Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Ústavné právo porovnávacie

Prednáška USA (upp-usa.doc)

Ústavné právo porovnávacie I.

Ústavný systém USA

I. Z ústavnej histórie USA

- po „objavení“ Ameriky snaha európskych mocností (v Severnej Amerike najmä Veľká Británia, Francúzsko, čiastočne Holandsko)  o jej kolonizáciu (rozšírenie vplyvu na zámorské územia),

- masový prílev európskych osadníkov a ich trvalé usadzovanie; vznik prvých 13 anglických kolónií 1607 – 1732; nespokojnosť s koloniálnou nadvládou Anglicka – ekonomická závislosť, osobitné dane /známy čajový zákon z roku 1773 (The Tea Act) – daňové úľavy a monopolizácia dovozu čaju pre Východoindickú spoločnosť, dec. 1773 vzbura domácich obchodníkov s čajom, tzv. „bostonské pitie čaju“/,

-  snahy o jednotný postup britských kolónií, prvý spoločný orgán tzv. „Kontinentálny“ kongres v r. 1774, zjednocujúce idey vyjadrené v Deklarácii nezávislosti (4. júla 1776 Philadelphia – duchovný otec Thomas Jefferson /Benjamin Franklin, John Adams/)

1. anglické kolónie sa ňou fakticky vyhlásili za slobodné a suverénne štáty (v roku 1776 prijalo 8 štátov svoje ústavy – 1. ústava Virgínie),
2. filozofický základ prirodzeno-právna teória a odmietanie despotických foriem vlády založené na monarchistickom princípe („Považujeme za samozrejmosť, že všetci ľudia sú stvorení ako navzájom rovní a patria im neodňateľné práva, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia...“)

- 12. júla 1776 výbor Kontinentálneho Kongresu predložil návrh ústavy nového zloženého štátu, tzv. Články konfederácie (k ratifikácii potrebný súhlas všetkých 13 štátov, posledný Maryland 1781)

1. Kongres, v ktorom každý štát 1hlas, 9 hlasov potrebných k uzneseniu, k doplnkom konfederačných článkov potrebný súhlas 13; republikánsky princíp (aj funkcia prezidenta, ale bezvýznamná – John Hancock 1785),
2. značne obmedzené právomoci ústrednej vlády (právo uzatvárať mier, právo raziť  mince, právo vyjednávať s Indiánmi, prevádzkovanie pošty,
3. nemožnosť ústrednej vlády vynucovať záväzky od členských štátov, neexistencia celonárodných súdov, finančné ťažkosti (k zavedeniu ústrednej dane súhlas všetkých), potreba revidovania konfederačnej štruktúry

- zvolanie tzv. Ústavného konventu (25. máj 1787 Philadelphia, 55 delegátov, kľúčové politické osobnosti /ideoví otcovia najmä James Madison, John Hamilton, charizma Georga Washingtona/  okrem štátu Rhode Island všetky členské štáty konfederácie), pôvodný cieľ revízia článkov konfederácie – po 4 mesačnej práci nová ústava

   stret 2 koncepcií

1. tzv. Virginský plán – federalistický (ideový otec James Madison - dvojkomorový zákonodarný zbor, jedna komora priamo volená, druhá volená prvou komorou z osôb navrhnutých zákonodarnými zbormi členských štátov, nositeľov výkonnej a súdnej moci mal voliť zákonodarný zbor, pričom nositelia výkonnej a súdnej moci mali vytvoriť tzv. „kontrolnú radu“ s právom veta – možnosť prehlasovať, zákonodarný zbor mal mať právo rozhodovať o všetkom, o čom nemohli rozhodovať zákonodarne zbory členských štátov + právo veta proti zákonom štátov),
2. tzv. „New Jersey plán“ (Wilam Paterson a predstavitelia ďalších malých štátov, obava z nadvlády veľkých štátov, ak by sa Kongres volil podľa počtu obyvateľov – do dejín vošli ako „antifederalisti“; posilnenie právomocí ústrednej vlády, ale zachovanie jednokomorového Kongresu s rovným zastúpením členských štátov),
3. Veľký kompromis (Conecticutský kompromis – kľúčová úloha B. Franklina, 2 komorový zákonodarný zbor, Snemovňa reprezentantov priamo volená občanmi podľa počtu obyvateľov a Senát s dvoma zástupcami každého štátu volených zákonodarnými zbormi členských štátov – následne ešte spor o prezidenta: voľba Kongresom resp. priama voľba (James Wilson), nakoniec kompromis cez voľbu voliteľmi,
4. otázka ratifikácie (podľa platných konfederačných článkov mal byť súhlas všetkých štátov – obišlo sa /predpoklad nesúhlasu v konventov Južná Karolina a Rhode Island/: schvaľovanie na zvláštnych zhromaždeniach – ústavných konventoch - volených ľudom, potreba ratifikácie ústavnými konventmi 9 štátov – dosiahlo sa 21. júla 1788 po ratifikácii v štáte New Hampshire, ústava tak nadobudla účinnosť. V roku 1790 ratifikácia všetkými štátmi,
5. proces ratifikácie sprevádzal veľký zápas medzi tzv. federalistami a antifederalistami, základ ideovej platformy federalistov koncipovaný v Listoch federalistov (Madison, Hamilton, Jay – dodnes považované ako najlepší komentár americkej ústavy)

II.  Ústava USA – základná charakteristika

3. Ústava USA z roku 1787 dodnes platná, najstaršia (schválená na ústavnom konvente vo Philadelphii 17. septembra 1787)  a jedna z najstručnejších ústav sveta (VII. Článkov  členených na 22 oddielov a 27 dodatkov)

     Základné princípy ústavy:

1. princíp obmedzenej vlády,
2. republikánsky princíp (chápe sa ním nielen odmietnutie monarchistickej formy vlády, ale aj systém vlády založený na priamej voľbe zákonodarných zborov občanmi – zastupiteľská demokracia,
3. princíp deľby moci a princíp vzájomných bŕzd a protiváh1),
4. federalistický princíp (tiež jeden z prejavov deľby moci),
5. rigidnosť ústavy

_________________

1) Podľa J. Adamsa 8 vyvažovacích (kontrolných mechanizmov)

4. štáty voči ústrednej vláde,
5. Snemovňa reprezentantov voči Senátu,
6. Prezident voči Kongresu,
7. Senát voči prezidentovi,
8. Súdne orgány voči Kongresu,
9. Americký ľud voči svojim voleným zástupcom,
10. Zákonodarné orgány štátov voči Senátu (ale len v zmysle pôvodného textu, keď tieto volili svojich senátorov – po schválení XVIII dodatku sú volení priamo občanmi),
11. Zbor voliteľov voči americkému ľudu.

–––––––––––––––––––––––

Rigidnosť ústavy

  K ústavnej zmene po formálnej stránke zložitá procedúra upravená v čl. VI.

1. návrh 2/3 väčšiny členov oboch snemovní alebo celoštátny konvent zvolaný Kongresom na žiadosť 2/3 štátov (33),
2. dodatok musí byť schválený (ratifikovaný) ¾ členských štátov (38) a to buď ich zákonodarnými zbormi alebo tzv. ratifikačnými zjazdmi (konventmi) v ¾ jednotlivých štátov (iba jeden dodatok bol schválený konventmi – XXI z roku 1933)
3. predmetom dodatku (zmeny) nemôže byť pozbavenie štátu na rovné zastúpenie v senáte,
4. po formálno-právnej stránke sa zmeny vykonávajú tzv. dodatkami (nechápať doslova, niektoré dodatky nielen doplnili ústavu, ale aj zmenili jej pôvodné články).

 Aj keď po formálno-právnej stránke ústava USA veľmi tuhá /preto aj pomerne málo zmien – 27 dodatkov (zatiaľ cca 7000 iniciatív v Kongrese, len pri 34 sa dosiahla požadovaná väčšina)/  fakticky je pomerne pružná (len vďaka tomu prežila), hovoríme o tzv. živej ústave, najmä vďaka jeho tvorivej interpretácii v ústavno-politickej praxi ako aj rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu (umožnené aj vysokuo mierou všeobecnosti a stručnosti ústavného textu), ako aj vďaka akceptácii ústavných zvyklostí charakteristických pre anglo-americký systém práva

Najznámejšie príklady:

1. čl. III oddiel 2 „Súdna moc sa vzťahuje na všetky prípady práv a spravodlivosti ...“, z tejto formulácie vyvodená v roku 1803 právomoc Najvyššieho súdu USA na kontrolu protiústavnosti legislatívnych aktov Kongresu – rozhodnutie Marbury v. Madison (John Marschal),
2. čl. I oddiel 8 („Kongres má právomoc ... vydávať všetky zákony, ktoré budú nevyhnutné a vhodné na uskutočňovanie uvedených právomocí prepožičaných touto ústavou vláde Spojených štátov, jej departmentom a úradníkom.“ (klauzula nevyhnutných a vhodných opatrení /necessary and proper clause/  - možnosť prijímať zákony aj pri veciach nešpecifikovaných ústavou, neskôr rozšírené aj vo vzťahu k prezidentským právomociam

Najvýznamnejšie dodatky:

Prvých desať dodatkov (spoločný názov Listina práv – Bill of  rights)

 (diskusia prečo neobsahoval už pôvodný text /v Deklarácii nezávislosti ústredná pasáž/  – návrh bol na konvente predložený, vysvetľované, že hlavný cieľ zjednotenie štátov a až následne ďalšie otázky, skomplikovanie ratifikačného procesu najmä vo Virgínie /Patrick Henry/, počas ratifikačného procesu prísľub – už na 1. zasadaní Kongresu J. Madison predložil návrhy, ktoré po ratifikácii nadobudli účinnosť v roku 1791 /nedostatok v tom, že obmedzili len federálnu moc, nie moc štátov nad občanmi – zaviedol až XIV dodatok v roku 1868/ - najmä klasické ľudské práva a slobody, ako aj politické práva, právo na spravodlivý súdny proces

(význam X. dodatku – záruky pre členské štáty „Práva, ktoré ústava výslovne nepriznáva Únii, ani ich nevylučuje z právomocí štátov patria jednotlivým štátom alebo ľudu“ – koncept tzv. dualitnej federácie)

XIII dodatok (1865 – zákaz otroctva a nevoľníctva  /v čase schvaľovania ústavy 1/3 obyvateľstva otroci, do pôvodného textu sa nemohol dostať hoci už v Deklarácii nezávislosti „..všetci ľudia sú stvorení ako navzájom rovní“  – odpor južných štátov (pri koncipovaní pomerného zastúpenia v Snemovni reprezentantov sa presadilo nerovné započítavanie otrokov / „3/5 všetkých ostatných osôb sa pripočítajú k celkovému počtu slobodných osôb“ – juh presadzoval započítanie všetkých + klauzula, že sa do roku 1808 nezakáže dovoz otrokov/, ako je známe problém otroctva vyústil do občianskej vojny...

XIV. dodatok z roku 1868 – zrovnoprávnenie černošského obyvateľstva (z textu výslovne nevyplýva – ale hlavný zámer) a prechod záväzku zaručovať deklarované práva na federálnu moc (de facto článok posiľňujúci federáciu)

XV dodatok 1870  –  zákaz obmedzenia volebného práva z dôvodu rasy, farby pleti alebo bývalého otroctva /volebné právo černochom (ťažkosti pri presadzovaní v praxi)/,

XVI dodatok 1913 (možnosť Kongresu určiť a vyberať dane z príjmov bez povinnosti prerozdeľovať ich medzi členské štáty),

XVII dodatok 1913 (priame voľby senátorov občanmi),

XVIII 1919 prohibičný (zrušený 1933 XXI dodatkom),

XIX dodatok 1920 (volebné právo žien)

XXII dodatok 1951 (maximálne 2 volebné obdobia pre prezidenta – predtým ústavná zvyklosť zavedená G. Washigtonom – prelomená Franklin D. Rooseveltom /4 krát/,

XXIII dodatok 1961 (právo voliť prezidenta a viceprezidenta aj pre občanov Districtu Columbia)

XXIV 1964 (zákaz akejkoľvek volebnej dane),

XXV 1967 (vzťahy prezident a viceprezident – možnosť prezidenta menovať nového viceprezidenta okamžite po uvolnení jeho úradu)

XXVI 1971 (zníženie vekovej hranice aktívneho volebné práva na 18 rokov)

XXVII 1992 zákaz zvyšovať platy členov Kongresu skôr, ako po voľbe novej snemovne

III. Forma vlády v USA

12. prezidentská forma vlády (historické prvenstvo, novátorstvo, ústavný vzor ...),

13. všeobecná charakteristika prezidentskej formy vlády,

14. často zjednodušený prístup k prezidentskej forme vlády – silné postavenie prezidenta (relatívnosť: formálno-právne značná nezávislosť od zákonodarnej moci, ale fakticky značne závislý – oddelenosť mocí, nemožnosť priamo vplývať na výkon zákonodarnej moci – prezident na rozdiel od predsedu vlády v parlamentnej forme vlády  nemá zaistenú väčšinu v zákonodarnom zbore, členov svojho  kabinetu si vyberá z osôb mimo parlamentu ...v každom prípade je síce silnejší ako hlava štátu v parlamentnej forme vlády, ale jeho faktická sila spravidla závislá od sily osobnosti, schopnosti získať si verejnú mienku a prostredníctvom nej aj parlament),  

15. zámerom tvorcov americkej ústavy koncepčne nebolo vytvoriť ústavný systém s dominantným postavením hlavy štátu (naopak jeden z koncepčných zámerov bolo odmietnuť monarchistický model vlády...prvé úvahy prezident volený Kongresom, potom priamo volený, odmietnuté z dôvodu, že všetci občania nie sú natoľko oboznámení s kandidátmi, aby mohli voliť s vedomím plnej informovanosti...),

16. z vnútornej systematiky ústavy USA sa dá skôr odvodiť, že kľúčovým zámerom bolo udeliť prioritné postavenie Kongresu (úprava v prvom článku, historické súvislosti, ústavné princípy – vláda ľudu), úrad prezidenta nadobudol vážnosť najmä vďaka všeobecnej popularite osobností prvých prezidentov (Washington, Adams, Jefferson, Madison),  nie vďaka využívaniu ústavných právomocí (napr. Washington využil právo veta len 2 krát, Jefferson a Adams ani raz); 19. storočie v americkej historiografii charakterizované až na malé výnimky ako obdobie vlády Kongresu (Jackson, Lincoln, Clevelend – 414 krát veto), zásadná zmena až za Franklina D. Roosewelta (jednak vďaka osobnosti, ako aj aktivite pri riešení spoločenských problémov -  New Deal, či využívaniu právomocí – 635 krát veto,... naviac pre 20. storočie všeobecne charakteristický nástup dominancie výkonnej moci) ..... pretrváva

17. pre súčasnosť charakteristické zosobňovanie USA s jeho prezidentom (dnešné postavenie amerického prezidenta výsledok historického vývoja nielen vnútroamerického ale aj globálneho /veľmoc č. 1/).

Zákonodarná moc - Kongres

2 komorový (nie historické prvenstvo z hľadiska 2 komorovosti – európske konštitučné monarchie, ale z hľadiska spôsobu kreácie a funkcií druhej komory: federálna komora reprezentujúca záujmy členských štátov – ústavný vzor pre federatívne štáty ...),

význam 2 komorovosti aj z hľadiska uplatnenia princípu deľby moci a vzájomných bŕzd a protiváh (rozdielne funkcie, pôsobnosť, dĺžka volebného obdobia, volebné obdobie ...).

Snemovňa reprezentantov

 435, voľba podľa počtu obyvateľov členských štátov – princíp proporcionality (väčšinový volebný systém – v USA platí pri všetkých typoch volieb), 2 ročné volebné obdobie (! – koncepčný zámer: zabezpečiť spojenie s ľudom),

  aktívne volebné právo (vývoj – postupné odstraňovanie volebných cenzov, viď vyššie, po ústavnom dodatku z roku 1971 – 18 rokov),

   pasívne volené právo – 25 rokov veku,  7 rokov štátne občianstvo, trvalý pobyt v štáte, v ktorom je volený,

   v čele speaker volený z členov snemovne

 Senát

    100 členov, 2 za každý členský štát – princíp parity, 6 ročné volebné obdobie, do roku 1913 (XVII. dodatok) volení zákonodarnými zbormi členských štátov (stranícke zložene Senátu bolo takto priamo závislé od straníckeho zloženia parlamentov členských štátov), odvtedy priamo občanmi,

     pasívne volebné právo – 30 rokov veku, 9 rokov štátne občianstvo, trvalý pobyt v štáte, v ktorom sú volení,

     v čele z titulu funkcie viceprezident (formálne nie je členom Senátu, nehlasuje okrem prípadu rovnosti hlasov, nemusí byť prítomný na rokovaniach, preto volený tzv. dočasný prezident (President pro tempore).

Vzájomné vzťahy komôr

    v princípe rovnoprávne, potreba schválenia v zásade všetkých rozhodnutí v oboch komorách (mechanizmus dohodovania – dohodovací tzv. konferenčný  výbor)

     Výnimky:

1. Snemovňa reprezentantov  (výlučné oprávnenie iniciovať finančné zákony a zákony týkajúce sa zvyšovania príjmov štátnej pokladne – anglický vzor, výlučné oprávnenie podávať návrhy na pozbavenie úradu (impeachment),
2. Senát (súdny orgán pri rozhodovaní o pozbavení úradu – impeachment,  schvaľovanie návrhov prezidenta na menovanie do úradov (členovia kabinetu, sudcovia, veľvyslanci), udeľovanie odporúčaní a súhlasov k medzinárodným zmluvám uzatváraným prezidentom) – 2/3 súhlas        

     Ďalšie rozdiely:

18. spôsob rokovania

1. Snemovňa reprezentantov - variabilnejšie formy rokovania /Výbor pre stanovy – pre každý návrh môže určiť osobitnú procedúru/, ale väčšie možnosti obmedziť rozpravu, formálnejšie pravidlá  -  rokovací poriadok sa schvaľuje vždy na volebné obdobie na ustanovujúcej schôdzi,
2. Senát – menej formálne pravidlá rokovania, nemožnosť obmedziť rozpravu, možnosť tzv. filibusteringu (obštrukcia smerujúca k znemožneniu hlasovania).

Právomoci Kongresu

  3 kľúčové oblasti (legislatívna, finančná, vo sfére zahraničnej politiky)

a)   Kongres ako zákonodarný orgán

      kľúčová právomoc /tak ako všetky iné parlamenty sveta/

      vecné obmedzenie vyplýva z rozdelenia pôsobnosti medzi federáciu a členské štáty (len sféra federálnej pôsobnosti)

Zákonodarný proces

1. zákonodarná iniciatíva (len členovia oboch snemovní – typické pre prezidentskú formu vlády – oddelenosť mocí; čiastočne nepriamo prelamované cez „posolstvá prezidenta“ (správy o stave únie) – aj v týchto prípadoch si ale iniciatívu prezidenta musí osvojiť niektorý z poslancov),
2. rokovanie vo výboroch (zložité procedúry – rozdielne pri jednotlivých návrhoch (Výbor pre stanovy), vyžiadanie stanovísk od vládnych agentúr, verejné vypočúvanie /hearings/ zástancov a odporcov zákona, významná úloha výborov – často zastavenie legislatívneho procesu /neexistujú lehoty na prerokovanie návrhov/ - „hrobári zákonov“,
3. rokovanie v snemovniach (filibustering v Senáte, Snemovňa reprezantov môže rokovať ako výbor),
4. hlasovanie (schváliť musia obe snemovne /Konferenčný výbor/, uznášania schopnosť, bežná väčšina, zvláštnosť:  po prvom schválení ešte opätovné hlasovanie tzv. „opätovné zváženie návrhu“ – možnosť poslancov meniť svoje pôvodné rozhodnutie...),
5. prezidentské  veto, prelomenie pri opätovnom prerokovaní len 2/3 väčšinou v oboch snemovniach (štatistika 1787 – 1990 cca 2400 krát veto – prelomené len v 4% prípadov).

Právomoc Kongresu vo finančných veciach

   Schvaľovanie štátneho rozpočtu, rozpočtov federálnych orgánov a agentúr, určovanie daní, ciel, odvodov, smerníc na čerpanie finančných prostriedkov, financovanie rôznych federálnych projektov – silná brzda proti výkonnej moci (vymedzenie finančného priestoru pre akékoľvek aktivity výkonnej moci

    Do 1913 (XVI. Dodatok) nutnosť rozdeľovať všetky priame dane medzi členské štáty podľa pomeru počtu obyvateľov.

    Snahy výkonnej moci oslabiť dominanciu Kongresu v tejto oblasti (po roku 1921, prezident získal od Kongresu oprávnenie prerozdeľovať schválené prostriedky medzi jednotlivé federálne úrady, vytvárať „rezervné fondy“, súdne spory o oprávnenosť tejto možnosti, 1975 zákon o rozpočte a zadržiavaní finančných prostriedkov – podľa neho už prezident nemôže svojvoľne rozhodovať o zadržaní finančných prostriedkov, možnosť požiadať o zmenu Kongres.

Právomoci Kongresu vo sfére zahraničnej politiky

  Oblasť permanentného napätia medzi zákonodarnou a výkonnou mocou

  Ústavný rámec čl. II odd. 2 „Prezident má právo na odporúčanie a so súhlasom Senátu uzavierať medzinárodné zmluvy – súhlas musia vysloviť 2/3 prítomných senátorov; po porade a so súhlasom Senátu vymenúva tiež veľvyslancov, iných zástupcov štátu a konzulov... prijímať veľvyslancov a ostatných diplomatických zástupcov cudzích štátov a je aj hlavným veliteľom vojsk a loďstva Spojených štátov“ + čl. I. odd. 8 /právomoc Kongresu vypovedať vojnu/.

    V histórii snahy Kongresu obmedziť prezidenta cez legislatívu, ako aj neschvaľovanie dojednaných zmlúv (napr. Versaillskej mierovej zmluvy)

     V praxi výkonná moc našla cestu na obídenie Kongresu schvaľovaním „dohôd“ namiesto „zmlúv“  (súdy akceptovali)..

       Vojenské operácie resp. vojna /prezidenti svojou praktickou činnosťou obmedzili význam právomoci Kongresu vypovedať vojnu (v doterajšej histórii len 5 krát /Irak ?/ vypovedaná vojna) vedením vojenských operácií opierajúc sa o svoje postavenie hlavného veliteľa ozbrojených síl. Spory vyústili do prijatia Rezolúcie o vojenských právomociach v roku 1973, podľa ktorej

1. prezident môže sám rozhodnúť o vyslaní vojenských jednotiek do zahraničia, alebo iných vojenských operáciách, musí ale o tom do 48 hodín informovať Kongres,
2. prezident môže vojenské operácie viesť najdlhšie 60 dní + môže rozhodnúť o ch predĺžení o ďalších 30 dní, ak je to potrebné pre návrat vojenských jednotiek do vlasti,
3. Kongres môže zákonom predĺžiť 60 dňovú lehotu, vypovedať vojnu – ak takto nerozhodne prezident musí po uplynutí zákonnej lehoty skončiť vojenské operácie.

   Napriek uvedenému sa úloha Kongresu v zahraničnopolitickej oblasti v priebehu 20. stor. zvýšila, dnes sa rešpektuje fakt, že v tejto oblasti je prakticky rovnocenný výkonnej moci (viac úsilia Kongresu venované zahraničnopolitickej oblasti, špecializované výbory, aj záujem iných štátov – bez súhlasu Kongresu nemožnosť získať pôžičky, finančnú pomoc a pod.).

Výkonná moc - prezident

     dvojjedinné postavenie: hlava štátu a šéf (predstaviteľ) výkonnej moci, v klasickej prezidentskej forme vlády neexistencia ústavnej funkcie predsedu vlády a ani vlády v „európskom ponímaní“

        spôsob voľby:

         pasívne volebné právo – 35 rokov, narodil sa v USA a má 14 rokov trvalý pobyt v USA, 4 ročné volebné obdobie, maximálne 2 krát (F. D. Roosewelt a XXII dodatok)

         nepriama voľba prostredníctvom zboru voliteľov (každý štát toľko voliteľov, koľko má miest v Kongrese (spolu 538 voliteľov – 435, 100 + 3 disctrikt Columbia),

         väčšinový systém – pravidlo, že víťaz v členskom štáte berie všetky hlasy patriace štátu (výnimka štát Maine – spolu 4 hlasy:  2 hlasy celkovému víťazovi, a po jednom za víťazstvo vo volebných obvodoch –sú 2); ústavná zvyklosť, podľa ktorej volitelia akceptujú pri odovzdaní hlasov výsledky volieb v štáte – výnimočne sa ale v histórii stalo, že túto zvyklosť neakceptovali (9 krát, naposledy v r. 1988 v Západnej Virgínii).  

         spolu s prezidentom sa volí viceprezident (k jeho postaveniu – ústava nevymedzuje, len funkcia predsedu Senátu + podmienky nástupu do funkcie ak sa úrad prezidenta uvoľní a spôsob voľby ak sa úrad viceprezidenta uvolní počas volebného obdobia)

 Možnosť odvolania prezidenta, prezidenta a vyšších úradníkov (len impeachment – doterajšia prax

19. Andrew Johnson 1868 (chýbal jeden hlas v Senáte),
20. Richard Nixon (aféra Water gate 1974 – abdikácia),
21. Bill Clinton (aféra Lewinská ...).

Kľúčové právomoci (čl. II ústavy)

Autonómne:

22. vrchný veliteľ ozbrojených síl,
23. udeľovanie hodností dôstojníkov ozbrojených síl,
24. udeľovanie milosti a vyhlasovanie amnestie v prípadoch previnenia proti uSA s výnimkou velezrady,
25. prijímanie vyslancov,
26. menovanie do nižších výkonných funkcií,
27. zabezpečovanie svedomitého dodržiavania zákonov a uskutočňovanie výkonnej moci,
28. predkladanie Správ o stave Únie a predkladanie opatrení na úvahu, ktoré považuje za potrebné a užitočné...

Spoločne so Senátom

29. uzatváranie medzinárodných zmlúv,
30. menovanie sudcov, vyslancov a vyšších štátnych úradníkov

Spolu s celým Kongresom

  zákonodarná činnosť, právo podpisovať zákony a vetovať ich

  po doručení zákona prezidentovi má možnosť

1. zákon podpísať (vyhlásenie),
2. nepodpísať (po uplynutí 10 dní nadobúda platnosť),
3. nepodpísať a do 10 dní vrátiť na opätovné prerokovanie s pripomienkami – suspenzívne veto /prelomenie 2/3 väčšinou –faktická sila/,
4. ak nepodpíše a v lehote do 10 dní skončí zasadanie Kongresu ide do tzv. vreckové veto (packet veto)  de facto absolútne veto

Spôsob výkonu výkonnej moci

- neexistuje kolektívny výkon výkonnej moci v ponímaní „vlády európskeho typu“, prezident nositeľ výkonnej moci, vykonáva ju v spolupráci s:

31. úradom Bieleho domu (zbor poradcov, konzultantov a asistentov prezidenta – najbližší spolupracovníci, tvorba politickej línie),
32. výkonným úradom prezidenta (súhrn inštitúcií a vládnych agentúr, napr. Úrad pre riadenie a rozpočet, CIA, Národná bezpečnostná rada, Rada hospodárskych poradcov),
33. kabinetom  (nie ústavná inštitúcia, i keď v čl. II.  odd. 2 ústavy sa hovorí o práve prezidenta vyžadovať správy od „ ... vedúcich úradníkov všetkých departmentoch federálnej správy“, zvyklosť, že ho tvorí 13 šéfov najvýznamnejších ministerstiev), ani kabinet ale spravidla nerozhoduje kolektívne, zbor najvýznamnejších „poradcov“, právo ich menovať a odvolávať – súhlas Senátu na menovanie,
34. federálna byrokracia obrovská a neprehľadná, často nekoordinovaná mašinéria, silný reálny vplyv (cca 3 mil. osôb)

35. sila osobnosti prezidenta, faktická autorita a ústavné právomoci

Súdna moc – Najvyšší súd USA a federálne súdy

  sústava súdov v USA (zložitosť a komplikovanosť vyplývajúca z federálnej štruktúry USA a pomerne veľkej autonómie členských štátov v problematike, ktorá patrí do tradičnej rozhodovacej agendy orgánov súdnej moci – značné rozdiely v organizácii súdov v jednotlivých štátoch),

  základné členenie:

1. federálne súdy (oblastné /dištriktné/, odvolacie a Najvyšší súd USA),
2. súdy členských štátov (tiež trojstupňová organizácia v čele s najvyššími súdmi).

  Silné postavenie súdov v USA – tradičné pre anglo-americký systém súdnictva (odkaz na učebnicu).

  Na tomto mieste rozbor postavenie Najvyššieho súdu USA (dôležité z hľadiska formy vlády a existujúceho systému deľby moci a systému vzájomných bŕzd a protiváh).

  Najvyšší súd USA (základy ústavného postavenia čl. III.)

    9 sudcov menovaných doživotne prezidentom USA po súhlase Senátu (tento systém umožňuje za určitých okolností určitému prezidentovi výrazne ovplyvniť zloženie súdu a tým aj jeho judikatúru – Busch ...),

    možnosť odvolania z funkcie len na základe inštitútu impeachmentu (v doterajšej histórii USA 7 prípadov odvolania federálnych sudcov).

/ten istý systém ustanovovania platí aj pre sudcov ostatných federálnych súdov/

  Najvyšší súd USA koná a rozhoduje vždy v pléne (obyčajná väčšina, uznášania schopnosť pri 6 prítomných, právo na votum separatum a jeho význam pre budúcu judikatúru)

  Právomoci:

Tzv. „originálna jurisdikcia vyplývajúca priamo z ústavy (čl. III. odd. 2:

„Súdna moc sa vzťahuje na všetky prípady práva a spravodlivosti patriace pod ustanovenia tejto ústavy, zákony Spojených štátov a medzinárodné zmluvy, či už existujúcich alebo tých, ktoré budú uzavreté v mene Spojených štátov; vzťahuje sa na všetky záležitosti vyslancov, iných zástupcov Únie a konzulov; - na všetky prípady admiralitnej a námornej jurisdikcie; - na spory, v ktorých sú jednou stranou Spojené štáty; / - na spory medzi štátom a občanom druhého štátu/ (modifikované XI dodatkom v tom zmysle, že sa nevzťahuje na všetky súdne spory, ale len tie, ktoré sa dotýkajú ústavných práv+); - na spory medzi občanmi rôznych štátov Únie; - na spory medzi občanmi toho istého štátu, ktorí si robia nárok na pozemky ležiace v rôznych štátoch Únie; / na spory medzi štátom alebo jeho občanmi s cudzími štátmi alebo ich občanmi či poddanými/ (tiež zmena na základe dodatku č. XI).

–––––––––––-

/+dodatok č. XI: „Súdna moc Spojených štátov  nemožno vysvetľovať v tom zmysle, že sa vzťahuje na akýkoľvek súdny proces rozhodovaný podľa práva a spravodlivosti, začatý alebo vedený proti občanovi Spojených štátov občanom iného štátu, alebo občanmi či poddanými iného štátu“../  

––––––––––––

 z hľadiska formy vlády kľúčová právomoc na základe tzv. judicial review (súdny dohľad, kontrola), na základe uplatnenia ktorej môže najvyšší súd v súvislosti s prejednávaním konkrétneho prípadu vyhlásiť určitý akt za protiústavný a zamedziť jeho ďalšie používanie – patrí aj iným súdom, ale v dôsledku postavenia najvyššieho súdu sú kľúčové jeho rozhodnutia, dodnes cca 500 rozhodnutí)

Marbury v. Madison (1803), právomoc vyvodená z textu „...všetky prípady práva a spravodlivosti“ – podrobnejšie pri téme súdna kontrola ústavnosti

 Najvyšší súd ako prvá inštancia (spory týkajúca sa vyslancov, konzulov alebo iných zástupcov Únie a tam, kde štát ako jedna strana sporu),

 V ostatných sporoch najvyšší súd ako odvolacia inštancia

 Procesné pravidlá

Veci sa dostávajú pred Najvyšší súd na základe

1. odvolania,
2. osobitnej písomnej žiadosti procesnej strany (by certiorari) /konanie o udelenie writ of certiorari – aby sa rozhodnutie federálneho súdu resp. najvyššieho súdu členského štátu z dôvodov zásadného významu preskúmalo Najvyšším súdom USA – „pravidlo štyroch „rule of four".

IV. Americký federalizmus a miestna správa

  tiež prejav deľby moci (vertikálnej)

   tzv. dualistická koncepcia federácie ústavná konštrukcia rozdelenia pôsobnosti v X. dodatku ústavy:

„Práva, ktoré ústava výslovne nepriznáva Únii, ani ich nevylučuje z právomoci štátov, patria jednotlivým štátom alebo ľudu“.

  Pozitívny výpočet pôsobnosti federácie v Ústave USA

  Negatívny výpočet pôsobnosti členských štátov (tzv. zbytková klauzula).

 Posilnenie právomocí federácie cez judikatúru najvyššieho súdu. Najvýznamnejšie rozhodnutie McCulloh v. Maryland, v ktorom formulovaná nadradenosť federálnych zákonov („Právomoci zverené federácie pochádzajú od ľudu a je ich treba vykladať dostatočne široko tak, že prípustné sú všetky zákony, ktoré sú nutné k dosahovaniu cieľov vytýčených ústavou, a že federálne zákony sú nadradené zákonom jednotlivých štátov...“.

 v tom aj myšlienka originálnej pôsobnosti členských štátov (ale na druhej strane zvýraznenie väzby federálnych právomocí na americký ľud)

 historické aspekty (federácia budovaná zdola – proces zjednocovania, medzičlánok konfederácia, kompromis – zachovanie pomerne rozsiahlej autonómie, ale centralizačné tendencie najmä cez judikatúru súdov, zmeny ústavného textu – napr. dodatok č. XIV „ ... žiaden štát nemá právo vydať zákon alebo vykonať zákon, ktorý by obmedzoval slobody alebo výsady občanov Spojených štátov“, dodatok č. XVI (stanovenie a vyberanie daní bez povinnosti ich prerozdeľovať jednotlivým štátom a najmä finančného a ekonomického riadenia – poskytovanie dotácií na veľké projekty, kontrola...) – funkčný federalizmus

 členské štáty 50 + District Columbia

 z hľadiska formy vlády – prezidentský systém (kongresy /dvojkomorové okrem Nebrasky/, guvernéri, najvyššie súdy – analogické vzťahy ako na úrovni federácie),

 vlastné ústavy (najstaršia Massachusets 1780, rôznosť jazyka a dĺžky, často aj podrobnosti..mnoho originálnych riešení, pomerne veľký priestor pre priamu demokraciu),

  vlastné zákonodarstvo, vlastné občianstvo, vlastné symboly ...

 Miestna správa – značné rozdiely medzi členskými štátmi, spravidla 2 stupne (4 základné modely miestnej správy – systém mestskej konferencie, systém rada – starosta, komisionársky systém, správcovský systém + originálny režim Washingtonu -  učebnica)

V. Systém politických strán a záujmové organizácie

tradične systém dvoch politických strán

federalisti (Hamilton) a antifederalisti (Jefferson),

vznik Demokratickej strany (1828) a Republikánskej strany (1854)

občianska vojna

striedanie strán u moci (1896 – 1930 prevládala republikánska väčšina, po roku 1932 demokratická väčšina),

 sociálna základňa, teritoriálne rozloženie vplyvu (štáty s tradičnou podporou demokratov resp. republikánov), „programové rozdiely“,

 typické volebné strany, bez pevného členstva („príslušnosť“ k strane sa prejavuje vo voľbách),

 organizovanosť vo frakciách ale slabá stranícka disciplína kongresmanov (aj vplyv väčšinového volebného systému – väzba na volebné obvody),

  systém vnútornej organizácie (národné konventy, národné rady, výbory pre volebné kampane), systém nominácií na volebné funkcie (primárky)

  Šance tretích strán -– minimálne (strany ideologického a hospodárskeho protestu, monotemticky zamerané strany, strany odpadlíkov – Ľudová strana, Progresívna strana, Socialistická strana, Strana prohibície, komunistická strana...)

Záujmové organizácie a lobing

 Prejav pluralizmu a partikularizmu, odborové centrály, zväzy zamestnávateľov, občianske iniciatívy – veľký priestor pre realizáciu (legalizácia lobingu, priama demokracia, podpora kandidátov „výbory pre politickú činnosť“ (nový zákon o financovaní volebných kampaní z roku 1974 – obmedzenie volebných „darov“ od záujmových skupín, väčšia difúzia..

VI.  Prínos ústavného modelu USA pre moderný konštitucionalizmus

1. federalizmus (vzorový model riešenia partikularizmu),
2. prepracovanie systému deľby moci (systém „vzájomných bŕzd a protiváh“),
3. prezidentská forma vlády a jej rozšírenie do Latinskej Ameriky a tretieho sveta,
4. súdna kontrola ústavnosti ...
5. suverenita ľudu, lebo najdôležitejšie orgány volia ľudia.