktorá nie je odvodená od  nijakej vyššej hodnoty, členenie: a/ subjektívna S – osobná vlastnosť, cnosť

        b/ objektívna S – vlastnosť vzťahu medzi ľuďmi /napr. spravodl. cena/

- iné členenie S: a/ právnosť – spravodlivosť sudcu

                          b/ predzákonná a nadzákonná právna idea – spravodlivosť zákonodarcu

- diela: Základy právnej filozofie /Filozofia práva/ 1914, 1932,  Päť minút právnej filozofie /1945/

- Päť minút právnej filozofie – úvahy:

 1. zákon je zákon, rozkaz je rozkaz

     ak vojenský rozkaz smeruje k zločinu alebo priestupku, vojak má právo odoprieť poslušnosť

     ale zákon, podľa prirodzeného práva, nepozná nijaké výnimky z platnosti a z poslušnosti podriadených =>

=> právo = moc, len tam, kde je moc, je právo

-> záver: bezbrannosť ľudu voči svojvoľným al. zločineckým zákonom /napr. za nacizmu/

 2. právo je to, čo prospieva ľudu

=> že aj svojvôľa, porušenie zmluvy, nezákonosť sú právom, ak sú pre ľud užitočné

=> čo sa nositeľovi štátnej moci vidí ako všeobecne prospešné /hoci despotické, trest bez zákona a rozsudku,   nezákonná vražda chodrých/, to všetko je právo =>

 => stotožnenie práva s údajným prospechom ľudu mení právny štát na bezprávny štát

-> záver: nemá platiť, že všetko, čo prospieva ľudu je právo, skôr naopak: len to, čo je právo, slúži ľudu

 3. právo je vôľa k spravodlivosti

     - avšak spravodlivosť znamená  posudzovať bez ohľadu na osobu, hodnotiť všetkých podľa rovnakého meradla

     - ak sa ctí zavraždenie politických odporcov, ak sa odporúča vražda príslušníka inej rasy, ale rovnaký čin proti   vlastným stúpencom sa trestá tými najstrašnejšími trestami – tak to nie je ani spravodlivosť, ani právo

    => záver: takéto zákony ľud nie je povinný poslúchať a aj právnici by mali nájsť odvahu odoprieť im charakter   práva

 4. okrem spravodlivosti je cieľom práva aj všeobecný prospech

     - ľudská nedokonalosť neumožňuje, aby sa v zákone vždy harmonicky zjednotlili všetky 3 hodnoty práva

       /všeobecný prospech, právna istota, spravodlivosť/, a tak treba zvážiť, či škodlivému alebo nespravodlivém zákonu prisúdiť platnosť /kvôli právnej istote/ alebo mu odoprieť platnosť /kvôli jeho škodlivosti alebo nespra-spravodlivosti/

    - záver: môžu existovať zákony, ktoré sú do takej miery nespravodlivé a všeobecne škodlivé, že musí byť popretá  ich platnosť, ba dokonca ich právny charakter

 5. záver: - Existujú právne princípy, ktoré sú silnejšie ako každý zákon, ktorý im odporuje. Tieto princípy sa nazývajú  prirodzené právo /rozumové právo/. Dejinným vývojom došlo k ich zhrnutiu do tzv. deklarácií ľudských

                  a občianskych práv.

                - v jazyku viery sú tie isté myšlienky obsiahnuté v dvoch biblických výrokoch:

                  a/ poslúchajte vrchnosť, ktorá má nad vami moc

                  b/ poslúchajte Boha viac, ako človeka

                  -> riešenie sa prenecháva hlasu Božiemu, ktorý sa ozýva vo svedomí jednotlivca pri riešení konkrétneho

                      prípadu

Lon Luvois FULLER /1902 – 1978/

- patrí medzi najvýznamnejších amerických právnych filozofov 20. st.

- jeho teória je skôr post-pozitivistická než prirodzenoprávna

- v snahe formulovať minimálne požiadavky „prijateľného právneho systému“ vypracúva teóriu, ktorú nazýva

 procedurálny naturalizmus

- autor učebnice o americkom zmluvnom práve Základy zmluvného práva, 1947, ako aj prác Problémy právnej

 vedy, 1947, Anatómia práva, 1968, Princípy spoločenského poriadku, 1981, najznámejšie dielo: Morálka práva 1964

- v diele Morálka práva vysvetľuje, aké znaky musí spĺňať spoločenský systém, aby bol schopný vytvoriť právny

 systém. Zákon musí byť: 1. všeobecný /nie robený ad hoc/

                                          2. zverejnený

                                          3. prospektívny a nie retroaktívny

                                          4. zrozumiteľný

                                          5. dôsledný

                                          6. schopný prispôsobenia

                                          7. stabilný bez nevhodných zmien

                                          8. používaný pri správe spoločnosti

 => tieto vlastnosti tvoria vnútornú morálku práva = vnútornú povahu právneho systému aby mohol byť považovaný  za právny systém

- zákon nie je platný, ak je súčasťou protirečivého právneho systému, ktorý zlyhá pri porovnaní s vyšším kódexom

John Mitchel FINNIS

- význam v modernej prirodzenoprávnej teórii v dvoch smeroch:

 1. vychádza z tomizmu /z učenia Tomáša Akvinského/ ale je inovačný a zreteľne odlišný

 2. prekračuje prah postpozitivistickej Fullerovskej anylýzy a do právnej vedy prispieva moderným iusnaturalistickým  názorom

- je autorom diela Prirodzené právo a prirodzené práva /Natural Law and Natural Rights, 1980/

  - výklad o tom, prečo sa niektoré pravdy o prirodzenom práve v rôznych obdobiach prehliadali al. zahmlievali

  - funkciou prir. práva je poskytnúť ľuďom racionálny základ pre morálne úsudky

  - podstatnou črtou jeho teórie je, že sa nezakladá na náboženskej viere a že sa prezentuje bez nastoľovania otázok  existencie Boha či prirodzenosti vôle, skôr sa snaží o logickú argumentáciu

 - „Ľudia chápu svoje individuálne nároky a svoju prirodzenosť z vnútornej perspektívy. Z nej možno vyvodiť aj   pochopenie toho, čo je dobrý život pre ľudstvo vo všeobecnosti. Všeobecné dobro možno odvodiť z čiastkových skúseností alebo poznatkov, to však neznamená, že všetko, čo ľudia chcú by mali aj mať. /napr. dobro z pohľadu  masového vraha/.“

 - skúma, čo väčšina ľudí vo väčšine spoločností považuje za dôležité => 7 základných foriem ľudského dobra:

   1. život, ktorý neznamená iba existenciu, ale aj rozvoj schopností sebaurčenia, zahŕňa telesné zdravie, ochranu pred  bolesťou a reprodukciu

   2. poznanie nielen ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, ale aj ako dobro zlepšujúce kvalitu života

   3. zábava, ktorá má vlastnú hodnotu, a m,ôže byť súčasťou každej ľudskej činnosti /aj tvorby práv. predpisov/, vždy  ju však možno odlíšiť od „serióznych“ činností

   4. estetická skúsenosť, ktorá môže byť formou zábavy, nie však nevyhnutne, často sprevádza tvorbu nejakého diela

   5. sociabilita/priateľstvo, ktoré predstavuje súlad medzi ľuďmi. Niektpré formy spolupráce medzi ľuďmi fungujú  iba ako prostriedok na dosiahnutie ich individuálnych cieľov, priateľstvo však zahŕňa aj   konanie v prospech niekoho iného.                                        

   6. praktická rozumnosť, t.j. schonosť využiť vlastnú inteligenciu na účinné riešenie vlastných problémov

   7. náboženstvo, ktoré sa neobmedzuje iba na formálnu vieru a formálne praktiky, skôr ide o zodpovednosť ľudí  vo vzťahu k vyššiemu poriadku

 - z týchto základných 7 dobier Finnis odvodzuje tieto absolútne práva:

   a/ právo na to, aby život človeka nebol zneužívaný ako priamy prostreidok na nejaký iný účel

   b/ právo nebyť klamaný v situáciách /napr. vyučovanie, kázeň, výskumná publikácia, vysielanie správ/, v ktorých sa rozumne očakáva skutočná komunikácia

   c/ právo nebyť odsudzovaný na základe falošných obvinení

   d/ právo neupierať nikomu jeho tvorivé schopnosti

   e/ právo na úctivý rešpekt pri každom formovaní požiadaviek v mene spoločného dobra

POZITÍVNE  PRÁVO  20. st. /KELSEN, HART, STAMMLER/

- predmetom záujmu je súčasné dané pozitívne právo /právny poriadok/ => právo = právny poriadok, zákon

- právo = špecifická technika donucovania, nie je dôležité, či ide o príkaz alebo zákaz

- právny poriadok je pyramídou, na vrchole je Grundnorma /bez obsahu/

- požaduje exaktný prístup k právu, kritizuje špekulatívne, metafyzické koncepcie

- má ahodnotovú orientáciu = právo sa nemá hodnotiť,  zmyslom je skúmať právo aké je, nie aké by malo byť

- je ahistorická /odmietnutie rímskeho práva/

- hlavným nástrojom sú logické argumenty – patrí medzi racionalistické smery ,   /do právnej vedy nepatrí žiadna sociológia /ako právo pôsobí/, žiadna psychológia /prečo vzniká/ ani ekonómia

/nakoľko je efektívne//

- pokračovateľom a dovršiteľom právneho pozitivizmu bol normativizmus = striktné oddelenie sveta mať/sollen/ od sveta byť /sein/, 2 školy normativizmu:

1. viedenská /Kelsen, Verdross, Merkl/

2. brnenská /Weyr, Engliš, Kubeš, Neubauer/

  - norm. nerozoznávajú rozdiely medzi štátom a právom, v podstate rušia pojem štátu, normu stavajú pred štát

Hans KELSEN  /1881 – 1973/

- diela: Základy vedy štátneho práva vyvodené z náuky o právnej vete, 1911, Sociologický a právny pojem

            štátu, 1922, Čistá právna náuka 1934, 1960, Všeobecná teória noriem 1979

- čistá právna náuka /alebo teória pozitívneho práva/

 - má za cieľ zbaviť vedu všetkých cudzích prvkov

 - kritizuje zmiešanie právnej vedy s psychológiou, sociológiou, etikou a politickou teóriou /zastierajú podstatu   právnej vedy, lebo sa zaoberajú iba skutočnosťami/, nepopiera ich existenciu ale považuje ich za nečisté

 - predmetom čistej právnej vedy je norma – formálne logické štruktúry právnych noriem a nie ich obsah

 - norma označuje že niečo má byť alebo sa má stať a najmä to, že človek sa má určitým spôsobom správať

 - právny poriadok = systém právnych noriem, ktorý má hierarchickú štruktúru, v rámci ktorej každá norma odvodzuje svoju platnosť od vyššej normy,  platnosť sa neberie od Boha, ale od inej normy

 - neexistuje ľudské správanie, ktoré by sa nemohlo stať obsahom právnej normy => akýkoľvek obsdah normy samôže stať právom => platnosť právnej normy nemožno spochybniť, ani keď jej obsah nie je v súlade s nejakou

   hodnotou /napr. morálnou/

 - právny poriadok = donucovací poriadok = štát

 - rozoznáva dva aspekty práva: a/ statický = súbor platných noriem

                                                    b/ dynamický  - tvorba a aplikácia práva

 - všetky 3 prvky právneho poriadku /štátny národ, štátne územie a štátna moc - Jellinek/ možno definovať iba  pomocou práva

- úplný primát dáva medzinárodnému právu /to stojí nad vnútroštátnym právom/, hovorí, že logika právneho poriadku  musí byť všade rovnaká            

Herbert Lionel Adolphus HART /1907 – 1992/

-  diela: Pojem právo /1961/, Právo, sloboda a morálka /1963/, Morálka trestného práva /1965/, Trest a

  zodpovednosť /1968/

-  je predstaviteľom analytickej právnej vedy – cieľom je rozbor rozdielnych a súčasne navzájom spätých    spoločenských javov a pojmov /napr. právo, donútenie, morálka//, striktne rozlišuje medzi právom a morálkou, ale akceptuje tak zvaný minimálny morálny obsah práva /čo je totálne nemorálne, nemôže byť právom/

- je kritikom imperatívnej teórie Johna Austina – z nej vyvodzuje všeobecnú teóriu štruktúry práva, najvážnejšia námietka vychádza z tézy o rozličnej povahe právnych noriem, ktoré , podľa Harta,  nielenže ukladajú povinnosti, ale udeľujú aj oprávnenia – tento dvojaký charakter právnych noriem je podstatným prvkom systému práva

- Hart rozlišuje: a/ prvotné normy

  - bez ohľadu na vôľu adresáta ukladajú povinnosti, niečo predpisujú a stojí za nimi hrozba sankcie

 b/druhotné normy

- udeľujú verejnú alebo súkromnú moc /napr. právo uzatvárať zmluvy, právo spísať závet/

- závisia od vôle adresáta

 - ďalej sa členia na: a/ normy zmeny

 - splnomocňujú určitú osobu alebo skupinu ľudí zmeniť prvotný vzor normy

- pôsobia proti statickej povahe prvbotných noriem

b/ normy rozhodovania

 - deleguje rozhodovanie a prípadné donucovacie opatrenia pri porušeniach   na zvláštnu inštanciu

c/ normy uznania

  - vymedzujú aké znaky musí norma spĺňať, aby sa dalo posúdiť, či je platná

Rudolf STAMMLER /1856 – 1938/

- predstaviteľ novokantovskej filozofie prenesenej do práva

- hlavné dielo: Teória právnej vedy, 1919

- zmyslom jeho práce je vybudovať čistú právnu vedu, ktorá má byť podobná logike a matematike

- rozbíja teóriu prirodzeného práva – ukazuje, že to je prázdna množina, banality

AMERICKÝ  PRÁVNY  REALIZMUS /HOLMES, GREY, LEWELLIN/

      LAW  IN  BOOKS and  LAW  IN  ACTION

- vychádza z teórie pragmatizmu -za pravdivú považuje takú teóriu, ktorá sa osvedčuje v praxi, t.j. ktorá je užitočná

- znakom všetkých teórií, ktoré vyúsťujú do právneho realizmu je programové skúmanie práva v činnosti /law in action/, ktoré pôsobí na život spoločnosti

Oliver Wendel HOLMES /1841 – 1935/

- patrí k najznámejším a najvplyvnejším sudcom v dejinách Najvyššieho súdu USA

- typickou črtou jeho diel a postojov je filozofický skepticizmus

- do americkej právnej teórie vnáša úvahy sociologického charakteru

- v diele Common law /1881/ sa venuje otázkam metódy skúmania práva

- „Živlom práva nie je logika, ale skúsenosť. Pri schvaľovaní noriem regulovania spoločnosti majú najväčší význam dobové priority, prevládajúce morálne a politické teórie, uznávané alebo nevedome prijaté inštitúcie verejného   poriadku, či dokonca predsudky, ktoré sudca zdieľa so svojimi občanmi.“

- Holmes tvrdí, že pri skúmaní odpovedí na otázku, čo je právo, nájdeme autorov, ktorí ho definujú ako logický systém  alebo dedukciu z princípov. Ak sa však priblížime k názoru priemerného človeka, zistíme, že dedukcie ho vôbec nezaujímajú. Chce jednoducho vedieť, ako rozhodne súd v konkrétnom prípade. => právo je len predpoveď toho, ako súdy v skutočnosti rozhodnú

=> presvedčenie, že súdnictvu patrí úloha zákonodarcu

- obhajuje väčšiu otvorenosť súdnictva pri používaní zdravého rozumu – nevidí dôvod skrývať sa za precedensy a za nesprávne mechanické uvažovanie, ak skutočnosť diktuje niečo iné

John Chipman GREY /1839 – 1915/

- ako právny realista sa zaujíma o činnosť súdov

- v diele Povaha a pramene práva odmieta tvrdenie, že právo sa skladá z dvoch častí, a to z práva tvoreného zákonodarcom /legilative law/ a zo sudcovského práva /judge-made law/. Vysloveuje názor, že v skutočnosti všetko právo tvoria súdy

- právo ktoréhokoľvek štátu, alebo organizovanej spoločnosti predstavuje súhrn pravidiel, ktoré ustanovia súdy pri určovaní práv a povinností

Karl Nickerson LLEWELLYN /1893 – 1962/

- ústredná postava amerického právneho realizmu /=sociologický smer/

- diela: Černicový ker /1931/, Trochu realizmu o realizme /1931/, Realistická právna veda – ďalší krok /1930/

- posledne menované dielo – všeobecne uznávaná štúdia – obsahuje základný program obhajoby právneho realizmu

- pri vymedzení pojmu právo venuje pozornosť skôr hľadaniu ťažiska problému, ako nejakej presnej definícii, pretože do úvahy treba brať množstvo odlišných hľadísk

- právne normy či vzory správania sú podľa neho neodôvodnene stredobodom všetkých úvah o práve, pretože podľa  neho nie sú významným činiteľom pôsobiacim na tvorbu súdnych rozhodnutí, hoci sa to navonok tak javí

- aplikácia všeobecných noriem na nesmierne množstvo rôznych situácií môže viesť k deformáciám rozhodnutí, ktoré ktoré môžu nepriaznivo vplývať na spoločnosť

- Llewellyn sa domnieva, že právo treba chápať tak, ako funguje /see it as it works/ a hodnotiť ho podľa dôsledkov, ku ktorým vedie

=> vyvodzuje záver, že právo je nástroj na dosahovanie spoločenských cieľov, „inštitúcia“ potrebná pre spoločnosť, ktorú netvoria len normy, ale obsahuje aj ideológiu a súbor ideálov, ktoré sa len zriedka podrobne skúmajú

- úlohy práva /law jobs/:

 a/ riešenie konkrétnych prípadov

 b/ preventívne usmerňovanie správania, aby sa predišlo problémom /objasňovanie obsahu a účelu nových zák. úprav/

 c/ určenie právomocí orgánov a úprava úradných postupov

 d/ pozitívne pôsobenie práva na organizáciu spoločenskej siete

 e/ uplatňovanie „právnickej metódy“ pri zaobchádzaní s právnymi záležitosťami ľudí v iných povolaniach

 => cieľ: sprístupnenie a objasnenie práva a podstaty jeho fungovania v spoločnosti

POSTMODERNA  A  PRÁVNY  ŠTÁT

- snaží sa vytvoriť koncepciu pluralitného sveta ako možnej protiváhy univerzalizmu a totalitarizmu

- je to módne slovo, prvé zmienky zač. 20. st. u R. Panwitza v diele Kríza európskej kultúry, 1917

- D. Bell /sociológ/ hovorí, že postmoderná spoločnosť je pluralistická a kto to nerešpektujem je buď ignorant alebo diktátor

- podrobne viď učebnica Základy filozófie pre právnikov, str. 116 - 122

- J. F. Lyotard

  -> hlavný predstaviteľ

  -> podstatou postmodernistickej koncepcie je návrat k „relalizmu“ tak v oblasti filozofickej ako aj umeleckej

  -> postmoderné chápanie akceptuje svet každodennej banality, t.j. pokúša sa chápať skutočnosť v samotnej podstate

  -> venuje sa aj problému jazykových hier

- M. Foucault /1926 – 1984/

  -> dôraz na diskontinuálny historický  vývoj – vždy ide o nájdenie novej epistémy = nového kritéria poznania

  -> neexistujú pre neho hranice vedeckého a nevedeckého

  -> dejiny vedenia člení do 3 období, pričom pre každé obdobie je charakteristická určitá epistéma:

1. renesančné obdobie – 16. st. – „poriadok vo veciach“

2. klasické obdobie – 17. – 18. st. – „poznať = analyzovať a rozlišovať“ pomocou znakov a jazyka

3. moderné obdobie – 19. – 20. st. – „hĺbka vecí“, snaha nájsť počiatok všetkého a potom usporiadať danosti  do časového radu

JOHN  RAWLS /1921/  A TEÓRIA  SPRAVODLIVOSTI  AKO  SLUŠNOSTI

- diela: Teória spravodlivosti, 1971

– najvýznamnejší príspevok k politickej etike 20. st. v angl. prostredí

- je renesanciou myšlienky spoločenskej zmluvy

            Politický liberalizmus, 1993

- TEÓRIA SPRAVODLIVOSTI

 -> nadväzuje na klasickú teóriu spoločenskej zmluvy /Rousseau, Locke/

 -> vychádza zo svojej predstavy spoločnosti a jednotlivca – spoločnosť sa skladá z jednotlivcov, ktorí slobodne   rozhodujú o svojom živote a o tom, čo chcú dosiahnuť, majú vlastné životné plány,  vlastné predstavy dobra.

      Úlohou spravodlivej spoločnosti a inštitúcií je zabezpečiť jednotlivcom nevyhnutné podmienky na to, aby úspešne mohli dosahovať to, čo sami považujú za dobré – sociálna kooperácia prináša a umožňuje lepší život pre každého.

 -> vychádza z hypotézy zo stavu pôvodnej rovnosti, v ktorom ľudia bez nadriadenenj autority majú spoločne   vytvoriť a posúdiť princípy spolunažívania a riešenia konfliktov – základnou podmienkiou je vzájomné   rešpektovanie sa ľudí ako slobodných a rovných osobností

 -> vychádza z tézy, že spravodlivosť je prvoradou cnosťou spoločenských inštitúcií /zákony, inštitúcie,rozhodnutia, rozsudky a ďalšie veci sa posudzujú z hľadiska spravodlivosti či nespravodlivosti

 -> jeho požiadavka sociálnej spravodlivosti sa týka základných právnych inštitúcií, hospodárskych podmienok,a spoločenských vzťahov, ktoré určujú alebo významne ovplyvňujú všeobecné práva a povinnosti, spoločenské šance

 -> spoločnosť = systém spolupráce, ktorý by mal podporovať záujmy všetkých svojich členov /nie iba niekoľkých/

 -> na jednej strane sú záujmy, na druhej konflikty záujmov /záujmy členov systému spoločenskej

spolupráce sú totožné dovtedy, kým táto spolupráca prináša všetkým väčšiu možnosť docieliť

viac, ako môžu dosiahnuť jednotlivo. Rozchádzajú sa však v tom, ako rozdeľovať výsledky

spolupráce – riešenie je vecou spravodlivosti  

 -> princíp spravodlivosti všeobecne vychádza z požiadavky, aby v právne usporiadanej spoločnosti všetci jej

      členovia prijali základné „pravidlá hry“ v oblasti spolužitia, aby v rovnakej miere využívali výhody, ale aj  znášali bremená tejto spoločnosti

-> konkretizuje ho pomocou 2 princípov :

a/ každý má mať rovnaké právo na čo najširší systém základných slobôd = princíp rovnosti

 => požiadavka čo najväčšej miery rovnakej slobody pre každého – P na základné politické práva a slobody

/ volebné P, slobody zhromažďovania, sloboda vyznania, sloboda svedomia, sloboda prejavu, nedotknuteľnosť osobnosti, právo na vlastníctvo, P na spravodlivý proces, atď/.

          b/ sociálne a ekonomické nerovnosti sa musia vytvoriť tak, aby sa dalo očakávať, že budú slúžiť v prospech    každého /výhodné aj pre tých, čo obišli najhoršie/ a aby sa spájali postmi a úradmi, ktoré sú pri spravodlivej   rovnosti šancí prístupné každému = princíp nerovnosti = rozdielnosti

  => požiadavka rovnosti šancí v prístupe k sociálnym pozíciám v zamestnaní a k verejným úradom

- >  najväčším kritikom jeho teórií je Robert Nozick              

ROBERT  NOZICK  /1938/  -  TEÓRIA  MINIMÁLNEHO  ŠTÁTU

- Filozofické vysvetlenia /1981/

- Anarchia, štát a utópia /1974/

  - odmieta pojem rozdeľujúca spravodlivosť i mechanizmus štátu s ňou spojený

  - pri skúmaní úlohy štátu vychádza tiež z teórie spoločenskej zmluvy

  - prirodzený stav chápe ako Locke: ľudia najprv žijú v stave dokonalej slobody a sú podrobení iba zákonom prírody

    => prirozené práva teda obsahujú:

         a/ P na život, zdravie, slobodu a vlastníctvo – a tieto korešpondujú s povinnosťami rešpektovať život, zdravie, slobodu, vlastníctvo iných ako aj dodržiavať uzavreté zmluvy

         b/ P na obranu – P na náhradu, nápravu škody, P potrestať priestupky proti právam, aby k nim v budúcnosti nedochádzalo

 - v prirodzenom stave si každý jednotlivec chráni svoje práva sám – to však môže spôsobiť vznik nespokojnosti, nepriateľstva a túžby po odplate – dôsledkom prirodzeného stavu je anarchia, ktorá vedie k vytvoreniu mechanizmu štátu a tento vývoj prechádza 4 štádiami:

   1. formovanie malých skupín /rodina, priatelia/ za účelom sebaochrany = združenia vzájomnej ochrany – každý člen  koná v záujme ochrany všetkých členov združenia

   2. neschopnosť jednotlivca niesť zodpovednosť za ochranu iných vedie k vymenovaniu určitých osôb ako ochrancov

   3. po určitom čase, po konfliktoch medzi rôznymi ochrannými združeniami určitého územia, jedno z nich získa  dominantné postavenie. Nezávislí jednotlivci, ktorí sa nerozhodli pre nijaké členstvo zostávajú bez ochrany,  chránia sa sami – tu ochranné zastupiteľstvo ešte nemá znaky úplného štátu

   4. dominujúce ochranné zastupiteľstvo získa kontrolu nad všetkými jednotlivcami na svojom území. Bývalí  nezávislí jednotlivci sú odškodnení za stratu svojej autonómie tým, že ochrana zastupiteľstva sa rozširuje aj na  nich – tu vzniká štát =>

 - štát = dominantné ochranné združenie, pričom od ostastných, iba ochranných združení, sa odlišuje:

             a/ primeraným monopolom moci na určitom území

             b/ poskytovaním ochrany na tomto území každému bez rozdielu

- teória minimálneho štátu = štát rozširuje svoju ochranu /a náklady na ňu/ len na tých, ktorí si ju výslovne zvolia

   -> MŠ má všeobecný monopol na výkon svojich legitímnych funkcií na vlastnom území

-> legit. funkcie = prostriedky ochranných síl, rozhodovacie mechanizmy, inštitúcie

 potrebné na potvrdzovanbie a zisťovanie práv

- teória spravodlivosti

 -> netýka sa rozdeľovania výhod medzi jednotlivcov, ale inštitútu vlastníctva

-> za základnú považuje otázku, či každý jednotlivec je spravodlivo oprávneným vlastníkom bez ohľadu na rozsah jeho vlastníctva

  -> spravodlivosť posudzuje z hľadiska: a/ nadobudnutia vlastníctva

b/ prevodu

c/ nápravy v prípade porušenia a/ a b/

  -> spravodlivým vlastníkom je ten, kto ho nadobudne v súlade so zásadou spravodlivého privlastnenia t.j. buď   nadobudne vlastníctvo, ktoré nebolo vlastníctvom nikoho iného, alebo sa stane vlastníkom v dôsledku platného prevodu vlastníckeho práva /darovaním, predajom, nie podvod al. krádež/

  => ale, že jednotlivci si nemusia svoj majetok z morálneho hľadiska zaslúžiť, stačí, ak naň majú právo

- je predstaviteľom libertarianizmu /al. libertariánskeho anarchizmu/

-> viera, že neobmedzovaný systém kapitalizmu je najlepším spoločenským systémom

  -> zastávajú doktrínu individuálnych práv, ktorá vylučuje práva na zaistenie blahobytu,  pretože tieto práva vyžadujú nútenú prácu v prospech iných = odlišnosť od Rawlsa v tom, že jednotlivec, ktorý nie je ani schopný, ani úspešný, si nemôže dovoliť spoliehať sa na podporu ostatných, ktorí schopní a úspešní sú

- záver: jednotlivci i spoločenské skupiny si môžu zariadiť život podľa svojich predstáv

FRIEDRICH  AUGUST  VON  HAYEK  /1899 – 1992/ -  CHIMÉRA SOCIÁLNEJ  SPRAVODLIVOSTI

- patrí k najvýznamnejším politickým filozofom anglosaského neoliberalizmu v 20. st., je nositeľom Nobelovej ceny  za ekonómiu, 1974

- je pokračovateľom D. Huma, A. Smitha

-diela: Peňažná teória obchodného cyklu /1928/, Cesta do otroctva /1944/, Poriadok slobody /1960/,

          Právo, zákonodarstvo a sloboda /1973/, Osudná domýšľavosť , Omyly socializmu /1988/- hľadá odpoveď na otázku, či bol socializmus omylom

- zaoberá sa významom pravidiel a inštitúcií v ľudskom spolužití

- hlavným cieľom je nájsť odpoveď na otázku, ako by si ľudia mali usporiadať vzájomné vzťahy v spoločnosti, aby sa čo najväčšmi mohli naplňať ich individuálne a aj spoločné želania a záujmy

- spoločenské spolunažívanie môže byť usporiadané 2 odlišnými spôsobmi:

 a/ zavedením určitej ústrednej koordinačnej inštancie, ktorá dáva jednotlivcom príkazy na plnenie úloh v rámci plánu

     => poriadok vytvorený vonkajšími pravidlami organizácie

 b/ za základe spontánneho poriadku, kedy sa ponecháva  na vôli jednotlivcov, aby si určovali svoje konanie

     => spontánny poriadok, ktorý vznikol samovoľne vo vnútri spoločnosti, v dôsledku prirodzenej kooperácie ľudí  a nimi vytvorených inštitúcií

- rodina, továreň, firma, rôzne spolky a všetky verejné inštitúcie, vrátane vlády sú organizácie, ktoré sú integrované do  obsažnejšieho spontánneho poriadku

- jedným zo zoskupení, existujúcich vo veľkej spoločnosti je osobitná organizácia, nazývaná „vláda“ /úmyselne sa   vyhýba pojmu „štát“, lebo politiku vždy sleduje al. vykonáva „vláda“/, ktorej úlohou je:

 a/ udržiavať poriadok vo funkčnej štruktúre presadzovaním všeobecných pravidiel správania = donucovacia funkcia

 b/ poskytovať služby, ktoré spontánny poriadok nemôže produkovať = funkcia poskytovania služieb

- zdôrazňuje, že stav slobody, kedy všetci môžu využívať svoje schopnosti a znalosti na dosiahnutie svojich cieľov je  možné dosiahnuť a udržať si ho len vtedy, keď všetci, vrátane demokratických inštitúcií budú obmedzení všeobecne platnými pravidlami a princípmi chovania

- známa je jeho koncepcia dvojkomorového zákonodárneho zboru, kde jedna komora sa zaoberá zákonodarnou a kontrolnou činnosťou vo vzťahu k bežnej vládnej agende a druhá vypracovaním všeobecných pravidiel chovania –    táto by mala byť tvorená nepočetným zborom nepriamo volených zástupcov vo veku 45 – 60 rokov.

- v úvahách o pojme demokracia nesúhlasí s definovaním ako neobmedzenej moci väčšiny, ale navrhuje slovo   „ demarchia“  = ľud neuplatňuje moc /kratos/ ale vládne /archein/ prostredníctvom zverejnených zákonov a znamená,  že vôľa väčšieho počtu ľudí má autoritu a je záväzná pre ostatných len vtedy, ak táto väčšina preukáže svoj úmysel   postupovať spravodlivo tým, že sa podriadi všeobecnému pravidlu

- 3 dôvody, ktoré majú vplyv na to, že v každej spoločnosti sa silná skupina s homogénnymi názormi nevytvorí z najlepších ale z najhorších jedincov:

 1. čím vyššia je úroveň vzdelania a inteligencia jednotlivcov, tým väčšia je rozmanitosť názorov a tým   pravdepodobnejší je aj nesúhlas s určitou hierarchiou hodnôt. Vysoký stupeň uniformity a názorovej zhody je spojený s nižšou mravnou a intelektuálnou vyspelosťou

 2. diktátor bude schopný získať podporu všetkých ľahko ovplyvniteľných ľudí, ktorí nemajú svoje presvedčenie,ale sú ochotní prijať hotový systém hodnôt, ak sa im bude často a dostatočne dôrazne nahlas opakovať

 3. pre ľudskú povahu je takmer zákonité, že ľudia sa ľahšie dohodnú na negatívnom programe, nenávisti   k nepriateľovi, závisti k úspešnejším, ako na akejkoľvek pozitívnej úlohe. Nepriateľ /vonkajší al. vnútorný/ je neodmysliteľnou súčasťou výzbroje diktátora

- chiméra sociálnej spravodlivosti

 - spravodlivé môže byť iba ľudské správanie alebo pravidlá, ktoré ho riadia, sám fakt alebo stav vecí možno označiť za dobrý alebo zlý, nie však ako spravodlivý alebo nespravodlivý

 - kým klasický liberalizmus požadoval, aby spravodlivo konali jednotlivci, socializmus presúva záväzok spravodlivosti na inštitúcie, ktoré sú oprávnené prikazovať ľuďom, čo majú robiť

 - odmieta pojem „sociálna spravodlivosť“, pretože spontánny trhový poriadok nemá vlastnosti živej bytosti, preto   nemôže byť spravodlivý ani nespravodlivý

 - pravidlá sociálnej spravodlivosti v rozdeľovaní nemôžu byť pravidlami správania medzi seberovnými ale medzi  nadriadenými a podriadenými

 - prispieva k obnoveniu duchovnej tradície liberalizmu, politiku zabezpečujúcu slobodu jednotlivcovi považuje v 20. st. za jedinú skutočne pokrokovú politiku

FRIEDRICH  AUGUST  VON  HAYEK   -  NEGATÍVNY  TEST  SPRAVODLIVOSTI

- predstaviteľ libertariánskeho liberalizmu

- zdôrazňuje úctu k jednotlivcovi ako človeku, kritizuje vzrastajúcu úlohu štátu a je proti všetkým autoritárskym  systémom obmedzujúcim slobodu a autonómiu jednotlivca

- ekonomické istoty nie sú nevyhnutnou podmienkou skutočnej slobody / pripúšťa len obmedzené ekonomické  istoty, ktoré je možné zabezpečiť pre všetkých /napr. minimum základných životných potrieb, ale mimo trhu/

- spravodlivosť chápe na jednej strane ako  nevyhnutný základ a obmedzenie všetkých zákonov, na druhej strane sa   stavia proti zneužívaniu tohto  pojmu                                  

- najväčším problémom v súčasných postkomunistických krajinách je prechod od uzavretej k otvorenej /občianskej spoločnosti/, pričom najväčšie problémy sú v oblasti seberealizácie človeka, v spoliehaní sa na vlastné sily, aktivitu,  ako aj pocit osobnej zodpovednosti

- je striktným zástancom ústavnej slobody, nadväzuje na Kanta, ktorý sa domnieval, že ústava poskytuje najväčšiu   možnú slobodu takým zostavovaním zákonov, že sloboda každého sa môže znášať so slobodou všetkých

- „sociálnu spravodlivosť“ považuje za chiméru, ktorá odpútava ľudí od pravých hodnôt a vyvoláva v nich zbytočné  ilúzie. Túžba po spravodlivosti nemá vo veľkých občianskych spoločnostiach zmysel /dielo: Atavizmus sociálnej  spravodlivosti, 1978/

- sociálna spravodlivosť je fatamorgána, falošný pojem, prázdna formula, ľudia nevedia presne, čo tento pojem   znamená a akceptujú ho preto, že ho akceptujú aj iní

- obhajuje negatívne priblíženie k spravodlivosti = k spravodlivosti sa môžeme priblížiť prostredníctvom eliminácie  nespravodlivosti, čiže jej odstraňovaním

- pravidlá hry sú základom spravodlivosti, sú nemenné, primárne /vonkajšie vzory sociálnej spravodlivosti sú  odmietané ako porušenie individuálnej slobody/