Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Justiniánske digestá

Protiprávne činy (2digesta.doc)

20. Protiprávne činy ( súkromné, verejné )

Rimania delili protiprávne konania na:

1. ťažké porušenia verejného záujmu, tzv. verejné delikty ( crimina publica ), ktoré stíhal štát vo verejnom trestnom procese ( napr. vlastizrada, sakrálne previnenie, vražda, násilie ).

Ako sa Rím stával centrom ríše, škála verejných trestných činov sa výrazne rozšírila:

1. od cisára Augusta trestné činy proti cudnosti,
2. od Claudia intrigánstvo, úmyselné bezdôvodné zabitie otroka,
3. od Severa úžerníctvo, únosy, potraty atď
4. od Diokleciána bigamia,
5. od Konštantína únos ženy, konkubinát slobodnej ženy s otrokom a zabitie dieťaťa
6. od Jusiniána čarovanie, heréza, rúhanie

Pri verejných trestných činoch novodobý vývoj posilnil zásadu „niet trestného činu bez zákona“ (nullum crimen sine lege ) a v poklasickej dobe sa niektoré súkromné delikty zaradili medzi verejné ( napr. krádež, lúpež ).

2. ľahké protiprávne činy, tzv. súkromné protiprávne delikty ( delicta privata ), ktoré štát ponechával v oblasti súkromného práva a jeho ochrane ( napr. krádež, podvod, urážka ).

V Digestách sa len 2 knihy venovali protiprávnym konaniam a to 47 kniha o súkromných deliktoch ( de privatis delictis ) a 48 kniha o verejných procesoch ( de publicis iudiciis ).

21. Krádež ( pojem, prvky )

Krádež ( furtum ) - protiprávne odcudzenie cudzej hnuteľnej veci alebo jej užívania alebo jej držby za účelom zisku + prípady podvodu a sprenevery

Podstatné prvky krádeže:

1. odcudzenie ( contrectatio ) - odňatie z moci iného alebo užívanie alebo ponechanie si cudzej veci a niekedy aj vlastnej veci, ak niekomu patrilo právo ju držať alebo užívať
2. protiprávnosť, zlý umysel u zlodeja ( animus furandi )
3. zištnosť = úmysel mať z cudzej veci zisk ( uznaný až v poklasickej dobe )
4. hnuteľná vec - v klasickej dobe

Okradnutý mal právo na domovú prehliadku páchateľa, ktorú mohol urobiť len „lance et licio“ ( = so zásterou a misou ).

22. Krádež ( druhy, žaloby )

Druhy krádeže:

1. furtum manifestum - zlodeja pri krádeži pristihli

1. ak poškodený pristihol zlodeja pri čine → mohol ho zbičovať a zlodej sa mohol stať jeho otrokom
2. ak poškodený pristihol zlodeja v noci alebo za dňa so zbraňou v ruke → mohol ho aj zabiť, musel však kričať, volať susedov

2. furtum nec manifestum - zlodeja pri krádeži nepristihli
3. furtum conceptum - u koho pri domovej prehliadke našli ukradnutú vec
4. furtum prohibitum - podozrivý z krádeže, ktorý sa bránil domovej prehliadke
5. furtum oblatum - niekto podstrčil ukradnutú vec inému
6. furtum nec exhibitum - kto odopieral vydať uňho nájdenú vec

Odstránil sa trest smrti za krádež.

V prétorskom práve nachádzame pri krádeži 2 žaloby:

1. actio furti - žaloba patriaca poškodenému proti zlodejovi, návodcovi a pomocníkovi, ktorá znela na pokutu ( poena )

1. pri furtum manifestum, prohibitum a nec exhibitum - znela na 4-násobok
2. pri furtum conceptum a oblatum - znela na 3-násobok
3. pri furtum nec manifestum - znela na 2-násobok

2. condictio furtiva - žaloba patriaca vlastníkovi odcudzenej veci proti zlodejovi, ktorá znela na vrátenie veci alebo na náhradu škody.

Ak vec bola odňatá násilne, poškodený mal aj žalobu z lúpeže - actio vi bonorum raptorum, ktorá znela na 4-násobok.

24. Lúpež

Lúpež ( rapina ) - bola to kvalifikovaná krádež spáchaná za priťažujúcich okolností s použitím násilia. Na konci republiky prétor Terentius Lucullus roku 77 pred n. l. upravil lúpež ako samostatný delikt a priznal žalobu z lúpeže ( actio vi bonorum raptorum ), ktorá do roka znela na 4-násobok a po roku na 1-násobok škody. Rovnako ako actio furti bola to žaloba infamujúca a nemohla sa použiť, ak sa použila actio furti.

25. Urážka

Urážka ( iniuria, contumelia ) - bolo to akékoľvek iné fyzické alebo morálne bezprávie spáchané na osobe.

Podľa Zákona 12 tabúľ poškodený mohol siahnuť po odvete v prípade ublíženia na tele ( pri zničení celého údu ), ak sa s ním škodca nevyrovnal. Za každé iné ublíženie na tele sa platil istý počet asov ( peniaze ). Trestom smrti bol potrestaný ten, kto na adresu niekoho verejne vyslovoval zaklínacie a preklínacie formuly alebo vyspevoval hanobiace piesne.

Actio iniuriarum bola infamujúca a neprechádzala na dedičov. Sudcovi bola ponechaná možnosť určiť výšku pokuty podľa okolností konkrétneho prípadu.

Prétor vytvoril všeobecný pojem urážky ( contumelia ) v zmysle znevažovania osobnosti, ublíženia na cti, dôstojnosti slobodného občana. Patrila sem každá forma urážky aj ublíženie na tele a rušenie domového pokoja.

26. Protiprávne poškodenie cudzej veci a jeho právna úprava

Protiprávne poškodenie cudzej veci (damnum iniuria datum) - bolo to úmyselné alebo z nedbanlivosti spôsobené poškodenie cudzieho majetku. Bolo vymedzené už v Zákone 12 tabúľ. Ale hlavná úprava bola v Akviliovom zákone (Lex Aquilia - 286 pred n. l.). Je obsiahnutý v 9. knihe Digést a je rozdelený na 57 fragmentov, z nich najviac pochádza od Ulpiana  (22).  Zákon sa delil na 3 kapitoly, ale poškodenie bolo upravené len v 1. a 3. kapitole:

1. kapitola - protiprávne zabitie cudzieho otroka alebo štvornohého zvieraťa z čriedy
2. kapitola - postih vedľajšieho veriteľa, ktorý odpustil dlh dlžníkovi formou akceptilácie.
3. kapitola - iné druhy spôsobenia škody:

a) spálením, zlomením, alebo zničením cudzej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci,

b) zranením cudzieho otroka alebo štvornohého zvieraťa z čriedy,

c) zabitým alebo zranením iného zvieraťa.

Pre poškodeného vyplývala actio legis Aquiliae, ktorá sa postupne priznávala ako actio utilis alebo ako actio in factum. Pôvodne to bola penálna žaloba (znejúca na pokutu), neskôr prevzala aj reiperzekutórnu funkciu (tzn.actio mixtae - každý spolupáchateľ zaviazaný na náhradu celej škody). Neskôr sa vykryštalizovala žaloba len o náhradu spôsobenej škody.

Pôvodne sa pokuta určovala najvyššou hodnotou poškodeného otroka, zvieraťa alebo veci v poslednom roku (v prípade zabitia otroka alebo zvieraťa), prípadne v posledných 30 dňoch (v prípade iného poškodenia). Neskôr sa prijala zásada, že poškodenému sa má nahradiť všetka škoda ( id quod interest), ktorú utrpel protiprávnym činom (napr. liečebné náklady, iný ušlý zisk).

49. Ujma, ktorá nebola predmetom odškodnenia

1. len tá škoda sa zohľadňovala, keď došlo k finančnej majetkovej ujme. Keď nebola majetková škoda, nezohľadňovala sa.

1. PRÍKLAD - keď niekto dal vykastrovať chlapca - otroka, vlastník podľa akviliovho zákona nemal nárok na škodu, bola tu len žaloba z urážky.

2. keď išlo o nejaké drobné zranenie ( žaloba z urážky )
3. neprichádza do úvahy ani citový záujem vlastníka k otrokovi. Škoda nevychádzala zo zvláštnej obľuby, ale zo všeobecného merítka
4. do ocenenia škody nepatrilo ani bolestné, pretože bolesti otroka  neboli ujmou z hľadiska záujmu pána a slobodný človek nebol oceniteľný v peniazoch.
5. diskutabilné - či sa nahrádza zohyzdenie otroka
6. v prípade spoluzavinenia, ak by poškodujúca udalosť priniesla poškodenému zároveň aj prospech → tento prospech sa mu zarátal do škody. Nezaratávali sa tie náklady, ktoré by bol mal aj samotný vlastník

2. PRÍKLAD

a) ak niekto obral zrelé ovocie, vlastník tým neutrpel žiadnu majetkovú ujmu; bola mu ušetrená námaha za zber, lebo by ich musel obrať

b) ak by niekto to ovocie pozbieral pre seba, dopustil by sa krádeže → vlastník mohol žalovať z krádeže

c) ak niekto pozbieral nezrelé plody, vlastník mohol žalovať žalobou z akvíliovho zákona (bola to majetková ujma)

3. PRÍKLAD - keď niekto postína stromy zrelé na zrúbanie (podobne ako pri ovocí)

50. Recepcia rímskeho práva

1. rímske právo vzniklo antického impéria. Od 12 stor. sa na jeho základe rozvinula samostatná právna kultúra, ktorá sa stala zložkou pre vývoj feudalizmu a aj neskôr. Bolo to z 3 dôvodov:

1. dovtedy sa neprestalo používať vo svojej pôvodnej vlasti, v Itálii
2. princíp personality práva, na ktorom bolo založené staré rímske ius civile → tento princíp znovu ožil v primitívnych pomeroch feudalizmu.
3. cirkev si na rímskom práve budovala svoju mocenskú pozíciu

1. v súvislosti s recepciou sa vyskytli 2 problémy:

1. problém → kde možno hovoriť o recepciu (v ktorých štátoch)

- recepcia = preberanie rímskeho práva

- o preberaní rímskeho práva možno hovoriť len tam, kde chýbali staršie rímskoprávne tradície (nie teda v Itálií, v južnom Francúzku)

2. problém → ako chápať recepciu

-je mylná predstava, že to bolo len mechanické preberanie rímskoprávnych prameňov bez akéhokoľvek tvorčieho prínosu.  Pravdou je opak, lebo:

1. stal sa podnetom k rozvoju nového právneho myslenia
2. vo feudálnom zastaralom myslení došlo k zvedečťovaniu právnického života, a teda rímska kultúra mala podiel na vzniku právnej kultúry a pomáhala vytvárať nové právne teoretické a technické pojmy.

TALIANSKO

- v Bologni sa zásluhou Irneria vytvorilo glosatorstvo → glosy vysvetľovali obtiažne miesta Digest, odkazovali na podobné miesta a pripájali vlastné myšlienky. Táto škola trvala 2 storočia.

- postglosátori - komentovali rímske pramene a spájali ich s praxou. Na rozdiel od glosátorov sa nevenovali len rímskemu právu, ale aj právu, ktoré platilo v Itálii a právu stredovekej cirkvi.

ANGLISKO

- rímske právo tu preniklo v 12. storočí. Obdobie používania rímskeho práva netrvalo dlho. Uznesenie snemu v Neptone v r. 1236: „ Neprajeme si, aby anglické právo bolo menené“. Je to zmienka proti rímskemu právu.

- 16. storočie - obnova rímskeho práva, ale na krátku dobu.

51. Usus modernus pandectarum

1. Usus modernus pandectarum = moderné užívanie Digést
2. ide o recepciu rímskeho práva v Nemecku
3. 15. storočie - prudký rozmach rímskoprávnej vzdelanosti v Nemecku → považovalo sa to za národné nešťastie, pretože ich domáce právo bolo narušené cudzím právom.
4. v Nemecku 2 etapy:

1. do konca 15. storočia - raná ( teoretická ) recepcia → recepcia v teoretickej, filozofickej rovine
2. od konca 15. storočia - plná ( praktická ) recepcia → tu už teoretické princípy prenikajú do praxe

1. pojem tzv. lotárska legenda - jej jadrom je tvrdenie, že cisár Lothar 3. v ¼ 12. storočia zaviedol platnosť rímskeho práva v celej ríši zákonov
2. Nemecko bolo rozdrobené, každý feudál robil, čo chcel
3. 1643 - nemecký učenec a polyhistor Heman Corning - platnosť rímskeho práva nebola daná zákonom, ale jeho autorita bola zaistená inak a to obyčajom → začala ho rešpektovať prax. Z rímskeho práva teda platilo len to, čo sa v právnej praxi skutočne osvedčilo, čo sa ukázalo praktické.
4. VPLYV NA NEMECKÝCH PRÁVNIKOV:

1. na počiatku recepcie musel byť právnik znalcom predovšetkým rímskeho práva ( 15.storočie )
2. neskôr v 16.- 17. storočí sa už nezaobišiel ani bez znalosti domáceho práva. Musel poznať pandekty, aj ich moderné užitie => vznik pojmu usus modernus pandectarum.

52. Predvolanie na súd ( osoby vylúčené z predvolania )

1. vylúčené boli osoby, ktoré vykonávali činnosť v záujme štátu → všetci úradníci, konzuli, prétori, kňaz, osoba vykonávajúca akt svadby, sudca, ktorý v danom momente prerokovával prípad.
2. osoby, ktorým mal byť preukázaný prirodzený rešpekt → prirodzení rodičia, adoptívni rodičia a patrón

1. Prirodzení rodičia - zahŕňaní aj predkovia

1. Pomponius - chápal ich až do 5. pokolenia
2. Casius - chápal ich ako všetkých predkov ( do nekonečna )

1. Adoptívni rodičia - vzťahovalo sa to len na konkrétnych rodičov. Vzdialenejšie pokolenia už neboli považované za rodičov

3. osoby, ktoré sa v konkrétnom momente zúčastnili pohrebu, pripravovali nejaké náboženské obrady, osoba vystupujúca ako svedok, šialenci, nedospelé deti, nezaopatrené dievča v puberte

1. nemôže byť niekto predvolaný na súd z vlastného domu násilím
2. ak niekto porušil znenie zákona, bola tu žaloba na 50 zlatých. Ak bol insolventný, tak ho mohol potrestať nejakým iným spôsobom prefekt mesta.