Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny štátu a práva na Slovensku

Od konca 13. Storočia – 1848 (d3.doc)

Od konca 13. Storočia – 1848

Z predchádzajúcich skupín sa vytvorili tri stavy

1. šľachtický
2. mestský
3. poddanský

Šľachtický stav

1. sa vyvinul z tých slobodných obyvateľov do konca 13 storočia,

ktorí si aj naďalej udržali vlastníctvo pôvodného záberu pôdy

a zároveň tí, ktorí obdržali od panovníka donačný majetok

2. ďalej vznikol z kráľovských jobagiónov

tých ktorí boli podmienečne slobodní

a tých, ktorí zastávali významné kráľovské a cirkevné funkcie

3. po 13. storočí  ubúda skupina tých, ktorí pôdu nadobudli pôvodne a ich nahrádzala skupina, ktorá sa dostala k pôde na základe donácií

Od konca 13 storočia môžeme hovoriť o členení na:

1. vyššiu šľachtu
2. nižšiu šľachtu

Toto členenie vychádzalo z veľkosti majetku. Šľachtický stav po 13 storočí mal niekoľko samostatných skupín

1. Magnáti
2. Preláti
3. Zemani

Magnáti

1. mala svoje vnútorné členenie

Veri Barones Regni

2. boli tí, ktorí sa do šľachtického stavu dostali na základe získania najvyšších kráľovských funkcií, znamenalo to že v rôznej dobe to boli rôzny úradníci, odvolávajúc sa na Tripartitum (1514) do tejto skupiny patrili:

1. Palatín
2. Taverník
3. Krajinský sudca

Právne postavenie:

1. vdovy mali nárok na obvenenie do výšky 400 zlatých
2. ak príslušník tejto skupiny prisahal pred súdom, jeho prísaha mala hodnotu desiatich iných šľachticov
3. mohli zriaďovať rodinné zverenstvá Fideii Comisi

Barones Solo Nomine

3. na rozdiel od prvej skupiny svoj šľachtický stav odvodzovali od vlastníctva pozemkov.

Práva:

4. vdovy mali právo na obvenenie vo výške 200 zlatých
5. mali právo zriaďovať rodinné zverenstvá Fideii Comisi

V 15 až 16 storočí sa utvoril inštitút dedičného barónstva. Titul už nebol v úrade a bol prenosný aj na potomkov. Za Habsburgovcov sa šľachtický titul udeľoval aj bez toho aby bola v tejto súvislosti udelená kráľovská donácia.

Preláti

Boli osoby, ktoré môžeme zaradiť do skupiny vyšších duchovných (biskupi, arcibiskupi, kardináli, ... ). Pôvodne patrili k stavu magnátov a až vývojom sa od nich oddelili.

Vo vzťahu k magnátom mala táto skupina nejaké osobitné výsady:

1. ak svedčili pri súde stačilo odvolanie sa na svedomie
2. prísaha mala váhu prísah desiatich šľachticov

Mali obmedzenú právnu spôsobilosť na testamentárne dedenie.

Zemania

Právne postavenie zemanov od konca 13 storočia do roku 1848 môžeme charakterizovať ako právne postavenie šľachticov ( osobno-právne ), zemania však vlastnili podstatne menej majetku (stredná, nižšia šľachta). Boli tu však ďalšie podskupiny:

Zemania majetní

1. mali dostatok pôdy a poddaných k tomu aby si bez akýchkoľvek problémov mohli uplatňovať všetky práva a plniť všetky povinnosti vyplývajúce zo šľachtického stavu.
2. boli to tí ktorí sa mohli bez problému zúčastňovať šľachtického snemu (poslanec si hradil náklady sám)
3. mohli sa pokladať za schopných zastávať najvyššie funkcie v kráľovských a šľachtických komitátoch (župy, menšie správne jednotky)

Zemania jedného lánu

1. ich majetok pozostával z dvoch – troch poddaných alebo nemali žiadnych a preto práva a povinnosti šľachty nemohli vykonávať hoci ich mali

FUP poznalo dvojaký spôsob nadobúdania šľachtického titulu:

1. pôvodným
2. odvodeným

Pôvodným:

Nadobudnutie donačného majetku

1. bolo však potrebné aby bol daná osoba domácim obyvateľom a musel mu byť daný z rúk korunovaného kráľa (cirkevnou i svetskou mocou)
2. šľachtický titul sa nezískaval ak donačný majetok bol udelení palatínom, ten ho síce mohol udeliť ale nezískal šľachtický titul
3. takisto muselo byť splnená podmienka zásluhovosti a aby bol daný majetok prevzatý do jedného roka týmto vlastníkom

Prefekciou

1. teda získanie podľa FUP právnym úkonom spísaním testamentu, na základe ktorého mohol posledný mužský potomok rodu prenechať donačný majetok niektorej žene svojho rodu, avšak za podmienky, že tento právny úkon bol schválení kráľom v podobe kráľovského privilégia a týmto spôsobom mohla žena nadobudnúť šľachtický titul právnym spôsobom

Synovská adopcia

2. osvojenie si niekoho, kto nepatril k danému šľachtickému titulu, nebol pokrvne príbuzným
3. podmienkou bolo že posledný mužský potomok niekoho adoptoval (muža) a k tomuto aktu sa viazalo povolenie kráľa, museli byť splnené všetky tie podmienky ktoré boli potrebné k uznaniu donačného prevodu
4. v prípade že sa tomuto poslednému potomkovi predsa narodil po synovskej adopcii potomok, tak nadobudnutie šľachtického titulu adoptovaného syna stratilo platnosť

Bratská adopcia

1. nevyskytovala sa často ale  FUP je pripúšťalo
2. znamenala toľko, že šľachtic prijal iného šľachtica za svojho brata
3. preto nemôžeme hovoriť ani tak o získaní šľachtického titulu ale o získaní donačného majetku touto adopciou
4. tento stav trval do 18 storočia, kedy sa tieto obmedzenia prelomili v slova zmysle, že bratskou adopciou mohol prijať aj nešľachtica a v takom prípade nešľachtic získaval nielen majetok ale aj titul

Legitimácia z minulosti

1. udeľoval ju panovník
2. panovník svojím osobitným privilégiom obyčajne nemanželské dieťa šľachtica povýšil za šľachtica
3. toto kráľovské privilégium malo podmienky a to, že s tým museli súhlasiť pokrvní príbuzní dediča, a že toto privilégium obsahovalo všetky patričné  náležitosti, ktoré patrili do účasti platného donačného práva

Udelenie šľachtického stavu

1. bol to osobitný spôsob zavedený Žigmundom Luxemburským
2. realizovalo sa tým, že kráľ udelil osobe erb a zároveň právo používať ho
3. bolo potrebné splniť to, že ho mohol zrealizovať za osobitné štátne zásluhy a to na základe odporúčania ostatných príslušníkov stavu

Získanie vysokého cirkevného úradu

Odvodeným spôsobom:

Narodením

6. ak bol otec šľachticom, matka mohla byť nešľachtického pôvodu alebo narodením matke ktorá mala šľachtický pôvod (slobodná matka)
7. žena získala šľachtický titul vydajom za šľachtica, získavala ho pre seba na dobu vydaja, ak sa stala vdovou a nevydala sa tak jej šľachtický titul bol ponechaný, ak sa vydala za nešľachtica bol jej titul odobratí

Právne postavenie šľachticov:

8. osobná sloboda, boli osobno-právne slobodný, malo podobu, že žiaden zo šľachticov nemohol byť bez obžalovania alebo súdneho odsúdenia zavretý vo väznici, a teda mohol byť súdený len kráľom alebo šľachtickým súdom. Táto sloboda sa strácala ak sa dopustil:

1. velezrady
2. urážky panovníka
3. notorický delikvent
4. ak zbehol z vojnovej výpravy
5. ak spáchal veľmi závažný trestný čin – vraždy

   krádeže

6. šľachtic nepatril pod nijakú inú právomoc len korunovaného panovníka, avšak tento výkon neznamenal, žeby panovník mohol siahnuť bez dodržiavania určitého spôsobu na jeho slobodu alebo majetok

Majetkovo právne postavenie:

7. patrilo im slobodné vlastníctvo teda zahrňovalo skutočnosť, že majetok šľachtica nepodliehal žiadnej daňovej povinnosti

Jedinou povinnosťou šľachtica bola povinnosť vojenskej služby.

Meštiansky stav

1. meštiansky stav sa utváral v mestách
2. spočiatku obyvatelia mesta netvorili uzavretú sociálnu skupinu
3. od konca 13 storočia sa z nich začala vytvárať uzavretá sociálna skupina
4. meštiansky stav sa konštituoval v 14 storočí a to v súvislosti s rozpadom hradskej sústavy
5. od 14 storočia môžeme tvrdiť, že dochádza k vytvoreniu sociálne aj právne uzavretého stavu v mestách
6. mohol sa získať nielen prisťahovaním ale aj tým, že zaplatil určitý poplatok alebo ale bol prijatý za príslušníka mestského cechu. Neskôr sa to upravilo prijatím do zväzu mešťanov.
7. meštiansky stav stratil tým že

1. porušil určité predpisy, ktoré platili v meste
2. alebo porušil osobitné právne predpisy, ktoré si každé mesto samostatne stanovilo
3. mohol sa aj zriecť tohoto stavu ak bola preukázaná nevera alebo velezrada a ak spáchal nejaké delikty a mestský súd vyslovil ako vedľajší trest stratu občianstva

8. na území mesta sa správali výhradne mestským právom, pričom to bola osobitná právna zbierka, ktorá vznikla vplyvom cudzích (hlavne nemeckých) miest a bolo tvorené mestskými privilégiami. Mestské privilégium bolo vyjadrenie právnej mestskej iurisdikcie, ktorú udeľoval majiteľ mesta

Právne postavenie meštianstva:

1. na území mesta mal takú osobno-právnu slobodu ako príslušník šľachty na území Uhorska. To znamenalo, že niekto nemohol svojvoľne bez príslušného súdneho rozhodnutia zbaviť mešťana osobnej slobody. Príslušníci mestského stavu podliehali výhradne mestskému súdnictvu, právne úkony uzatvárali pred mestskými orgánmi
2. mimo mesta mali príslušníci mestského stavu také právne postavenie, ktoré sa rovnalo právnemu postaveniu uhorského poddanstva
3. ak prisahali pred súdom tak ich prísaha nemala väčšiu právnu pôsobnosť ako príslušníka poddanstva (nemohli svedčiť proti šľachticovi)
4. platiť pozemkovú daň, vojnové dávky a iné poplatky

Poddanský stav

Až od 13 storočia dochádza ku dokonštituovaniu poddanského stavu.

Tvorili väčšinu v skupine neprivilegovaných.

Do 13 storočia skupinu neprivilegovaných tvorili roľníci.

Vznik poddanského stavu sa viazal na pôdu, boli pripútaný k pôde ako osobne neslobodný, s predajom pôdy dochádzalo k predaju poddaného.

Na poddaných súdne právomoci vykonával zemepán.

Ak máme hovoriť o právnom postavení poddaných od 13 storočia môžeme vytvoriť istú štruktúru (menila sa)

8. poddanský stav sa získaval narodením, za predpokladu, že obaja rodičia boli poddaný, ak bol otec šľachtic a matka bola poddaná dieťa bolo šľachticom, ak bola matka šľachtičnou a otec poddaným dieťa bolo poddaným
9. v prvej fáze sa podaný stával uzavretím Urbárskej zmluvy, uzatvárala sa medzi feudálom a poddaným
10. vojenský zajatci (otroctvo neexistovalo)
11. slobodný človek ak spáchal trestný čin a bol za ne odsúdený

Zánik poddanstva

1. panovník mu udelil donačný majetok, získal aj šľachtický titul
2. ak sa stal kňazom (vysvätením)
3. ak sa niekto usadil v meste a nadobudol status meštianstva
4. ak ho jeho zemepán prepustil z tohoto stavu
5. splnil všetky zákonné náležitosti k prepusteniu poddanstva

Právne postavenie:

Právna spôsobilosť – bola to spôsobilosť v rámci urbárskej sústavy

Pôvodne bol osobne-slobodným v tom, že sa mohol voľne sťahovať z jednej pôdy na druhú. Až Dóžove povstanie bolo tým závažným medzníkom, ktoré zrušilo slobodu sťahovania. Tripartitum zakotvovalo stav, že poddanský stav je večný. V rámci poddanského stavu bol viazaný na osobnú vôľu zemepána. Bol mu povinný

12. povinnosť úcty
13. povinnosť oddanosti
14. povinnosť mu pomáhať

1. Zemepán vykonával nad poddanými nielen vrchnostenskú ale aj súdnu právomoc.
2. Poddaný mal povinnosť plniť si poddanské záväzky, ktoré mali prevažne majetkovo-právny charakter z dôvodu, že zemepán poskytoval (prenajímal) rustikálnu pôdu.
3. Poddaný mohol vlastniť veci hnuteľné a mal k nim právo slobodnej, voľnej dispozície.
4. Osobitne bolo upravené dedenie v rámci ktorého mal poddaný povinnosť zanechať určitý podiel zemepánovi zo svojho majetku.
5. V prípade, že poddaný nemal žiadnych zákonných dedičov mal zemepán právo na odúmrť – pripadol mu celý jeho majetok.